znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 76/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., P., E. I., D., D. M., Česká republika, K. K. Česká republika, G. P., Česká republika, Z. K., P., a E. V., P., všetkých zastúpených JUDr. I. J., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co 52/2011-421 z 30. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D., E. I., D. M., K. K., G. P., Z. K. a E. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2012 doručená sťažnosť M. D., P. (ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“), E. I., D. (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“), D. M., Česká republika (ďalej aj sťažovateľka v 3. rade“), K. K., Česká   republika   (ďalej   aj   „sťažovateľka   vo 4. rade“),   G.   P.,   Česká   republika   (ďalej   aj „sťažovateľka v 5. rade“), Z. K., P. (ďalej aj „sťažovateľka v 6. rade“), a E. V., P. (ďalej aj „sťažovateľka v 7. rade“, spoločne všetky aj „sťažovateľky“), zastúpených JUDr. I. J., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 52/2011-421 z 30. novembra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný   súd“)   rozsudkom   č.   k.   17   C   77/2006-292   z   2.   decembra   2009   (v   spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 41/2010-363 z 22. septembra 2010, pozn.) priznal sťažovateľke   v   1.   rade   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   vo   forme   peňažnej   náhrady vo výške 2 769,75 €. Rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 41/2010-363 z 22. septembra 2010 bol zároveň zrušený rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 77/2006-292 z 2. decembra 2009 v ostatnej vyhovujúcej časti (vo vzťahu k vydaniu bezdôvodného obohatenia aj za užívanie pozemku parcely KN č. 3141/131 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 22 m2, ktorá bola v tom čase vo vlastníctve sťažovateliek v 1. až 7. rade, pozn.) a vo výroku o trovách   konania   a v rozsahu   zrušenia   bola   vec   vrátená   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie konanie.

Okresný súd po vrátení veci v intenciách záverov krajského súdu ako odvolacieho súdu doplnil dokazovanie a rozsudkom č. k. 17 C 77/2006-386 z 21. februára 2011 zaviazal žalovaného (T., a. s., pozn.) zaplatiť sťažovateľkám spoločne a nerozdielne z titulu vydania bezdôvodného obohatenia sumu 313,56 € so 6 % úrokom z omeškania od 2. februára 2006 z istiny 175,13 € do zaplatenia a 8,5 % úrokom z omeškania od 23. mája 2008 z istiny 138,43 €   do   zaplatenia   a   súčasne   nahradiť   sťažovateľkám   trovy   konania   v   sume   7   608,75   €. Okresný súd následne doplňujúcim rozsudkom č. k. 17 C 77/2006-390 z 21. marca 2010 [ďalej len „doplňujúci rozsudok“, (správne má byť uvedené 21. marca 2011, pozn.)] doplnil rozsudok č. k. 17 C 77/2006-386 z 21. februára 2011 tak, že vo zvyšku návrh zamietol. Krajský   súd   namietaným   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu č. k. 17 C 77/2006-292 z 2. decembra 2009 v spojení s doplňujúcim rozsudkom vo výroku o povinnosti   žalovaného,   sťažovateľkám   zaplatil   spoločne   a   nerozdielne   313,56   € s príslušenstvom   a   zmenil   rozsudok   vo   výroku   o   trovách   konania   tak,   že   žalovaný   je povinný zaplatiť sťažovateľke v 1. rade trovy konania v sume 3 238,56 € a sťažovateľkám v 2.   až   7.   rade   trovy   konania   v   sume   313,56   €   na   účet   JUDr.   I.   J.   do   troch   dní   od právoplatnosti tohto rozsudku.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uvádzajú:„V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na ust. § 150 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ak   sú   trovy   konania   v   drobných   sporoch   neprimerané   voči   pohľadávke,   môže   ich   súd nepriznať alebo znížiť. Keďže v druhom uplatňovanom nároku predstavovali uplatňované nároky niekoľkonásobne vyššiu sumu ako je suma pohľadávky,   ktorá bola žalobkyniam priznaná spoločne a nerozdielne, odvolací súd s poukazom, že ide o drobný spor (§ 200ea O. s. p.) využijúc § 150 ods. 2 O. s. p. žalobkyniam v 2. - 7. rade znížil náhradu trov konania na sumu rovnajúcu sa výške priznanej pohľadávky, t. j. 313,56 eur. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania tak (§ 220 O. s. p.), že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni v 1. rade trovy konania v sume 3.238,56 eur a žalobkyniam   v   2.   -   7.   rade   v   sume   313,56   eur   na   účet   JUDr.   I.   J.   do   3   dní   od právoplatnosti tohto rozsudku.

Takéto rozhodnutie odvolacieho súdu a jeho zdôvodnenie považujem za arbitrárne, svojvoľné   a   nemajúce   oporu   v   doterajšej   súdnej   praxi,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné.

Žalobkyne sa žalobou domáhali vydania bezdôvodného obohatenia a tejto žalobe bolo   vyhovené.   Žalobkyne   žalobu   riadne   odôvodnili,   doložili   znaleckým   posudkom č. 66/2009, ako aj znaleckým posudkom č. 10/2008, ktoré oba súdy akceptovali, doložili aj príslušnú dokumentáciu, vrátane geometrického plánu, vypracovaného pánom S. N., listy vlastníctva a ostatné doklady preukazujúce oprávnenosť nároku. To, že pojednávania boli odročované, nebolo teda spôsobené vinou žalobkýň, ale správaním sa právneho zástupcu žalovaného, ktorý spochybňoval všetky listinné dôkazy i samotný uplatnený nárok. Právny zástupca žalovaného požadoval nové zistenia, nové ocenenia bezdôvodného obohatenia, čo malo za následok veľké množstvo pojednávaní. Tieto pojednávania žalobkyne a ich právny zástupca vždy riadne absolvovali a v každom smere pristupovali aktívne pri uplatňovaní svojho práva. Nie je teda možné akceptovať argumentáciu odvolacieho súdu, že vzhľadom k hodnote   sporu   sú   trovy   konania   vysoké,   ak   tieto   boli   spôsobené   výlučne   správaním   sa žalovaného a jeho právneho zástupcu. Z týchto dôvodov závery Krajského súdu v Prešove v napadnutom rozsudku je nutné považovať za nesprávne a nepreskúmateľné, čo do dôvodov. Na   základe   toho   tvrdíme,   že   samotný   charakter   sporu   nie   je   možné   chápať   ako okolnosť hodnú osobitného zreteľa, pre ktorú sa nepriznajú trovy konania v plnej výške, aj s poukazom na to, že v obdobných sporoch je bežnou praxou súdov náhradu trov konania úspešnému účastníkovi priznať.

Právo účastníka konania zvoliť si obhajcu je ústavným právom (čl. 47 ods. 2 Ústavy), a preto trovy právneho zastúpenia ako celku nie je možné označiť za neúčelné. Účelnosť trov   sa   dá   stotožniť   s   nevyhnutnosťou   alebo   s   právnou   možnosťou   vynaloženia   trov spojených   s   uplatňovaním   ústavne   zaručeného   práva.   Účelnosť   trov   vynaložených   na právnu pomoc sa odvodzuje práve z čl. 42 ods. 2 Ústavy a v podstate znamená, že trovy právneho zastúpenia treba považovať v každom prípade za účelne vynaložené trovy. Každý má právo na to, aby aj v hoci jednoduchej, skutkovo a právne menej zložitej veci bol zastúpený advokátom (viď Mazák, J., Šoltýs, Ľ.: Trovy konania v civilnom procese, SAK, 1997, str. 53). Ak teda nám súd nepriznal plnú náhradu trov právneho zastúpenia, a to napriek tomu, že žalobkyne boli v konaní 100 % úspešné, a napriek tomu, že trovy právneho zastúpenia   im   vznikli   v   príčinnej   súvislosti   s   tým,   že   boli   nútené   brániť   svoje   záujmy o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   voči   žalovanému,   bola   zjavne   porušená   zásada spravodlivého procesu.

Podľa § 142 ods. 1 OSP... Podľa § 150 ods. 1 OSP... Ustanovenie § 150 ods. 1 OSP dáva súdu možnosť nepriznať náhradu trov konania, ak   by   ich   priznanie   bolo   v   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti.   Súd   však   nemôže   toto ustanovenie aplikovať podľa ľubovôle a svojvoľne. Je nutné zdôrazniť, že použitie tohto ustanovenia je len výnimkou zo všeobecného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania.   Oto   viac   je   potrebné   dôkladne   zdôvodniť,   v   čom   súd   vidí   okolnosti   hodné osobitého zreteľa, ktoré zákon neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára   priestor   na   voľnú   úvahu   súdu.   Zákon   vyžaduje   splnenie   minimálne   dvoch kumulatívnych podmienok - musia existovať dôvody hodné osobitného zreteľa a musí byť zdôvodnená výnimočnosť okolností konkrétneho prípadu.

Ustanovenie § 150 ods. 2 OSP umožňuje súdu, ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Ústavný súd sa vo svojom náleze III. ÚS 144/2010 vyslovil, že prax všeobecných súdov je jednotná v názore, že aplikácia ustanovenia § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie   náhrady   trov   konania,   avšak   súd   dospeje   k   záveru,   že   sú   tu   dôvody   hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom   výnimočný   prípad,   ktorý   musí   byť   v   rozhodnutí   aj   náležité   odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na   osobné,   majetkové,   zárobkové   a   iné   pomery   všetkých   účastníkov   konania   a   tiež   na okolnosti,   ktoré   viedli   účastníkov   k   uplatneniu   práva   na   súde   a   ich   postoj   v   konaní (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. M Cdo 14/99 z 1. septembra 2000). Účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech, nemožno s odvolaním sa na § 150 nepriznať náhradu   trov   konania   len   na   základe   všeobecného   záveru   hodnotiaceho   dopad rozhodovania   v   určitom   druhu   nároku.   Jeho   použitie   musí   zodpovedať   osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk - judikát č. R 34/1982). Nepriznanie náhrady trov konania podľa ustanovenia § 150 OSP nemožno odôvodniť len všeobecným záverom hodnotiacim význam rozhodovania   o   určitom   nároku   (Zbierka   súdnych   rozhodnutí   a   stanovísk   -   judikát č. R 23/1989).

V danom prípade ani nie je možné aplikovať na daný prípad ustanovenie o drobnom spore, pretože predmet konania, t.j. bezdôvodné obohatenie, ktorého vydania sa žalobkyne svojou žalobou domáhali značne presahuje hodnotu drobného sporu. To, že súd samostatne rozhodol o vyššom nároku a následne rozhodol o nižšom nároku, nie je možné hodnotiť ako drobný spor.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v   jeho   veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02)

S poukazom na vyššie uvedené máme za to, že Krajský súd v Prešove pri rozhodnutí o nepriznaní náhrady trov konania žalobkyniam nesprávne aplikoval a interpretoval zákon, keď procesnú zodpovednosť za výsledok sporu preniesol zo žalovaného na žalobkyne. Krajský súd vôbec neprihliadal na skutočnosť, aby úspešný účastník konania len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel majetkovú ujmu v dôsledku   platenia   trov   konania.   Ako   správne   konštatoval   vo   svojom   náleze III. ÚS 144/2010   Ústavný   súd,   odvolací   súd   nemôže   nepriznať   nárok   na   náhradu   trov konania   iba   na   základe   všeobecného   odôvodnenia.   Analogicky je   možné   aplikovať   toto konštatovanie Ústavného súdu na tento prípad, a teda nie je možné, aby súd nárok na náhradu   trov   úspešnému   účastníkovi   neprimerane   znížil   iba   na   základe   všeobecného zdôvodnenia, že výška trov právneho zastúpenia je neprimeraná voči výške pohľadávky. Odvolací   súd   riadne   nezdôvodnil   a   neobjasnil   takýto   svoj   postup.   Preto   je   potrebné rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.   3   Co   52/2011-421   považovať   za nepreskúmateľný, svojvoľný, účelový a arbitrárny, porušujúci rovnosť účastníkov konania a naše právo na súdnu ochranu....

O   obdobnom   prípade   už   rozhodoval   Ústavný   súd   SR   svojim   nálezom č. III. ÚS 192/09-27 zo dňa 2. 9. 2009, kde z titulu nepriznania trov právneho zastúpenia rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa...

Porušenie práva na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu vidíme tiež v postupe súdu, ktorý vôbec nerozhodol o nároku žalobkyne v 1. rade a to o povinnosti zaplatiť   úroky   z   omeškania.   Okresný   súd   Prešov   rozsudkom   17   C/77/2006-292   zo   dňa 02. 12. 2009 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni v 1. rade 2.784,57 EUR do 3 dní od právoplatnosti rozsudku so 6 % úrokom z omeškania od 2. 2. 2006 do zaplatenia z istiny 1.541,44 EUR a 8,5 % úrokom z omeškania od 23. 8. 2008 z istiny 1.243,13 EUR do zaplatenia   a   to   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku.   Odvolací   súd   rozsudkom 3 Co 41/2010-363 zo dňa 22. 9. 2010 potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť   žalobkyni   v   1.   rade   2.769,75   EUR.   V   ostatnej   vyhovujúcej   časti   a   vo   výroku o trovách   konania   zrušil   rozsudok   a   vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie. Okresný súd v Prešove sa nezaoberal povinnosťou na zaplatenie úrokov z omeškania a vo svojom rozsudku 17 C/77/2006-386 zo dňa 21. 02. 2011 opomenul rozhodnúť o tejto časti nároku.

Podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   SR   Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti priznať tomu, koho práva boli podľa ods. 1 porušené primerané finančné zadosťučinenie.

V danej právnej veci, nepriznaním nároku na náhradu trov právneho zastúpenia nám vznikla   škoda   vo   výške   4.056,63   EUR,   keďže   trovy   právneho   zastúpenia   sme   napriek úspechu v konaní museli znášať samy. Opomenutím súdu rozhodnúť o úrokoch z omeškania vznikla   sťažovateľke   v   1.   rade   škoda   vo   výške   674,45   EUR.   Táto   suma   zahŕňa   úroky z omeškania   tak,   ako   vyplývajú   z   Rozsudku   Okresného   súdu   v   Prešove,   sp.   zn. 17 C/77/2006-292 zo dňa 02. 12. 2009. Týmto si preto uplatňujeme finančné zadosťučinenie vo výške 4.056,63 €, čo zodpovedá približne sume nepriznaných trov právneho zastúpenia a zároveň sťažovateľka v 1. rade si uplatňuje finančné zadosťučinenie vo výške 674,45 EUR, čo zodpovedá sume úrokov z omeškania, o ktorých súd opomenul rozhodnúť.“

Na základe uvedeného sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom o nej takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateliek... podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co/52/2011-421 zo dňa 30. 11. 2011 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co 52/2011-421 zo dňa 30. 11. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľkám... priznáva spoločne a nerozdielne finančné zadosťučinenie v sume 4.056,63 EUR a sťažovateľke v 1. rade priznáva finančné zadosťučinenie v sume 674,45 EUR, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľkám trovy právneho zastúpenia vo výške 220,34 EUR na účet právneho zástupcu, JUDr. I. J., advokáta, K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Podľa § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) „Ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.“.

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   je nepochybne súčasťou   súdneho   konania, a   preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), podľa názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla   dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer   len   v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Predmetom konania pred ústavným súdom sú v danom prípade:

- námietky sťažovateliek, v zmysle ktorých je namietaný rozsudok krajského súdu „nepreskúmateľný, svojvoľný, účelový a arbitrárny, porušujúci rovnosť účastníkov konania a...   právo   na   súdnu   ochranu“,   z dôvodu,   že   krajský   súd   pri   rozhodovaní   o   nepriznaní náhrady   trov   konania   nesprávne   aplikoval   a   interpretoval   zákon,   keď   procesnú zodpovednosť   za   výsledok   sporu   preniesol   zo   žalovaného   na   sťažovateľky   (ďalej   len „námietky sťažovateliek“),

- námietka sťažovateľky v 1. rade, že „porušenie práva na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu vidí v postupe súdu, ktorý vôbec nerozhodol o nároku žalobkyne v 1. rade a to o povinnosti zaplatiť úroky z omeškania. Okresný súd Prešov rozsudkom 17 C/77/2006-292 zo dňa 02. 12. 2009 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni v 1. rade 2.784,57 EUR do 3 dní od právoplatnosti rozsudku so 6 % úrokom z omeškania od 2. 2. 2006 do zaplatenia z istiny 1.541,44 EUR a 8,5 % úrokom z omeškania od 23. 8. 2008 z istiny 1.243,13 EUR do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd   rozsudkom   3   Co   41/2010-363   zo   dňa   22.   9.   2010   potvrdil   rozsudok   vo   výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni v 1. rade 2.769,75 EUR. V ostatnej vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný súd v Prešove sa nezaoberal povinnosťou na zaplatenie úrokov z omeškania   a   vo   svojom   rozsudku   17   C/77/2006-386   zo   dňa   21.   02.   2011   opomenul rozhodnúť o tejto časti nároku.“ (ďalej len „námietka sťažovateľky v 1. rade“).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   229/07, III. ÚS 315/08) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ustanovenie § 150 ods. 2 OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach tohto zákonného ustanovenia nepriznal alebo znížil trovy   konania,   ktoré   sú   v   drobných   sporoch   neprimerané   voči   pohľadávke.   Pozitívne vymedzený pojem drobného sporu vyplýva z § 200ea ods. 1 OSP, podľa ktorého o takýto spor ide v prípade, ak v jeho priebehu dosiahne predmet konania sumu 500 €. V prípadoch drobných   sporov   je   teda   na   zvážení   súdu,   či   využije   ustanovenie   §   150   ods.   2   OSP a účastníkovi konania, ktorý mal vo veci úspech, buď neprizná alebo zníži trovy konania. K tomuto   kroku   môže   všeobecný   súd   pristúpiť   len   v   prípade,   ak   uplatnené   trovy   sú neprimerané vo vzťahu k pohľadávke. Neprimeranosť trov by mala v podstate znamenať, že ich výška prekračuje hodnotu pohľadávky. Na druhej strane posúdenie neprimeranosti trov vo vzťahu k hodnote sporu nie je v zákone explicitne vymedzené, je dané na úvahy súdu, ktoré   spolu   so   závermi   na   to   nadväzujúcimi   musia   byť   vždy   odôvodnené   a   celkom legitímne.

1. K námietke sťažovateliek

V prvom   rade   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   zaujať   postoj   k   námietke sťažovateliek, podľa ktorej krajský súd nesprávne aplikoval § 150 ods. 2 OSP, keďže „nie je možné aplikovať na daný prípad ustanovenie o drobnom spore, pretože predmet konania, t. j. bezdôvodné obohatenie, ktorého vydania sa žalobkyne svojou žalobou domáhali značne presahuje   hodnotu   drobného   sporu.   To,   že   súd   samostatne   rozhodol   o   vyššom   nároku a následne rozhodol o nižšom nároku, nie je možné hodnotiť ako drobný spor.“.

V   namietanom   prípade   sa   sťažovateľky   návrhom   podaným   21.   apríla   2005 a rozšíreným 27. júla 2006, 1. marca 2007 a 26. mája 2008 domáhali vydania bezdôvodného obohatenia, a to „žalobkyňa v 1. rade žiadala žalovaného zaviazať k vyplateniu 88.076,- Sk a ďalej   žalobkyne   v 1.   –   7.   rade   žiadali   žalovaného   zaviazať   k úhrade   spoločne a nerozdielne 9.988,- Sk z titulu neoprávneného užívania nehnuteľnosti KN – C 3141/130 a KN – C 3141/131, nachádzajúce sa v kat. území S., zapísané na LV 2209. Parcela KN – C 3141/131   o výmere   22   m2 je   v podielovom   spoluvlastníctve   žalobkýň   v 1.   až   7.   rade a parcela   KN   –   C   3141/130   o výmere   194   m2 je   vo   výlučnom   vlastníctve   žalobkyne v 1. rade.“.

K tvrdeniu   sťažovateliek   o   nesprávnej   aplikácii „ustanovenia   o drobnom   spore“ krajským súdom ústavný súd poukazuje na časť namietaného rozsudku, v ktorej krajský súd uviedol:

„Nesprávne   ale   postupoval   prvostupňový   súd,   ak   zaviazal   žalovaného   zaplatiť žalobkyniam v 1.-7. rade trovy konania vo výške 7 608,75 Eur. V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že predmetom tohto konania boli dva samostatné nároky:

1. žalobkyňa v 1. rade bola úspešná o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2 784,57   Eur   za   užívanie   pozemku   parcely   KN   C   3141/130   vo   vlastníctve žalobkyne v 1. rade, ktorú bezdôvodne užíval žalovaný,

2. žalobkyne v 1. – 7. rade boli úspešné v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vo   výške   313,56   Eur   s prísl.   za   užívanie   pozemku   parcely   KN   č.   3141/131 v podielovom   spoluvlastníctve   žalobkýň,   ktorú   žalovaný   užíval   bez   právneho dôvodu.

Žalobkyňa   v   I.   rade   bola   v   konaní   neúspešná   len   v   nepatrnej   časti   (pokiaľ   ide o premlčaný nárok), preto jej patrí k prvému uplatňovanému nároku plná náhrada trov konania postupom podľa ust. § 142 ods. 3 O. s. p. Trovy konania u žalobkyne v 1. rade pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku 183,66 Eur, z odmeny zaplatenej znalcom Ing. V. vo výške 300 Eur a Ing. O. vo výške 200 Eur, tiež z odmeny za identifikáciu sporných parciel zaplatenú p. V. vo výške 119,50 Eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 2 435,40 Eur. Trovy právneho zastúpenia žalobkyne v 1. rade predstavujú za 20 úkonov právnej služby á 88,97 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia, návrh na vydanie platobného rozkazu, vyjadrenie k odporu zo dňa 30. 05. 2006, rozšírenie žalobného návrhu zo dňa 25. 07. 2006, účasť na pojednávaní dňa 19. 02. 2007, stanovisko k vyjadreniu žalovaného zo dňa 26. 02. 2007, účasť na pojednávaní dňa 21. 0.5 2007 a dňa 28. 01. 2008, rozšírenie žalobného návrhu 23. 05. 2008, stanovisko k vyjadreniu žalovaného zo dňa 11. 07. 2008, ohliadka na mieste samom 30.07. 2008, účasť na pojednávaniach v dňoch: 03. 11. 2008, 08. 12. 2008, 21. 01. 2009, 16. 02. 2009, 23. 03. 2009. 20. 04. 2009, 18. 11. 2009; 02. 12. 2009 a písomné vyjadrenie k znaleckému posudku Ing. Š. zo dňa 24. 08. 2009) a z dvoch úkonov právnej služby á 55,51 Eur (vyjadrenie k odvolaniu žalovaného a účasť na odvolacom pojednávaní dňa 22. 09. 2010). K tomu je potrebné prirátať režijný paušál 2 x 4,98 Eur, 2 x 5,44 Eur, 3 x 5,93 Eur, 6 x 6,31 Eur, 7 x 6,95 Eur a 2 x 7,21 Eur a 20 % DPH vo výške 405,98 Eur. Spolu trovy konania u žalobkyne v 1. rade predstavujú výšku 3 238,56 Eur.

Vo vzťahu k druhému uplatnenému nároku, žalobkyne boli síce úspešné o vydanie bezdôvodného   obohatenia   313,56   Eur,   pričom   každá   zo   žalobkýň   v   2.   –   7.   rade   si uplatňovala náhradu trov konania vo výške 699,19 Eur. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 150 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého, ak sú trovy konania v drobných sporoch   neprimerané   voči   pohľadávke,   môže   ich   súd   nepriznať   alebo   znížiť.   Keďže v druhom uplatňovanom nároku predstavovali uplatňované nároky niekoľkonásobne vyššiu sumu ako je suma pohľadávky, ktorá bola žalobkyniam priznaná spoločne a nerozdielne, odvolací súd s poukazom, že ide o drobný spor (§ 200ea O. s. p.), využijúc ust. § 150 ods. 2 O. s. p. žalobkyniam v 2. - 7. rade znížil náhradu trov konania na sumu rovnajúcu sa výške priznanej pohľadávky. t. j. 313,56 Eur.

Vychádzajúc   z vyššie   uvedeného   odvolací   súd   preto   zmenil   rozsudok   vo   výroku o trovách konania tak (§ 220 O. s. p.), že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni v 1. rade trovy konania v sume 3 238,56 Eur a žalobkyniam v 2. – 7. rade v sume 313,56 Eur na účet JUDr. I. J. do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“

Podľa § 200ea ods. 1 OSP ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 500 eur, od toho okamihu ide o drobný spor.

Podľa § 200ea ods. 2 OSP za drobné spory sa nepovažujú veci, ktoré sa týkajúa) osobného stavu alebo spôsobilosti na právne úkony, b) sociálneho zabezpečenia, c) konania o preskúmanie rozhodnutí vydaných v rozhodcovskom konaní, d) vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, e) konania o dedičstve,f) konania o určenie, zmenu alebo zrušenie vyživovacej povinnosti, g) konkurzného konania a reštrukturalizačného konania,h) sporov z pracovných vzťahov a obdobných pracovnoprávnych vzťahov, i) ochrany osobnosti.

Podľa § 200ea ods. 3 OSP ak je predmetom konania iba príslušenstvo pohľadávky, ktorého hodnota neprevyšuje sumu podľa odseku 1, konanie sa považuje za drobný spor.

V súlade s § 29 ods. 6 OSP za drobný spor je potrebné považovať „veci, v ktorých hodnota pohľadávky bez príslušenstva v čase začatia konania neprevyšuje 500 eur“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   postupoval   ústavne   konformným spôsobom, keď aplikoval § 150 ods. 2 OSP vo vzťahu k samostatnému nároku sťažovateliek o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu neoprávneného užívania nehnuteľnosti, ktorá bola   v podielovom   vlastníctve   sťažovateliek.   Keďže   v danom   prípade   priznaná   výška pohľadávky sťažovateliek v 2. až 7. rade predstavovala sumu 313,56 €, teda nižšiu ako 500 €,   bolo   aj   podľa   názoru   ústavného   súdu   namieste   aplikovať   ustanovenie   §   200ea v spojení s § 150 ods. 2 OSP a priznať vo vzťahu k druhému nároku náhradu trov konania iba v sume rovnajúcej sa výške priznanej výšky bezdôvodného obohatenia, t. j. v sume 313,56 €.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (III.   ÚS   209/04, IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc zo svojej judikatúry ústavný súd po posúdení vzťahu medzi námietkou sťažovateliek   a   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   z hľadiska   možného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel k záveru, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridržiaval § 150 ods. 2 OSP, ktoré mu umožňovalo zvoliť daný postup, a teda úspešnému účastníkovi znížiť náhradu   trov   konania   v   drobnom   spore.   Odvolací   súd   zrozumiteľne   uviedol,   že   využil moderačné právo ustanovené § 150 ods. 2 OSP, keď vyhodnotil, že v danom prípade ide o neprimeranosť požadovanej náhrady trov konania vo vzťahu k hodnote predmetu sporu. Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   z   takto   koncipovaného   odôvodnenia   odvolacieho   súdu nevyplýva jednostrannosť alebo svojvôľa, ktorá by mohla po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   ústavný   súd   viesť   k   tomu,   aby   vyslovil   porušenie   práv   označených sťažovateľkami.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zároveň   zdôrazňuje,   že   nemá   postavenie   opravnej inštancie voči rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v   zmysle všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   sa   v posudzovanom   prípade   má (môže) rozhodnutie súdu zakladať na voľnej úvahe. V tejto súvislosti treba konštatovať, že tak to bolo aj v prípade sťažovateliek, keď krajský súd využil moderačné právo zmierniť následky   právnych   noriem   vzťahujúcich   sa   na   náhradu   trov   konania.   S   prihliadnutím na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s poukazom   na   to,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd konštatuje, že v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil ani žiadne nedostatky, ktoré by signalizovali porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta OSP, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka   spravodlivého   procesu   obsahuje   zásadu zaručujúcu   pre   každú   stranu   v   procese   mať rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje   záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).

Vychádzajúc z uvedeného nemožno prisvedčiť tvrdeniam sťažovateliek, že tým, že zo strany krajského súdu došlo k zníženiu nimi uplatnených trov konania, došlo zároveň aj k ich znevýhodneniu oproti účastníkovi konania, ktorý vo veci   úspech nemal, a tým aj k porušeniu označeného článku ústavy. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že krajský   súd   rozhodol   odvolávajúc   sa   na   relevantné   ustanovenie   všeobecne   záväzného právneho   predpisu   –   Občiansky   súdny   poriadok,   pričom   svoj   právny   názor   dostatočne a legitímne zdôvodnil. Krajský súd teda rozhodol spôsobom, ktorý zákon predpokladá, preto akékoľvek úvahy o porušení rovnosti niektorého z účastníkov konania pri odôvodnenej aplikácii § 150 ods. 2 OSP sú irelevantné. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy je táto časť sťažnosti zjavne neopodstatnená, a preto aj v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K námietke sťažovateľky v 1. rade

Ústavný   súd   sa   ďalej   zaoberal   námietkou   sťažovateľky   v 1.   rade   o porušení   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súd vôbec nerozhodol o nároku žalobkyne v 1. rade a to o povinnosti zaplatiť úroky z omeškania“. Vo vzťahu k tejto   námietke   sa   v sťažnosti   ďalej   uvádza,   že „Okresný   súd   Prešov   rozsudkom 17 C/77/2006-292 zo dňa 02. 12. 2009 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni v 1. rade 2.784,57 EUR do 3 dní od právoplatnosti rozsudku so 6 % úrokom z omeškania od 2. 2. 2006 do zaplatenia z istiny 1.541,44 EUR a 8,5 % úrokom z omeškania od 23. 8. 2008 z istiny 1.243,13 EUR do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd   rozsudkom   3 Co 41/2010-363   zo   dňa   22.   9.   2010   potvrdil   rozsudok   vo   výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni v 1. rade 2.769,75 EUR. V ostatnej vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný súd v Prešove sa nezaoberal povinnosťou na zaplatenie úrokov z omeškania   a   vo   svojom   rozsudku   17   C/77/2006-386   zo   dňa21.   02.   2011   opomenul rozhodnúť o tejto časti nároku.“.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

V danom   prípade   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   práv   len   postupom krajského   súdu   v namietanom   konaní,   ktoré   však   odôvodňuje   tým,   že „Okresný   súd v Prešove   sa   nezaoberal   povinnosťou   na   zaplatenie   úrokov   z   omeškania   a   vo   svojom rozsudku 17 C/77/2006-386 zo dňa 21. 02. 2011 opomenul rozhodnúť o tejto časti nároku“.

Sťažovateľka v 1. rade mala právo podať proti príslušnej časti rozsudku okresného súdu   č.   k.   17   C/77/2006-386   z   21.   februára   2011   v   spojení   s   doplňujúcim   rozsudkom odvolanie, o ktorom by bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (sťažovateľka v 1.   rade   túto   možnosť   nevyužila,   odvolanie   podal   len   žalovaný,   pozn.).   Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti sťažnosti. Ak sťažovateľka v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní až v konaní pred   ústavným   súdom   námietku,   ktorú   mohla efektívne   uplatniť a neuplatnila v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (m. m. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012