znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 76/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., K., Š. H., D., M. B., rod. F., K., M. N., K., a F. T., Česká republika, zastúpených advokátom JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Košiciach č. k. 11 Co/339/2008-251 z 19. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H., Š. H., M. B., rod. F., M. N. a F. T.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2010 doručená sťažnosť J. H., K., Š. H., D., M. B., rod. F., K., M. N., K., a F. T., Česká republika (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co/339/2008-251 z 19. mája 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   v   konaní   vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 C/789/1994 domáhali odstránenia neoprávnenej stavby postavenej na pozemku parc. č. 6993/2, na LV č. 10258 v k.   ú.   K.   Následne   počas   konania   uplatnili   eventuálny   žalobný   petit   pre   prípad,   že odstránenie   stavby   nie   je   účelné,   a   navrhli   zriadenie   časovo   neobmedzeného   vecného bremena   na   ťarchu   sťažovateľov   ako   vlastníkov   pozemku   pôvodne   zapísaného v pozemkovoknižnej vložke č. 9560, kat. ú. K., parc. č. 10602/1 o výmere 2529 m2, ktorému zodpovedá právo žalovaných v 1. až 3. rade nerušene užívať časti uvedeného pozemku špecifikované v sťažnosti za náhradu určenú znaleckým posudkom.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   15   C/789/1994-176   zo   7.   augusta   2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) ich žalobu zamietol v celom rozsahu s odôvodnením, že na sporných   pozemkoch   sa   nenachádzajú   stavby   v   zmysle   §   135c   ods.   3   Občianskeho zákonníka.   Podľa   sťažovateľov   okresný   súd   však   správne   predbežne   vyriešil   otázku vlastníckeho   práva   sťažovateľov   k   sporným   pozemkom,   keď   dospel   k   záveru,   že vyvlastňovacia vyhláška je nulitným aktom, na základe ktorého pôvodný vlastník pozemkov nemohol byť pozbavený svojho vlastníckeho práva, a teda sťažovatelia sú spoluvlastníkmi časti pozemku, na ktorom sa nachádza športový areál „A.“ (ďalej len „areál“).

Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktorým namietali, že okresný   súd   dospel   na   základe   vykonaného   dokazovania   k   nesprávnym   skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

Po   preskúmaní   veci   krajský   súd   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu vo výroku   o   zamietnutí   žaloby   ako   vecne   správny,   pričom   vec   odlišne   právne   posúdil a dospel k záveru, že „sťažovatelia neboli v súdnom spore aktívne legitimovaní, pretože sa ochrany svojich práv mali domáhať prostredníctvom reštitučných zákonov“.

Krajský súd svojím rozsudkom pripustil dovolanie „na otázku, či v prípade ak je daný dôvod na vydanie veci podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb.... možno sa domáhať ochrany vlastníckeho práva k tejto veci podľa všeobecných právnych predpisov“. K tejto skutočnosti sťažovatelia uviedli, že „odvolací súd pripustil dovolanie o otázke, ktorá v konaní nebola sporná“.

K odlišnému právnemu hodnoteniu veci krajským súdom sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že si „svoje práva uplatnili podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, pretože podľa   ich názoru   nebolo možné postupovať   ani podľa jedného   z prijatých   tzv. reštitučných   zákonov.  ...   dôvody   na   ich   strane   neboli   formálnoprávne   perfektné,   teda nezodpovedali všetkým skutkovým náležitostiam jednotlivých prípadov, v ktorých by sa inak mohli   domáhať   ochrany   svojich   práv   a   vydania   veci.  ...   žalobcovia,   resp.   ich   právni predchodcovia o tom, že už nie sú vlastníkmi svojich pozemkov dozvedeli až v roku 1993, teda po uplynutí zákonmi stanovených lehôt.

Podľa názoru sťažovateľov, nikto z nich nie je a nikdy nebol oprávnenou osobou, pretože ich   vlastnícke   právo na   štát nikdy neprešlo.  ...   Navyše sporné   pozemky   v čase vyvlastnenia neboli súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo lesného pôdneho fondu.“.

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli, že „tzv. reštitučné zákony ako úprava lex specialis sa na ich konkrétne vzťahy nemohla aplikovať a preto bolo nevyhnutné postupovať podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   v   danej   dobe   boli   platné a účinné,   pretože   Občiansky   zákonník   ako   lex   generalis   ochranu   ich   práv   naďalej zabezpečoval.

Súdy opakovane uviedli, že vyvlastňovacia vyhláška je nezákonná a neúčinná, čo ich vedie k nevyvrátiteľnému záveru, že sťažovatelia,   resp.   ich právni predchodcovia nikdy neprišli o svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a tento stav trval aj ku dňu účinnosti tzv. reštitučných zákonov. Prijatie, platnosť a účinnosť reštitučných zákonov nič nemenia na skutočnosti, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možný vznik ani zánik vlastníckeho práva.“.

Podstatou   sťažnosti   vo   vzťahu   k sťažovateľmi   navrhovanému   zriadeniu   vecného bremena na celý pozemok je ich argumentácia, že celý areál je potrebné „vnímať ako jeden celok (teda jediná stavba vrátane jej súčastí a príslušenstva), ktorý pozostáva z viacerých častí navzájom natoľko prepojených, že jedna bez druhej nemôže existovať a/alebo fungovať vôbec alebo iba s veľkými ťažkosťami. Celý areál slúži iba na jediný účel a na žiadne iné aktivity.   Ide   o   súbor   stavieb   (hromadnú   vec),   ich   príslušenstva   (veci,   ktorej   patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené k tomu, aby boli s hlavnou vecou trvale užívané) a súčastí (všetko, čo podľa povahy patrí k veci a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa vec znehodnotila),   ktoré   majú   jediné   funkčné   určenie   a   zdieľajú   právny   osud   hlavnej   veci. Pojem hromadná vec nie je termínom používaným priamo Občianskym zákonníkom, no teória práva ho jednoznačne pozná a používa. Skutočnosť, že samotný Občiansky zákonník tento   pojem   nepoužíva   však   neznamená,   že   by   tento   zákon   používanie   tohto   pojmu vylučoval. Je zrejmé že medzi pozemkom a stavbou neexistuje vzťah ako medzi hlavou vecou a jej príslušenstvom. Podľa názoru sťažovateľov však medzi stavbami na ich pozemkoch existujú vzťahy zodpovedajúce vzťahu hlavnej veci a jej príslušenstva. Zodpovedá tomu aj užívanie celého areálu, v ktorom sa rekreačne za odplatu hrajú tenisové zápasy. Tým, že súdy nesprávne aplikovali platnú právnu úpravu, boli porušené ustanovenia § 120 a 121 Občianskeho zákonníka. Podľa § 120 Občianskeho zákonníka platí, že súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila (1). Stavby, vodné toky a podzemné vody nie sú súčasťou pozemku (2). Podľa § 121 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že príslušenstvom veci sú veci, ktoré patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvale užívali. Jednotlivé   povrchové   úpravy   a   drobné   stavby,   ktoré   sa   na   sporných   pozemkoch nachádzajú,   majú   doplnkovú   funkciu   k   hlavným   stavbám   (napr.   tenisová   dvojhala). Žalovaný v 3. rade v areáli vykonáva podnikateľskú činnosť. Areál bol takto vnímaný už od svojho   začiatku,   pri   jeho   plánovaní,   vyvlastňovaní   pozemkov   pod   ním,   jeho   neskoršej výstavbe   a   i   súčasnom   používaní.   Areál   bol   plánovaný,   povolený   a   vybudovaný   ako Tenisový areál V. Žalovaný v 1. rade s areálom hospodáril ako s Tenisovým areálom „A.“ a na žalovaného v 3. rade ho síce dvoma zmluvami, ale všetko previedol ako nehnuteľnosti, ktoré spolu vzájomne súvisia a sú na seba závislé. Ako tenisový areál ho nazýva aj samotný prvostupňový súd, a to opakovane aj v odôvodnení rozhodnutia vydaného v tomto súdnom spore.“.

Sťažovatelia v sťažnosti tiež poukázali na to, že priamo zákonodarca zriadil vecné bremeno k niektorým objektom, ako sú napr. komunikácie, predovšetkým cesty I. a II. triedy a diaľnice, ktoré sa povahovo nelíšia od objektov nachádzajúcich sa na ich pozemku –   v   tejto   súvislosti   odkazujú   na   §   6   zákona   č.   639/2004   Z.   z.   o   Národnej   diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov. Obdobne zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach   pri   majetkovoprávnom   usporiadaní   pozemkov   pod   stavbami,   ktoré   prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov definuje   v   §   1   ods.   1   ako   „pozemok   pod   stavbou“   aj   priľahlú   plochu,   ktorá   svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou, pričom v § 4 ods. 1 cit. zákona upravuje vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou v prospech vlastníka stavby vznik   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu.   Tento   zákon   sa   podľa   §   1   ods.   2 primerane vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený   športový   areál,   ak   tento   športový   areál   prešiel   do   vlastníctva   obce   podľa osobitného predpisu, v súvislosti s čím sťažovatelia poukázali, že „nevidia rozdiel medzi športovým   areálom   alebo   pozemkom   pod   stavbou,   na   ochranu   ktorých   sa   prijíma samostatný zákon a športovým areálom a pozemkami pod stavbou, ktoré sú predmetom tohto konania. Jediný rozdiel je ten, že zákonodarca takýmto spôsobom chce chrániť iba ním určené subjekty – obec a vyššie územné celky (pretože tu existuje verejný záujem ako vyplýva z dikcie tohto zákona).“.

Za porušenie základného práva na ochranu vlastníctva garantovaného v čl. 20 ods. 1 a   4   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   považujú   sťažovatelia   skutočnosť,   že   ich vlastníckemu právu k pozemkom „nebola priznaná ochrana a tým rovnaký zákonný obsah, ako iným vlastníkom v obdobných sporoch. Je zrejmé, že existujúci stav bolo nevyhnutné riešiť zriadením vecného bremena za náhradu. Všeobecne je podľa názoru sťažovateľov potrebné vychádzať z priority ich vlastníckeho práva, ktoré bolo im, resp. ich právnym predchodcom protiprávne odňaté a tým došlo k porušeniu ich subjektívneho vlastníckeho práva – právo predmet svojho vlastníckeho práva držať, užívať ho a pod. Krajský súd v Košiciach svojím rozsudkom posvätil ten právny stav, že vlastnícke právo sťažovateľom k rodičovským pozemkom je obmedzené a to bez akejkoľvek náhrady.

Tým došlo   aj   k   porušeniu   práva   sťažovateľov   na   spravodlivý   proces,   t.   j.   práva domáhať sa ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde, ktoré je zakotvené v čl. 46 ústavy. Súdy totiž odmietli vyriešiť otázku vyporiadania reálneho užívania pozemku s vlastníkmi pozemku (sťažovateľmi), ktorí nemôžu využívať ktorékoľvek z oprávnení, ktoré tvoria a definujú obsah vlastníckeho práva a tým rezignovali na materiálnu ochranu ich vlastníckeho   práva.   Namietanému   porušeniu   vlastníckeho   práva   sťažovateľov   nebola poskytnutá ochrana v medziach zákona tým, že súdy oboch stupňov nerozhodli o zriadení časovo neobmedzeného vecného bremena za náhradu na celom pozemku, ako kompenzáciu nemožnosti užívať vlastníctvo sťažovateľov.

Okrem toho k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že v skutkovo a právne zhodnom spore vedenom na Okresnom súde Košice I.   pod sp.   zn. 15 717/2002   bolo   rozhodnuté   tak,   že   súd   poskytol   vlastníkom   pozemkov   ochranu   ich vlastníckeho práva, zriadil vecné bremeno a rozhodol o vyplatení náhrady. V danom čase pritom   už   úprava   týkajúca   sa   reštitučných   nárokov   existovala.   Je   taktiež   zrejmé,   že k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že odvolací súd sa vo svojom   rozhodnutí   ani   nevyporiadal   s   podstatnými   argumentmi,   ktoré   sťažovatelia v konaní   uvádzali.   Odvolací   súd   vyššie   uvádzané   a   pre   rozhodnutie   vo   veci   podstatné argumenty sťažovateľov ignoroval.“. Týmto postupom krajský súd nedodržal podľa názoru sťažovateľov   princíp   predvídateľnosti   súdnych   rozhodnutí,   ktorý   je   súčasťou   princípu právnej istoty.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol nálezom tak, že:„Právo   sťažovateľov   garantované   v   čl.   46   ods.   1   a   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru... a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny... rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. 5. 2010, č. k. 11Co 339/2008-251 porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 11Co 339/2008-251 zo dňa 19. 5. 2010 sa zrušuje.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania vo výške vyčíslenej na základe výzvy Ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľov.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich   základných práv na ochranu vlastníctva a na súdnu ochranu zaručených v čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 dohovoru tým, že krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   nenapravil   pochybenia okresného súdu   spočívajúce podľa ich názoru v nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom výklade a aplikácii § 135c Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho nezriadil vecné bremeno na ich pozemky a následne im nepriznal náhradu za ich užívanie. Krajský súd sa podľa sťažovateľov tiež nesprávne priklonil k aplikácii tzv. reštitučných zákonov napriek tomu, že v predmetnej veci nikdy nebolo možné postupovať podľa žiadneho špeciálneho predpisu.

Krajský súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa dospel k záveru, že je potrebné ho potvrdiť ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) aj keď z iných dôvodov. Krajský súd zároveň vo výroku svojho rozsudku pripustil dovolanie „na otázku, či v prípade, ak je daný dôvod na vydanie veci podľa § 6 ods.   1   písm.   p)   zákona   č.   229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, možno sa domáhať ochrany vlastníckeho   práva   k tejto   veci   podľa   všeobecných   právnych   predpisov“,   čo   odôvodnil s poukazom na výsledok odvolacieho konania a s poukazom na § 238 ods. 3 OSP s tým, že «otázka,   či   možno   uplatniť   nárok   na   ochranu   vlastníctva   podľa   všeobecných   právnych predpisov v prípadoch, keď bol daný reštitučný nárok podľa Zákona o pôde (§ 6 ods. 1 písm.   p/)   je   otázkou   zásadného   právneho   významu,   keďže   aj   na   tunajšom   súde   sú   už rozhodnutia (napr. 5Co 14/09), ktoré otázku vlastníctva neriešili podľa uvedenej zásady (tak   ako   je   to   v   tejto   veci)   a   okrem   toho,   z   rozhodovacej   činnosti   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sú senátu 11 Co známe iba dve rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že dovolací   súd   pri   riešení   vzťahu   „lex   specialis   a   lex   generalis"   dospel   k   záveru,   že žalobcovia sa mohli domáhať obnovenia svojho vlastníckeho práva len podľa reštitučných zákonov. Ide o rozsudok 3Cdo 120/03 a rozsudok 4Cdo 130/2007.».

Ústavný   súd   v kancelárii   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a v kancelárii okresného súdu zistil, že vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 789/1994 sťažovatelia nepodali dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co/339/2008-251 z 19. mája 2010.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   V danom   prípade   sťažovatelia   mali   k dispozícii účinný právny prostriedok podľa § 238 ods. 3 OSP. Sťažovatelia tento právny prostriedok ochrany svojich práv nevyužili. V nadväznosti na uvedené a uplatniac svoju subsidiárnu právomoc ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011