znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 76/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Š. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   spravodlivé   súdne   konanie uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 8 Sžo 234/2009 z 29. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2009 doručená sťažnosť Š. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 234/2009 z 29. októbra 2009, ktorým potvrdil uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 340/2006-90   zo   14.   apríla   2009   o zastavení   konania   vo   veci   jeho   žaloby   proti   Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   domáhal určenia,   že   rozhodnutie žalovaného o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a o ukončení vyslania je neplatné. O žalobe konal pôvodne Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), ktorý rozsudkom zo 4. októbra 2004 návrh zamietol. Krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie   s odôvodnením,   že   súd   prvého   stupňa   nebol   vecne   príslušný   vo   veci   konať. Okresný súd postúpil vec krajskému súdu uznesením z 12. mája 2006. Krajský súd vyzval sťažovateľa uznesením zo 7. novembra 2006, aby doplnil svoju žalobu. Sťažovateľ uviedol, že tak urobil v potrebnom rozsahu a podľa pokynov súdu. Uznesením zo 14. apríla 2009 krajský súd zastavil konanie s odôvodnením, že sťažovateľ neodstránil v stanovenej lehote nedostatky návrhu. Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd nesprávne počítal lehotu na doplnenie   žaloby   od   15.   októbra   2006,   keď   on   prevzal   výzvu   20.   novembra   2006. Sťažovateľ sa proti uzneseniu krajského súdu odvolal a namietal, že odstránil nedostatky návrhu v stanovej lehote a chyby v dátumoch vznikli na strane krajského súdu. Najvyšší súd napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľ namieta, že „Je zaujímavé, že prvostupňový súd v konaní rozhodol bez toho, že by zistil vady v žalobe. Až keď som v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu dokázal, že právo je na mojej strane, krajský súd moje zdôvodnenie odvolania nevzal do úvahy ale bez možnosti využitia opravného prostriedku rozhodol, že prvostupňový súd nie je vecne príslušný vo veci konať. Uznesením protiprávne zastavil konanie s vykonštruovaným zdôvodnením o nedodržaní lehoty na odstránenie vád žaloby. Najvyšší súd SR potvrdil toto rozhodnutie ale už s iným odôvodnením, pretože pôvodnú argumentáciu som na krajskom súde vyvrátil.“.

Sťažovateľ v závere sťažnosti uviedol: „Konaním, resp. nekonaním súdov Slovenskej republiky mi bolo odňaté moje ústavné právo na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote. Navrhujem aby Ústavný súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.“.

II.

Zo sťažovateľom predložených rozhodnutí a podkladov, ktoré ústavný súd zabezpečil v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   (uznesenie   krajského   súdu   č.   k. 2   S 340/2006-85   zo   7.   novembra   2006   a podanie   sťažovateľa   z 28.   novembra   2006), vyplývajú tieto skutočnosti:

Krajský súd uznesením zo 7. novembra 2006 vyzval sťažovateľa, aby v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia doplnil svoju žalobu z 20. apríla 2003 o náležitosti podľa ustanovenia   §   249   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   a súčasne   ho poučil,   ako   má doplnenie vykonať vrátane formulácie petitu, keď uviedol, že „Navrhovaným petitom je výrok   o zrušení   napadnutého   správneho   rozhodnutia,   prípadne   aj   prvostupňového rozhodnutia a vrátenie veci žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.“   Na záver sťažovateľa poučil, že neodstránenie vád žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, je dôvodom na zastavenie konania podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ   reagoval   na   výzvu   krajského   súdu   podaním   z 28.   novembra   2006 doručeným   4.   decembra   2006,   ktorým   doplnil   okrem   ostatných   náležitostí   aj   takto formulovaný   petit:   „Určuje   sa,   že   napadnuté   rozhodnutia   o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a ukončení vyslania žalobcu sú neplatné. Žalovaná strana je   žalobcovi   povinná   nahradiť   mzdu   od   1.   apríla   2003   do   7.   decembra   2003   v zmysle platového dekrétu a doklade o plate poskytovanom pri vykonávaní štátnej služby v cudzine v slovenskej   i cudzej   mene   a to   vo   výške   62.434.-   Sk   a ekvivalent   sumy   22.514.-   USD v slovenských korunách, t. j. 854.158.-Sk (pri kurze 1 USD – 37,939 Sk zo dňa 01. 04. 2003) plus   úroky   z omeškania,   to   všetko   do   troch   dní   od   nadobudnutia   právnej   moci   tohto rozsudku.“

Krajský súd uznesením č. k. 2 S 340/2006-90 zo 14. apríla 2009 zastavil konanie a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesením zo 7. novembra 2006 vyzval sťažovateľa na odstránenie vád žaloby,   a zároveň   ho   poučil,   že   v prípade   ich   neodstránenia   bude   konanie   zastavené. V odôvodnení uviedol, že sťažovateľ prevzal výzvu 20. októbra 2006. Pretože sťažovateľ v stanovenej lehote nedostatky žaloby neodstránil, konanie zastavil podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší súd v odvolacom konaní uznesením sp. zn. 8 Sžo 234/2009 z 29. októbra 2009   uznesenie   krajského   súdu   o zastavení   konania   ako   vecne   správne   potvrdil s odôvodnením,   že   žaloba   trpela   takou   vadou,   ktorá   bránila   jej   vecnému   vybaveniu. Najvyšší súd konštatoval, že návrh výroku rozhodnutia nebol koncipovaný v žalobe ani v podaniach ju doplňujúcich v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku tak, aby súd mohol v správnom súdnictve konať a rozhodnúť. Na záver najvyšší súd odkázal v súvislosti s náležitosťami žaloby a zvlášť formuláciou petitu v konaní podľa druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   svoje   rozhodnutie   vo   veci vedenej pod sp. zn. 4 Sž 4/2003.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 79/06).

Ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľa   v rozsahu,   ktorý   vyplýval   z obsahu jeho sťažnosti, hoci neobsahovala náležitosti predpísané § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde. Z pomenovania práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, t. j. „ústavné právo na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote“, z odôvodnenia sťažnosti a z návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia je dostatočne zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy (vzhľadom na to, že sťažovateľ sa domáhal súdnej ochrany proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy). Z obsahu   sťažnosti   tiež   jednoznačne   vyplýva,   že   porušenie   svojho   základného   práva namieta uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 234/2009 z 29. októbra 2009.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno základného práva na súdnu a inú právnu ochranu domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd protiprávne zastavil konanie s vykonštruovaným zdôvodnením o nedodržaní lehoty na odstránenie nedostatkov žaloby. Najvyšší súd potvrdil toto rozhodnutie, ale už s iným odôvodnením. Týmto konaním, resp. nekonaním súdov bolo sťažovateľovi   podľa   jeho názoru   odňaté „ústavné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie v primeranej lehote“.

V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa sťažovateľ môže domáhať súdnej ochrany v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku spôsobom, v rozsahu a za podmienok upravených v príslušných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, medzi ktoré   patrí   aj podanie   žaloby,   ktorá   okrem   všeobecných   náležitostí   podania   obsahuje náležitosti   ustanovené   v   §   249   Občianskeho   súdneho   poriadku,   vrátane   návrhu   na rozhodnutie, ktorý zodpovedá spôsobu rozhodnutia v danom type konania ustanovenému v §   250j   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z uvedeného   a contrario   vyplýva,   že   ak   sa sťažovateľ domáha súdnej ochrany postupom, ktorý nespĺňa podmienky upravené pre daný typ konania v príslušných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, v dôsledku čoho príslušný súd meritórne neprerokuje a nerozhodne jeho žalobu, nemôže namietať, že došlo k denegatio iustitiae, teda k protiústavnému postupu, ktorým by súd odmietol ochranu jeho subjektívneho práva bez zákonných dôvodov.

Ústavný súd v náleze sp. zn. IV. ÚS 62/03 z 3. júla 2003 uviedol, že k odmietnutiu spravodlivosti a k porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo v tom prípade, ak by   všeobecný   súd   rozhodol   v správnom   súdnictve   uznesením   o zastavení   konania   bez zákonom uznaného dôvodu na takýto výrok v správnom súdnictve, resp. by všeobecný súd použil   zákonný   dôvod,   na   aplikáciu   ktorého   neboli   splnené   skutkové   a zákonné predpoklady. Avšak v prípade, ak osoba nesplní ustanovené podmienky zákonného postupu pri uplatňovaní svojich práv, nemôže sa dovolávať toho, že boli porušené jej základné práva a slobody, ak jej súd nevyhovel (I. ÚS 37/96). Ak v takom prípade rozhodne súd v súlade s procesnými predpismi o zastavení konania, nemôže byť tento postup porušením ústavných práv (m. m. I. ÚS 17/98).

Krajský súd zastavil konanie vo veci sťažovateľa podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho   poriadku   z dôvodu,   že   sťažovateľ   neodstránil   nedostatky   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby.

Úlohou   ústavného   súdu   bolo   preskúmať,   či   sťažovateľom   uvádzané   skutočnosti signalizujú možnosť porušenia jeho základného práva, teda či najvyšší súd, ktorý potvrdil rozhodnutie krajského súdu o zastavení konania, nevybočil z ústavného rámca limitujúceho jeho postup podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   postupoval   podľa   svojej   judikatúry,   v zmysle   ktorej   je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť a toho, či sú splnené iné zákonom ustanovené náležitosti, zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje   o merite   návrhu   -   inými   slovami,   postup   v súdnom   konaní,   zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu a výklad iných než ústavných predpisov, ako aj ich aplikácia pri riešení konkrétnych prípadov sú záležitosťou všeobecných súdov, ktoré sú súčasťou súdnej sústavy podľa čl. 141 ústavy. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (m. m.   I. ÚS 74/02,   I. ÚS 115/02,   I. ÚS 1/03, I. ÚS 46/03).

Ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   si   splnil   svoju   poučovaciu   povinnosť,   keď v uznesení, ktorým vyzval sťažovateľa na doplnenie žaloby, ho poučil o spôsobe a rozsahu doplnenia vrátane správnej formulácie návrhu na rozhodnutie (petitu), ako aj o následkoch nedoplnenia   žaloby   a o zastavení   konania   rozhodol   potom,   ako   sťažovateľ   doručil doplňujúce   podanie,   v ktorom   nerešpektoval   poučenie   o formulácii   petitu.   K tomu   je potrebné uviesť, že sťažovateľ nenamietal formalizmus v súvislosti s plnením poučovacej povinnosti krajského súdu. Neopravenie alebo nedoplnenie petitu, prípadne nedostatočné rešpektovanie   poučenia   súdu   má   za   následok   nemožnosť   pokračovať   v   konaní,   čím   sú splnené   podmienky   na   zastavenie   konania   podľa   §   250d   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí   zrozumiteľne   a   logickým   výkladom   dospel   k záveru   o nesplnení   podmienok konania, pričom jeho právny názor nemožno označiť ako arbitrárny, teda taký, ktorý by popieral zmysel a účel aplikovanej právnej normy.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   nevyhovenie   odvolacím   dôvodom   a ani vyslovenie   iného   právneho   názoru,   s   ktorým   sa sťažovateľ   nestotožňuje,   nemožno považovať   za   odmietnutie   spravodlivosti   a   nemôže   viesť   k záveru   o porušení   práva   na súdnu ochranu podľa označeného článku ústavy (m. m. IV. ÚS 189/07).

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 234/2009 z 29. októbra 2009 nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu označeného základného práva sťažovateľa, a preto odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti bez toho, aby vyzýval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010