znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 76/08-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. júla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti J. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a podľa   čl. 37   ods. 2   Listiny   základných   práv   a slobôd   postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Západ v Nitre   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   ČVS: PPZ-20/BPK-Z-2006,   za   účasti   Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Západ v Nitre, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   J. B.   na   právnu   pomoc   podľa   čl. 47   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a podľa   čl. 37   ods. 2   Listiny   základných   práv   a slobôd   postupom   Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Západ v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-20/BPK-Z-2006   p o r u š e n é   b o l o.

2. Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Západ v Nitre j e   p o v i n n é   uhradiť J. B. trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. T. B., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 76/08 z 28. februára 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   J. B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   postupom   Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   boja proti korupcii,   odboru   boja   proti   korupcii   Západ   v Nitre   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. ČVS: PPZ-20/BPK-Z-2006 (ďalej len „úrad boja proti korupcii“) pri jeho výsluchu ako svedka pred vyšetrovateľom úradu boja proti korupcii.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol na 16. marec 2007 predvolaný ako svedok na výsluch na úrade boja proti korupcii. V stanovený deň sa sťažovateľ dostavil na výsluch spolu so svojím právnym zástupcom. Napriek žiadosti sťažovateľa, aby mohol byť pri výsluchu prítomný aj jeho právny zástupca, vyšetrovateľ úradu boja proti korupcii tejto žiadosti odmietol vyhovieť, čo odôvodnil tým, že Trestný poriadok neumožňuje právne zastupovanie   svedka   v trestnom   konaní,   a následne   vykonal   výsluch   sťažovateľa.   Dňa 22. marca   2007   sťažovateľ   podal   podnet   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) na preskúmanie postupu vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii. Prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry sťažovateľovi listom sp. zn. VII/2 Gv 110/06 z 23. júla 2007 (až po urgencii sťažovateľa) oznámil,   že   postup   vyšetrovateľa   úradu   boja   proti   korupcii   považuje   za   zákonný,   čo zdôvodnil tým, že platný Trestný poriadok neumožňuje vyšetrovateľovi dovoliť prítomnosť právneho zástupcu pri výsluchu svedka. Sťažovateľ stanovisko úradu špeciálnej prokuratúry nepovažoval za správne a opakovaným podnetom v zmysle § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov sa domáhal u nadriadeného prokurátora opätovného   preskúmania   postupu   vyšetrovateľa   úradu   boja   proti   korupcii   a prokurátora úradu   špeciálnej   prokuratúry.   Špeciálny   prokurátor   úradu   špeciálnej   prokuratúry   listom sp. zn. VII/2 Gv 110/06 z 11. septembra 2007 opakovaný podnet sťažovateľa odložil ako nedôvodný   s tým,   že   postup „podriadeného   prokurátora   a vyšetrovateľa   považuje za správny.“.

Podľa sťažovateľa postupom úradu boja proti korupcii boli porušené jeho základné práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a podľa čl. 37 ods. 2 listiny.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom úradu boja proti korupcii bolo porušené jeho základné právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a podľa čl. 37 ods. 2 listiny. Súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

Úrad boja proti korupcii sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Č. p.: PPZ-119/BPK-Z-2008 z 13. marca 2008 doručeným ústavnému súdu 19. marca 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Ako účastník konania, proti ktorému sťažnosť smeruje, vyjadrujeme svoje súhlasné stanovisko s postupom vyšetrovateľa PZ z našej súčasti, ako orgánu činného v trestnom konaní v trestnej veci vedenej na našej súčasti pod ČVS: PPZ-20/BPK-Z-2006, ktorý konal v súlade   so   zákonom,   v   súlade   s   Trestným   poriadkom,   ak   v   trestnom   konaní   osobe v procesnom svedka neumožnil jej právne zastupovanie, nakoľko Trestný poriadok takýto postup neumožňuje. Vyšetrovateľ PZ ako orgán činný v trestnom konaní pri výkone svojich právomocí podľa nášho názoru konal správne, a len v rozsahu ako mu to zákon umožňuje, s čím sa stotožnil aj prokurátor vykonávajúci dozor nad zákonnosťou v rámci prípravného konania.“

Sťažovateľ reagoval na vyjadrenie úradu boja proti korupcii podaním doručeným ústavnému súdu 27. marca 2008, v ktorom uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, a zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným súdom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,   inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a za podmienok ustanovených zákonom.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 37 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania.

Ústavný   súd   si   za   účelom   overenia   pravdivosti   skutkových   tvrdení   sťažovateľa a posúdenia dôvodnosti sťažnosti vyžiadal príslušný spisový materiál, ktorý bol ústavnému súdu   doručený   19.   marca   2008.   Na   základe   obsahu   tohto   spisu   v kontexte   uvedeného ústavný súd posúdil sťažnosť a dospel k záveru, že je dôvodná.

Z vyžiadaného spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ bol 16. marca 2007 ako svedok   predvolaný na výsluch, pričom   pred jeho začatím   požiadal o prítomnosť svojho advokáta pri tomto úkone. V zápisnici o tomto výsluchu je zaznamenané, že vyšetrovateľ úradu boja proti korupcii neumožnil účasť advokáta na tomto úkone s odôvodnením, že ide o výsluch svedka.

K posúdeniu,   či   v danom   prípade   bolo   postupované   v súlade   s uvedenými ustanoveniami   ústavy   a listiny,   ústavný   súd   konštatuje,   že   k prítomnosti   advokáta pri výsluchu svedka v trestnom konaní sa už zaoberal, a to konkrétne v náleze ústavného súdu   sp. zn.   I. ÚS 248/07,   kde   orgán   verejnej   moci   odmietol   prítomnosť   advokáta pri výsluchu sťažovateľa v postavení svedka, a ústavný súd vyslovil, že jeho postupom bolo porušené základné právo podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd v ňom uviedol, že základné právo podľa čl. 47 ods. 2 ústavy sa priznáva vždy, keď sa rozhoduje o právnom postavení oprávnenej osoby. Takéto právo totiž podľa jazykového   výkladu,   tak   aj   vzhľadom   na   podstatu   a zmysel   práva   (teda   podľa teleologického výkladu) patrí každému občanovi pred súdmi, inými štátnymi orgánmi či orgánmi   verejnej   správy.   Možno   pripustiť,   že   by   všeobecná   úprava   mohla   toto   právo obmedziť, pokiaľ by jeho absolútny výkon viedol k eliminácii iných práv garantovaných ústavným   poriadkom,   avšak   samotný   fakt,   že   toto   právo   nie   je   vo   všeobecnej   úprave vo vzťahu ku svedkovi výslovne upravené, nemôže viesť k záveru, že svedok nemá právo na právnu pomoc (I. ÚS 248/07).

Ďalej   ústavný   súd   konštatoval,   že   pokiaľ   je   priznané   právo   na   právnu   pomoc občanovi pri podaní vysvetlenia v postavení obvineného, poškodeného a osoby zúčastnenej na strane jednej, nemožno mu nepriznať právo   na právnu   pomoc   pri   podaní svedeckej výpovede. Svedok má totiž právo za podmienok vyplývajúcich z § 130 Trestného poriadku odoprieť výpoveď. Je preto namieste, aby mal možnosť poradiť sa o výkone tohto svojho práva. To platí hlavne pre situáciu, ktorú upravuje § 130 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého   svedok   je   oprávnený   odoprieť   vypovedať,   ak   by   výpoveďou   spôsobil nebezpečenstvo   trestného   stíhania   sebe,   svojmu   príbuznému   v   priamom   rade,   svojmu súrodencovi,   osvojiteľovi,   osvojencovi,   manželovi   alebo   druhovi,   alebo   iným   osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu. Svedok je oprávnený odoprieť vypovedať aj vtedy, ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou.

Zmyslom tohto ustanovenia je premietnutie ústavnej maximy zákazu donucovania k sebaobvineniu podľa čl. 47 ods. 1 ústavy.

Ak   zákon   vyžaduje,   aby   na   začiatku   výsluchu   bola   daná   svedkovi   možnosť, aby spontánne a súvislo opísal a vypovedal všetko, čo o veci vie, a odkiaľ sa dozvedel ním uvádzané skutočnosti, je mu súčasne umožnené, aby vo svojej výpovedi pominul to, čo (zo zákona ustanoveného dôvodu) pokladá pre seba (a pre zákonom vymenované osoby) za nebezpečné. A len vtedy, ak sú mu kladené upresňujúce či dopĺňajúce otázky, prislúcha mu oprávnenie odpoveď na ne odmietnuť. V takom prípade mu však nemožno uprieť právo na právnu pomoc advokáta, s ktorým musí mať možnosť sa poradiť, či informácia, ktorá by bola obsahom jeho odpovede, by nespôsobila trestné stíhanie jemu alebo osobe blízkej.

Ústavný súd opierajúc sa o materiálne chápanie ochrany ústavnosti ďalej poukazuje aj   na svoju   doterajšiu   judikatúru,   v ktorej sa   priklonil   k zásade   prednosti   ústavne konformného výkladu, čo v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade   s ústavou   a medzinárodnými dohovormi podľa   čl.   11   ústavy   a druhý   výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“ (PL. ÚS 15/98).   Zo   zásady   ústavne   konformného   výkladu   vyplýva   tiež   požiadavka, aby v prípadoch,   ak   pri   uplatnení   štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy rôzne výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických osôb   alebo právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci   sú   povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že v posudzovanom prípade postupom úradu boja proti korupcii v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-20/BPK-Z-2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a podľa čl. 37 ods. 2 listiny, a to tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené, aby ním zvolený advokát bol prítomný pri jeho výsluchu ako svedka. Z ústavnoprávneho hľadiska nie je žiaden dôvod, aby svedok na rozdiel od osoby podávajúcej vysvetlenie nemal právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny. Pritom v žiadnom prípade nejde o to, že by orgán činný v trestnom konaní mal za povinnosť účasť advokáta v každom prípade zabezpečiť alebo odkladať vykonanie svedeckej výpovede len preto, že si svedok praje mať pri výsluchu svojho advokáta, ale len o povinnosť toto zastúpenie, resp. jeho prítomnosť, umožniť. Je preto vecou svedka, či sa rozhodne prísť na podanie svedeckej výpovede v sprievode svojho právneho zástupcu alebo sám.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom advokátom JUDr. T. B., ktoré si vyčíslil a uplatnil v sume 6 296 Sk. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2006,   ktorá   bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva uvedené úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov, a to jeden úkon po 2 970 Sk a režijný paušál 178 Sk, čo spolu predstavuje sumu 6 296 Sk.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   porušovateľ   povinný   zaplatiť   na účet   právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149   Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2008