znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 76/05-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. G. K., bytom V. K., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave   sp. zn.   KS-Ntt-T-825/03   z   23. júla 2003,   príkazmi   Krajského   súdu v Nitre sp. zn.   KS-D-289-2/2003-Ntr   z   20. septembra 2003,   sp. zn.   KS-D-398-2/2003-Ntr z 13. novembra 2003   a   sp. zn.   KS-T-404-3/2003-Ntr   z   21. novembra 2003,   postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 30/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MVDr. G.   K. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2004 doručená   prostredníctvom   telefaxu   sťažnosť   MVDr. G.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), 6. mája 2004   doplnená   doručením   originálu   sťažnosti.   Sťažnosťou   sťažovateľ   namieta porušenie práv podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. KS-Ntt-T-825/03 z 23. júla 2003, príkazmi Krajského súdu v Nitre sp.   zn.   KS-D-289-2/2003-Ntr   z   20. septembra 2003,   sp.   zn.   KS-D-398-2/2003-Ntr   z 13. novembra 2003   a   sp. zn.   KS-T-404-3/2003-Ntr   z   21. novembra 2003   a postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 30/04.

Z obsahu   predloženej   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   na   základe   rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. KS-Ntt-T-825/03 z 23. júla 2003 v zmysle § 4 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 757/2004 Z. z. (ďalej len „zákon o ochrane pred odpočúvaním“) bol udelený súhlas s použitím informačno-technických   prostriedkov,   okrem   iného   aj   pri   odpočúvaní   a   zaznamenávaní v rámci telekomunikačných   činností,   na   základe   ktorého   malo   byť   následne vykonávané odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačnej   prevádzky   mobilného   telefónu sťažovateľa 8. septembra 2003, 11. septembra 2003, 18. septembra 2003, 23. októbra 2003, 11. novembra 2003 a 25. novembra 2003.

Uznesením   vyšetrovateľa   Oddelenia   vyšetrovania   Banská   Bystrica,   odboru vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti,   sekcie   justičnej   polície Policajného zboru Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „vyšetrovateľ“) sp. zn.   ČVS: SJP-34/OVOZTČ-BB-2003   zo   6. augusta 2003   bolo   podľa   § 160   ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) začaté trestné stíhanie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 a 2 písm. a) č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 a 2 Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v citovanom uznesení vyšetrovateľa.

Opatrením   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky,   úradu   špeciálneho prokurátora sp. zn. VII GPt 249/03 zo 7. augusta 2003 bola určená príslušnosť prokurátora tak,   že   dozor   nad   zachovávaním   zákonnosti   v prípravnom   konaní   bude   vykonávať prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre.

Krajský súd v Nitre vydal 20. septembra 2003 príkaz sp. zn. KS-D-289-2/2003-Ntr a 13. novembra 2003   príkaz   sp. zn.   KS-D-398-2/2003-Ntr   na   vyhotovenie   obrazových, zvukových alebo iných záznamov. Dňa 21. novembra 2003 vydal príkaz sp. zn. KS-T-404-3/2003-Ntr   na   použitie   agenta.   Citované   príkazy   boli   vydané   za   účelom   odhalenia a zdokumentovania   trestnej   činnosti,   ktorá   bola   predmetom   vyšetrovania   začatého označeným   uznesením   vyšetrovateľa   zo   6. augusta 2003.   Na   základe   príkazov z 20. septembra 2003 a z 13. novembra 2003 bol vyhotovený zvukový záznam zo stretnutia sťažovateľa   s   agentom „v   priestoroch   hotela   Lux   v B.   B.“ a zvukový   záznam z 25. novembra 2003 „v kancelárii HZDS (...), B. B.“.

Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: SJP-34/OVOZTČ-BB-2003 z 27. novembra 2003 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 Trestného zákona.

Sťažovateľ uvádza, že 1. marca 2004 využil v súlade s ustanovením § 166 ods. 1 Trestného poriadku svoje právo a ako obvinený si preštudoval vyšetrovací spis sp. zn. ČVS: SJP-34/OVOZTČ-BB-2003.   Trestné   stíhanie   sťažovateľa   je   v   štádiu   súdneho   konania vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 5 T 30/04.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej okrem iného uvádza: „Vydanie Rozhodnutia KS na základe ZoOS (pozn., zákona o ochrane pred odpočúvaním) a následné odpočúvanie a zaznamenávanie   hovorov   z   predmetného   telefónu   požiadavkám   vyplývajúcim   z   čl.   8 Dohovoru nezodpovedalo. (...) mám za to, že k zásahu do môjho práva na rešpektovanie súkromného   života   a   môjho   práva   na   rešpektovanie   korešpodencie   Rozhodnutím   KS a následným   odpočúvaním   a zaznamenávaním   hovorov   z   predmetného   telefónu   nedošlo v súlade so zákonom, zásah nesledoval ciele stanovené v čl. 8 ods. 2 Dohovoru a nebol nevyhnutný a primeraný týmto cieľom, ako to vyžaduje čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Z rovnakých dôvodov bolo porušené aj moje právo vyplývajúce z čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1 a čl. 22 ods. 2 Ústavy SR.“

Sťažovateľ tvrdí, že oprávnený orgán môže použiť informačno-technické prostriedky len v prípadoch, keď „plnenie účelu“ definovaného v § 3 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním „by bolo iným spôsobom výrazne neúčinné alebo podstatne sťažené“. V tejto súvislosti   poukazuje   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   namietajúc, že „minimálne obsahové požiadavky na zákon podľa čl. 8 Dohovoru“ vyžadujú, aby boli v zákone   definované kategórie   osôb,   u ktorých   môže   byť súdne   nariadené   odpočúvanie alebo podobné opatrenie, kategórie trestných činov, ktoré môžu k takýmto opatreniam viesť, lehoty maximálnej doby trvania týchto opatrení, podmienka zostavenia súhrnných správ o výsledku týchto opatrení a odovzdania záznamov pre účely súdnej kontroly, resp. kontroly obhajobou,   kontrola   odpočúvania,   resp.   obdobných   opatrení   zasahujúcich   do   súkromia a existencia   opravných   prostriedkov,   ktorými   možno   namietať   nezákonnosť   alebo bezdôvodnosť takýchto opatrení. Tieto garancie totiž podstatne znižujú možnosť zneužitia informačno-technických   prostriedkov   s   odvolaním   sa   na   legitímny   a   zákonný   účel. Sťažovateľ uvádza, že si nie je vedomý existencie akéhokoľvek dôvodu, ktorý by v čase vydania   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Bratislave   (23. júla 2003)   zakladal   niektorý z dôvodov   uvedených   v   §   36   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 171/1993 o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“). Vzhľadom   na   uvedené   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   k zásahu   do   jeho   práva na rešpektovanie   súkromného   života   rozhodnutím   z   23. júla 2003   a   následným odpočúvaním a zaznamenávaním hovorov z telefónu nedošlo v súlade so zákonom, zásah nesledoval ciele stanovené v čl. 8 ods. 2 dohovoru a nebol nevyhnutný a primeraný týmto cieľom. Z rovnakých dôvodov mali byť porušené aj jeho základné práva podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19   ods. 2   a   3,   čl. 22   ods. 1   a   2   ústavy.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   sťažovateľ na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej ak špecifikácia práva alebo slobody zaručených dohovorom   na   konkrétnu   situáciu   vyplýva   z   medzinárodného   štandardu   uplatnenia dohovoru,   je   ním   Slovenská   republika   viazaná   (II. ÚS 28/96).   Pre   stanovenie   rozsahu a ochrany   určitého   základného   práva   alebo   slobody   je   teda   právne významný   aj   rozsah a obsah   základného   práva   alebo slobody   podľa   medzinárodných   dohovorov,   ak je   nimi Slovenská republika viazaná (napr. PL. ÚS 5/93, II. ÚS 94/95, II. ÚS 48/97).

Sťažovateľ   v sťažnosti   taktiež   uvádza: „K   porušeniu   môjho   práva   i   na   zásah do práva   na   rešpektovanie   súkromného   života   došlo   aj   príkazmi   KS.“ (Ide   o   príkazy Krajského súdu v Nitre sp. zn. KS-D-289-2/2003-Ntr z 20. septembra 2003, sp. zn. KS-D-398-2/2003-Ntr z 13. novembra 2003 a sp. zn. KS-T-404-3/2003-Ntr z 21. novembra 2003). Zo sťažnosti ďalej vyplýva: «Podľa môjho názoru i na zásah na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 Dohovoru prostredníctvom vyhotovenia zvukových záznamov a použitia agenta platia kritériá uvedené pod bodom 1 tejto časti. Obdobný záver platí aj ohľadne požiadaviek na „zákon“ uvedený v čl. 8 ods. 2 Dohovoru. V prvom rade je potrebné uviesť, že   Príkazy   KS   neboli   vydané   v súlade   s   TrP,   nakoľko   boli   vydané   súdom,   ktorý   nebol zriadený   zákonom» (ku   konaniu   a k   následku   relevantnému   z   trestnoprávneho   hľadiska malo dôjsť v obvode Okresného súdu Banská Bystrica, a teda podľa sťažovateľa vecne a miestne príslušným prokurátorom bol prokurátor Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici a vecne   a   miestne   príslušným   súdom   na   vydanie   príkazov   bol   Krajský   súd   v   Banskej Bystrici).   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   vydanie   namietaných   príkazov   Krajským súdom v Nitre, následné vyhotovenie zvukových záznamov a činnosť agenta boli v rozpore so zákonom,   a   tým   aj   s   čl. 8   dohovoru.   Z   rovnakých   dôvodov   namieta   sťažovateľ aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ ďalej uvádza, že si nie je vedomý existencie akéhokoľvek dôvodu, ktorý by v čase vydania príkazov Krajského súdu v Nitre zakladal niektorý z dôvodov uvedených v § 88b ods. 1 Trestného poriadku na použitie agenta, alebo v § 88 ods. 1 a 4 Trestného poriadku   na   vyhotovenie   zvukových,   obrazových   alebo   iných   záznamov.   Vzhľadom na uvedené sťažovateľ tvrdí, že k zásahu do jeho práva na rešpektovanie súkromného života predmetnými príkazmi, následným použitím agenta a vyhotovením zvukových záznamov nedošlo v súlade so zákonom.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní „prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prijatí vyniesol tento nález:

1. Krajský súd v Bratislave porušil práva sťažovateľa podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru a čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1 a čl. 22 ods. 2 Ústavy SR.

2. Krajský súd v Nitre porušil práva sťažovateľa podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru a čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1, čl. 22 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.

3. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 7. 2003, sp. zn. KS-Ntt-T- 825/03 sa zrušuje.

4. Rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 20. 9. 2003, sp. zn. KS-D-289-2/2003- Ntr sa zrušuje.

5. Rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   13. 11. 2003,   sp. zn.   KS-D-398- 2/2003-Ntr sa zrušuje.

6. Rozhodnutie   Krajského   súdu   v Nitre   zo   dňa   21. 11. 2003,   sp.   zn.   KS-T-404- 3/2003-Ntr sa zrušuje.

7. V trestnej veci sťažovateľa vedenej pred Okresným súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 5 T 30/04 sa samosudcovi prikazuje, aby v označenej trestnej veci z trestného spisu sp.   zn.   5 T 30/04   vyradil   a do   15   dní   od   doručenia   tohto   nálezu zničil   všetky záznamy o komunikácii sťažovateľa s tretími osobami, a to či už na magnetofónových alebo iných nosičoch alebo v písomnej forme.

8. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 50.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Bratislave a peňažnú sumu vo výške 50.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Nitre, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

9. Krajský súd v Bratislave a Krajský súd v Nitre sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť   trovy   konania   k rukám   advokáta   JUDr.   J.   H.,   so   sídlom   B.   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   uvedenej   výške odôvodňuje sťažovateľ tým, že postupom označených súdov došlo k porušeniu niekoľkých jeho „ústavných“ práv, ako aj k porušeniu jeho práva chráneného dohovorom, porušenie jeho práv bolo „osobitne svojvoľné a hrubé“, k porušovaniu jeho práv došlo rozhodovaním a postupom   súdov,   ktorých   úlohou   je   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   fyzických a právnických osôb. Vzhľadom na to má sťažovateľ pocity krivdy a bezmocnosti a bola u neho   negovaná   dôvera   v možnosť   poskytnutia   spravodlivosti   v štáte   a skutočnosť, že neoprávnené   zasiahnutie   do   jeho   práva   na   rešpektovanie   súkromného   života a korešpondencie v rozpore s ústavou a dohovorom sa už nedá napraviť ani odstrániť.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného súdu v konaní o sťažnostiach fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, porušenie ktorých namieta pred ústavným súdom, nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a základných práv   podľa   čl. 16   ods. 1,   čl. 19   ods. 2   a   3,   čl. 22   ods. 1   a   2   a   čl. 48   ods. 1   ústavy rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. KS-Ntt-T-825/03 z 23. júla 2003, ktorým bol udelený súhlas s použitím informačno-technických   prostriedkov,   okrem iného aj pri odpočúvaní   a   zaznamenávaní   v   rámci   telekomunikačných   činností,   príkazmi   Krajského súdu   v   Nitre   sp. zn.   KS-D-289-2/2003-Ntr   z   20. septembra 2003   a   sp.   zn.   KS-D-398-2/2003-Ntr   z   13. novembra 2003,   ktorými   bolo   nariadené   vyhotovenie   obrazových, zvukových a iných záznamov, sp. zn. KS-T-404-3/2003-Ntr z 21. novembra 2003, ktorým bolo nariadené použitie agenta.

Podľa   § 1   ods. 1   zákona   o   ochrane   pred   odpočúvaním   tento   zákon   ustanovuje podmienky   použitia   informačno-technických   prostriedkov   bez   predchádzajúceho   súhlasu toho,   komu   zasahuje   do   súkromia   orgán   štátu,   ktorý   informačno-technický   prostriedok používa.

Podrobnejšia   úprava   použitia   informačno-technických   prostriedkov   v   rámci preverovania trestnej činnosti je obsiahnutá v ustanovení § 36 zákona o Policajnom zbore, v § 13 ods. 2 a 3 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a v § 88, § 88b a § 88e Trestného poriadku.

Ústavný   súd   osobitne   poukazuje   na   § 26a   Trestného   zákona,   podľa   ktorého na vydanie   príkazu   na   odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačných   činností,   príkazu na použitie agenta a príkazu na vyhotovovanie obrazových, zvukových a iných záznamov je pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní príslušný krajský súd a vyšší vojenský súd, v ktorého obvode je činný prokurátor, ktorý podal príslušný návrh a špeciálny súd, ak ide o veci patriace do jeho právomoci.

Ústavný   súd   zistil,   že   k   opatreniam,   ktoré   by   mohli   predstavovať   zásah do základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou a dohovorom, malo dôjsť v súvislosti   s   odhaľovaním   úmyselných   trestných   činov   podľa   druhej   časti   tretej   hlavy druhého a tretieho oddielu Trestného zákona (Trestné činy verejných činiteľov, Korupcia), za   ktoré   možno   uložiť   trest   odňatia   slobody   s   hornou   hranicou   najmenej   dva   roky a pri zisťovaní ich páchateľov a pátraní po nich. Teda postupom, ktorý predpokladá § 36 zákona o Policajnom zbore.

Podľa § 33 ods. 1 Trestného poriadku môže obvinený okrem iného uvádzať okolnosti a dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si   obhajcu   a s ním sa   radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia sú všetky orgány činné v trestnom konaní povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná,   ale   túto   povinnosť,   vrátane   povinnosti rešpektovať   dohovor,   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti (m. m. III. ÚS 79/02).

Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že platná právna úprava v súčasnosti umožňuje sťažovateľovi ako obžalovanému v rámci uplatnenia práva na obhajobu   v   trestnom   konaní   právne   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich základných práv a slobôd garantovaných ústavou a dohovorom v súvislosti s rozhodnutiami týkajúcimi sa použitia informačno-technických prostriedkov a agenta v jeho trestnej veci, ako aj spochybniť nie len zákonnosť, ale aj ústavnosť označených rozhodnutí všeobecných súdov v dôsledku ich povinnosti prednostne aplikovať kvalifikované medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách podľa čl. 7 ods. 5 v spojení s čl. 154c ústavy.

Tak súd prvého stupňa konajúci v trestnej veci sťažovateľa, ako aj odvolací súd v prípade   podania   odvolania   v   predmetnej   trestnej   veci   sťažovateľa   sú   súdmi   s   plnou jurisdikciou,   v   ktorých   právomoci   je   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových aj právnych okolností prípadu. Toto sa okrem iného vzťahuje aj na zákonnosť a ústavnosť spôsobu získania dôkazov proti sťažovateľovi, predkladaných obžalobou, ale aj pokiaľ ide o sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému sudcovi,   keďže   sudca   Krajského   súdu   v   Nitre,   ktorý   vydal   príkazy   sp. zn.   KS-D-289-2/2003-Ntr   z   20. septembra 2003,   sp. zn.   KS-D-398-2/2003-Ntr   z   13. novembra 2003 a sp. zn. KS-T-404-3/2003-Ntr z 21. novembra 2003, nebol podľa neho zákonným sudcom.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   trestné   konanie   je   od   jeho   začiatku až po právoplatné skončenie procesom, v ktorom môžu orgány činné v trestnom konaní v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií ochrany základných práv a slobôd naprávať, resp. korigovať aj ich prípadné pochybenia. Spravidla, až po skončení trestného   konania   možno   na   ústavnom   súde   sťažnosťou   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy namietať prípadné porušenia základných práv alebo slobôd, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu.

Ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   sťažovateľ   mal   a   má   v systéme   všeobecného súdnictva (v súčasnosti je trestná vec sťažovateľa v štádiu konania pred súdom 1. stupňa) k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv. Platná právna úprava použitia   informačno-technických   prostriedkov   orgánmi   štátu,   ako   aj   použitia   agenta v trestnom konaní predstavuje podľa názoru ústavného súdu (za predpokladu jej ústavne súladnej   aplikácie)   dostatočne   účinný   základ   pre   ochranu   základných   práv   a slobôd sťažovateľa,   ktorých   ochrany   sa   svojou   sťažnosťou   domáha.   Ide   najmä   o vymedzenie kategórie trestných činov, pri ktorých je možné prijať takéto opatrenia, stanovenie lehôt maximálnej   doby   trvania   týchto   opatrení,   úpravu   realizácie   uvedených   opatrení a odovzdania   ich   výsledkov   pre   účely   dokazovania   umožňujúceho   v   prípade   trestného konania   ich   súdnu   kontrolu,   resp.   „kontrolu   obhajobou“   zahŕňajúcu   možnosť   namietať prípadnú nezákonnosť alebo neústavnosť takýchto opatrení.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nevidí   dôvod,   aby   vstupoval   v   tejto   fáze prebiehajúceho trestného konania vo veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov. Sťažovateľ   môže   uplatniť   v rámci   práva   na   obhajobu   argumentáciu   týkajúcu   sa namietaného porušenia jeho základných práv v prebiehajúcom konaní pred všeobecnými súdmi, vrátane využitia opravných prostriedkov, ktoré mu priznáva Trestný poriadok (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04).

V konaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   základných   práv   je   ústavný   súd   oprávnený zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody len za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu prostredníctvom opravného prostriedku alebo iného právneho prostriedku dostupného fyzickej osobe alebo právnickej osobe   (m. m.   I. ÚS 36/96,   I. ÚS 78/99).   Ústavný   súd   preto   nie   je   oprávnený   konať o porušení základných práv sťažovateľa, ak mu ich ochranu môžu zabezpečiť všeobecné súdy,   či   už   v konaní   pred   súdom   prvého   stupňa,   ale   aj   v odvolacom   konaní   proti rozhodnutiu prvostupňového súdu (m. m. I. ÚS 1/97).

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   týkajúca   sa   namietaného porušenia   ním   označených práv je z hľadiska ústavnej ochrany podľa názoru ústavného súdu, vzhľadom na okolnosti prípadu   predčasná,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   po   jej   predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá v časti smerujúcej proti Krajskému súdu v Bratislave a Krajskému súdu v Nitre, ústavný súd z tých istých dôvodov už   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa   tou   časťou   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti Okresnému súdu Banská Bystrica.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2005