znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 76/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť O. H., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M., B., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného práva   na verejné prejednanie veci   v   jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 477/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť O. H., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejné   prejednanie   veci   v   jeho   prítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   477/00,   o   d   m   i   e   t   a   pre   neprípustnosť   a   zjavnú neopodstatnenosť.

2. Sťažnosť O. H., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 477/00,   v y l u č u j e na samostatné konanie.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2004   doručená   sťažnosť   O.   H.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prejednanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   Okresného   súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 477/00.

Sťažnosť odôvodnil tak, že v konaní pred okresným súdom nebolo umožnené reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu, okresný súd mu nedal príležitosť vyjadriť sa ku skutkovému stavu veci a napokon došlo k porušeniu jeho základných práv aj tým, že 5. augusta 2003 okresný súd uznesením č. k. 8 C 477/00-10 zastavil konanie o podanej žalobe,   pričom   konštatuje,   že   v   zákonom   ustanovenej   lehote   nebol   podaný   návrh   na pokračovanie   v konaní,   a preto   okresný   súd   konanie   zastavil   podľa   §   110   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyniesol tento nález: „Okresný súd   V, Prokofievova 6-12 so sídlom v Bratislave porušil tieto základné ľudské práva O. H.

1. zákonom   ustanoveným   postupom   sa   domáhať   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

3. vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a

4. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   O.   H.   finančné   zadosťučinenie   ako náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 130 000 Sk (slovom jednostotridsať tisíc slovenských korún).“

2.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

3.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   mu   dosiaľ   nebolo   doručené   uznesenie   okresného   súdu o zastavení konania, pretože v čase jeho doručovania (22. augusta 2003) sa trvalo zdržiaval na inej adrese (B.). Uznesenie prevzala jeho bývalá manželka, čo ústavnému súdu preukázal fotokópiou doručenky o doručení tohto uznesenia.

Podľa   §   46   ods.   2   OSP   ak   nebol   adresát   zastihnutý,   hoci   sa   zdržuje   v   mieste doručenia, doručí sa inej dospelej osobe bývajúcej v tom istom byte alebo v tom istom dome,   alebo zamestnanej   na   tom   istom   pracovisku,   ak   je ochotná   obstarať odovzdanie písomnosti. Základným zákonným predpokladom na riadne a účinné doručenie uznesenia je to, že sa adresát zdržuje v mieste doručenia.

Okresný   súd   však   doručoval   sťažovateľovi   na   adresu,   na   ktorej   sa   nezdržiaval. Potvrdzujú to obsahy iných spisov tohto súdu aj výpoveď jeho bývalej manželky vo veci sp. zn. 8 C 328/99 okresného súdu (zápisnica o tom bola predložená ústavnému súdu), kde uvádza, že od 18. apríla 1997 sťažovateľ sa odsťahoval z adresy B. Z uvedeného vyplýva, že uznesenie o zastavení konania vo veci sp. zn. 8 C 477/00 dosiaľ nebolo účinne doručené a konanie preto nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   však   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z opísaného skutkového stavu ústavný súd považuje za účinný postup v prípade sťažovateľa úkon, ktorým sťažovateľ požiada o riadne doručenie uznesenia, ktorým bolo konanie pod sp. zn. 8 C 477/00 zastavené, a po jeho doručení podľa vlastného uváženia rozhodne o ďalšom procesnom postupe.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   a   skutkového   stavu   ústavný   súd odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy pre neprípustnosť (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

4. Sťažovateľ tvrdil, že v jeho veci vedenej pod sp. zn. 8 C 477/00 dosiaľ nebolo vykonané ani jedno pojednávanie, na ktorom by sa vykonávalo dokazovanie. Toto svoje tvrdenie podporil predložením fotokópie zápisnice o pojednávaní z 15. mája 2002, z ktorej ústavný súd zistil, že toto pojednávanie bolo jediným pojednávaním, na ktorom došlo len k prerušeniu konania podľa § 110 OSP.

Porušenie základného práva na verejné prejednanie veci v prítomnosti sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však predpokladá, že sa vo veci, v ktorej malo dôjsť k porušeniu týchto základných práv, konalo a vykonávali dôkazy. K takýmto úkonom okresného súdu nedošlo, a preto niet žiadnej príčinnej súvislosti   medzi uvedenými základnými právami a postupom súdu vo veci sp. zn. 8 C 477/00. Ak ústavný súd nezistí príčinnú súvislosť a reálnu   možnosť   namietaného   porušenia   označených   základných   práv   postupom všeobecného súdu, musí sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Zo skutkového stavu opísaného sťažovateľom a potvrdeného aj fotokópiou zápisnice vyplýva, že v označenej veci sa žiadne dokazovanie nevykonávalo, a preto nemohlo reálne dôjsť   k   porušeniu   jeho   základných   práv   spojených   s   prítomnosťou   na   pojednávaní a vykonávaním dokazovania. Preto ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

5.   Sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva na prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   vylúčil   na samostatné   konanie   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   112   OSP),   pretože rozhodnutie   o   jej   prijateľnosti   závisí   od   ďalšieho   procesného   postupu   sťažovateľa   po doručení uznesenia o zastavení konania vo veci sp. zn. 8 C 477/00.