znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 76/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. S. H., B., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   rovnosť   podľa   čl.   11   Listiny základných práv a slobôd, základných práv a slobôd garantovaných v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupmi Okresného súdu   Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 169/01 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 367/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. S. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. marca 2003 doručené   podanie   RNDr.   S.   H.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť podľa čl. 11   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   základných   práv   a slobôd garantovaných v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ústavy a práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupmi Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 169/01 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 367/02.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ako   prevádzkovateľka   neštátneho   zdravotníckeho zariadenia v rokoch 1998 a 1999 v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o zdravotnom   poistení“)   poskytovala   zdravotnú   starostlivosť   aj   poistencom   zrušenej Družstevnej   zdravotnej   poisťovne   PERSPEKTÍVA   (ďalej   len   „Perspektíva“),   ktorá   jej neuhradila plnenie za takto poskytovanú zdravotnú starostlivosť. Na návrh likvidátora bol 20.   apríla   2001   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   7   K   70/01   vyhlásený   na   majetok Perspektívy   konkurz.   Podľa   sťažovateľky   u   Perspektívy   nastala   právna   skutočnosť predpokladaná zákonom, a to zistenie, že z majetku Perspektívy nie je možné uspokojiť záväzky, a z uvedeného dôvodu uplatnila svoje pohľadávky voči Perspektíve u Všeobecnej zdravotnej poisťovne súdnou cestou z dôvodu ich prechodu na tento subjekt. Sťažovateľka konkrétne namietala, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 169/01 zo 16. apríla 2002 o jej návrhu   na   zaplatenie   195 527,09   Sk   s prísl.   proti   odporcovi   Všeobecnej   zdravotnej poisťovni   Bratislava   rozhodol   o zamietnutí   návrhu   a krajský   súd   v odvolacom   konaní rozsudkom   sp.   zn.   16 Co   367/02   z 23.   januára   2002   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa potvrdil.   Zamietnutie   návrhu   na   zaplatenie   nákladov   spojených   so   zdravotnou starostlivosťou   považuje   sťažovateľka   za   zvláštny   druh   vyvlastnenia   jej   vlastníctva nedefinovaným zákonom v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o zdravotnom poistení“) zásadne zmenil podmienky podnikania a spôsobil, že   v minulosti   vzniknuté   pohľadávky   voči   Perspektíve   budú   síce   uhradené,   ale   až   po skončení jej likvidácie.

Podľa   názoru   sťažovateľky   neuhrádzaním   plnenia   nákladov   za   poskytovanú zdravotnú starostlivosť jej vznikla bezprostredná škoda na majetku, čím podľa nej citovaný zákon   výrazne   zasiahol   do   jej   vlastníckeho   práva   a narúša   ústavnú   podstatu   rovnosti vlastníckeho   práva.   Poukazujúc   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva vyhodnocuje   sťažovateľka   ustanovenie   §   34   ods.   6   zákona   o zdravotnom   poistení   ako obmedzenie   vlastníckeho   práva   nad   nevyhnutú   mieru   a v rozpore   s verejným   záujmom. Všeobecné súdy práve s odvolaním sa na citované ustanovenia mali porušiť jej garantované práva a slobody.

Citovaný zákon č. 233/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o zdravotnom poistení, podľa názoru sťažovateľky nielen zásadne zmenil podmienky podnikania, ale aj retroaktívne   odkladá   podnikateľom   ich   právo   na   vymožiteľnosť   svojich   pohľadávok vzniknutých v čase, keď ich vymožiteľnosť bola garantovaná, na dobu neurčitú.

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   požiadavka   právnej   istoty   sa   zabezpečuje predovšetkým tým, aby sa všeobecné záväzné predpisy nemenili náhodne a subjektivisticky, ale iba v súlade s ústavou, rešpektujúc spoločenský vývoj a základné práva a slobody.

Postup súdov vo svojom prípade považuje sťažovateľka za rozporný s čl. 1 ústavy a za rozporný s ústavným princípom rovnosti podľa čl. 11 listiny a čl. 12 ústavy. Tento postup mal   spôsobiť   stav,   ktorý   je   v priamom   rozpore   s ústavne   garantovaným   princípom slobodného výkonu podnikateľskej činnosti.

Sťažovateľka navrhuje, aby senát ústavného súdu po predbežnom prerokovaní jej ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   195.527,09   Sk   s príslušenstvom   rozsudkami Okresného   súdu   Bratislava   V   č.   k.   7   C   169/01-84   a Krajského   súdu   Bratislava 16 Co 367/02-109 v dôsledku aplikácie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 01. 2003, č. k. 16 Co 367/02-109 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 16. 04. 2002, č. k. 7 C 169/01-84 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľke čiastku 200.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

Priznania finančného zadosťučinenia sa sťažovateľka domáha z titulu nevyhnutnosti vynaloženia   finančných   nákladov   na   obhajobu   svojich   ústavných   práv   a slobôd a finančných strát, ktoré jej vznikli v dôsledku rozhodnutí súdov v podnikateľskej činnosti.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O neopodstatnenom návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   a to   buď   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   a slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva a slobody,   reálnosť ktorej   by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti sťažovateľky ústavný súd zistil, že citovaným rozsudkom okresný súd návrh sťažovateľky zamietol a krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil.

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh posúdil sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva podľa čl. 11 listiny a čl. 35 ods. 1 ústavy,   a zistil,   že   neexistuje   príčinná   súvislosť   medzi   konaním   všeobecných   súdov a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na rovnosť garantovaného čl. 11 listiny a namietaným porušením základného práva podnikať garantovaného čl. 35 ods. 1 ústavy. Takúto príčinnú súvislosť nemôže zakladať ani postup a rozhodnutie súdu, v ktorom bol rešpektovaný skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Súd môže pre svoje rozhodnutia vziať do úvahy iba skutočnosti, ktoré tu boli v čase vyhlásenia rozsudku. Okamih uplatnenia práva je viazaný na   hmotnoprávne   posúdenie   zisteného   skutkového   stavu   vo   veci   podľa   príslušných zákonných ustanovení spojené so vznikom, zmenou alebo zánikom práv či povinností.

Právo   na   slobodnú   voľbu   povolania   a prípravu   naň,   ako   aj   právo   podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy je podľa ústavného súdu ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto poskytnutej   záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom   konkurenta   do   zvolenej hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojom podnikaní. Neúspech alebo strata podnikateľa vo svojej činnosti predstavuje podnikateľské riziko, ktoré musí   znášať   sám   podnikateľ.   Toto   konštatovanie   má   oporu   v ustanoveniach   zákona č. 513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v znení   neskorších   predpisov,   ktoré   podnikateľa prezentujú   jednak   v rovine   samotnej   realizácie   podnikateľskej   činnosti,   ako   aj   v rovine právnorelevantnej (je daná právnou zodpovednosťou podnikateľa, v širšom slova zmysle znášaním hospodárskeho rizika za komplexnú podnikateľskú činnosť).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka   ďalej   namietala   porušenie   vlastníckeho   práva   zaručeného   v čl.   20 ods. 4 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd sa v tejto časti riadil princípom subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a zistil, že na prejednanie tejto časti nemá právomoc.

Ústavný súd k tomuto záveru dospel na základe tej skutočnosti, že sťažovateľka si ochranu   svojho   vlastníckeho   práva   uplatnila   pred   všeobecnými   súdmi.   O nároku sťažovateľky   rozhodli   všeobecné   súdy,   ústavný   súd   preto   nie   je   oprávnený   konať a rozhodovať o veciach, ktoré sú zverené do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   v tejto   veci predpokladá   taký   procesný   postup   všeobecných   súdov   v konaní   o ochrane   vlastníckeho práva, ktorým by bolo porušené niektoré základné právo upravené v čl. 46 až 50 ústavy, prípadne by bolo rozhodnutie všeobecného súdu arbitrárne.

Vychádzajúc   z   uvedeného   a poukazujúc   aj   na   judikatúru   ústavného   súdu (IV. ÚS 66/03) bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že sa osobitne nezaoberal otázkou porušenia čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 listiny, keďže tieto sú spravidla vždy porušené,   ak   je   porušené   základné   právo   alebo   sloboda.   Ide   teda   o sprievodný   účinok porušenia základného práva alebo slobody.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je rovnako viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2003