znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 76/02-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2002   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.   K.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. T., P., ktorou namietol porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 26/99, za účasti Okresného súdu v Bardejove, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2002   doručená   sťažnosť I.   K.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   T.,   P.,   ktorou   namietol   porušenie   jeho   základného   práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Bardejove (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 26/99.

Sťažovateľ uviedol, že „Uznesením Okresného súdu v Bardejove z 20. septembra 2002   bolo   zastavené   konanie   vo   veci   môjho   návrhu   na   začatie   konania   z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku... U predmetného uznesenia Okresného súdu v Bardejove vyplýva, že ma súd vyzval na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 1000,- Sk 8. 11. 2000. Následne   som   požiadal   súd   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Toto   oslobodenie   mi Okresný súd v Bardejove uznesením nepriznal. A Krajský súd v Prešove toto rozhodnutie Okresného súdu v Bardejove potvrdil svojím uznesením, ktoré mi bolo doručené 25. 9. 2001. Nakoľko ako konštatuje Okresný súd v Bardejove som súdny poplatok aj po tomto zamietavom   rozhodnutí   Krajského   súdu   nezaplatil,   Okresný   súd   v Bardejove   konanie uznesením z 20. 9. 2002 zastavil“.

Dodržanie   zákonnej   lehoty   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   vyvodzuje   sťažovateľ z toho, že mu uznesenie okresného súdu bolo doručené 25. septembra 2002.

Namietané   porušenie   svojho   základného   práva   vidí   sťažovateľ   v tom,   že   „...bez štyroch dní rozhodol Okresný súd v Bardejove vo veci až po jednom roku. Pričom Okresný súd v Bardejove na takéto rozhodnutie nepotreboval žiadne dokazovanie, žiadne hodnotenie dôkazov, len vydať a napísať uznesenie“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „nálezom určil, že v konaní na Okresnom súde v Bardejove   vedenom   vo   veci   sp.   zn.:   7   C   26/99   bolo   porušené   moje   ústavné   právo na   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   nakoľko   Okresný   súd   v Bardejove v uvedenej veci viac ako jeden rok bezdôvodne nekonal“, a súčasne sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 Sk.

Z pripojeného uznesenia okresného súdu sp. zn. 7 C 26/99 z 20. septembra 2002 ústavný súd zistil, že týmto uznesením bolo zastavené konanie z dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok z návrhu na dovolanie, ktorým napadol právoplatné rozhodnutie odvolacieho   súdu   v jeho   právnej   veci,   v ktorej   sa   ako   navrhovateľ   domáhal   určenia neplatnosti   dohody   proti   odporcovi   Národnému   úradu   práce   –   Okresnému   úradu   práce Bardejov.

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone   (medzi   ktoré posudzovaný prípad nepatrí).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto ochrany k namietanému porušeniu základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) došlo alebo porušenie v tomto čase ešte pretrváva. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu namietaného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Preto   ak   je   zrejmé,   že   v čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená, už   k prieťahom   v konaní   nedochádza   (a to   aj   napriek   tomu,   že   vo   veci   nebolo   ešte právoplatne rozhodnuté), je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ namietol porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   25.   októbra   2002.   Z obsahu   sťažnosti   a   spisu (najmä s prihliadnutím na formuláciu návrhu rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha, podľa ktorého bolo jeho ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené, „nakoľko   Okresný   súd   v Bardejove   v uvedenej   veci   viac   než   rok   bezdôvodne nekonal“), je zjavné, že v čase doručenia sťažnosti už tvrdené porušovanie práv sťažovateľa netrvalo, a to vzhľadom na to, že sťažovateľ výslovne namietal zbytočné prieťahy v konaní pred   okresným   súdom   iba   v období od   25.   septembra   2001 (odo   dňa,   keď   mu   bolo doručené   uznesenie   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   súdu   prvého stupňa, ktorým mu nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov) do 25. septembra 2002 (do dňa doručenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 7 C 26/99 z 20. septembra 2002, ktorým   rozhodol   o zastavení   dovolacieho   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku). Doručením   uvedeného   uznesenia   sťažovateľovi   už   nepretrvával   stav   právnej   neistoty, v ktorom   sa   dovtedy   ako   účastník   konania,   ktorý   podal   dovolanie   proti   právoplatnému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   nachádzal,   a týmto   dňom   porušovanie   jeho   namietaného základného práva zjavne skončilo.

Ústavný súd 18. novembra 2002 na okresnom súde zistil, že sťažovateľ podal proti označenému uzneseniu v zákonnej lehote odvolanie a 18. októbra 2002 bol spis postúpený Krajskému súdu v Prešove. Sťažovateľ však ďalšie prieťahy v konaní, ku ktorým by malo eventuálne dochádzať po 25. septembri 2002, vo svojej sťažnosti nenamieta.

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti a najmä na jej petit, ako aj s prihliadnutím   na   zmysel   a účel   ustanovenia   čl.   48   ods.   2   ústavy   základom   pre   záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Záverom ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť neobsahuje dôkaz o tom, že by sa sťažovateľ   bol   domáhal   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov spôsobom, ktorý mohol viesť k jeho ochrane v konaní pred označeným všeobecným súdom a ktorý spočíva v podaní sťažnosti podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísedicich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ taktiež nepreukázal ani netvrdil, že uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavom súde).

Vzhľadom na to, že podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, ústavný súd konštatuje, že prijatie sťažnosti by bolo možné odmietnuť aj so zreteľom na nesplnenie tejto podmienky konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2002