znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 758/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vedené   pod spisovými   značkami:   Rvp 14342/2013,   Rvp 14343/2013,   Rvp 14344/2013, Rvp 14522/2013,   Rvp 14523/2013,   Rvp 14524/2013,   Rvp 14525/2013,   Rvp 14526/2013, Rvp 14527/2013,   Rvp 14528/2013,   Rvp 14529/2013,   Rvp 14530/2013,   Rvp 14531/2013, Rvp 14532/2013,   Rvp 14533/2013,   Rvp 14534/2013,   Rvp 14535/2013,   Rvp 14536/2013, Rvp 14537/2013,   Rvp 14538/2013,   Rvp 15837/2013,   Rvp 15838/2013,   Rvp 15839/2013, Rvp 15840/2013,   Rvp 15841/2013,   Rvp 15842/2013,   Rvp 15843/2013,   Rvp 15844/2013, Rvp 15845/2013,   Rvp 15846/2013,   Rvp 15847/2013,   Rvp 15848/2013,   Rvp 15849/2013, Rvp 15850/2013,   Rvp 15851/2013,   Rvp 15852/2013,   Rvp 15853/2013,   Rvp 15854/2013, Rvp 15855/2013,   Rvp 15856/2013,   Rvp 15857/2013,   Rvp 15858/2013,   Rvp 15859/2013, Rvp 15860/2013,   Rvp 15861/2013,   Rvp 15862/2013,   Rvp 15863/2013,   Rvp 15864/2013, Rvp 15865/2013,   Rvp 15866/2013,   Rvp 15867/2013   a Rvp 15868/2013,   ktorými   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Bratislave   spisových   značiek:   3 NcC/149/2012 zo 16. októbra 2012; 4 NcC/159/2012, 4 NcC/149/2012, 4 NcC/148/2012, 4 NcC/146/2012, 2 NcC/146/2012,   2 NcC/166/2012,   2 NcC/136/2012,   4 NcC/161/2012,   2 NcC/144/2012, 4 NcC/154/2012, 4 NcC/126/2012, 4 NcC/138/2012 a 4 NcC/139/2012 zo 17. októbra 2012; 2 NcC/58/2012,   2   NcC/206/2012, 2   NcC/205/2012,   2 NcC/131/2012,   3 NcC/147/2012, 2 NcC/161/2012,   3 NcC/159/2012,   2 NcC/150/2012,   2 NcC/160/2012   a   2 NcC/148/2012 z 18. októbra 2012; 6 NcC/164/2012, 6 NcC/175/2012, 14 NcC/162/2012, 14 NcC/153/2012, 14 NcC/169/2012, 14 NcC/173/2012, 14 NcC/155/2012 a 6 NcC/150/2012 z 19. októbra 2012; 8 NcC/164/2012, 11 NcC/162/2012, 9 NcC/177/2012, 14 NcC/180/2012, 5 NcC/176/2012, 11NcC/168/2012, 11 NcC/164/2012, 8 NcC/171/2012,   8 NcC/174/2012,   9 NcC/176/2012,   9 NcC/157/2012,   11 NcC/161/2012, 8 NcC/154/2012,   5 NcC/171/2012,   11 NcC/153/2012,   9 NcC/166/2012,   5 NcC/149/2012, 9 NcC/149/2012, 9 NcC/155/2012 a 9 NcC/172/2012 z 22. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp 14342/2013,   Rvp 14343/2013,   Rvp 14344/2013,   Rvp 14522/2013,   Rvp 14523/2013, Rvp 14524/2013,   Rvp 14525/2013,   Rvp 14526/2013,   Rvp 14527/2013,   Rvp 14528/2013, Rvp 14529/2013,   Rvp 14530/2013,   Rvp 14531/2013,   Rvp 14532/2013,   Rvp 14533/2013, Rvp 14534/2013,   Rvp 14535/2013,   Rvp 14536/2013,   Rvp 14537/2013,   Rvp 14538/2013, Rvp 15837/2013,   Rvp 15838/2013,   Rvp 15839/2013,   Rvp 15840/2013,   Rvp 15841/2013, Rvp 15842/2013,   Rvp 15843/2013,   Rvp 15844/2013,   Rvp 15845/2013,   Rvp 15846/2013, Rvp 15847/2013,   Rvp 15848/2013,   Rvp 15849/2013,   Rvp 15850/2013,   Rvp 15851/2013, Rvp 15852/2013,   Rvp 15853/2013,   Rvp 15854/2013,   Rvp 15855/2013,   Rvp 15856/2013, Rvp 15857/2013,   Rvp 15858/2013,   Rvp 15859/2013,   Rvp 15860/2013,   Rvp 15861/2013, Rvp 15862/2013,   Rvp 15863/2013,   Rvp 15864/2013,   Rvp 15865/2013,   Rvp 15866/2013, Rvp 15867/2013 a Rvp 15868/2013, s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14342/2013.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. apríla 2013 a 9.   mája   2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) spisových značiek: 3 NcC/149/2012 zo 16. októbra 2012; 4 NcC/159/2012, 4 NcC/149/2012, 4 NcC/148/2012, 4 NcC/146/2012, 2 NcC/146/2012,   2 NcC/166/2012,   2 NcC/136/2012,   4 NcC/161/2012,   2 NcC/144/2012, 4 NcC/154/2012, 4 NcC/126/2012, 4 NcC/138/2012 a 4 NcC/139/2012 zo 17. októbra 2012; 2 NcC/58/2012,   2   NcC/206/2012, 2   NcC/205/2012,   2 NcC/131/2012,   3 NcC/147/2012, 2 NcC/161/2012,   3 NcC/159/2012,   2 NcC/150/2012,   2 NcC/160/2012   a   2 NcC/148/2012 z 18. októbra 2012; 6 NcC/164/2012, 6 NcC/175/2012, 14 NcC/162/2012, 14 NcC/153/2012, 14 NcC/169/2012, 14 NcC/173/2012, 14 NcC/155/2012 a 6 NcC/150/2012 z 19. októbra 2012; 8 NcC/164/2012, 11 NcC/162/2012, 9 NcC/177/2012, 14 NcC/180/2012, 5 NcC/176/2012, 11NcC/168/2012, 11 NcC/164/2012, 8 NcC/171/2012,   8 NcC/174/2012,   9 NcC/176/2012,   9 NcC/157/2012,   11 NcC/161/2012, 8 NcC/154/2012,   5 NcC/171/2012,   11 NcC/153/2012,   9 NcC/166/2012,   5 NcC/149/2012, 9 NcC/149/2012,   9 NcC/155/2012   a 9 NcC/172/2012   z 22. októbra 2012   (ďalej   len „napadnuté uznesenia“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila   Okresnému   súdu   Bratislava   I, Okresnému súdu Pezinok a Okresnému súdu Bratislava V (ďalej spolu len „okresné súdy“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej   republiky,   domáha   svojich   nárokov   podľa   zákona   č. 514/2003   Z. z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov.   Ku   vzniku   škody   malo   podľa   nej   dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   v   exekučných   konaniach   vedených   okresnými   súdmi,   ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresných súdov poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresným súdom, ktoré sú zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) príslušné na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky sťažovateľka okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresné súdy, ktoré svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   rozhodol   tak,   že   nie   všetci   sudcovia okresných   súdov   sú   vylúčení   z prerokovania   a rozhodovania   vo   veciach   vedených okresnými súdmi (uvedených v záhlaví napadnutých uznesení), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o žalobách sťažovateľky o náhradu škody. Tieto uznesenia krajského súdu sú preto   podľa   sťažovateľky „...   nesprávne,   zakladajúce   zásah   do jej   základných   práv, garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 283/09,   III. ÚS 116/06,   II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05,   III. ÚS 71/97,   I. ÚS 46/05,   IV. ÚS 345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu   (rozsudok   ESĽP   Findlay   v.   Spojené   kráľovstvo   z   25.   februára   1997,   ods. 73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej   rozhodovaním   jednotlivých   sudcov   okresných   súdov   majú   byť   prerokované a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou ... minimálne kolegiálny   a   väčšina   isto   i   priateľský   vzťah...“,   vyvoláva   dôvodnú   pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresných   súdov,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“ Sťažovateľka   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu   sp. zn.   I. ÚS 89/2013 zo 6. februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti   ústavným   súdom odmietnuté pre nedostatok jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej   prípade.   Sťažovateľka   taktiež   poukázala   na   odôvodnenie   publikovaného uznesenia („40/1998 ZSP“) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97,   v   ktorom   tento   súd   vyslovil,   že ,,Na   prejednanie   opravného   prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení   sudcov   príslušného   súdu,   nie   je   daná   príslušnosť   žiadneho   súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého   označil   za porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m. m.   II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami rozhodol   tak,   že   nie   všetci   sudcovia   okresných   súdov   sú   vylúčení   z prerokovania a rozhodovania   vecí   vedených   okresnými   súdmi   uvedených   pod   konkrétnou   spisovou značkou (konania o žalobách o náhradu škody).

II.1   K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených v záhlaví tohto uznesenia, z ktorých vyplýva   ich   právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a   zákona o ústavnom   súde   v   spojení s § 112   ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského   súdu,   ktorými   tento inter   alia rozhodol   tak,   že   nevylúčil   všetkých   sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania tam označených vecí, napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom sudcov tých istých okresných súdov.

V   tejto   veci   senát   IV. ÚS   nadväzuje   na   svoje   predchádzajúce   právne   názory obsiahnuté v celom rade uznesení, ktorými rozhodol o skutkovo rovnakých veciach – napr. uzneseniami   IV. ÚS 345/2013,   IV. ÚS 346/2013   a   IV. ÚS 360/2013   z 13.   júna   2013 a ďalšie – a keďže nezistil dôvod na to, aby sa od „ratio decidenti“ týchto rozhodnutí odchýlil,   dospel   k   rovnakému   záveru,   že   sťažnosti   sťažovateľky   treba   odmietnuť   pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   ich   prerokovanie   podľa   § 25   ods. 2   zákona 0 ústavnom súde, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi sa môže sťažovateľka   domáhať   ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   proti   rozhodnutiam prvostupňového   súdu,   prípadne   aj   dovolania   proti   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu. Požiadavkou princípu právnej istoty je totiž postulát, aby sa na určitú právne relevantnú otázku   pri   jej   opakovaní   v rovnakých   podmienkach   dala   vždy   rovnaká   odpoveď;   preto ústavný súd aj v týchto veciach v plnom rozsahu odkazuje na dôvody predchádzajúcich rozhodnutí o odmietnutí sťažností sťažovateľky.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013