znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 757/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

, zastúpenej ⬛⬛⬛⬛,konajúca prostredníctvom konateľa a advokátavedené pod spisovými značkami: Rvp 14304/2013, Rvp 14305/2013, Rvp 14306/2013,Rvp 14307/2013, Rvp 14308/2013, Rvp 14309/2013, Rvp 14310/2013, Rvp 14311/2013,Rvp 14312/2013, Rvp 14313/2013, Rvp 14314/2013, Rvp 14315/2013, Rvp 14316/2013,Rvp 14317/2013, Rvp 14318/2013, Rvp 14319/2013, Rvp 14320/2013, Rvp 14321/2013,Rvp 14322/2013, Rvp 14323/2013, Rvp 14324/2013, Rvp 14325/2013, Rvp 14326/2013a Rvp 14327/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.5 NcC/344/2012 z 18. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, vedené pod spisovýmiznačkami:Rvp 14304/2013,Rvp 14305/2013,Rvp 14306/2013,Rvp 14307/2013,Rvp 14308/2013, Rvp 14309/2013, Rvp 14310/2013, Rvp 14311/2013, Rvp 14312/2013,Rvp 14313/2013, Rvp 14314/2013, Rvp 14315/2013, Rvp 14316/2013, Rvp 14317/2013,Rvp 14318/2013, Rvp 14319/2013, Rvp 14320/2013, Rvp 14321/2013, Rvp 14322/2013,Rvp 14323/2013, Rvp 14324/2013, Rvp 14325/2013, Rvp 14326/2013, Rvp 14327/2013s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14304/2013.

2.Sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t apre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. apríla 2013doručenésťažnostiobchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 NcC/344/2012z 18. októbra 2012 (ďalej aj „spájajúce uznesenie“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Žiar nad Hronom(ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalejlen „žaloby o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenejMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákonač. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsťkontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutiesúdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorýchúčastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.).

Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že právenesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodompodania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. Sťažovateľka v rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázalana skutočnosť, že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinilvznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejtoškode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásadynemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdutýkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd spájajúcim uznesením rozhodol tak, že nie všetci sudcovia okresnéhosúdu sú vylúčení z prerokovania a rozhodovania civilných vecí (konania o žalobácho náhradu škody) vedených okresným súdom (uvedených v záhlaví spájajúceho uznesenia);toto uznesenie krajského súdu je preto podľa sťažovateľky„... nesprávne, zakladajúce zásah do jej základných práv, garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnutév judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonnéhosudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, ods. 73;rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škodyspôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokovanéa rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou...minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosťo nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnostiprípadov nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, žeKrajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerýchsvojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemuzáveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach (ďalej len„napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Krajský súd podľa sťažovateľky v uzneseniach označených v petite jednotlivýchsťažnostídostatočnenevyhodnotildôvodyvylúčeniasudcovokresnéhosúduz prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka reagovala na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6.februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom odmietnuté prenedostatok jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Podľa sťažovateľky„V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciachvedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorýchtento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenúrozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a lenv jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia(„40/1998 ZSP“) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil, že,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že„v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu označenými v petitejednotlivých sťažností, boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a vecivráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“)„vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavnýmsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môžeústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiskatoho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď jesťažovateľzastúpenýzvolenýmadvokátom(m. m.II. ÚS 19/05,III. ÚS 2/05,IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd spájajúcim uznesením spojilna spoločné konanie vedené pod sp. zn. 5 NcC/344/2012 veci vedené pod sp. zn.:5 NcC/347/2012, 5 NcC/349/2012, 5 NcC/354/2012, 5 NcC/356/2012, 5 NcC/359/2012,5 NcC/363/2012, 5 NcC/367/2012, 5 NcC/369/2012, 5 NcC/370/2012, 5 NcC/371/2012,5 NcC/372/2012, 5 NcC/375/2012, 5 NcC/378/2012, 5 NcC/379/2012, 5 NcC/381/2012,5 NcC/390/2012, 5 NcC/391/2012, 5 NcC/392/2012, 5 NcC/393/2012, 5 NcC/395/2012,5 NcC/401/2012, 5 NcC/402/2012 a 5 NcC/404/2012 (konania o námietkach zaujatosti protisudcom okresného súdu), vylúčil konkrétnych sudcov okresného súdu z prerokúvaniaa rozhodovania vecí vedených okresným súdom uvedených pod konkrétnou spisovouznačkou a nevylúčil ich v ostatných v záhlaví spájajúceho uznesenia uvedených vecí,nevylúčil ostatných sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania vecí vedenýchokresným súdom uvedených pod konkrétnou spisovou značkou (konania o žalobácho náhradu škody).

Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd rozhodol o námietkach sťažovateľkyv konaniach o jej žalobách o náhradu škody spájajúcim uznesením (sp. zn. 5 NcC/344/2012z 18. októbra 2012 a nie uzneseniami, ktoré sťažovateľka uvádza v petite sťažností[spisových značiek: 5 NcC/347/2012, 5 NcC/349/2012, 5 NcC/354/2012, 5 NcC/356/2012,5 NcC/359/2012, 5 NcC/363/2012, 5 NcC/367/2012, 5 NcC/369/2012, 5 NcC/370/2012,5 NcC/371/2012, 5 NcC/372/2012, 5 NcC/375/2012, 5 NcC/378/2012, 5 NcC/379/2012,5 NcC/381/2012, 5 NcC/390/2012, 5 NcC/391/2012, 5 NcC/392/2012, 5 NcC/393/2012,5 NcC/395/2012, 5 NcC/401/2012, 5 NcC/402/2012 a 5 NcC/404/2012 z 18. októbra 2012(takéto uznesenia krajský súd nevydal, takéto uznesenia neexistujú, existuje len uzneseniekrajského súdu o spojení vecí, pozn.)].

Za týchto okolností by ústavný súd uplatnením formalistického prístupuk preskúmaniu sťažností sťažovateľky v zhode s príslušnou časťou ich petitu moholkonštatovať, že napadnutými uzneseniami krajského súdu (okrem spájajúceho uznesenia),ktoré v skutočnosti krajský súd ani nevydal, nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkounamietaných základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru a na tomto základesťažnosti sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnené.

Ústavný súd však aj napriek uvedenému s prihliadnutím na požiadavku materiálnehochápania ochrany základných práv pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažnostík ich preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následokich odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to aj s prihliadnutímna príčinnú súvislosť medzi sťažovateľkou namietaným porušením základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutýmiuzneseniami krajského súdu, ktorými krajský súd rozhodol o námietkach zaujatostisťažovateľky v predmetných konaniach vedených týmto súdom.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených v záhlaví tohto uznesenia, z ktorýchvyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobesťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to jeuvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniamikrajského súdu, ktorými tentointer aliarozhodol tak, že nie všetci sudcovia okresného súdusú vylúčení z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda,ktorú si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislostis nesprávnym úradným postupom sudcov toho istého okresného súdu.

V tejto veci senát IV. ÚS nadväzuje na svoje predchádzajúce právne názory,obsiahnuté v celom rade uznesení, ktorými rozhodol o skutkovo rovnakých veciach – napr.uzneseniami sp. zn. IV. ÚS 345/2013, sp. zn. IV. ÚS 346/2013 a sp. zn. IV. ÚS 360/2013z 13. júna 2013 a ďalšie – a keďže nezistil dôvod na to, aby sa od„ratio decidenti“týchtorozhodnutí odchýlil, dospel k rovnakému záveru, že sťažnosti sťažovateľky treba odmietnuťpre nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona0 ústavnom súde, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi sa môžesťažovateľka domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiamprvostupňového súdu, prípadne aj dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu.Požiadavkou princípu právnej istoty je totiž postulát, aby sa na určitú právne relevantnúotázku pri jej opakovaní v rovnakých podmienkach dala vždy rovnaká odpoveď; pretoústavný súd aj v týchto veciach v plnom rozsahu odkazuje na dôvody predchádzajúcichrozhodnutí o odmietnutí sťažností sťažovateľky.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky vnich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013