znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 753/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti S. K., zastúpeného advokátom JUDr. Michalom   Bečarikom,   Letná   37,   Spišská   Nová   Ves,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu   Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 116/2005, za účasti Okresného súdu Kežmarok, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. K.   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 116/2005   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Kežmarok   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 116/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. S.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 500   €   (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré mu   j e   Okresný súd Kežmarok   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Kežmarok   j e   p o v i n n ý   uhradiť S. K. trovy konania v sume 275,94   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatštyri   centov)   na účet   jeho právneho   zástupcu   JUDr.   Michala   Bečarika,   Letná   37,   Spišská   Nová   Ves,   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 753/2013   z   12.   decembra   2013   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. K.   (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“ alebo „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 116/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   29.   novembra   2005   okresnému   súdu žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k pozemku.

Sťažovateľ uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľ   v nadväznosti   na   to   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 319,39 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn. 1 Spr O/39/2014 (doručeným ústavnému súdu 3. marca 2014), v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Predmetom   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Kežmarok   pod   sp. zn. 2 C 116/2005   je   zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   účastníkov k pozemku (záhrade). Spor po právnej stránke nepovažujem za náročný. Náročnosť sporu po skutkovej stránke do určitej miery zvyšuje potreba znaleckého dokazovania, ktoré síce bolo   nariadené,   ale   nebolo   doposiaľ   vykonané,   a jeho   vykonanie   nateraz   závisí od aktuálneho postoja strán k vyriešeniu sporu zmierom, prípadne mimosúdne...

Prieťahy, ktoré podľa názoru Okresného súdu Kežmarok spôsobil sťažovateľ.učinenie podania (žaloby), ktoré nespĺňalo predpísané náležitosti;

nezaplatenie   poplatku   za   žalobu   v   lehote   splatnosti,   neoznačenie   ceny predmetu sporu;

opakovaný,   nie   dostatočne   efektívne   a   sústredene   realizovaný   záujem   o vyriešenie veci zmierom, prípadne mimosúdne (po odmietnutí odvolania proti nariadeniu znaleckého dokazovania a potvrdení povinnosti zložiť žalobcom preddavok   aj   napriek   nariadenému   znaleckému   dokazovaniu   nezaplatenie preddavku a žiadosť o nariadenie pojednávania za účelom uzavretia /mieru v zmysle návrhu žalovaných);

Prieťahy, ktoré podľa názoru Okresného súdu Kežmarok boli spôsobené súdom.vykonanie prvého úkonu po doručení žaloby (29. 11. 2005) s dlhším časovým odstupom cca 7 mesiacov (19. 06. 2006);

rozsudok   vyhlásený   na   pojednávaní   konanom   29. 10. 2007   bol   účastníkom doručený   (bez   závad   v   doručovaní)   až   13. 2   a   18. 2. 2008,   čo   aj   napriek pečiatke expedovania svedčí o nedodržaní lehoty 30 dní na jeho odoslanie (§ 158 ods. 4 O. s. p.);

vykonanie   prvého   úkonu   po   vrátení   spisu   odvolacím   súdom   (25. 03. 2009) až po dlhšom časovom období, po cca 10 mesiacoch (15. 01. 2010); odročenie   pojednávaní   (18. 09. 2007,   22. 02. 2010,   01. 03. 2010)   bez vyžiadania   preukázania   dôvodu   neúčasti   účastníka   na   pojednávaní   a následného vyvodenia dôsledkov:

nesústredený   postup   a   dlhšie   obdobia   nečinnosti,   keď   po   pojednávaní konanom   31. 03. 2010,   kedy   aj   napriek   uzneseniu   súdu   nebola   vyžiadaná správa   z   PÚ (pozemkový   úrad,   pozn.) ohľadom   bonity   pôdy   ďalšie pojednávanie konané až 22. 11. 2010 bolo opakovane odročené za účelom vyžiadania   rovnakej   správy,   keď   súd   odročil   pojednávanie   konané

18. 09. 2012   za   účelom   výzvy   žalovaných   na   vyjadrenie   k   návrhu   žalobcu na mimosúdnu dohodu, pričom žalovaní boli na vyjadrenie k návrhu žalobcu vyzvaní až po dobe cca 7 mesiacov...

K dĺžke konania určitou mierou prispeli aj žalovaní, ktorí sa nezúčastnili viacerých pojednávaní a ktorí taktiež nie dostatočne efektívne a sústredene realizovali svoj záujem o vyriešenie veci zmierom, resp. mimosúdne.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti   bol   aj   nasledujúci   prehľad procesných   úkonov   vykonaných   v doterajšom   priebehu   napadnutého   konania: „29. 11. 2005 – doručenie písomnej žaloby na tunajší súd;

9. 06. 2006 – referát sudcu adresovaný VSÚ (vyššiemu súdnemu úradníkovi, pozn.) na konanie vo veci opravy žaloby;

30. 07. 2006   –   súdom   vyhotovená   výzva   na   opravu   žaloby   v lehote   10   dní   (§ 43 O. s. p.);

14. 08. 2006 – súdu   doručená   opravená   žaloba   spolu   s   geometrickým   plánom na reálne rozdelenie pozemku z roku 2005;

28. 09. 2006 – referát   sudcu   na   vytýčenie   termínu   pojednávania   na   26. 10. 2006 a na výzvu žalobcu na oznámenie ceny predmetu konania za účelom vyrubenia súdneho poplatku za žalobu: vyhotovená výzva žalobcovi na označenie ceny;

12. 10. 2006 – súdu doručené vyčíslenie predmetu sporu žalobcom;

16. 10. 2006 – súdom vyhotovená výzva na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu doručená žalobcovi 18. 10. 2006;

26. 10. 2006 – pojednávanie   odročené   bez   prejednania   veci   na   základe ospravedlnenia žalovaného v 1. rade zdravotnými dôvodmi doloženého potvrdením lekára na 14. 11. 2006;

14. 11. 2006 – pojednávanie   po   prednesoch   strán   odročené   za   účelom   vykonania obhliadky pozemku 08. 12. 2006; súdom vyhotovené oznámenie o nariadení obhliadky;

19. 03. 2006 – súdom   vyhotovená   výzva   adresovaná   žalobcovi   na   vyjadrenie k návrhom v lehote 15 dní;

21. 05. 2007 – výzva súdu adresovaná žalovaným na vyjadrenie k návrhu žalobcu v lehote 10 dní doručená žalovaným 01. 06. 2007;

29. 06. 2007 – urgencia   vyjadrenia:   referát   sudcu   na   nariadenie   pojednávania na 18. 09. 2007;

18. 09. 2007 – pojednávanie   odročené   na   25. 10. 2007   bez   prejednania   veci na žiadosť   žalovaného   v   1. rade   odôvodnenú   zahraničnou   pracovnou   cestou   a   žiadosť právneho zástupcu žalovaných odôvodnenú kolíziou pojednávaní;

25. 10. 2007 – pojednávanie,   po   vykonaní   dokazovania   odročené   na   29. 10. 2007 za účelom vyhlásenia rozhodnutia;

29. 10. 2007 – vyhlásený rozsudok v merite veci;

29. 11. 2007 – rozsudok   podľa   spisu   písomne   vyhotovený   v   lehote,   účastníkom doručený 13. 2. a 18. 2. 2008;

26. 02. 2008 – súdu doručené odvolanie žalovaných;

04. 03. 2008 – výzva súdu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie: výzva súdu na vyjadrenie k odvolaniu v lehote 10 dní;

21. 05. 2008 – súdu doručené písomné vyjadrenie žalobcu k odvolaniu;

06. 06. 2008 – spis doručený KS PO (Krajský súd v Prešove, pozn.) na rozhodnutie o odvolaní;

25. 03. 2008 – spis   vrátený   odvolacím   súdom   s   uznesením   o   zrušení   rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie: referát sudcu na doručenie uznesenia účastníkom;

15. 01. 2010 – referát sudcu na nariadenie termínu pojednávania na 22. 02. 2010;

09. 02. 2010 – pojednávanie   odročené   na   01. 03. 2010   na   žiadosť   žalovaného v 1. rade   odôvodnenú   opakovane   zahraničnou   pracovnou   cestou   a   žalovanej   v   2. rade odôvodnenú pracovným zaneprázdnením;

01. 03. 2010 – pojednávanie   odročené   na   31. 03. 2010   podľa   vyjadrenia   zákonnej sudkyne pre neprítomnosť žalovaného v 1. rade (dôvod zo spisu nie je zrejmý);

31. 03. 2010 – pojednávanie   po   vykonaní   dokazovania   odročené   na   neurčito za účelom doplnenia dokazovania, okrem iného vyžiadania správy z PÚ ohľadom bonity pôdy; 1x žalovanými prednesený návrh na vyporiadanie prikázaním pozemku žalobcovi za náhradu a predložený ZP na ocenenie pozemku;

10. 10. 2010 – referát sudcu na nariadenie pojednávania na 22. 11. 2010;

22. 11. 2010 – pojednávanie   po   vykonaní   dokazovania   odročené   na   21. 01. 2011 opakovane za účelom vyžiadania správy z PÚ ohľadom bonity pôdy;

14. 04. 2011 – súdu doručené vyjadrenie žalobcu, že súhlasí s prikázaním pozemku jemu   za   náhradu:   výzva   súdu   adresovaná   žalovaným   na   vyjadrenie;   žiadosť   súdu adresovaná PÚ na vyjadrenie ohľadne bonity pôdy;

29. 04. 2011 – súdu doručené vyjadrenie žalovanej v 2. rade (nesúhlas so zmierom sčasti náhrady a trov konania; súdom nariadený termín pojednávania na 27. 06. 2011;

27. 06. 2011 – pojednávanie, na ktorom strany neuzavreli zmier, odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na 07. 07. 2011;

01. 07. 2011 – súdu doručené vyjadrenie žalovaného v 1. rade k návrhu na zmier;

06. 07. 2011 – pojednávanie   odročené   na   neurčito   za   účelom   pokračovania v dokazovaní;

15. 11. 2011 – referát VSÚ na nariadenie znaleckého dokazovania;

23. 11. 2011 – uznesenie sudcu o nariadení znaleckého dokazovania so zameraním na skutočné rozmery pozemku, možnosti jeho reálneho rozdelenia, určenie jeho všeobecnej hodnoty;

12. 12. 2011 – súdu   doručené   odvolanie   žalovaného   v   1. rade   proti   uzneseniu, vrátane výroku o povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania;

20. 12. 2011 – súdu   doručené   odvolanie   právneho   zástupcu   žalobcu   proti   výroku uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania;

21. 12. 2011 – referát sudcu na doručenie odvolaní na vyjadrenie v lehote 15 dní;

15. 02. 2012 – spis predložený KS PO na rozhodnutie;

29. 05. 2012 – spis vrátený súdu s uznesením o odmietnutí odvolania proti výroku o nariadení znaleckého dokazovania a potvrdení vo výroku o povinnosti zložiť preddavok;

16. 07. 2012 – výzva   súdu   adresovaná   žalobcovi   na   zloženie   preddavku;   súdu doručená   žiadosť   žalobcu   o   nariadenie   pojednávania   za   účelom   opakovaného   pokusu o zmier;

02. 08. 2012 – referát   sudcu   na nariadenie   termínu   pojednávania   na 18. 09. 2012 za účelom opakovaného pokusu o vyriešenie sporu zmierom:

18. 09. 2012 – pojednávanie   len   v   prítomnosti   žalobcu,   ktorý   predložil   návrh na vyriešenie sporu mimosúdne, odročené na neurčito za účelom vyjadrenia žalovaných k návrhu   žalobcu   na   prerušenie   konania   za   účelom   zrealizovania   mimosúdnej   dohody vo veci a následne späťvzatie žaloby;

10. 04. 2013 – výzva žalovaných na vyjadrenie k návrhu: 09. 05. 2013 – opakovaná výzva žalovaným;

24. 05. 2013 – súdu doručené podanie žalovanej v 2. rade, ktorým trvá na znaleckom dokazovaní;

23. 06. 2013 – spis doručený znalcovi za účelom vykonania znaleckého dokazovania v lehote 30 dní od doručenia spisu;

21. 08. 2013 – urgencia súdu adresovaná znalcovi na predloženie posudku, doručená znalcovi 13. 09. 2013;

15. 11. 2013 – uznesenie o uložení poriadkovej pokuty znalcovi;

21. 11. 2013 – súdu   doručené   podanie žalovaných,   ktorými oznamujú,   že   súhlasia so zmierom navrhovaným žalobcom;

09. 12. 2013 – podanie doručené žalobcovi na vyjadrenie v lehote 7 dní;

17. 12. 2013 – súdu   doručené   vyjadrenie   žalobcu,   že   súhlasí   so   zmierom   a   žiada nariadiť pojednávanie;

08. 01. 2014 – referát   sudkyne   na   vyžiadanie   spisu   od   znalca   bez   ohľadu na vyhotovenie posudku;

03. 02. 2014 – urgencia súdu znalcovi na vrátenie spisu;

12. 02. 2014 – uznesenie o uložení ďalšej poriadkovej pokuty znalcovi;

13. 02. 2014 – opakovaná urgencia znalcovi na vrátenie spisu súdu;

21. 02. 2014 – spis osobne po telefonických urgenciách vrátený súdu.“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   (doručeným ústavnému súdu 18. marca 2014), v ktorom okrem iného uviedol:

„Navrhovateľ   zotrváva   na   svojom   stanovisku   k   prieťahom   v   konaní   uvedenom v ústavne sťažnosti. Zároveň uvádzame, že navrhovateľ do 9 dní od výzvy na opravu žaloby túto opravil a to v lehote, ktorá mu bola daná Okresným súdom v Kežmarku. Navrhovateľ vo svojej žalobe jasne uviedol svoj návrh na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a zároveň niekoľkokrát súhlasil s návrhmi odporcov na uzavretie zmieru. Nie je pravdou, že by dostatočne neefektívne, resp. nesústredene realizoval svoj záujem na vyriešenie veci. Čo sa týka nezaplatenia preddavku na znalecké dokazovanie, sám navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhoval, že súhlasí s návrhom, ktorý počas konania predložili odporcovia a to, že by mu bola vyplatená peňažná suma za jeho podiel a žiadal sudkyňu, aby   v   tejto   veci   takto   rozhodla   a   aby   preto   nebolo   zbytočne   nariadené   znalecké dokazovanie, keďže odporcovia navrhli vyplatenie podielu navrhovateľa. O tomto postupe bol právny zástupca telefonicky kontaktovaný zo strany súdu, aby sa vyjadril k postupu súdu znaleckým dokazovaním.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 25. februára 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   nové pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu.   Ústavný   súd   (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS 54/02,   II. ÚS 32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval aj v danom prípade.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie o žalobe   sťažovateľa   v občianskoprávnej   veci   o zrušenie   a vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva účastníkov konania k pozemku.

Ústavný   súd   v zhode   s názorom   predsedníčky   okresného   súdu   uvedeným vo vyjadrení k sťažnosti nepovažuje vec za právne zložitú. Určitú mieru skutkovej zložitosti možno podľa názoru ústavného súdu pripustiť vzhľadom na nutnosť vykonania znaleckého dokazovania, čo však nemôže ospravedlniť to, že napadnuté konanie nebolo ani po viac ako ôsmich rokoch od jeho začatia právoplatne skončené.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania je druhým kritériom pri   rozhodovaní   o tom,   či   v napadnutom   konaní   pred   okresným   súdom   mohlo   dôjsť k zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd pripúšťa určitý podiel sťažovateľa na spomalení priebehu napadnutého konania v súvislosti s tým, že podaná žaloba nespĺňala predpísané náležitosti, že nebola dostatočne   špecifikovaná   hodnota   predmetu   sporu,   a napokon,   že   sťažovateľ   realizoval aktivity smerujúce k mimosúdnemu vyriešeniu sporu, ktoré dosiaľ neboli úspešné. Uvedené však podľa názoru ústavného súdu zásadnejším spôsobom neovplyvnilo dĺžku napadnutého konania a najmä nezbavilo okresný súd zodpovednosti za stav konania v čase meritórneho rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd zistil, že okresný súd postupoval v preskúmavanom konaní v zásade plynulo, pričom niektoré krátkodobejšie obdobia nečinnosti nemohli mať rozhodujúci vplyv na jeho predĺženie.

Postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   však   hodnotí   ako   neefektívny a nesústredený, o čom svedčí najmä skutočnosť, že Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 8 Co 81/2008 z 19. februára 2009 zrušil rozsudok okresného súdu z 29. októbra 2007 a vec mu   vrátil   na ďalšie   konanie,   keď   v odôvodnení   uznesenia   mu   vytkol   viaceré   procesné pochybenia, poukazujúc na to, že:

„Prvostupňový   súd   oproti   ust.   § 142   O. z.   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia neuviedol   ako   sa   vyporiadal   so   zákonnou   podmienkou   pri   vyporiadaní   podielového spoluvlastníctva a to účelným využitím veci. Súd prvého stupňa postupoval tak, napriek tomu,   že   žalovaní   poukazovali   aj   na   rozdielnu   bonitu   rôznych   častí   nehnuteľností (pozemku).   Vzhľadom na   to,   že napadnuté rozhodnutie   nevychádza zo zásady   účelného využitia veci a túto zásadu ani nezohľadňuje, v tejto časti je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné...

Štruktúra   odôvodnenia   rozsudku   je   v   priamej   spojitosti   so   základným   právom na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR.   Ak   súd   pri   odôvodňovaní   rozsudku nepostupuje spôsobom,   ktorý záväzne určuje ust.   § 157 ods. 2 O. s. p., dochádza nielen k tomu,   že   rozsudok   je   nepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov,   alebo   pre   ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdmi ochranu nie je naplnené reálny obsahom. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie, ktorého vylučuje svojvôľu ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinností svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej.

V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   poukazuje   na   ďalšiu   procesnú   vadu   napadnutého rozsudku a to nevykonateľnosť III. výroku rozsudku, z ktorého nie je zrejmé, v akom podiele bola   žalovaným   prikázaná   nehnuteľnosť   parc.   č. 2524/1   o výmere   1734   m2 do   ich podielového spoluvlastníctva.“

V súvislosti so zisteným neefektívnym a nesústredeným postupom okresného súdu ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre zdôraznil, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Ústavný súd napokon dodáva, že z ústavnoprávneho hľadiska nemožno akceptovať, aby konanie pred všeobecným súdom nebolo po viac ako ôsmich rokoch od jeho začatia právoplatne skončené.

Vychádzajúc z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 116/2005 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   3 319,39 € z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukazuje   najmä   na   pocit „nadobudnutej nedôvery   v rýchlosť   rozhodovania   súdov,   nespravodlivosti   a márnosti   ako   sprievodných znakov porušenia jeho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov...“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 2 C 116/2005, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že posudzované konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   o jeho   sťažnosti   advokátom JUDr. Michalom Bečarikom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   OSP)   v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 3. apríla 2014