znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 752/2013-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   v   konaní   o   sťažnosti   M.   B.,   zastúpeného   advokátkou Mgr. Jitkou   Mikušovou,   Ulica   H. Meličkovej   19,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 4/1992, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   B.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 4/1992   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 4/1992 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20 000   €   (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré mu   j e   Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý uhradiť M. B. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. Jitky Mikušovej, Ulica H. Meličkovej 19, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 752/2014   z   12.   decembra   2013   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   M.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 4/1992 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že 24. januára 1992 bola okresnému súdu doručená žaloba v tom čase ešte maloletého sťažovateľa, zastúpeného jeho matkou ako účastníčkou konania, o „určenie otcovstva a o úhradu osobných potrieb“ proti žalovanému C. G..., Taliansko.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v tejto právnej veci ani po „viac ako 20 rokoch“ od jeho začatia právoplatne skončené.Sťažovateľ   v nadväznosti   na   to   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 100 000 € a tiež priznania úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn. Spr. 2003/2014 (doručeným ústavnému súdu 24. februára 2014), v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Dĺžka   predmetného   konania   je   ovplyvnená   náročnosťou   dokazovania,   keďže   sa jedná o spor s medzinárodným prvkom.

Z   obsahu   chronológie   vykonaných   úkonov,   ktorú   Vám   zasielam   v prílohe, poukazujem na niektoré závažné skutočnosti ovplyvňujúce celé konanie:

- súd vo veci nariadil štyrikrát dožiadanie do Talianska,

- súd 14-krát musel nariadiť preklad listín

- a dvakrát bolo nariadené znalecké dokazovane. Všetky tieto nevyhnutné úkony si vyžadujú čas a predlžujú celé konanie. Vo veci bol dňa 15. 02. 2005 vyhlásený prvýkrát rozsudok a na základe odvolania bol rozsudok Krajským súdom v Bratislave zrušený a spis vrátený na ďalšie konanie dňa 19. 09. 2008.

Tunajší súd druhýkrát vyhlásil rozsudok dňa 02. 09. 2009, opäť na základe odvolania odporcu bol rozsudok zrušený a spis vrátený dňa 28. 09. 2010.

Dňa 30. 10. 2013 bol vo veci opätovne vyhlásený rozsudok. Odvolanie voči rozsudku podal navrhovateľ.

Mám za to, že tunajší súd vo veci konal riadne a dĺžku konania, pokiaľ sa jedná o vybavovanie dožiadaní, resp. prekladov listín súd nemohol ovplyvniť.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu bol aj prehľad v priebehu napadnutého konania dosiaľ vykonaných procesných úkonov, z ktorých ústavný súd poukazuje na nasledujúce: „24. 01. 1992 - súdu doručená žaloba o určenie otcovstva

27. 01. 1992 - pokyn na ustanovenie opatrovníka pre maloletého

28. 02. 1992 - stanovený T (termín, pozn.) pojednávania na deň 25. 03. 1992

25. 03. 1992 - prejednanie   veci,   výsluch   matky   maloletého,   odročené   na   ďalší T 22. 04. 1992

22. 04. 1992 - neúčasť predvolaných svedkov, odročené na T 13. 05. 1992

13. 05. 1992 - výsluch   svedkýň,   odročené   na   neurčito   za   účelom   vykonania dožiadania na súde v Taliansku

14. 05. 1992 - výzva na pôrodnícku kliniku v BA (Bratislava, pozn.) na predloženie správy

13. 05. 1992 - žiadosť   o   vykonanie   dôkazu   (doručenie   návrhu,   predvolania na pojednávanie 16. 12. 1992, výsluch odporcu)

31. 07. 1992 - listiny určené na preklad doručované tlmočníkovi

13. 08. 1992 - uznesenie   o   nariadení   prekladu   listín   (z   dôvodu,   že   pôvodne ustanovený tlmočník odmietol vykonať preklad pre zdravotné dôvody)

26. 11. 1992 - urgencia tlmočníkovi na predloženie prekladov

16. 12. 1992 - pojednávanie   odročené   na   neurčito   (nebolo   vrátené   dožiadanie z Talianska)

11. 01. 1992 - urgencia tlmočníkovi

23. 03. 1993 - uznesenie o priznaní tlmočného

30. 03. 1993 - dožiadanie do Talianska (žiadosť o doručenie listín)

07. 06. 1993 - žiadosť   na   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   -   urgencia   dožiadania v Taliansku

29. 06. 1993 - pojednávanie odročené na neurčito (nevybavené dožiadanie)

08. 06. 1994 - žiadosť na MS SR o zaslanie správy, resp. stavu dožiadania

13. 06. 1994 - súdu doručené vybavené dožiadanie

17. 08. 1994 - uznesenie o priznaní tlmočného

18. 08. 1994 - stanovený T na 21. 10. 1994

21. 10. 1994 - prejednanie   veci,   prítomný   zástupca   odporcu,   odročené na T 19. 12. 1994

09. 11. 1994 - predvolanie svedka

20. 12. 1994 - výzva na zisťovanie údajov

19. 12. 1994 - výsluch svedka, odročené na T 10. 02. 1995

28. 12. 1994 - predvolanie Centra pre medzinárodnú ochranu detí

24. 05. 1995 - stanovený T 26. 06. 1995

26. 06. 1995 - odročené na T 18. 09. 1995 (neúčasť svedka, zástupcu odporcu)

26. 06. 1995 - uznesenie o uložení poriadkovej pokuty svedkyni

18. 09. 1995 - výsluch   svedkov,   odročené   na   neurčito   za   účelom   dožiadania v Taliansku

23. 11. 1995 - žiadosť o vykonanie dôkazu v Taliansku

28. 11. 1995 - uznesenie o nariadení prekladu listín

29. 12. 1995 - uznesenie o priznaní tlmočného

03. 07. 1995 - žiadosť o doručenie písomnosti v cudzine

01. 10. 1996 - žiadosť na MS SR o pomoc pri doručovaní písomnosti

26. 03. 1997 - doručený   doklad   o   vybavení   dožiadania   02. 06. 1998   -   uznesenie o nariadení prekladu listín

23. 06. 1998 - doručený preklad listín

03. 09. 1998 - informácia o stave dožiadania

23. 09. 1998 - uznesenie o priznaní tlmočného

07. 12. 1998 - uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania (analýza DNA)

09. 03. 1998 - zisťovanie, či bol uhradený preddavok na znalca

30. 03. 1999 - opätovné doručovanie uznesenia matke maloletého

29. 04. 1999 - žiadosť o doručenie zásielky prostredníctvom polície

01. 07. 1999 - opätovná žiadosť o doručenie zásielky cez OO PZ (obvodné oddelenie Policajného zboru, pozn.)

30. 07. 1999 - opätovná   žiadosť   o   doručenie   zásielky   cez   OO   PZ,   žiadosť o prešetrenie pobytu

22. 11. 1999 - záznam o zložení preddavku na znalca

25. 11. 1999 - uznesenie doručované znalkyni

01. 02. 1999 - uznesenie o priznaní tlmočného

08. 03. 2000 - žiadosť na MS SR o sprostredkovanie doručenia listín do Talianska

20. 02. 2001 - oznámenie   na   MS   SR   o   skutočnosti,   že   dožiadanie   nebolo   súdu doručené

12. 12. 2001 - oznámenie z MS SR o stave dožiadania

02. 07. 2003 - oznámenie z MS SR k stavu dožiadania

07. 04. 2004 - stanovený T 15. 06. 2004

15. 06. 2004 - odročené na ďalší termín T 14. 10. 2004

14. 10. 2004 - nedostavili sa účastníci, odročené na ďalší T 14. 12. 2004

30. 11. 2004 - zrušenie T 14. 12. 2004, určený nový T 15. 02. 2005

15. 02. 2005 - vyhlásený rozsudok

24. 03. 2005 - uznesenie o priznaní tlmočného

24. 03. 2005 - doručovanie dožiadania do Talianska

27. 05. 2005 - odvolanie odporcu voči rozsudku

01. 06. 2005 - odvolanie doručované protistrane

22. 08. 2005 - spis predložený odvolaciemu súdu

14. 11. 2006 - spis vrátený ako predčasne predložený

01. 03. 2006 - dožiadanie do Talianska (doručenie písomností)

18. 06. 2007 - predloženie spisu na odvolací súd

15. 08. 2007 - uznesenie KS   BA,   ktorým bolo rozsudok   zrušený   a   vec   vrátená   na ďalšie konanie

19. 09. 2008 - spis doručený na OS BA II

22. 09. 2008 - doručovanie rozhodnutia účastníkom

19. 01. 2008 - doručovanie prekladu uznesenia odporcovi

10. 03. 2009 - dopyt na Ministerstvo zahraničných vecí

08. 04. 2009 - stanovený T pojednávania 02. 09. 2009

02. 09. 2009 - vyhlásený rozsudok

05. 11. 2009 - doručovanie prekladu rozsudku odporcovi

01. 12. 2009 - odvolanie odporcu voči rozsudku

14. 12. 2009 - doručovanie odvolania na vyjadrenie

10. 03. 2009 - spis predložený odvolaciemu súdu

31. 08. 2010 - rozhodnutie KS BA, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie

28. 09. 2010 - spis vrátený na OS BA II

08. 10. 2010 - doručovanie rozhodnutia účastníkom

11. 01. 2011 - nariadené znalecké dokazovanie (analýza DNA)

18. 04. 2011 - výzva znalcovi

22. 09. 2011 - príkaz na vyplatenie preddavkov znalcovi

06. 09. 2011 - uznesenie o priznaní tlmočného

06. 09. 2011 - žiadosť o vykonanie dôkazu

17. 01. 2011 - doručené vybavené dožiadanie

02. 02. 2012 - oznámenie znalcovi, že odporca sa odmietol podrobiť odberu vzorky DNA a nie je potrebné vypracovať posudok

14. 03. 2012 - uznesenie o priznaní znalečného; preklad listín (uznesenie o priznaní znalečného)

13. 04. 2012 - uznesenie o priznaní tlmočného

30. 10. 2012 - uznesenie o priznaní tlmočného

30. 10. 2012 - žiadosť o vykonanie dožiadania v Taliansku

04. 12. 2012 - vyplatenie preddavku znalcovi dané učtárni na realizáciu

11. 02. 2012 - vybavenie dožiadania

16. 05. 2013 - uznesenie o priznaní tlmočného

17. 05. 2013 - stanovený T 20. 09. 2013

13. 08. 2013 - oznámenie o zmene termínu pojednávania na deň 11. 10. 2013

07. 10. 2013 - uznesenie o priznaní tlmočného

11. 10. 2013 - prejednanie   veci,   odročené   za   účelom   vyhlásenia   rozsudku   na   deň 30. 10. 2013

30. 10. 2013 - vyhlásený rozsudok

29. 11. 2013 - odvolanie navrhovateľa voči rozsudku.“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   (doručeným ústavnému súdu 13. marca 2014), v ktorom okrem iného uviedol:

„Pokiaľ   ide   o   vyjadrenie   predsedníčky   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp. zn. Spr. 2003/2014 z 18. 2. 2014 k prijatiu predmetnej sťažnosti poukazujem na to, že aj pri zohľadnení   náročnosti   dokazovania   v   konaní   pred   Okresným   súdom   Bratislava   II   pod sp. zn. 8 C 4/1992, keďže ide o konanie s medzinárodným prvkom, v uvedenom konaní súd koná so značnými zbytočnými prieťahmi tak, ako to bolo špecifikované v sťažnosti M. B..“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 18. februára 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   nové pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu vo všeobecnosti nie sú po právnej stránke zložité a patria do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov, avšak na druhej strane možno najmä vzhľadom na nutnosť vykonania znaleckého dokazovania   hodnotiť   preskúmavané   konanie   ako   fakticky   zložité (IV. ÚS 244/04, IV. ÚS 41/07, IV. ÚS 63/08). Z hľadiska predmetu konania ústavný súd považoval za nutné zohľadniť, že ide o vec týkajúcu sa osobného statusu (v čase podania návrhu maloletého dieťaťa), ktorej je potrebné prikladať mimoriadny význam aj z hľadiska zabezpečenia jeho základných   životných   potrieb   a   sociálneho   štandardu.   Určitú   mieru   skutkovej   zložitosti preskúmavaného konania ústavný súd pripúšťa taktiež aj vzhľadom na cudzí prvok na strane odporcu.

Konania o určenie otcovstva si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu s osobitnou starostlivosťou   (m. m.   II. ÚS 33/99,   I. ÚS 53/02),   preto   ani   skutková   zložitosť   nemôže zbaviť okresný súd zodpovednosti za to, že napadnuté konanie nebolo ani po viac ako 22 rokoch jeho trvania právoplatne skončené.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, podľa ktorého ústavný súd   z pohľadu   prieťahov   posudzuje   priebeh   napadnutého konania. Ústavný   súd zo zapožičaného   súdneho   spisu   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorú   by   v súvislosti s namietanými zbytočnými prieťahmi v konaní bolo potrebné pripísať na jeho ťarchu, resp. na ťarchu jeho zákonnej zástupkyne, ktorá ho až do nadobudnutia plnoletosti v napadnutom konaní zastupovala.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („ratione   temporis“) sa   vzťahuje   na   obdobie po 15. februári 1993, teda od nadobudnutia účinnosti zákona o ústavnom súde. Bez zreteľa na vznik   právomoci   ústavného   súdu   v rámci   posúdenia   základnej   otázky,   či   sa   vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd už konštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula v období do 15. februára 1993 (m. m. IV. ÚS 47/03).

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z vykonaných   procesných   úkonov   okresného   súdu   vyplýva,   že   jeho   postup v prevažnej   časti   trvania   napadnutého   konania   charakterizovala nečinnosť   a v podstatnej miere aj neefektívnosť.

Na uvedenom konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že vzhľadom na cudzí prvok na strane odporcu bolo potrebné vo veľkom počte realizovať úradné preklady relevantných listín a rozhodnutí okresného súdu a následne ich doručovať odporcovi do Talianska, čo malo nepochybne vplyv na predĺženie priebehu napadnutého konania.

Nepochybným   dôkazom   neefektívnosti   postupu   okresného   súdu   v napadnutom konaní je skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) dvakrát zrušil meritórne rozhodnutia okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V prvom   prípade   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   9 Co 295/07   z 15.   augusta   2008 zrušil   rozsudok   okresného   súdu   z 15.   februára   2005,   keď   v odôvodnení   okrem   iného uviedol:

«V danom prípade celé odôvodnenie v tejto časti je obsiahnuté v jednom odseku, podľa ktorého: „Pri úprave práv a povinnosti rodičov k dieťaťu a to v otázke zverenia dieťaťa   do   výchovy   jedného   z   rodičov   ale   i   určenia   výšky   výživného,   s   poukazom   na citované zákonné ustanovenia, zohľadnil prvostupňový súd najmä tú skutočnosť, že odporca sa   po celý   čas   od   narodenia   dieťaťa   žiadnym   spôsobom   nepodieľal   na   jeho   výžive a starostlivosť o dieťa spočívala výlučne na matke. Do úvahy vzal tiež zárobkové možnosti a schopnosti matky dieťaťa a odôvodnené potreby dieťaťa, s tým, že zárobkové a majetkové pomery odporcu súdu nie sú známe.“ Odvolací súd teda nemohol preskúmavať správnosť rozsudku v tejto časti, keď v odôvodnení absentujú konkrétne dôvody, na základe ktorých prvostupňový súd určil výživné od 29. 3. 1991 do 28. 3. 1994 vo výške 10,- /Euro/ mesačne, od   29. 3.   1994 do 31. 8.   1997   vo výške   20,-   /Euro/   mesačne,   od   1. 9.   1997 vo   výške 30,- /Euro/   mesačne,   t. j.   odôvodnené   potreby   maloletého   dieťaťa,   schopnosti,   možnosti a celkové   majetkové   pomery   rodičov.   Rovnako   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku absentuje,   akým   spôsobom   prvostupňový   súd   určil   zaostalé   výživné   v   celkovej   výške 5.605,- € /Euro/.

Vzhľadom na vyššie uvedené, keď na zistenie skutkového stavu je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, ktoré nemožno vykonať v odvolacom konaní bez prieťahov /§ 213 ods. 2 O. s. p. platného a účinného do 31. 8. 2005/, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že rozsudok súdu   prvého   stupňa   je   v   určitej   časti   nepreskúmateľný   pre   nezrozumiteľnosť   a   pre nedostatok   dôvodov,   odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   napadnutej   časti zrušil /§ 221 ods. 1 písm. a), c) O. s. p platného a účinného do 31. 8. 2005/ a vec mu vrátil na ďalšie konanie /§ 221 ods. 2 O. s. p. platného a účinného do 31. 8. 2005/.»

V druhom prípade krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 295/07 z 31. augusta 2010 zrušil   rozsudok   okresného   súdu   z 2.   septembra   2009,   keď   v odôvodnení   okrem   iného uviedol:

„Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   keď   navrhovateľovi   bola   odňatá   reálna   možnosť konať pred súdom,   odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil (§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O. s. p.). Vzhľadom na to, že odporca dal súhlas na odobratie vzoriek DNA a to v rámci odvolacieho konania, bude povinnosťou súdu prvého stupňa i zadovážiť znalecký posudok a v zmysle ust. § 54 ods. 2 zák. č. 94/1963 Zb. a zistiť, či otcovstvo odporcu nevylučujú závažné okolnosti a to vzhľadom na súčasnú vedeckú úroveň analýzy DNA   u dieťaťa a jeho predpokladaných rodičov.   Ďalej   bude   úlohou   súdu prvého stupňa   bude   vykonať   dokazovanie   na   zistenie odôvodnených potrieb oprávneného ako aj schopností a možností povinných-rodičov a to najmä výsluchom matky navrhovateľa a oboznámením sa i s jej majetkovými pomermi ako i zárobkami,   kto   determinujú   jej   schopnosti   a   možnosti.   Rovnako   súd   bude   povinný prostredníctvom   dožiadaného   súdu   vypočuť   na   uvedené   okolnosti   i   odporcu.   Za   týmto účelom prvostupňový súd sformuluje otázky pre dožiadaný súd.

V ďalšom konaní je teda súd prvého stupňa povinný riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný. Po doplnení dokazovania v naznačenom smere prvostupňový súd vo veci opätovne rozhodne, keď v rozhodnutí nesmú absentovať dôvody rozhodnutia,   rozhodnutie   musí   byť   presvedčivé   a   preskúmateľné   a   musí   mať   všetky náležitosti v zmysle § 157 O. s. p.“

Keďže   tak   nečinnosť,   ako   aj   neefektívnosť   postupu   okresného   súdu   je charakteristickou   črtou   pre   takmer   celý   priebeh   napadnutého   konania,   ústavný   súd nepovažuje   vzhľadom   na jeho   doterajšiu,   z ústavného   hľadiska   neakceptovateľnú   dĺžku za potrebné bližšie vymedzovať obdobia nečinnosti a hodnotiť ďalšie konkrétne procesné úkony okresného súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre vyslovil názor, že   z ústavnoprávneho   hľadiska   je   neprijateľné,   aby   právna   neistota   v konaní   pred všeobecným súdom nebola odstránená ani po uplynutí viac ako 22 rokov od jeho začatia (m. m.   napr.   IV. ÚS 260/04,   IV. ÚS 127/08),   keď   navyše   povaha   tohto   konania podmieňovala kvalifikovanie zbytočných prieťahov v podstatne prísnejšom meradle (m. m. I. ÚS 113/07).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 4/1992 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy bolo   postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby v záujme zavŕšenia ochrany označených práv vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   100 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keď poukázal na to, že účelom základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, pričom napadnuté konanie v tak citlivej veci ako je určenie otcovstva a výživného nebolo právoplatne skončené „ani po takmer 22 rokoch“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 8 C 4/1992,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   najmä   to,   čo   je   pre sťažovateľa   „v stávke“,   ako   aj   skutočnosť,   že   posudzované   konanie   vo veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 20 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   o jeho   sťažnosti   advokátkou Mgr. Jitkou   Mikušovou.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014