znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 751/2013-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka,   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti J. K., zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Chrenkom, Blumentálska 22, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   13 C 377/2000, takto

r o z h o d o l :

1. 1. Základné právo J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 377/2000   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 377/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. K. trovy konania v sume 275,94   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a   deväťdesiatštyri   centov)   na účet   jeho právneho   zástupcu   JUDr.   Miroslava   Chrenka,   Blumentálska   22,   Bratislava,   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 751/2013   z 12.   decembra   2013   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 377/2000.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   10.   júla   2000   okresnému   súdu   návrh na priznanie   mimoriadneho   zvýšenia   náhrady   za   bolesť   a sťaženie   spoločenského uplatnenia, ktorému bola pridelená sp. zn. 13 C 377/2000.

Sťažovateľ uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľ   v nadväznosti   na   to   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 500 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   prípisom sp. zn. Spr 2004/2014 doručeným ústavnému súdu 4. novembra 2014, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„... návrh bol na tunajší súd podaný dňa 10.07.2000. Vo veci sa jedná o priznanie nároku   navrhovateľovi   vo   výške   55.566,62   €   (1.674.000   Sk)   titulom   náhrady   za   bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, jedná sa teda o vec predovšetkým skutkovo náročnú, nakoľko navrhovateľ sa nachádza mimo územia SR, na Slovensku sa zdržiava iba 1-2x ročne, súd v priebehu konania vykonával množstvo úkonov len za účelom získania potrebnej zdravotnej   dokumentácie   navrhovateľa,   vykonával   výsluch   svedka,   ošetrujúceho   lekára cestou dožiadaného súdu vo Švajčiarsku. Súd vykonával v rokoch 2000 - 2014 úkony v spise a stanovoval termíny pojednávaní priebežne. V súčasnosti bol vo veci ustanovený znalec v januári 2013, ktorý sa vo veci namietol, následne bola za účelom znaleckého dokazovania ustanovená   znalecká   organizácia,   ktorá   požiadala   o   predĺženie   lehoty   na   vypracovanie posudku. Je pravdou, že od podania návrhu uplynulo už 14 rokov, pričom dĺžku konania ovplyvnili   okrem uvedených skutočností   aj viaceré zmeny v obsadení senátu z dôvodov odchodov na MD zákonných sudkýň, odchodov na súd vyššieho stupňa alebo v dôsledku iných zmien v rozvrhu práce.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti   bol   aj tento   prehľad procesných úkonov   doterajšieho   priebehu   napadnutého   konania,   z ktorých   vo   vzťahu   k predmetu sťažnosti ústavný súd považuje za relevantné tieto:„10.07.2000 - súdu doručená žaloba o mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia...

24.10.2000 - žalobný   návrh   doručovaný   vedľajšiemu   účastníkovi   s   tým,   aby oznámil súdu, či vstupuje do konania ako vedľajší účastník; zapožičanie trestného spisu z iného okresného súdu...

12.02.2001 - záznam z informatívneho výsluchu s tým, že zástupca navrhovateľa doloží do spisu doklad o prechodnom pobyte navrhovateľa na Slovensku...

06.09.2001 - stanovený termín pojednávania na deň 04.10.2001

04.10.2001 - otvorenie   pojednávania,   meritórne   prejednanie   veci,   odročené na T 04.12.2001...

04.12.2001 - pojednávanie z dôvodu PN zákonnej sudkyne odročené na neurčito

30.01.2001 - stanovený T pojednávania na deň 26.03.2002

26.03.2002 - meritórne   prejednanie   veci,   pripustenie   zmeny   petitu,   odročené na T 20.05.2002...

11.06.2002 - meritórne prejednanie veci, výsluch znalca, pojednávanie odročené na neurčito za účelom dopytu ohľadom predloženia zdravotnej dokumentácie

11.06.2002 - žiadosť   na   Zdravotné   stredisko   v   BA   o   predloženie   zdravotnej dokumentácie navrhovateľa... apríl 2004 - zmena zákonného sudcu (z dôvodu zmeny rozvrhu práce)

25.05.2004 - výzva, podľa odporúčania Polikliniky v Bratislave na obvodných lekárov o predloženie zdravotnej dokumentácie navrhovateľa...

17.09.2004 - opätovné doručovanie žiadosti na okresný úrad (adresát opätovne neznámy)...

08.02.2005 - stanovený T pojednávania na deň 03.05.2005...

03.05.2005 - pojednávanie   odročené   z   dôvodu   ospravedlnenia   neúčasti navrhovateľa a zástupcu navrhovateľa a žiadosti o odročenie pojednávania, určený nový T 27.09.2005

27.09.2005 - meritórne   prejednanie   veci,   pojednávanie   odročené   na   neurčito s tým, účastníkom budú doručené doklady predložené na pojednávaní a bude určený ďalší postup súdu...

02.03.2005 - dožiadanie na vykonanie dôkazu - výsluchu svedka (ošetrujúceho lekára vo Švajčiarsku)

02.03.2006 - uznesenie o ustanovení prekladateľa a nariadenie prekladu listín...

20.07.2005 - uznesenie o ustanovení nového prekladateľa a nariadenie prekladu listín...

25.10.2006 - uznesenie o priznaní tlmočného... september 2007 - zmena   zákonného   sudcu   (z   dôvodu   odchodu   zákonnej   sudkyne na MD)

04.04.2008 - stanovený termín na 15.05.2008

15.05.2008 - meritórne   prejednanie   veci,   uznesenie   o   čiastočnom   späťvzatí návrhu   v   časti   istiny,   uznesenie   o   pripustení   zmeny   návrhu;   pojednávanie   odročené na neurčito s tým,   že zástupcovi   navrhovateľa   bola   uložená povinnosť   založiť   do   spisu zdravotnú dokumentáciu navrhovateľa spolu s prekladom...

13.10.2008 - uznesenie   o   ustanovení   prekladateľa   a   nariadení   prekladu   listín (dožiadania)...

07.01.2009 - uznesenie o priznaní tlmočného

01.04.2011 - stanovený T pojednávania na deň 26.05.2011...

26.05.2011 - meritórne   prejednanie   veci,   pojednávanie   odročené   na   neurčito za účelom konzultácie so znalcom na zváženie možnosti vyhotovenia znaleckého posudku

22.06.2011 - výzva účastníkom na vyjadrenie k podaniu navrhovateľa a výzva na predloženie otázok na znalca...

02.08.2011 - vyjadrenie vedľ. účastníka doručované protistranám...

18.01.2012 - telefonicky bol kontaktovaný znalec, ktorý po nahliadnutí do spisu, resp. zdravotnej dokumentácie zváži vypracovanie znaleckého posudku...

18.07.2012 - uznesenie   o   nariadení   znaleckého   dokazovania   a   ustanovení znalca...

04.09.2012 - zaslanie spisu znalcovi...

11.01.2013 - vzhľadom na skutočnosť, že znalec zistil, že bol v určitom období ošetrujúcim lekárom navrhovateľa, namieta sa k vypracovaniu znaleckého posudku január 2013 - zmena zákonného sudcu (odchod zákonnej sudkyne na súd vyššieho stupňa) máj 2013 - zmena zákonného sudcu (zmena rozvrhu práce,   odchod sudkyne na súd vyššieho stupňa)

august 2013 - zmena zákonného sudcu (v zmysle dodatku k rozvrhu práce)

07.08.2013 - uznesenie   o   zrušení   ustanoveného   znalca,   ustanovenie   nového znalca

22.11.2013 - žiadosť   znaleckej   organizácie   o   zmenu   lehoty   na   vypracovanie posudku, žiadosť o zaslanie súdneho spisu...

06.03.2013 - žiadosť   znalca   o   predĺženie   lehoty   na   vypracovanie   posudku (z dôvodu   trvalého   pobytu   navrhovateľa   vo   Švajčiarsku   a   jeho   osobného   znaleckého vyšetrenia)

04.04.2014 - oznámenie znalcovi o predĺžení lehoty na vypracovanie posudku

31.07.2014 - výzva znalcovi na oznámenie štádia znaleckého dokazovania

01.10.2014 - urgencia o oznámenie stavu vypracovania znaleckého posudku...“

K vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu 14. novembra   2014   uviedol: „nesúhlasíme   s názorom   súdu,   že   sa   jedná   o skutkovo   tak náročnú vec z dôvodu častej neprítomnosti navrhovateľa na území SR, ktorú nebolo možné posúdiť   a vyriešiť   za   14   rokov   od   podania   žalobného   návrhu“, a taktiež,   že „zotrváva na dôvodoch uvedených v svojej sťažnosti...“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť sťažovateľa v tejto veci, v ktorej bol sudcom spravodajcom pôvodne sudca Ján Luby, prijal 12. decembra 2013 na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. V zmysle ustanovení Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) boli veci predtým pridelené bývalým sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu (ktorým skončilo funkčné obdobie) ako sudcom spravodajcom, a ktoré neboli do 4. júla 2014 skončené prijatím konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo príslušného senátu ústavného súdu, prípadne odložením podania podľa § 23a zákona o ústavnom súde, prerozdelené. S účinnosťou od 14. júla 2014 bola jedna tretina nanovo pridelená sudkyni ústavného súdu Jane Baricovej, ktorá sa v súlade s rozvrhom práce stala členkou III. senátu, a veci, v ktorých je sudkyňou spravodajkyňou Jana Baricová, prerokúva III. senát ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol III. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o priznanie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich po právnej stránke hodnotiť ako zložité. Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na konanie napadnuté sťažnosťou. Ústavný súd nemôže súhlasiť s konštatovaním okresného súdu uvedeným vo vyjadrení k sťažnosti, keď hodnotí predmetnú vec ako „skutkovo náročnú“. Ústavný súd určitý stupeň náročnosti veci (nie však skutkovej, ale na spôsob vykonávania dokazovania) najmä vzhľadom na to, že   sťažovateľ   sa   trvalo   zdržiava   v zahraničí,   pripúšťa,   avšak   zdôrazňuje,   že   týmto argumentom   nemožno   ospravedlniť   okresný   súd   za   stav   konania   v čase   rozhodovania o sťažnosti ústavným súdom a zbaviť ho zodpovednosti za to, že konanie v takej citlivej veci   pre   sťažovateľa   nebolo   právoplatne   skončené   ani po   viac ako   14   rokoch   od   jeho začatia.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom pri posudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že podiel   sťažovateľa na predĺžení napadnutého konania z dôvodu jeho neúčasti na nariadených pojednávaniach je nepatrný, pričom ústavný súd ďalej   konštatuje,   že   v priebehu   napadnutého   konania   nezistil   také   dôvody,   ktoré   by v súvislosti s ovplyvnením jeho dĺžky bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a zastáva názor, že napriek tomu, že vo veci bolo vykonané množstvo procesných úkonov a priebeh   konania   je   v zásade   plynulý,   napadnuté   konanie   je   ako   celok   poznačené neefektívnosťou. O uvedenej skutočnosti svedčí najmä to, že napadnuté konanie trvá už viac ako 14 rokov a dosiaľ nebolo vo veci meritórne rozhodnuté.

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   už   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť,   ale aj neefektívna, resp.   nesústredená   činnosť   štátneho orgánu   (všeobecného súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k odstráneniu   právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho   veci   rozhodol   (obdobne   napr.   IV. ÚS 22/02,   IV. ÚS 380/08,   III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Pokiaľ   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   poukazuje   na   to,   že   dĺžku konania ovplyvnili „... aj viaceré zmeny v obsadení súdu z dôvodu odchodov zákonných sudkýň na MD, odchodov na súd vyššieho stupňa, alebo v dôsledku ich zmien v rozvrhu práce“, ústavný súd túto argumentáciu nemohol akceptovať a konštatuje, že už vo svojej predchádzajúcej   judikatúre   (napr.   I. ÚS 127/04,   II. ÚS 311/06)   vyslovil,   že   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti   za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný   súd   napokon   zdôrazňuje,   že   nie   je   možné   ospravedlniť   skutočnosť, že napadnuté   konanie   v takej   citlivej   veci   pre   sťažovateľa   (priznanie   zvýšenia   náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia) nebolo právoplatne skončené ani po viac ako   14   rokoch   od   jeho   začatia,   čo   je   z ústavnoprávneho   hľadiska   neospravedlniteľné (napr. IV. ÚS 371/2013, III. ÚS 511/2014).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby v záujme zavŕšenia ochrany označených práv vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci..Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   3   500   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že je neakceptovateľné, aby konanie vo veci nebolo ani po viac ako 14 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 13 C   377/2000,   vychádzajúc   z predmetu   sporu   a berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti daného prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   o jeho   sťažnosti   advokátom JUDr. Miroslavom Chrenkom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v   odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti)   v   súlade   s   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 3   a   § 13a   ods. 1   písm. a)   a   c)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   OSP)   v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014