znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 750/2013-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti M. S., J. S., K. S. a Z. S., zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 10/2011 (pôvodne vedenom pod   sp. zn.   5 C 29/1991)   v období   po právoplatnosti   nálezu Ústavného súdu   Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra 2009, za účasti Okresného súdu Rožňava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. S., J. S., K. S. a Z. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 10/2011   v období   po   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra 2009   p o r u š e n é   b o l i.

2. M. S., J. S., K. S. a Z. S.   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Rožňava   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Rožňava   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. S., J. S., K. S. a Z. S. trovy konania v sume 1 059,92 € (tisícpäťdesiatdeväť eur a deväťdesiatdva centov) na účet ich právnej   zástupkyne   JUDr. Ivety   Rajtákovej,   Štúrova   20,   Košice,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 750/2013   z 12. decembra   2013   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   S.,   J.   S.,   K.   S.   a   Z.   S.   (ďalej   len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Rožňava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 11 C 10/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“) v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra 2009.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uviedli:

„Konanie   o   náhradu   škody   vedené   na   Okresnom   súde   Rožňava   pod   sp. zn. 11 C/10/2011   bolo   vedené   pôvodne   pod   sp. zn.   5 C/29/1991   a   začalo   sa   na   návrh pôvodného žalobcu nebohého V. S., ktorý zomrel dňa 31. 8. 20 05. Sťažovateľky sú jeho dedičkami.

Ústavný súd SR nálezom sp. zn. IV. ÚS 9/05 zo dňa 30. 5. 2005 (správne má byť 30. 3. 2005,   pozn.) rozhodol   tak,   že   základné   právo   V.   S.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 29/91 porušené bolo, prikázal Okresnému súdu Rožňava konať bez prieťahov a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd SR nálezom sp. zn. III. ÚS 296/09 zo dňa 26. 11. 2009 rozhodol tak, že základné právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn.   5 C 29/1991 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 9/05 zo dňa 30. 3. 2005 porušené boli. Ústavný súd SR im taktiež priznal primerané finančné zadosťučinenie a trovy právneho zastúpenia.“

Sťažovateľky   ďalej   v sťažnosti   poukazujú   na   to,   že „pociťujú   ujmu   z   takéhoto postupu Okresného súdu Rožňava, kedy sa právoplatného skončenia nedožil ani pôvodný žalobca a Okresný súd Rožňava napriek tomu túto vec nerozhodol ani po 8 rokoch od jeho smrti takým spôsobom, aby bola právoplatne skončená.

Aj   keď   už   sťažovateľkám   bolo   v   tejto   veci   priznané   finančné   zadosťučinenie, s prihliadnutím na to, že to bol práve Okresný súd Rožňava, orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana   práv   bola   rýchla   a   účinná,   nadobudli   pocit   márnosti,   snahy   dovolať   sa spravodlivosti, keď ani po ďalších 4 rokov od ostatného nálezu ústavného súdu, 8 rokov od smrti pôvodného žalobcu a 22 rokov od začiatku konania, nebola táto vec právoplatne skončená a preto považujú za primerané, aby im bolo každej z nich priznané finančné zadosťučinenie vo výške 5000,-Eur.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľky   navrhujú,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Právo   sťažovateliek   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, bolo postupom Okresného súdu Rožňava vo veci sp. zn. 11 C/10/2011 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 5 C/29/1991 ) porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Rožňava konal vo veci sp. zn. 11C/1072011 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 5C/29/1991) bez prieťahov.“

Napokon   sa   sťažovateľky   domáhajú,   aby   im   ústavný   súd   priznal   finančné zadosťučinenie každej v sume 5 000 € a úhradu trov konania.

Okresný súd na základe výzvy ústavného súdu zaujal k sťažnosti stanovisko v prípise sp. zn. Spr 2/14 (doručenom ústavnému súdu 13. februára 2014), v ktorom opísal priebeh napadnutého konania do 13. mája 2013. K jeho ďalšiemu priebehu uviedol toto:

«Súd nariadil znalecké dokazovanie uznesením sp. zn.: 11 C/10/2011-219 zo dňa 13. 05. 2013, pretože bol toho názoru, že posudok znalca z odboru ORL (ušné, nosné, krčné) s poukazom na diagnózu chronický zápal hrtana, bude nevyhnutný. Počas celého konania totiž bolo vyhotovených viac posudkov z odvetvia pracovného lekárstva a hygieny práce a z odvetvia ORL bol vypracovaný jeden posudok. Proti záverom tohto posudku z odvetvia ORL, ako posudkov z odvetvia pracovného lekárstva opakovane namietal žalovaný – pôvodný zamestnávateľ V. S., práve s poukazom na to, že u žalobcu bol diagnostikovaný chronický zápal hrtana už 27. 09. 1983, to znamená takmer 5 rokov pred expozíciou SO2. Keďže   neboli   vypočutí   ani   znalci,   nebol   nariadený   ani   kontrolný   znalecký   posudok z odvetvia ORL, súd dospel k záveru po doplnení vyššie uvedených listín, ako aj na základe vyjadrení žalovanej, že bude potrebné nariadenie kontrolného znaleckého posudku práve z odvetvia ORL, aby tak bolo možné preukázať alebo vylúčiť profesijné ochorenie. Totiž zo zdravotnej   dokumentácie,   citovanej   podrobne   v   znaleckých   posudkoch   z odvetvia pracovného lekárstva a ORL boli záznamy o chronickom ochorení hrtana už pred rokom 1988.   Pred   nariadením   kontrolného   znaleckého   posudku   súd   dohľadával   zdravotnú dokumentáciu V. S. Žalobkyne boli pasívne, zjavne s poukazom na nesúhlas s nariadením znaleckého dokazovania. Aj keď totiž nemali k dispozícii zdravotnú dokumentáciu, určite mali   vedomosti   o   osobe   praktického   lekára.   Napokon   dokumentáciu   súd   zabezpečil od posledného praktického lekára v mieste bydliska. Po doručení zdravotnej dokumentácie, ktorá   bola   archivovaná   posledným   praktickým   lekárom,   súd   zistil,   že   chýba   časť dokumentácie   od   roku   1976   do   roku   1990,   kde   sa   mali   nachádzať   práve   záznamy o chronickom ochorení hrtana v roku 1983. Aj táto skutočnosť viedla súd k tomu, aby sa znalec z odvetvia ORL (jednalo sa o záznamy, ktoré spracovával lekára ORL) vysporiadal s tým, či bolo uvedené ochorenie v príčinnej súvislosti so sporadickou expozíciou plynu, alebo nie.

Po doručení uznesenia 11 C/10/2011-219 zo dňa 13. 05. 2013, pr.   zást. žalobkýň vyjadrila písomne názor, že otázky uložené znalcovi boli podľa jej názoru neprípustné – sugestívne.   V   tomto   prípade   súd   kládol   otázky   podrobne,   aby   boli   zodpovedané   všetky doposiaľ   spochybňované   zistenia   a   tiež   aby   mohol   sudca,   ako   medicínsky   laik,   dostať odpovede   na   odborné   otázky,   ktoré   potreboval   vyriešiť.   V   závere   vyjadrenia   zo   dňa 10. 06. 2013   navrhla,   napriek   prezentovanému   stanovisku,   uloženie   vlastných   otázok. Následne súd uznesením 11 C/10/2011-238 zo dňa 11. 06. 2013 doplnil predchádzajúce uznesenie   zo   dňa   13. 05. 2013   a   doručil   ho   znalcovi   a   účastníkom   konania.   Lehota na vypracovanie znaleckého posudku bol po komunikácii so znalcom stanovená tak, aby mohol byť znalecký posudok spracovaný v reálnom čase, vzhľadom na pracovnú záťaž znalca.

Znalecký   posudok   kontrolného   znalca   N.   L.   č. 7/2013   bol   súdu   doručený   dňa 03. 09. 2013.   Dňa   09. 09. 2013   bol   doručený   znalecký   posudok   na vyjadrenie   sporovým stranám a súčasne bol vytýčený termín pojednávania na 15. 10. 2013. Zo záveru znaleckého posudku vyplynulo, že v prípade V. S. trpel chronickým ochorením hrtana už v období pred expozíciou plynu a teda uvedené ochorenie nebolo vyvolané uvedenou expozíciou. Po   doručení   znaleckého   posudku   žalovaná   so   záverom   súhlasila   a   žalobkyne prostredníctvom svojej pr. zástupkyne vyjadrili nesúhlas so závermi kontrolného znalca a v prípade,   že súd   hodlá   akceptovať   závery   ZP   navrhli,   aby   vo   veci   vykonal   znalecké dokazovanie   znalecký   ústav   alebo   znalecká   organizácia,   ktoré   má   lepšie   personálne a odborné zázemie. Na pojednávaní dňa 15. 10. 2013 sa pr. zást. žalobkýň nezúčastnila z dôvodu hospodárnosti.

Súd   však   zistil,   že   na   Slovensku   nie   je   vedený   v   zozname   znaleckých   ústavov a organizácií,   žiaden   ústav   ani   organizácia   z   odboru   zdravotníctva,   odvetvia   ORL. Následne zisťoval ústav, ktorý by mohol poskytnúť odborné stanovisko. Prostredníctvom internetu   zistil,   že   Univerzitná   nemocnica   L. Pasteura   v   Košiciach   má   v   štruktúre pracovisko a to Kliniku ORL, chirurgie hlavy a krku, primárom ktorej je hlavný odborník Slovenska J. K. Z týchto dôvodov súd odkomunikoval s prof. K. dňa 22. 10. 2013, či by bol ochotný   poskytnúť   odborný   posudok   –   stanovisko.   Súhlasil   s   jeho   vypracovaním   avšak požiadal   o doručenie   spisu   až   po   19. 11. 2013,   kedy   už   bude   na Slovensku   (pracovne pôsobil aj v zahraničí). Súd nariadil dokazovanie ústavom Univerzitnou nemocnicou. Pri spracovaní uznesenia však došlo k zrejmej nesprávnosti (spôsobenej vysokou zaťaženosťou sudcu, ktorý pracuje v 5 agendách, pričom len v agende „C“ má v dôsledku hromadných žalôb a prerozdelených spisov po úmrtí dvoch sudcov z občianskoprávnej agendy zostatok 604 vecí). Bol použitý text, ktorý mal sudca pripravený pre prípad ustanovenia znaleckého ústavu alebo organizácie. Do uvedeného textu bol doplnený už len názov ústavu, pričom sa do uznesenia neuviedlo, že sa malo jednať o odborné stanovisko inštitúcie podľa ust. § 127 ods. 4 O. s. p. V snahe čo najskôr dopraviť spis na odborné posúdenie (keďže sa jedná o dlhoročné   konanie   sledované   Ústavným   súdom),   bol   spis   doručený   povereným zamestnancom súdu priamo do Univerzitnej nemocnice aj s nesprávnym textom uznesenia, čo súd zistil až po návrate spisu dňa 10. 01. 2014. Prof. K. riadiac sa nepochybne týmto uznesením, označil svoje podanie ako znalecký posudok, keďže zrejme nemal skúsenosti ako formulovať stanovisko. Súčasne však oznámil, že nie je súdnym znalcom a neuplatňoval si znaleckú odmenu, uviedol len čas strávený štúdiom materiálu a napísaním posudku. Žalobkyne   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   sa   vyjadrili,   že   uvedený   posudok nemá žiadne formálne a obsahové náležitosti znaleckého posudku, a preto sa nevyjadrovali k zisteniam vyplývajúcim z tejto listiny. Súd akceptoval pochybenie a uvedený posudok neposudzoval   ako   znalecký   posudok,   ale   ako   odborné   vyjadrenie   orgánu,   o   správnosti ktorého nemá žiadne pochybnosti, pretože sa jedná o subjekt, ktorý nepochybne má všetky odborné predpoklady na posúdenie daného stavu. Aj z uvedeného vyjadrenia vyplynula správnosť záverov kontrolného znalca L.»

V závere vyjadrenia okresný súd uviedol:„Záverom poukazujeme na skutočnosť, že i napriek dĺžke konania je nutné poukázať na to, že posledná zákonná sudkyňa konala vo veci od septembra 2012 a rozhodla dňa 06. 02. 2014. Vo veci sa podľa názoru súdu konalo najmenej od septembra 2012 plynulo, vykonávali sa dôkazy, ktoré súd považoval za potrebné vykonať, keďže doposiaľ vykonané neboli   a   to   aj   napriek   opakovaným   námietkam   proti   záverom   znaleckých   posudkov pôvodného žalovaného a následne žalovanej. Žalobkyniam sa javilo doplnenie dokazovania ako nadbytočné. Súd je však opačného názoru, pretože z výsledkov doplneného znaleckého dokazovania, ktoré bolo podnietené aj doplnením listinných dôkazov, ako aj vyjadrenia odborného orgánu je zrejmé, že žalovaný dôvodne spochybňoval závery posudkov, ktoré konštatovali   profesijné   ochorenie   V.   S.   Výsledky   doplneného   dokazovania   postupne naznačovali   možnosť   iného   posúdenia   ochorenia   V.   S.   a   zjavne   vyvolali   nespokojnosť žalobkýň   s   týmto   vývojom   dokazovania,   čo   prejavili   pravdepodobne   podaním   ďalšej ústavnej sťažnosti, na ktorú majú samozrejme právo. Je nutné konštatovať, že žalobkyne neprispievali k nejakému urýchleniu konania, trvali len na svojich upravovaných petitoch žaloby a svojom výpočte náhrady za stratu na zárobku a prípade ešte písomne vyjadrovali nespokojnosť s vykonávaným dokazovaním.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľky   prostredníctvom   právnej   zástupkyne zaujali   stanovisko   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   faxom   3.   marca   2014 a poštou 4. marca 2014, v ktorom okrem iného uviedli:

«Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že sudca Mgr. Ľudovít Havran bol v roku 2010 na dlhodobej PN a zomrel dňa 18. 2. 2010. Ďalšie pojednávanie v tejto veci sa konalo až dňa 15. 12. 2010, teda po 10 mesiacov od tejto udalosti. Navyše v uvedenom období po právoplatnosti ostatného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v tejto veci došlo k viacerým úkonom odporcu, ktoré možno považovať za neefektívny postup odporcu, keď ako to bolo uvedené v sťažnosti dňa 25. 2. 2010 Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4 Co/42/2010   zrušil   uznesenie   Okresného   súdu   Rožňava   sp. zn.   5 C 29/91   zo   dňa 28. 9. 2005,   ktorým   súd   konanie   zastavil,   žiadnemu   z   účastníkov   nepriznal   právo na náhradu   trov   konania   a   zároveň   nepriznal   trovy   štátu.   V   samotnom   tomto   uznesení odvolací súd konštatoval, že rozhodnutie odporcu, ktoré zrušil „bolo vydané nadbytočné“, teda celková dĺžka konania sa predĺžila o obdobie, kedy sa rozhodovalo o úkonoch súdu, ktoré boli neefektívne a nadbytočné.

Ďalej   súd   opisuje   postup   vo   veci,   kedy   dna 6. 4. 2011   bol   vynesený   rozsudok Okresného súdu. Rožňava sp. zn. 11 C/10/2011-67 až po zrušujúce uznesenie Krajského súdu   v   Košiciach   sp. zn.   3 Co/226/2011   zo   dňa   24. 7. 2010,   kedy   odvolací   súd   zrušil rozsudok odporcu pre jeho nepreskúmateľnosť, keďže neobsahoval riadne odôvodnenie. V sťažnosti sťažovateľky poukázali už na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/08 zo dňa   16. 12. 2008,   z   ktorého   vyplýva,   že   za   konanie,   ktoré   nie   je   efektívne a za nesústredenú činnosť súdu prvého stupňa treba považovať aj situáciu, kedy odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa pre procesné pochybenia a nepreskúmateľnosť... Odporca vo svojom vyjadrení ďalej v súvislosti s jeho žiadosťou zo dňa 23. 10. 2012 uviedol, že „Dôkazné bremeno spočívalo na pôvodnom žalobcovi, keďže z dokazovanie jednoznačne   nevyplynulo,   či   sa   jednalo   o   chorobu   z   povolania   a   teda   o   objektívnu zodpovednosť,   alebo   o   iné   ochorenie...   Iné   listiny   zo   strany   žalobkýň   neboli   súdu doručené.“.   V   podaní   zo   dňa 12. 11. 2012   sťažovateľky   vysvetlili   dôvody,   na   základe ktorých   navrhovateľky   spochybnili   možnú   redukciu   pri   výpočte   straty   na   zárobku po skončení práceneschopnosti pôvodného navrhovateľa,   pričom okrem iného poukázali na svoje   odvolanie   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Rožňava   sp. zn.   11 C/10/2011 zo dňa 6. 4. 2011,   v ktorom   dostatočne   ozrejmili   svoje   tvrdenia   ohľadom   správnosti výpočtu,   čo   nakoniec   konštatoval   aj   Krajský   súd   v   Košiciach,   keď   v   uznesení   sp. zn. 3 Co/226/2011 zo dňa 24. 7. 2012 uviedol, že odporca sa s tvrdením sťažovateliek, že škoda bola   spôsobená   hrubou   nedbanlivosťou   vôbec   nevysporiadal.   Sťažovateľky   taktiež poukázali na rozhodnutie Okresného súdu Rožňava sp. zn. 11 C/10/2011zo dňa 6. 4. 2011, v ktorom   sa   konštatovalo,   že   „Práve   sám   pôvodný   odporca   poukázal   na   to,   že   napokon nebolo v priebehu konania ani spochybnené, že v dôsledku uznania choroby z povolania...“, pričom, ako bolo uvedené vyššie, tento rozsudok bol zrušený a vrátený nie z dôvodu, že by v tejto veci nešlo o chorobu z povolania, ale z dôvodu, že odporca sa nevysporiadal s otázkou hrubej nedbanlivosti, na ktorú sťažovateľky celý čas poukazovali. Sťažovateľky si tak splnili svoju dôkaznú povinnosť, predložili vo veci množstvo podaní, ktorými vysvetľovali uvedené skutočnosti   a taktiež   aj   uviedli   na   výzvu   odporcu,   ako   to   aj   sám   odporca   vo   svojom vyjadrení   uvádza,   že   pôvodný   navrhovateľ   v   tejto   veci   pracoval   na   dobu   určitú   v predmetnom období...

V nasledujúcej   časti   odporca   opisuje   postup   súdu   až   do   nariadenia   znaleckého dokazovania   uznesením   sp. zn.   11 C/10/2011   zo   dňa   13. 5. 2013,   pričom   v tejto   časti uvádza, že „Pred nariadením kontrolného znaleckého posudku súd dohľadával zdravotnú dokumentáciu V. S. Žalobkyne boli pasívne, zjavne s poukazom na nesúhlas s nariadením znaleckého dokazovania. Aj keď totiž nemali k dispozícii zdravotnú dokumentáciu, určite mali vedomosti o osobe praktického lekára.“. Odporca nevyzval sťažovateľky k tomu, aby označili   osobu   praktického   lekára,   keď   sťažovateľky   pri   takomto   mlčaní   súdu   vo   veci, v ktorej   boli   vykonané   už   štyri   znaleckého   posudky,   pri   vypracovaní   ktorých   nebol so zabezpečením si zdravotnej dokumentácie žiaden problém, nemohlo byť zrejmé, že súd vyžaduje, aby takúto osobu označili. Ak uvedená skutočnosť spôsobila zbytočné prieťahy   konaní, ide to na ťarchu odporcu, ktorý mal postupovať v zmysle § 128 O. s. p., kedy by sťažovateľky mali povinnosť oznámiť takúto skutočnosť odporcovi.

Tvrdenie odporcu o pasívnosti sťažovateliek v súvislosti s nariadením znaleckého dokazovania N. L. je absurdná, keďže k nemu sa vyjadrovali prostredníctvom advokátskeho koncipienta svojej právnej zástupkyne na pojednávaní konanom dňa 29. 4. 2013, v podaní zo dňa 24. 4. 2013, v podaní zo dňa 7. 5. 2013, v podaní zo dňa 5. 6. 2013 a v podaní zo dňa 26. 6. 2013.

Odporca v tejto súvislosti nepochopiteľne uviedol, že „V závere vyjadrenia zo dňa 10. 6. 2013   navrhla,   napriek   prezentovanému   stanovisku,   uloženie   vlastných   otázok.“. V podaní   zo   dňa   26. 6. 2013   pritom   jasne   sťažovateľky   uviedli,   že   podaním   zo   dňa 5. 6. 2013 nežiadali, aby súd doplnil úlohu vymedzenú znalcovi o otázky, ktoré navrhujú ony, ale ako viackrát už v tejto veci uviedli, že podľa ich názoru, nie je potrebné, aby sa vo veci vykonalo ďalšie opätovné kontrolné znalecké dokazovanie, ale keď sa súd rozhodol, že ho   aj   tak   napriek   tomu   vykoná,   mal   vymedziť   úlohu   znalcovi   tak,   aby   mu   takýmto vymedzením úlohy neboli kladené otázky, ktoré sú sugestívne a kapciózne a navádzajú ho k tomu,   aby   vykonaním   takéhoto   znaleckého   dokazovania   dospel   k   vopred   definovaným záverom.   Vzhľadom   na   uvedené   v   predmetnom   podaní   sťažovateľky   navrhli,   aby   súd nahradil sugestívne a kapciózne otázky, otázkami, ktoré predložili ony.

Odporca ďalej uviedol, že „Na pojednávaní dňa 15. 10. 2013 sa pr. zást. žalobkýň nezúčastnila z dôvodu hospodárnosti konania.“. V tejto súvislosti sťažovateľky považujú za potrebné poukázať na ospravedlnenie zo dňa 15. 10. 2013, v ktorom uviedli, že „Dňa 15. 10. 2013   môj   advokátsky   koncipient   Mgr.   R.   F.   pri   telefonickom   dopyte   z dôvodu hospodárnosti na Okresnom súde Rožňava u predsedníčky senátu JUDr. Edity Kušnírovej ohľadom uskutočnenia tohto pojednávania zistili že toto pojednávanie vzhľadom na podanie zo dňa 30. 9. 2013,   ktorým som ako právna zástupkyňa navrhovateliek navrhla vo veci vykonať kontrolné znalecké dokazovanie znaleckým ústavom alebo znaleckou organizáciou a vzhľadom na to, že odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k ostatnému znaleckému posudku nenavrhovala iné ďalšie dokazovanie, bude odročené bez prejednania veci s tým, že   bude   nariadené   znalecké   dokazovanie   znaleckým   ústavom   alebo   znaleckou organizáciou.“.   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   z   vyjadrenia   vec   pojednávajúcej   sudkyne vyplynulo, že moja účasť ako právnej zástupkyne na tomto nariadenom pojednávaní by bola nehospodárna, keď by sa toto pojednávanie bez prejednania merita veci odročilo s cieľom vykonať kontrolné znalecké dokazovanie, teda táto skutočnosť nespôsobila žiadne prieťahy v konaní zo strany sťažovateliek.

Odporca vo svojom vyjadrení poukazuje na vysokú zaťaženosť vec pojednávajúcej sudkyne, ktorá pracuje v 5 agendách, pričom len v agende „C“ má v dôsledku hromadných žalôb a prerozdelených spisov po úmrtí dvoch sudcov z občianskoprávnej agendy zostatok 604 vecí. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že technické a organizačné problémy nemôžu ísť   na   ťarchu   účastníka,   ktorý   od   súdu   právom   očakáva   ochranu   svojich   práv   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (IV. ÚS 58/02). Odporca je ako súdny orgán povinný svoju prácu organizovať tak, aby ochrana práv sťažovateliek bola rýchla a účinná.»

Ďalej sťažovateľky v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedli:«V   súvislosti   so   znaleckým   dokazovaním   N.   L.   sťažovateľky   opätovne   poukazujú na to, že je nevysvetliteľné, prečo bolo nariadené takéto znalecké dokazovanie, keď pri svojom poslednom rozhodnutí odporca rozhodol aj bez nariadenia takéhoto znaleckého dokazovania a v konaní predchádzajúcom tomuto rozhodnutiu nepovažoval za potrebné vykonať takéto dokazovanie, odvolací súd nevyslovil vo svojom zrušujúcom uznesení, že by odporca   mal   takéto   dokazovanie   vykonať,   ani   z podaní   účastníkov   nevyplýva   spornosť skutočností,   ktoré   mali   byť   predmetom   znaleckého   dokazovania.   Vo   vyjadrení   zo   dňa 30. 9. 2014 k tomuto znaleckému posudku bolo poukázané na nelogickosť a rozpornosť tohto   znaleckého   posudku   s   ostatnými   štyrmi   v tomto   konaní   vykonanými   znaleckými posudkami, pričom bolo navrhnuté, aby z dôvodu tejto skutočnosti, ak sa odporca rozhodne vychádzať z tohto posudku, bolo vykonané znalecké dokazovanie znaleckým ústavom alebo znaleckou organizáciou. Odporca opätovne predĺžil dĺžku tohto konania, keď ustanovil ako znalecký ústav, inštitúciu – Univerzitnú nemocnicu L. Pasteura v Košiciach, ktorá nie je znaleckým   ústavom,   keď   namiesto   tohto   znaleckého   ústavu   mohol   ustanoviť   znalca zapísaného   v   zozname   znalcov   vedenom   na Ministerstve   spravodlivosti   Slovenskej republiky.   Odporca   až   následne   po   tom,   ako   bola   táto   listina   označená   ako   znalecký posudok,   avšak   nemajúca   ani   najzákladnejšie   formálne   náležitosti   znaleckého   posudku (znalecký posudok ani nebol rozdelený na titulnú stranu, úvod, posudok, záver), doručená sťažovateľkám, ktoré v podaní zo dňa 29. 1. 2014 namietali tieto skutočnosti, začal tvrdiť, že   malo   dôjsť   k   zrejmej   nesprávnosti   pri   vyhotovení   uznesenia,   ktorým   bola   uvedená inštitúcia ustanovená ako znalecký ústav. Uvedené tvrdenie nemôže byť pravdivé, keďže aj v povinnosti uloženej na predvolaní zo dňa 14. 1. 2014 je uvedené „Žiadame Vás, aby ste sa v lehote do 31. 01. 2014 vyjadrili k znaleckému posudku...“. Na predmetnú inštitúciu, ktorá mala podať tento „znalecký posudok“, som podala ako právna zástupkyňa sťažovateliek sťažnosť na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Navyše ako som poukazovala v   tejto   veci,   uvedená   listina   označená   ako   „znalecký   posudok“   nespĺňa   ani   náležitosti odborného vyjadrenia, keď nedala odpovede na žiadnu zo sťažovateliek namietaných otázok v   podaní   zo   dňa   29. 1. 2014   k znaleckému   posudku   N.   L.   Uvedené   pochybenia   budú preskúmavané v rámci odvolacieho konania, keďže dňa 6. 2. 2014 odporca v tejto veci ako prvostupňový súd rozhodol tak, že návrh sťažovateliek zamietol.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a zo   zapožičaného   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn. 5 C 29/1991 ústavný súd zistil v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra 2009 tento priebeh konania:

- 25. novembra 2009 bol okresnému súdu po vydaní nálezu sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra 2009 vrátený súdny spis z ústavného súdu,

- 8. januára 2010 okresný súd zaslal právnej zástupkyni sťažovateliek uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 C 29/91 z 28. septembra 2005, ktorým bolo konanie vo veci zastavené,

- 9. februára 2010 po doručení odvolania sťažovateliek proti uzneseniu okresného súdu z 28. septembra 2005 okresný súd vec predložil na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“),

- 25. februára 2010 krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 42/2010 zrušil uznesenie okresného súdu z 28. septembra 2005 a vec mu 23. marca 2010 vrátil na ďalšie konanie,

- 1. júna 2010 na základe podania sťažovateliek doručeného okresnému súdu 1. júna 2010   okresný   súd   uznesením   pripustil,   aby   do   konania   namiesto   doterajšieho účastníka   konania   na   strane   žalovanej   vstúpila   Sociálna   poisťovňa,   ústredie Bratislava,

- 3. júna 2010 na základe oznámení skutočností zakladajúcich dôvod na vylúčenie zákonnou   sudkyňou   bola   vec   pridelená   na   prerokovanie   a rozhodnutie   inej zákonnej sudkyni,

- 3. júna 2010 okresný súd zaslal prípis Sociálnej poisťovni, ústredie Bratislava,

- 23.   júna   2010   okresný   súd   prípisom   vyzval   Sociálnu   poisťovňu,   ústredie Bratislava, na zaujatie písomného stanoviska k veci, ktoré bolo okresnému súdu doručené 30. augusta 2010,

- 21. októbra 2010 okresný súd nariadil termín pojednávania na 2. december 2010, ktoré sa neuskutočnilo zo zdravotných dôvodov na strane zákonnej sudkyne,

- 15.   decembra   2010   na   základe   čiastočného   späťvzatia   návrhu   v časti   nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia okresný súd konanie v tejto časti zastavil a vo zvyšku vec vylúčil na samostatné konanie, ktorému bola pridelená sp. zn. 11 C 10/2011,

- 17. februára 2011 pojednávanie sa neuskutočnilo, pričom účastníci neúčasť riadne ospravedlnili; bol nariadený nový termín pojednávania na 24. marec 2011,

- 24. marec 2011 okresný súd na pojednávaní pripustil zmenu návrhu tak, ako ju navrhla právna zástupkyňa sťažovateliek v podaní, ktoré mu bolo doručené 24. februára 2011, a pojednávanie bolo odročené na 6. apríl 2011,

- 6. apríla 2011 okresný súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok v merite veci,

- 28. júna 2011 po podaní odvolania bol súdny spis okresného súdu predložený na rozhodnutie krajskému súdu,

- 24.   júla   2012   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   3 Co 226/2011   zrušil   rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 10/2011 zo 6. apríla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 23. októbra 2012 okresný súd nariadil pojednávanie na 21. november 2012,

- 21.   novembra   2012   pojednávanie   sa   uskutočnilo   a bolo   odročené   na   neurčito s tým, aby účastníci konania navrhli dôkazy, ktoré je potrebné vykonať,

- 11.   januára   2013   okresný   súd   vyžiadal   podklady   potrebné   na   rozhodnutie od Sociálnej   poisťovne,   ústredie   Bratislava,   a od   Fakultnej   nemocnice   L. Pasteura, Košice,

- 20.   februára   2013   okresný   súd   vyžiadal   ďalšie   podklady   na   rozhodnutie od Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Rožňave a od Nemocnice Sv. Barbory v Rožňave,

- 25. marca 2013 okresný súd nariadil termín pojednávania na 29. apríl 2013,

- 29. apríla 2013 pojednávanie bolo odročené a neurčito s tým, že bude nariadené znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctva, odvetvia ORL,

- 13.   mája 2013   okresný   súd   uznesením   nariadil   vo   veci   znalecké   dokazovanie z odboru   zdravotníctva,   odvetvia   ORL,   pričom   znalcovi   uložil   vypracovať znalecký posudok v lehote 50 dní odo dňa doručenia spisu,

- 11.   júna   2013   okresný   súd   uznesením   z   11.   júna   2013   doplnil   uznesenie z 13. mája 2013 a predložil znalcovi na zodpovedanie ďalšie otázky (navrhnuté právnou zástupkyňou sťažovateliek),

- 3. septembra 2013 ustanovený znalec predložil okresnému súdu znalecký posudok č. 7/2013,

- 9. septembra 2013 okresný súd doručoval znalecký posudok účastníkom konania na vyjadrenie a nariadil termín pojednávania na 15. október 2013,

- 3. októbra 2013 okresný súd uznesením priznal ustanovenému znalcovi odmenu za predložený znalecký posudok,

- 15. októbra 2013 pojednávanie sa uskutočnilo bez prítomnosti sťažovateliek a ich právnej   zástupkyne   s tým,   že   okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   neurčito a uznesením   z 18.   novembra   2013   nariadil   kontrolné   znalecké   dokazovanie „znaleckým   ústavom   Univerzitná   nemocnica   L.   Pasteura   Košice,   Klinika otorinolaryngtológie a chirurgie hlavy a krku, Rastislavova 43, Košice“,

- 10.   januára   2014   okresnému   súdu   bol   doručený   kontrolný   znalecký   posudok č. 1/2014,

- 14. januára 2014 okresný súd dal pokyn na doručenie kontrolného znaleckého posudku účastníkom konania a nariadil termín pojednávania na 6. február 2014,

- 6. februára 2014 okresný súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok, následne jeho písomné vyhotovenie bolo doručované účastníkom konania, resp. ich právnym zástupcom,

- 7.   marca   2014   okresnému   súdu   bolo   doručené   odvolanie   sťažovateliek   proti rozsudku okresného súdu zo 6. februára 2014.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky   sa   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľky zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   napadnutého   konania   je   rozhodovanie   o náhrade   škody   vedené okresným   súdom   pôvodne   pod   sp. zn.   5 C 29/1991   a neskôr   pod   sp. zn.   11 C 10/2011 v období   po právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   III. ÚS 296/09   z 26. novembra 2009, ktorým bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vec   nie   je   právne   zložitá,   s poukazom   na   dostatok relevantnej a aplikovateľnej judikatúry všeobecných súdov v obdobných prípadoch.Vo veci možno pripustiť určitú mieru skutkovej zložitosti okrem iného aj vzhľadom na nutnosť znaleckého dokazovania, avšak ani táto okolnosť nemôže ospravedlniť to, že napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené, a to napriek tomu, že ústavný súd už v dvoch nálezoch vyslovil, že v ňom došlo k porušeniu práv jeho účastníkov na strane žalobcov.

2.   Správanie   sťažovateliek   ako   účastníčok   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v napadnutom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   nezistil   v období   po   právoplatnosti   nálezu   sp. zn.   III. ÚS 296/09 z 26. novembra   2009   v   priebehu   napadnutého   konania   také   skutočnosti   na   strane sťažovateliek,   ktoré   by   významným   spôsobom   ovplyvnili   dĺžku   napadnutého   konania. Pokiaľ   sťažovateľky   v jeho   priebehu   realizovali   procesné   úkony,   ako   napr.   návrhy   na zmenu   petitu,   ktorými   reagovali   na   objektívne   skutočnosti   vyplývajúce   z priebehu napadnutého konania, ústavný súd k tomu uvádza, že ide o štandardný a legitímny postup v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   síce   má   za následok   predĺženie   konania,   avšak   ho   nemožno   pripísať   na   ťarchu   sťažovateliek,   ale rovnako tak ani na ťarchu okresného súdu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   označených   práv   sťažovateliek,   bol   samotný   postup   okresného   súdu v napadnutom konaní.

Aj keď okresný súd v hodnotenom období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn.   III. ÚS 296/09   z 26. novembra   2009   postupoval   v napadnutom   konaní   v zásade plynulo, ústavný súd zastáva názor, že jeho postup je potrebné vyhodnotiť ako neefektívny.V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu,   ale   aj   takou   jeho   činnosťou,   ktorá   nesmeruje   k   odstráneniu   právnej   neistoty účastníkov súdneho konania. „Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.“ (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 380/08, I. ÚS 158/2010)

O neefektívnom   postupe   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   svedčí   napr.   aj skutočnosť,   že   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   4 Co 42/2010   z 25.   februára   2010   zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 C 29/1991 z 26. mája 2008, ktorým nepripustil vstup sťažovateliek do konania „po nebohom žalobcovi“. Krajský súd v odôvodnení uznesenia z 25. februára 2010 okrem iného uviedol:

„Odvolací súd zistil, že rozhodnutie súdu je nesprávne, pretože poukazujúc na ust. § 107 ods. 3 O. s. p. konanie sa preruší vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konám ide, a to len čo   sa   skončí   konanie   o   dedičstve.   Ak   povaha   veci   nepripúšťa,   aby   sa   v   tomto   konaní pokračovalo skôr.

Preskúmavané   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   bolo   vydané   nadbytočne.   Podľa obsahu návrhu,   ktorým dedičia   žiadali pripustenie vstupu do predmetného konania   ide nepochybne o návrh na pokračovanie v konaní začatom nebohým žalobcom.

Podľa citovaného ustanovenia § 107 ods. 3 O. s. p. nepochybne mal súd pokračovať v konaní s dedičmi nebohého.

Naviac predchádzajúce rozhodnutie súdu   o   zastavení   konania (5 C 29/91 zo   dňa 28. 9. 2005) nemôže byť právoplatné tak, ako na to poukazuje súd prvého stupňa, pretože toto nebolo doručené právnej zástupkyni, ale ani dedičom. Taktiež zatiaľ z obsahu spisu nie je zrejmé, či skutočne ide čisto o nároky, ktoré sú len osobným právom nebohého alebo prechádzajú   na   jeho   dedičov.   Predbežne   však   možno   konštatovať,   že   minimálne   boli uplatnené mzdové nároky, ktoré prechádzajú na dedičov.“

Vzhľadom na to uložil krajský súd okresnému súdu, aby pokračoval v konaní.

Krajský súd navyše v odôvodnení svojho zrušovacieho uznesenia z 25. februára 2010 dodal, že „Uznesenie o zastavení konania nie je právoplatné, pretože nebolo doručené účastníkom konania. Odvolací súd preskúmaval uznesenie, ktorým bol zamietnutý návrh dedičiek   po   nebohom   žalobcovi   na   vstup   do   konania.   Toto   bolo   zrušené   z   dôvodu nadbytočnosti, pretože nemalo byť vydané, súd mal s poukazom na ust. § 107 ods. 3 O. s. p. pokračovať v konaní s dedičmi a nemal správoplatniť uznesenie o zastavení konania. Tento   právny   názor   odvolacieho   súdu   je   pre   súd   prvého   stupňa   záväzný   a   je potrebné, aby postupoval v súlade s týmto vysloveným právnym názorom. Vyporiadal sa potom v konaní s nárokmi, ktoré prechádzajú, resp. neprechádzajú na dedičov a taktiež rozhodol o pokračovaní v konaní tak, ako to má na mysli ust. § 107 ods. 3 O. s. p., ktoré je vyššie citované.“.

Postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní   je   potrebné   kvalifikovať   ako neefektívny   aj   v súvislosti   s uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   3 Co 226/2011   z 24. júla 2012, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 10/2011 zo 6. apríla 2011, keď krajský súd v odôvodnení tohto zrušovacieho uznesenia okrem iného uviedol:„Povinnosť   súdu   riadne   odôvodniť   rozhodnutie   je   odrazom   práva   účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia. Z dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa v plnom rozsahu opísal prepočet uplatnenia nárokov,   ktoré   predstavuje   strata   na   zárobku   po   skončení   práceneschopnosti   spolu s dôvodmi,   pre   ktoré   odporkyňa   mala   za   to,   že   za   to-ktoré   obdobie   strata   na   zárobku nevzniká. Odporkyňa však vo svojom výpočte už bližšie nezdôvodňovala, prečo napríklad nevzniká   strata   na   zárobku   po   skončení   práceneschopnosti   za   obdobie   od   01. 01. 2001 do 30. 06. 2001 a keďže súd prvého stupňa sa s týmto výpočtom v plnom rozsahu stotožnil bez ďalšieho zdôvodnenia, odvolací súd uzatvára, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je dostatočne   preskúmateľné.   Na   pojednávaní   dňa   06. apríla 2011   právna   zástupkyňa navrhovateliek poukazovala na to,   že podľa   ust.   § 195 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom   rozhodnom   období   u   zamestnancov,   ktorých   priemerný   zárobok   pred   vznikom škody bol vyšší ako 5.700,- Sk sa táto suma zvyšuje o 75 % rozdielu medzi týmto zárobkom a sumou 5.700,- Sk. Toto obmedzenie neplatí, ak škoda bola spôsobená úmyselne alebo výhradne   porušením   právnych   alebo   ostatných   predpisov   na   zaistenie   bezpečnosti a ochrany   zdravia   pri   práci,   pokiaľ   ich   neporušil   postihnutý   zamestnanec.   Z   dôvodov hodných osobitného zreteľa môže súd rozhodnúť, že toto obmedzenie neplatí tiež vtedy, ak škoda   bola   spôsobená   hrubou   nedbanlivosťou,   pokiaľ   sa   jej   nedopustil   postihnutý zamestnanec,   pritom   navrhovateľky   poukazovali   na   tú   skutočnosť,   že   v   danom   prípade takéto   dôvody   osobitného   zreteľa   existujú   (č. l.   61   spisu   11 C/10/2011).   Splnomocnená zástupkyňa odporcu sa k tejto námietke vyjadrila na č. l. 62 spisu, že zo spisu a z dokladov v ňom   založených   nijakým spôsobom nevyplýva,   že   by bolo došlo   zo   strany   pôvodného odporcu k hrubej nedbanlivosti a príčinnej súvislosti s ňou aj k vzniku choroby z povolania, čo napokon nebolo vyjadrené ani v rozhodnutí Inšpektorátu práce, preto odporca pristúpil k prepočtu tak, že zohľadnil pri valorizácii redukciu v čase vzniku nároku za predmetné obdobia.“

Krajský   súd   vo   svojom   zrušovacom   uznesení zo 6. apríla   2011   okresnému   súdu zároveň vytkol, že: „Z dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa nijako nevyplýva, ako sa súd prvého stupňa s tvrdením navrhovateliek, že škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou, vyporiadal...

Na   pojednávaní   dňa   15. 12. 2010   navrhovateľky   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne navrhli pripustiť zmenu petitu v znení:

Odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľkám   54.052,78   eur,   a   to   každej z navrhovateliek   vo   výške   zodpovedajúcej   jej   dedičskému   podielu   na   tejto   pohľadávke, nadobudnutej   v   dedičskom   konám   po   V.   S...,   zomrelému   31. 08. 2005   do   15   dní od právoplatnosti   rozhodnutia,   potvrdzujúceho   nadobudnutie   dedičského   podielu na uvedenej pohľadávke navrhovateľkám. V časti nároku uplatneného v rozsahu sťaženia spoločenského uplatnenia zobrali návrh späť a návrh v časti späťvzatia upresnili na sumu 4.854,61 eur. Súd prvého stupňa následne uznesením konanie v časti o zaplatenie 4.854,61 eur   zastavil   a   v   ostatnej   časti   vylúčil   na   samostatné   konanie,   ktoré   sa   následne   vedie v konaní 11 C/10/2011.

Navrhovateľky   však   doposiaľ   nezobrali   návrh   späť   pokiaľ   ide   o   uplatnené príslušenstvo pohľadávky – uplatnené úroky z omeškania.“

Odvolací súd z týchto dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 10/2011 zo 6. apríla 2011 v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Námietky uvedené sťažovateľkami v súvislosti so znaleckým dokazovaním ústavný súd   nehodnotil,   pretože   ich   vecná   stránka   bude   predmetom   posudzovania   v odvolacom konaní, keďže aj samotné sťažovateľky vo vyjadrení k sťažnosti z 3. marca 2014 okrem iného uviedli, že „Uvedené pochybenia budú preskúmavané v rámci odvolacieho konania, keďže dňa 6. 2. 2014 odporca v tejto veci ako prvostupňový súd rozhodol tak, že návrh sťažovateliek zamietol.“.

Pokiaľ   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   poukazuje „na   vysokú zaťaženosť pojednávajúcej sudkyne, ktorá pracuje v 5 agendách, pričom len v agende C má v dôsledku   hromadných   žalôb   a prerozdelených   spisov   po   úmrtí   dvoch   sudcov z občianskoprávnej agendy zostatok 604 vecí“, túto   argumentáciu ústavný súd   nemohol akceptovať,   keďže   v uvedenej   súvislosti   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06) už uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom   na   to,   že   napadnuté   konanie   napriek   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn. IV. ÚS 9/05   z 30.   marca   2005   a nálezu   sp. zn.   III. ÚS 296/09   z 26. novembra   2009, v ktorých bolo vyslovené porušenie označených práv sťažovateliek v napadnutom konaní, nebolo dosiaľ právoplatne skončené, čo je podľa názoru ústavného súdu z ústavnoprávneho hľadiska samo osebe neakceptovateľné (porovnaj napr. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 122/2011), ústavný súd, berúc do úvahy aj celý doterajší priebeh napadnutého konania, konštatuje, že neefektívnym   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   11 C 10/2011 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra 2009 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu sťažovateľkami označených práv.

IV.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu,   aby vo   veci   konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn. IV. ÚS 9/05 z 30. marca 2005 (m. m. IV. ÚS 45/07, IV. ÚS 99/07).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľky   sa   domáhajú   aj   priznania   finančného   zadosťučinenia,   a   to   každá v sume 5 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keď okrem iného uviedli:„Sťažovateľky pociťujú ujmu z takéhoto postupu Okresného súdu Rožňava, kedy sa právoplatného skončenia nedožil ani pôvodný žalobca a Okresný súd Rožňava napriek tomu túto vec nerozhodol ani po 8 rokoch od jeho smrti takým spôsobom, aby bola právoplatne skončená.

Aj   keď   už   sťažovateľkám   bolo   v   tejto   veci   priznané   finančné   zadosťučinenie, s prihliadnutím na to, že to bol práve Okresný súd Rožňava, orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana   práv   bola   rýchla   a   účinná,   nadobudli   pocit   márnosti,   snahy   dovolať   sa spravodlivosti, keď ani po ďalších 4 rokov od ostatného nálezu ústavného súdu, 8 rokov od smrti pôvodného žalobcu a 22 rokov od začiatku konania, nebola táto vec právoplatne skončená, a preto považujú za primerané, aby im bolo každej z nich priznané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,- Eur.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 11 C 10/2011   a   zároveň   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   najmä skutočnosť, že okresný súd nerešpektoval príkaz ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn. IV. ÚS 9/05   z 30.   marca   2005,   ktorým   mu   prikázal   konať   v tejto   veci   bez   zbytočných prieťahov, ani nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra 2009, ktorým konštatoval   prieťahy   v napadnutom   konaní   aj   v nasledujúcom   období,   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   3 000   €   každej   sťažovateľke   za primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon   rozhodol   aj o úhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní trov   konania vychádzal   z   priemernej   mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €, a pri treťom úkone právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá je 804 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti   a stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu)   v   súlade   s   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 3 a § 13a   ods. 1   písm. a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny   bolo   potrebné   v súlade   s   § 13   ods. 2   vyhlášky   znížiť   u všetkých   štyroch sťažovateliek   o 50 %   (porovnaj najmä   I. ÚS 417/2010,   I. ÚS 64/2011,   II. ÚS 25/2011, II. ÚS 453/2010,   II. ÚS 520/2010,   III. ÚS 354/2010,   III. ÚS 356/2010,   III. ÚS 452/2010, IV. ÚS 62/2011, IV. ÚS 475/2010), lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 predstavuje u jednej sťažovateľky spolu s režijným paušálom (2 x 7,81 € a 1 x 8,04 €) sumu 220,82 € a trovy právneho zastúpenia štyroch sťažovateliek predstavujú sumu 883,28 €.

Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy konania vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 1 059,92 €.Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2014