znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 75/2014-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   (sudca   spravodajca), zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.,   vo veci namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 229/2003 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 183/2013, 6 Cdo 184/2013 a jeho uznesením z 19. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2013 doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 229/2003, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 Cdo 183/2013, 6 Cdo 184/2013   a   jeho   uznesením   z 19. júna   2013   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto:„Aj Ústavnému súdu SR je už dobre známe, že dlhodobo a plné desaťročie i čosi viac vediem mnohopočetné súdne spory o drahocennú vec – byt, ktorý bezo sporu patrí iba mne a mojej rodine, pretože bol nadobudnutý /postavený/ iba za naše peniaze a nie za peniaze uzurpátora!   Naše   súdy   to   ale   pochopiť   vôbec   nechcú,   nad   čím   sa   každému   slušnému človeku, čo do toho vidí zastavuje, rozum! Nuž, ako vidíte aj vy – tak vyzerá tento náš vytúžený tzv. demokratický štát so svojou spravodlivosťou a justíciou, medzi ktorú patrí aj Ústavný súd SR! Nedokážem pochopiť, že ako je možné, keď niekto si obstará čestným spôsobom drahocennú vec za svoje, aby v podmienkach demokracie patrila niekomu inému! Na to si prosím konkrétnu odpoveď od nášho Ústavného údu SR, a to najmä v kontexte s čl. 20 Ústavy SR! A ďalej, ako je vôbec možné, že starému a insolventnému človekovi ako práva neznalej osobe a bez právnického vzdelania nedokáže náš štát pomôcť advokátom, na absenciu ktorého sa u mňa sústavne vyhovárajú   najmä náš najvyšší,   ale aj ústavný súd?!“

Ako sťažovateľ ďalej uvádza, porušenie svojich základných a ľudských práv «v tejto kauze a v záverečnom jej štádiu je možné dedukovať napr. aj z týchto mojich námietok:

1./ Ja som nikdy od vzniku tohto sporu pod 3C 229/03 ho v predmete nepomenoval „o nahradenie prejavu vôle“, pretože táto vôľa nechýbala u odporcu viď napr. spor č. k. 3C 11/03/, ale vždy len u súdov, sudcovia ktorých podľa môjho názoru nakoniec stratili súdnosť!!!

2./ Ja som požiadal Centrum právnej pomoci Svidník, ako štátnu právnu inštitúciu o pomoc a pridelenie advokáta, ale mojej žiadosti vyhovené nebolo, podobne ako predtým v inom konaní (č. k. 4C 52/03). Podľa jej chovania usudzujem, že jej byrokrati chránia iba záujmy štátu a nie radového občana! Preto ja som netrpezlivo čakal na kon. rozhodnutie Kraj. súdu v Košiciach u 4C 52/03 a aj som sa ho dočkal, ale s negatívnym dôsledkom, takže ďalej nebolo sa u mňa treba na čosi dobre spoliehať, konkrétne najmä na to, že táto predĺžená ruka ministerstva a cháska bude svoje ničotné a jurodivé rozhodnutia odrazu meniť v môj prospech, o čom svedčí aj tento prípad!».

Z   obsahu   sťažnosti   nie   je   zrejmé,   v čom   konkrétnom   podľa   sťažovateľa   spočíva porušenie jeho v petite označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru; obmedzuje sa iba na tvrdenie, že z dosiaľ uvedených skutočností nepochybne vyplýva, že k ich porušeniu došlo.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho: „1./... základné a ľudské práva... v dovolaní pred Najvyšším súdom SR právoplatne ukončenom jeho právoplatným uznesením sp. zn. 6 Cdo 183/13 a 6 Cdo 183/13 (správne má byť 6 Cdo 184/13, pozn.), zo dňa 19. VI. 2013 v zmysle ods. 1 čl. 46 Ústavy SR a jej ods. 2 čl. 48   v spojení   s právom   Dohovoru   podľa   ods. 1,   čl. 6   a v súdnom   konaní   vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 3 C 229/03, porušené boli.

2./   Zrušuje   zmätočné   nezákonné,   neústavné   a nespravodlivé   konečné   uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 183 a 6 Cdo184/13 zo dňa 19. VI. 13 a vracia túto vec na nové konanie a zákonné, ústavné i spravodlivé rozhodnutie.“

Sťažovateľ   sa   taktiež   domáha,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 66 000 €, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľ si je vedomý povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom   a   vo   svojej   sťažnosti   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   ustanovil   zástupcu   z radov advokátov,   apelujúc   pritom   poukazom na   rezolúciu „OSN   z 10. XII. 1948“ a „ústavný zákon čís. 23/91 Zb.“.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   viazaný   návrhom   na   začatie   konania. Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia, ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Napriek tomu, že ústavný súd sťažovateľa v minulosti náležite poučil (napr. prípismi vo veciach   vedených   pod   sp. zn.   Rvp 276/2011,   sp. zn.   Rvp 11263/2012,   sp. zn. Rvp 13095/2012,   sp. zn.   Rvp 5648/2013   a inými)   o svojich   právomociach   týkajúcich   sa rozhodovania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj o všeobecných a osobitných náležitostiach návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, sťažovateľ v petite svojej sťažnosti výslovne označil za porušovateľa svojich práv len okresný súd a najvyšší súd.

Ústavný   súd   si   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   veci   vyžiadal od okresného súdu na vec sa vzťahujúci spisový materiál, pretože sťažovateľ k sťažnosti nepripojil žiadne právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný dôkaz tak, ako mu to ukladá § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, II. ÚS 282/2013).

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom a výsledkom súdnych konaní vedených   okresným   súdom   pod   sp. zn.   3 C 229/2003   a najvyšším   súdom   pod   sp. zn. 6 Cdo 183/2013, 6 Cdo184/2013.

Ústavný súd poznamenáva, že už viackrát rozhodoval o sťažnostiach sťažovateľa, v ktorých   namietal   porušenie   tých   istých   základných   práv   a slobôd   v konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 C 229/2003 (IV. ÚS 150/05, IV. ÚS 162/09, III. ÚS 261/09, I. ÚS 144/2010, IV. ÚS 381/2010), ktoré skončilo nadobudnutím právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 34/2011 zo 7. septembra 2011. Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu už smerovala predchádzajúca sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou namietal porušenie tých istých základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru, pričom táto sťažnosť bola uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 555/2011 z 13. decembra 2011 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Zo   spisového   materiálu   vzťahujúceho   sa   na   prerokúvanú   vec   vyplýva,   že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo zastavené konanie o dovolaní sťažovateľa podané proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 18 Co 129/2010 z 20. decembra 2010. Týmto uznesením   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č. k.   3 C 229/2003-156 z 2. septembra   2010   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu   o nepriznaní   oslobodenia od súdnych poplatkov“), ktorým nebolo sťažovateľovi priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v súvislosti s uplatnenou námietkou zaujatosti voči zákonnej sudkyni.

Napadnutým   uznesením   dovolacieho   súdu   bolo   zároveň   zastavené   aj   konanie o dovolaní   sťažovateľa   podanom   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   3 Co 34/2011 zo 7. septembra 2011. Týmto uznesením odvolací súd zrušil rozsudok okresného sp. zn. 3 C 229/2003 z 10. júna 2010, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o nahradenie prejavu vôle žalovaného uzavrieť s ním zmluvu o prevode vlastníctva bytu v zmysle zákona č. 42/1992   Zb.   o   úprave   majetkových   vzťahov   a   vyporiadaní   majetkových   nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov, a konanie zastavil.

1. K namietanému   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 C 229/2003

Vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 229/2003   (či   už   v merite   veci,   alebo   v konaní   o priznaní   oslobodenia   od   súdnych poplatkov za podanú námietku zaujatosti) ústavný súd poukazuje na to, že z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („... ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V okolnostiach daného prípadu mohol sťažovateľ využiť opravný prostriedok, ktorý pripúšťa § 201 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j. odvolanie, čo aj urobil. O odvolaní proti postupu okresného súdu, ktorého výsledkom bol rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 C 229/2003 z 10. júna 2010, rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 34/2011 zo   7.   septembra   2011.   Taktiež   o odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, ktorému predchádzal postup okresného súdu, rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 18 Co 129/2010 z 20. decembra 2010. Právomoc krajského súdu   na   preskúmanie   rozhodnutí   a postupov   okresného   súdu   teda   vylučuje   právomoc ústavného súdu. Navyše, vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní o merite veci mohol ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietnuť taktiež podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v súlade s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 183/2013, 6 Cdo 184/2013 a k jeho napadnutému uzneseniu

V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zastavil konanie   o   dovolaní   jednak   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   18 Co 129/2010 z 20. decembra   2010,   ako   aj   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   3 C 34/2011 zo 7. septembra   2011,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   už viackrát uviedol (I. ÚS 24/00, III. ÚS 110/03, III. ÚS 70/07), že otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi by mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len výnimočne, t. j. vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   zároveň   by   mali   za následok   porušenie   nejakého základného práva alebo slobody.

Najvyšší   súd   v   relevantnej   časti   napadnutého   uznesenia   poukázal   na   to,   že «Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (§ 103 O. s. p.).

Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné   opatrenia,   pritom   spravidla   môže   pokračovať   v   konaní,   ale   nesmie   vydať rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa   nepodarí   nedostatok   podmienky   konania odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O. s. p.).

Dovolateľ   v   dovolacom   konaní   musí   byť   zastúpený   advokátom,   pokiaľ   nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.).

Nedostatok   podmienky   povinného   zastúpenia   dovolateľa   v   dovolacom   konaní   je možné odstrániť tým, že si dovolateľ zvolí kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí jeho plnomocenstvo. Ak tak neurobí, a to ani na výzvu súdu, súd dovolacie konanie zastaví. V danej veci žalobca (dovolateľ) nemá právnické vzdelanie. Uznesením Okresného súdu   Bardejov   z   21.   decembra   2009 (správne   má   byť   z 31.   januára   2012,   pozn.) č. k. 3 C 229/2003-173 bol vyzvaný na predloženie splnomocnenia pre advokáta v konaní pred dovolacím   súdom.   Vo   svojej   odpovedi   zo   dňa   18.   novembra   2012 (správne   má   byť 18. februára   2012,   pozn.)...   požiadal   o   ustanovenie   advokáta   súdom,   na   čo   mu   bolo zo strany   prvostupňového   súdu   oznámené,   že   je   potrebné   sa   obrátiť   so   žiadosťou o poskytnutie   právnej   pomoci   formou   zastúpenia   advokátom   v   dovolacom   konaní na Centrum právnej pomoci. Žalobca spätne oznámil, že sa na Centrum právnej pomoci aj v tejto veci obrátil. Na základe žiadosti súdu prvého stupňa oznámilo Centrum právnej pomoci vo Svidníku, že žalobca bol v súvislostí s konaním Okresného súdu Bardejov sp. zn. 3 C 229/2003 dňa 2. januára 2013 vyzvaný, aby buď vyčkal na právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach o jeho odvolaní v inej veci, v ktorej nebolo vyhovené jeho žiadosti   o   poskytnutie   právnej   pomoci,   alebo   aby   zaslal   kompletne   vyplnenú   žiadosť o poskytnutie   právnej   pomoci   doloženú   potrebnými   dokladmi.   Žalobca   na   túto   výzvu nereagoval a ani v nasledujúcom období neoznámil súdu výsledok konania pred Centrom právnej pomoci.

Z   vyššie uvedeného   možno   vyvodiť,   že   žalobca nedostatok zastúpenia   advokátom v dovolacom konaní neodstránil a plnomocenstvo udelené takémuto zástupcovi nepredložil. Pre neodstránenie procesného nedostatku povinného zastúpenia advokátom v dovolacom konaní   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konanie   o   oboch   dovolaniach   žalobcu   podľa § 104 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p. zastavil bez toho, aby sa mohol zaoberať vecnou správnosťou napadnutých rozhodnutí.“».

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil, že by účinky   výkonu   jeho   dovolacej   právomoci   boli   nezlučiteľné   so   zásadou   spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Na   posúdenie   ústavnosti   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsob výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení,   ktorým   najvyšší   súd   zdôvodnil   svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v   posudzovaní   obsahu   aplikovanej právnej úpravy.

Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ podal dovolanie bez toho, aby bol v dovolacom konaní právne zastúpený.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, podľa ktorých ustanovení procesnoprávneho   predpisu   postupoval,   čo   zisťoval,   čo   považoval   za   preukázané a na základe čoho v konečnom dôsledku rozhodol.

Najvyšší súd správne ozrejmil, že o podanom dovolaní možno konať iba v prípade splnenia zákonom ustanovených podmienok požadovaných na takéto konanie. Skúmal teda, či tieto podmienky sú splnené. Zistil pritom, že jedna z podmienok podľa § 241 ods. 1 OSP nie je splnená, a to konkrétne, že sťažovateľ nie je v dovolacom konaní právne zastúpený, pričom   sám   nemá   právnické   vzdelanie.   Najvyšší   súd   taktiež   zisťoval,   či   okresný   súd (v rámci   úkonov   vykonávaných   pri   podaní   dovolania)   urobil   opatrenia   na   odstránenie nedostatku,   ktorý   bránil   v ďalšom   konaní   o podanom   dovolaní,   a ako   to   uviedol v odôvodnení   rozhodnutia,   prvostupňový   súd   postupoval   v súlade   so zákonom,   t. j.   dal sťažovateľovi priestor na odstránenie nedostatku s poučením, ako má postupovať v zmysle platnej právnej úpravy, avšak napriek tomu sťažovateľ tieto nedostatky neodstránil.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   tým,   že   napriek   výzve   a zákonnému poučeniu neodstránil nedostatok spočívajúci v nesplnení zákonnej podmienky vyžadovanej pre dovolacie konanie (pričom sám požiadal okresný súd, aby sa v jeho právnej veci obrátil na Centrum právnej pomoci z dôvodu, že je práceneschopný), nedal najvyššiemu súdu inú možnosť,   iba   dovolacie   konanie   v súlade   so   zákonom   (Občianskym   súdny   poriadkom) zastaviť.

Z   napadnutého   rozhodnutia   pritom   nevyplýva   žiadna   svojvôľa,   resp. neodôvodnenosť záverov najvyššieho súdu, ktorý rozhodol plne v intenciách príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu ani účelu označených ustanovení.

Skutočnosť,   že sťažovateľ sa   s názorom   najvyššieho súdu   na výklad príslušných zákonných   ustanovení   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   opätovne   upriamuje   pozornosť   na   to,   že sťažovateľ okrem strohej konštatácie o podľa neho nepochybnom porušení jeho v sťažnosti označených práv postupom okresného súdu a dovolacieho súdu v označených konaniach ich namietané porušenie bližšie neodôvodnil, a teda nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   dodáva,   že   nedostatok   odôvodnenia   má významné   procesné   dôsledky.   Je preto   základnou   povinnosťou   sťažovateľa,   aby   čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok sťažnosť sťažovateľa neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho v sťažnosti označených práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne   okolnosti,   ktoré   by   dovolili   takýto   záver   aspoň   na   účely   prijatia   sťažnosti na ďalšie konanie.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   neobsahuje   kvalifikované   odôvodnenie,   nespĺňa   ani podstatnú   zákonom   predpísanú   náležitosť   ustanovenú   v § 20   ods. 1   zákona   o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2014