znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 75/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti E. s. r. o., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/240/2010 a jeho rozsudkom z 19. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti E. s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2011 faxom a 10. augusta 2011 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti E. s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/240/2010 a jeho rozsudkom z 19. mája 2011, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 35 Cb/63/2006-264 z 13. septembra 2010 vo výroku, ktorým žalobu zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že okresnému súdu doručila 12. júna 2006 žalobu proti spoločnosti G., s. r. o., K. (ďalej len „odporkyňa“ alebo „povinná“) o zaplatenie sumy 630 000 € (správne má byť 20 912,16 €, pozn.) s 5 % ročným úrokom z omeškania   od   12.   januára   2004,   ktorou   si   uplatnila   náhradu   škody   spôsobenej   jej   pri preprave   tovaru.   Žalobu   odôvodnila   tým,   že   19.   mája   2003   si   u odporkyne   objednala prepravu   farieb   s   termínom   20.   máj   2003   s   miestom   nakládky   v Maďarsku.   V   žalobe poukázala   na   to,   že   odporkyňa   prijala   objednávku,   pričom   prepravu   zabezpečila prostredníctvom   svojho   zmluvného   dopravcu   O.   T.   Z   opisu   ďalšieho   priebehu   udalostí sťažovateľkou vo vzťahu k objednanej preprave vyplynulo, že tovar, ktorého prepravu pre ňu mala odporkyňa uskutočniť, bol síce naložený v B., ale kamión sa už nedostavil ani na colnicu   v   Maďarskej   republike,   ani   nedopravil   naložený   tovar   na   dohodnuté   miesto vykládky, do spoločnosti J. s. r. o., so sídlom v N.

Sťažovateľka uplatňovala voči odporkyni náhradu škody, a to na základe Dohovoru o   prepravnej   zmluve   v   medzinárodnej   cestnej   nákladnej   doprave   (ďalej   len   „dohovor CMR“),   ktorý   bol   v   Slovenskej   republike   uverejnený   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej republiky pod č. 11/1975 Zb.

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 35 Cb 63/06 z 25. januára 2007, ktorým   uložil   odporkyni   zaplatiť   sťažovateľke   uplatňovanú   sumu   a   trovy   konania. Odporkyňa   sa   v   priebehu   konania   až   do   vynesenia   rozsudku   nevyjadrila.   Na   základe uvedeného rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť 27. marca 2007, sťažovateľka podala návrh na vykonanie exekúcie.

Po   doručení   upovedomenia   o   začatí   exekúcie   povinná   požiadala   o   odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania. Okresný súd uznesením, ktoré vydala vyššia súdna úradníčka, neodpustil zmeškanie uvedenej lehoty.

Odporkyňa   sa   odvolala   proti   tomuto   uzneseniu   a   okresný   súd   uznesením   sudcu z 5. septembra 2008 zmenil napadnuté rozhodnutie a odpustil odporkyni zmeškanie lehoty na podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 35 Cb 63/06 z 25. januára 2007.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   podaného   odporkyňou   uznesením   sp.   zn. 2 Cob/23/2009   z   26.   mája   2009   zrušil   označený   rozsudok   okresného   súdu   a   uznesenie o odpustení lehoty na podanie odvolania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd po vrátení veci niekoľkokrát nariadil pojednávanie a rozsudkom sp. zn. 35   Cb   63/06   z   13.   septembra   2010   žalobu   sťažovateľky   zamietol   a   uložil   jej   uhradiť odporkyni trovy konania.

Sťažovateľka podala proti označenému rozsudku odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Cob/240/2010 z 19. mája 2011 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil, čiastočne zmenil výrok v časti týkajúcej sa trov konania a uložil sťažovateľke nahradiť odporcovi   trovy odvolacieho konania. Uvedený rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený 18. júna 2011.

Podľa sťažovateľky v priebehu konania vznikla otázka, či odporca v predmetnej veci vystupoval   ako   dopravca   alebo   ako   zasielateľ,   pričom   sťažovateľka   zastáva   názor,   že odporca   vystupoval   ako   dopravca.   Odporca   v   konaní   tvrdil,   že   v   zmluvnom   vzťahu vystupoval   ako   zasielateľ,   a   preto   sa   premlčacia   doba   vo   vzťahu   k   nemu   riadi   §   399 Obchodného zákonníka a je v uvedenom prípade jednoročná, pričom vzniesol námietku premlčania.

Sťažovateľka   namieta,   že   okresný   súd,   ako   aj   odvolací   súd   nesprávne   posúdili zmluvný   vzťah   medzi   ňou   a   odporkyňou,   pričom   poukázala   na   to,   že   aj   pri   posúdení zmluvného   vzťahu   ako   zasielateľskej   zmluvy   súd   nerozhodol   správne,   keďže   §   399 Obchodného   zákonníka   ustanovuje   pre   prípad   škody   spôsobenej   vedome   pri   právach zo zasielateľskej   zmluvy   všeobecnú   premlčaciu   dobu   ustanovenú   v   §   397   Obchodného zákonníka. Sťažovateľka je toho názoru, že žalobu v tejto lehote podala.

Sťažovateľka   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   navrhla,   aby   ústavný   súd   o   jej sťažnosti po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky

-   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde   zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   bolo   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   vo   veci   sp.   zn. 2 Cob/240/2010 zo dňa 19. 5. 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn.   2   Cob/240/2010   zo   dňa   19.   5.   2011   a   vracia   vec   Krajskému   súdu   v   Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a   práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   postupom   krajského súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/240/2010 a jeho rozsudkom z 19. mája 2011.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach (právo na spravodlivé súdne konanie).

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   za   ústavne   udržateľný   a akceptovateľný z hľadiska   námietok,   ktoré   sťažovateľka   proti   nemu   uplatnila   v   sťažnosti   predloženej ústavnému   súdu.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   pripomenúť,   že v súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „právo na spravodlivý   proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).   Obdobne   ESĽP   v   rozsudku   Ruiz   Torija   c.   Španielsko   z   9.   decembra   1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na   ten   argument   (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôkazy,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Sumarizujúc   relevantnú   argumentáciu   sťažovateľky   v   sťažnosti   ústavný   súd považoval   za   kľúčové   jej   námietky   založené   na   tvrdeniach,   že   namietaný   rozsudok krajského súdu ako odvolacieho súdu

- je nezrozumiteľný, nejasný a nepreskúmateľný,

- je založený na nesprávnom právnom posúdení otázky premlčania nároku.

Z priloženej spisovej dokumentácie v danej veci ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom č. k. 35 Cb 63/2006-264 z 13. septembra 2010 zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 20 912,16 € s príslušenstvom „z titulu náhrady škody spôsobenej pri preprave tovaru“.

Okresný súd označený rozsudok odôvodnil takto: „V danom prípade bolo nesporné, že medzi zmluvnými stranami existoval záväzkový vzťah bez ohľadu na to, aké oprávnenia, či vymedzený predmet činnosti bol u žalovanej spoločnosti. Pre posúdenie, o aký konkrétny zmluvný vzťah sa jedná, bolo rozhodujúce, že na základe objednávky žalobcu zo dňa 19. 5. 2003 sa mala uskutočniť preprava tovaru z B. do N. cestným vozidlom, pričom vychádzajúc z článku 1 Dohovoru, vzhľadom na miesto prevzatia zásielky a miesto jej dodania ležiacich v dvoch rôznych štátoch, je nutné tento zmluvný   vzťah   posudzovať   ako   prepravnú   zmluvu   v   medzinárodnej   cestnej   nákladnej doprave. Z hľadiska zmluvného postavenia účastníkov konania považoval súd za rozhodné, že zmluvný vzťah medzi nimi pretrvával tak, ako to uviedol sám žalobca, v období od 4. 3. 2003 do 3. 11. 2004, kedy bola pre žalobcu vykonávaná opakovane preprava tovaru z miesta odosielateľa R. B, o čom svedčia najmä predložené medzinárodné nákladné listy žalovanou spoločnosťou, z ktorých súd zistil, že v týchto listoch je ako príjemca uvedený žalobca E. s. r. o., pričom samotnú dopravu nevykonávala žalovaná spoločnosť, ale tretie subjekty. Keďže v zmysle citovaného článku 13 bod 1 Dohovoru bol žalobca ako príjemca zásielky oprávnený žiadať od dopravcu vydanie nákladného listu, z tohto potom mal, resp. mohol nadobudnúť vedomosť o tom, kto je dopravca a kto dopravu skutočne aj realizuje. Nákladný list bol tak pre žalobcu dokladom o uzavretí prepravnej zmluvy v zmysle článku 4 Dohovoru. Už z týchto nákladných listov muselo byť žalobcovi zrejmé, že žalovaný dopravu nevykonáva a že prípadné nároky o náhradu škody z prepravy si môže uplatňovať len voči odosielateľovi   alebo   dopravcovi.   V predmetnom   prípade,   kedy   mala   byť   uskutočnená preprava tovaru s nakládkou dňa 20. 5. 2003 a s termínom vykládky dňa 21. 5. 2003, muselo byť žalobcovi najneskôr vydaním uznesenia Okresného úradu justičnej polície PZ K. dňa   24.   6.   2003   pod   č. ČVS:OÚJP-574/20-K2-2003   známe,   akým   spôsobom   sa   aj predmetná doprava realizovala, keďže na základe trestných oznámení oboch účastníkov konania tak, ako sa v tomto uznesení v odôvodnení konštatuje, začalo trestné stíhanie vo veci   trestného   činu   podvodu   s   vymedzeným   skutkom.   Aj   pri   neexistencii   predmetného nákladného   listu   tak   muselo   byť   zrejmé   žalobcovi,   že   v   zmysle   článku   4   Dohovoru   sa prepravná zmluva riadi ustanoveniami tohto Dohovoru.

Tým, že žalobca mal vedomosť o realizovaní nakládky spoločnosťou R. dňa 22. 5. 2003, keďže sám potvrdenie tejto spoločnosti súdu predkladal, bol oprávnený uplatňovať si v zmysle článku 17 bod 1 Dohovoru u dopravcu, spoločnosti O. s. r. o. T. zodpovednosť za stratu zásielky, keďže tento v zmysle citovaného článku zodpovedá za škodu vzniknutú od okamihu prevzatia zásielky na prepravu až do okamihu jej vydania.

Vychádzajúc z uvedeného tak súd mal za to, že medzi odosielateľom spoločnosťou R. a dopravcom spoločnosťou O. s. r. o. T. vznikla prepravná zmluva, na základe ktorej bol príjemcom   žalobca,   na   ktorú   sa   vzťahuje   citovaný   Dohovor   o   prepravnej   zmluve   v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave, v zmysle čoho bol žalobca oprávnený si prípadné škody   na   prepravovanom   tovare   uplatňovať   v   závislosti   od   vzniku   škody,   či   už   od odosielateľa alebo dopravcu. Za tohto stavu vzťah medzi žalobcom a žalovaným posúdil súd ako zasielateľskú zmluvu, v zmysle ktorej bol žalovaný povinný pre žalobcu len obstarať prepravu veci z určitého miesta do určitého miesta a prípadne mohol zodpovedať len za škodu,   ktorá   by   vznikla   pri   obstarávaní   prepravy,   ibaže   by   ju   nemohol   odvrátiť   pri vynaložení odbornej starostlivosti. V tomto smere však žalovaný predložil súdu tak aktuálny výpis z obchodného registra spoločnosti O. s. r. o. T. z predmetnej doby ako aj poistnú zmluvu   o   poistení   zodpovednosti   medzinárodného   cestného   dopravcu,   ktorú   mala   táto spoločnosť uzavretú zo dňa 7. 1. 2003 s U., a. s., pričom svoju činnosť prezentovala táto spoločnosť prostredníctvom zavedeného portálu C. s. r. o. K. a teda mal súd za to, že žalovaný postupoval štandardne, rovnako ako aj v iných prípadoch vo vzťahu účastníkov konania, pri obstaraní prepravy pre žalobcu a nemal tak zodpovedať za škodu na zásielke prevzatej dopravcom.

Keďže súd posúdil vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako zasielateľskú zmluvu, pričom žalovaným predložené rámcové zmluvy o zabezpečení prepravy s tretími subjektmi nepovažoval v danom prípade za podstatné, resp. rozhodné, rovnako tak i poistné zmluvy uzatvorené s U., a. s., pri námietke premlčania vznesenej v priebehu konania žalovaným, dospel súd k záveru, že v danom prípade začala premlčacia doba plynúť v zmysle ust. § 399 dňa 21. 5. 2003 ako dňa, kedy zásielka mala byť doručená príjemcovi, pričom uplynutím jedného roka sa právo zo škody premlčalo dňa 21. 5. 2004, čo pri žalobe podanej žalobcom dňa 12. 6. 2006 znamená, že aj v prípade, ak by základ uplatneného nároku vychádzajúci zo zasielateľskej   zmluvy   bol   daný,   vzhľadom   na   vznesenú   námietku   premlčania,   citované zákonné ustanovenie § 399 v spojení s ust. § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, sa právo premlčalo.“

Krajský súd ako odvolací súd namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa   vo   výroku,   ktorým   žalobu   zamietol,   a zmenil   výrok   rozsudku   okresného   súdu o náhrade trov konania. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd uviedol:„Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil nielen s výrokom napadnutého rozsudku, ktorým žalobu zamietol, ale aj s jeho odôvodnením. V súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku,   ktorým súd žalobu zamietol považuje za potrebné uviesť:

Zásadnou otázkou pre posúdenie opodstatnenosti nároku žalobcu na náhradu škody je to, či došlo k premlčaniu práva žalobcu na náhradu škody.

Podľa § 756 Obchodného zákonníka medzinárodná zmluva, ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná má v medzinárodnom obchodnom styku prednosť pred ustanoveniami Obchodného zákonníka.   Preprava tovaru   v medzinárodnej   cestnej   nákladnej doprave je upravená   Dohovorom   o   prepravnej   zmluve   v medzinárodnej   cestnej   nákladnej   doprave CMR, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov vyhláškou Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 11/1975 Zb. a jeho ustanovenia majú prednosť pred úpravou zmluvy o preprave   vecí   podľa   §   610   a nasl.   Obchodného   zákonníka,   ako   aj   súvisiacimi všeobecnými ustanoveniami upravujúcimi obchodné záväzkové vzťahy (ďalej len Dohovor). Podľa čl. 1 Dohovor, sa vzťahuje na každú zmluvu o preprave zásielok za odplatu cestovným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania ako sa uvádzajú v zmluve, ležia v dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom tohto Dohovoru.

Žalovaný zabezpečil pre žalobcu prepravu tovaru, pričom miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto dodania ležia v dvoch rôznych štátoch dohovoru (čl. 1 Dohovoru). Dohovor   vo   svojom   článku   32   ods.   1   ustanovuje   pre   nároky   z prepráv   v zásade jednoročnú premlčaciu lehotu. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že vzťah, z ktorého žalobca uplatňuje právo na náhradu škody, sa spravuje príslušnými ustanoveniami Dohovoru.

V danom prípade sa preto premlčanie uplatňovaného práva spravuje čl. 32 ods. 1 Dohovoru.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa preto dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobca podal žalobu až po uplynutí premlčacej doby.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým žalobu zamietol ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný   súd   z   dokumentácie,   ktorú   mal   k   dispozícii,   zistil,   že   sťažovateľke   bol umožnený reálny prístup k súdu, keď vecne a miestne príslušný všeobecný súd na základe ňou   podanej   žaloby o náhradu   škody   (o zaplatenie sumy 20 912,16   € s príslušenstvom) vo veci konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka svoj nárok uplatnila po uplynutí 1-ročnej premlčacej lehoty, ktorú krajský súd v danom prípade, keďže išlo o medzinárodnú prepravu tovaru, posudzoval podľa dohovoru CMR, ktorého aplikácia má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou v prípadoch, keď ide o prepravu zásielok   za   odplatu   cestovným   vozidlom,   ak miesto   prevzatia   zásielky   a predpokladané miesto jej dodania, ako sa uvádzajú v zmluve, ležia v dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom dohovoru CMR.

Túto skutočnosť považoval krajský súd pri svojom rozhodovaní za kľúčovú pre svoje rozhodnutie o včasnosti uplatnenia nároku, pretože pri uplatnení nároku na náhradu škody bez   ohľadu   na   charakter   právneho   vzťahu   malo   posudzovanie   premlčacej   lehoty   podľa dohovoru CMR v danom prípade prednosť. Odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného súdu preto považuje za ústavne udržateľné a s odkazom na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu č. k. 35 Cb 63/2006-264 z 13. septembra 2010 nie   je   podľa   jeho   názoru   vzhľadom   na   uvedené   v rozpore   so   zárukami   vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s námietkou   sťažovateľky   k odlišnej   aplikácii   právnych predpisov na danú situáciu poznamenáva, že okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku z 13.   septembra   2010 síce   označil   právny vzťah   medzi   sťažovateľkou   a žalovaným ako vzťah   vzniknutý   na   základe   zasielateľskej   zmluvy   a   rámcove   zmluvy   o zabezpečení prepravy s tretími subjektmi, ktoré s nimi uzavrel žalovaný, nepovažoval v danom prípade za   relevantné,   súčasne   však   uviedol,   že   v danom   prípade   začala   premlčacia   doba   na uplatnenie náhrady škody plynúť odo dňa, keď zásielka mala byť doručená príjemcovi (t. j. od dojednaného dňa doručenia tovaru dopravcom sťažovateľke).

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich   porušeniu,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013