znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 75/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Obce D., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 7/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Obce D. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2011   doručená sťažnosť Obce D.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 7/2007 (ďalej len „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu spisu vyplýva, že okresným súdom je pod sp. zn. 2   T   7/2007   vedené   trestné   konanie   proti   obžalovaným   M.   S.   a O.   S.   pre   trestný   čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 5 Trestného zákona, ktoré začalo 12. januára 2007 podaním obžaloby Okresnou prokuratúrou Michalovce. Sťažovateľka v konaní vystupuje na strane poškodenej (uplatňuje si náhradu škody v sume 149 372,63 €).

Sťažovateľka   tvrdí,   že „Postup   odporcu (okresného   súdu,   pozn.) v   uvedenom trestnom   konaní   nezodpovedá   jeho   povinnosti   efektívneho   konania   a   vyvodenia zodpovednosti voči osobe, ktorá je obžalovaná z trestného činu.

Sťažovateľka,   ktorá   vystupuje   na   strane   poškodeného,   sa   domnieva,   že   odporca svojim   dlhodobým   neefektívnym   konaním   v   trestnej   veci,   odopiera   sťažovateľke spravodlivosť.

Sťažovateľka je oznamovateľkou skutočností nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin v trestnom konaní, vedenom proti bývalému starostovi obce D. a konateľovi spoločnosti R. s. r. o...

Sťažovateľke,   ako   poškodenej   v   predmetnom   konaní,   bolo   zasiahnuté   do   jej vlastníckeho práva. Tento zásah bol spôsobený trestným činom sprenevery podľa § 213 ods. 1,   ods.   4   písm.   a).   Sťažovateľke   bola,   podľa   §   125   ods.   1   Trestného   poriadku, uvedeným trestným činom spôsobená škoda veľkého rozsahu, a to vo výške 149 372,63 €. Práve   odstránenie   prieťahov   v   uvádzanom   konaní   a   rozhodnutie   Okresného   súdu Michalovce vo veci samej, jednak odstráni stav právnej neistoty sťažovateľky, a jednak jej umožní hospodáriť so svojim majetkom, tak ako jej to za povinnosť ukladajú vyššie uvedené zákonné   ustanovenia   Zákona   o   majetku   obci,   a   teda   vynaložiť   tiež   nemalé   finančné prostriedky v prospech všetkých obyvateľov obce D.

V súčasnej neľahkej situácii, v ktorej sa nachádza sťažovateľka ako aj iné obce na Slovensku, je suma 149 372,63 € veľmi významnou časťou rozpočtu obce.

Sťažovateľka si zároveň uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 4 500 000,- Sk (149 372,63 €).

Účel základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   ktorým   je   predovšetkým   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa,   sa   aj v trestnom   konaní   sleduje   konaním   a   rozhodovaním   príslušných   orgánov   v   primeranej lehote. Vzhľadom na uvedené, sťažovateľ namieta doterajšiu dĺžku trestného konania. Sťažovateľka uznáva, že sa konanie niekoľkokrát odročilo aj na návrh jej právnej zástupkyne.   Po   podaní   prvej   žiadosti   o   odročenie   pojednávania   právnou   zástupkyňou sťažovateľky zo dňa 18. 6. 2007, nariadil Okresný súd Michalovce nové pojednávanie až po takmer 4 mesiacoch na deň 24. 10. 2007. Z dôvodu kolízii pojednávaní právnej zástupkyne sťažovateľky, bolo na jej žiadosť pojednávanie nariadené na deň 24. 10. 2007, odročené na neurčito.   Je   potrebné   zdôrazniť,   že   práve   právna   zástupkyňa   sťažovateľky,   požiadala Okresný súd Michalovce o nariadenie nového termínu hlavného pojednávania, keďže ten nebol   nariadený   ani   po   takmer   4   mesiacoch   po   jeho   poslednom   odročení.   Právna zástupkyňa sťažovateľky potom navrhla odročiť pojednávanie už len v jednom prípade, a to dňa 18. 6. 2008.

Na základe uvedeného možno sťažovateľke pripísať len minimálny podiel na dĺžke konania. Je zrejmé, že prieťahy v konaní boli spôsobené Okresným súdom Michalovce, tým že nové pojednávania navrhoval až po dobe 4 mesiacov.

Sťažovateľka   si   uvedomuje,   že   pri   posudzovaní   postupu   okresného   súdu,   nie   je úlohou   ústavného   súdu   nahradzovať   jeho   činnosť   a   určovať,   aký   optimálnejší   postup v konaní   trestná   vec   vyžadovala.   Úlohou   ústavného   súdu   je   zistiť,   či   konkrétny   postup okresného súdu nie je z hľadiska naplnenia základného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy svojvoľný, alebo zjavne neodôvodnený. Okresný súd nijako neprispel k odstraňovaniu právnej neistoty sťažovateľky, ktorý je od neho možné očakávať.

Za zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu v trestnom konaní považuje aj dobu jeho absolútnej nečinnosti v trvaní 2 rokov a takmer 3 mesiacov. Okresný súd Michalovce po odročení pojednávania vo veci 2 T 7/07 z dňa 2. 9. 2009, až do dnešného dňa nestanovil nový termín hlavného pojednávania...

Sťažovateľka si uvedomuje, že v predmetnom konaní nepodala predsedovi Okresného súdu   Michalovce   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní,   teda   právny   prostriedok   na   ochranu svojich základných práv a slobôd: Hoci sťažovateľka nesplnila podmienku, podľa § 53 ods. 1 citovaného zákonného ustanovenia, postupovala tak len preto, že predseda senátu, ktorý prejedáva vec pod sp. zn. 2 T 7/07, je zároveň predsedom Okresného súdu Michalovce. To znamená, že sťažnosť na prieťahy v konaní, vedenom JUDr. M. S., by vybavoval on sám. Sťažovateľka preto predpokladá, že by JUDr. M. S., v pozícii predsedu Okresného súdu Michalovce, zaujal vo veci rozdielne stanovisko. Nepredpokladá, že na primeranosť a plynulosť konania by zvolil iný postup pre aký sa už on sám rozhodol.

Vzhľadom na uvedené je sťažovateľka presvedčená, že táto skutočnosť je dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorý predpokladá aj § 53 ods. 1 zákona...

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   konanie   Okresného   súdu   Michalovce   nesmeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   teda   k   právoplatnému   skončeniu   konania,   ale   naopak, konanie bezdôvodne predlžuje a odďaľuje tým poskytnutie právnej istoty rozhodnutej veci sťažovateľke.

Ako   vyplýva   zo   skutočností   uvedených   v   článku   I.   tejto   sťažnosti,   v   postupe Okresného   súdu   Michalovce   je   obdobie,   kedy   nevykonáva   žiadnu   aktivitu   smerujúcu k skončeniu konania.

Vec je súčasťou štandardnej agendy všeobecných súdov. Podľa názoru sťažovateľky nie je vec právne ani skutkovo zložitá. Preto nie je možné ospravedlniť dobu, počas ktorej mal Okresný súd Michalovce, vo veci právoplatne rozhodnúť.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„Právo   sťažovateľky   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, bolo postupom Okresného súdu Michalovce vo veci sp. zn. 2 T 7/ 2007porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Michalovce pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 5000 EUR.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že   jeho   právomoc   rozhodovať   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity   spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Ústavný súd opakovane vyslovil, že pri sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, prostredníctvom   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom,   v   súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého majú sťažovatelia právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Navyše, v danom prípade ide o trestné konanie, v rámci ktorého majú sťažovatelia tiež právo podať sťažnosť pre nečinnosť na nadriadenom súde podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle príslušných ustanovení zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj   so   základným   právom   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Rovnako tak za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd považuje aj sťažnosť na nečinnosť podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku (IV. ÚS 296/2010, II. ÚS 31/09). Účinnosť týchto právnych prostriedkov ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na § 64 ods. 1 zákona o súdoch,   podľa   ktorého   „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je zistiť,   či   v   danej   veci   boli spôsobené   prieťahy   v   konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný   súd   v   prípadoch   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   konaní   pred   všeobecným   súdom, vyžaduje,   aby   sťažovatelia   preukázali,   že   ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu podali sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v rámci   sústavy   všeobecných   súdov   a   v   trestnom   konaní,   príp.   aj   podľa   §   55   ods.   3 Trestného poriadku.

V súvislosti s už uvedeným ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka rešpektuje a uznáva, že v doterajšom priebehu namietaného konania nepodala sťažnosť na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch ani sťažnosť pre nečinnosť okresného súdu podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku. Sťažovateľka ale zároveň žiada, aby ústavný súd v jej veci uplatnil postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, vzhľadom na skutočnosť, že predsedom okresného súdu je JUDr. M. S., ktorý je zároveň predsedom senátu v predmetnej trestnej veci, a preto nepredpokladá, že by podanie sťažnosti, ktorú by vybavoval on sám, v jej prípade napomohlo odstráneniu zbytočných prieťahov v konaní.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 63 ods. 2 zákona o súdoch sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Podľa   §   55   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   je   dôvodný   predpoklad,   že   došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom sťažovateľa,   hľadí   sa   na   takúto   sťažnosť   pre   nečinnosť   ako   na   vzatú   späť,   ak   tento sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu.

Z citovaného § 63 ods. 2 zákona o súdoch vyplýva, že v danom prípade by sťažnosť na prieťahy v konaní smerujúcu proti postupu okresného súdu v namietanom konaní bol príslušný vybavovať predseda súdu vyššieho stupňa (a nie predseda okresného súdu, ako predpokladá sťažovateľka, pozn.). Rovnako tak o sťažnosti pre nečinnosť podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku by v danom prípade bol príslušný rozhodovať nadriadený súd (senát nadriadeného súdu).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   dôvod,   pre   ktorý   podľa   svojho   tvrdenia   sťažovateľka neuplatnila právne prostriedky podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch a Trestného poriadku na ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neobstojí, a preto ho ústavný súd v danom prípade nemôže považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní konštatoval, že sťažovateľka nevyužila v doterajšom priebehu namietaného konania právne prostriedky na ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré jej zákon o súdoch a Trestný poriadok účinne poskytujú, a preto sťažnosť odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Nad   rámec   toho   uznesenia   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   ak   okresný   súd po predchádzajúcom uplatnení sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, príp. sťažnosti podľa čl. 55 ods. 3 Trestného poriadku naďalej bude v namietanom konaní nečinný, resp. nebude   postupovať   efektívne   (a   to   už   aj   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   namietaného konania),   nebude   nič   brániť   sťažovateľke   v   tom,   aby   opätovne   podala   sťažnosť   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012