znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 75/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. O. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 94/2009 a jeho rozsudkom zo 16. decembra 2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 78/2010 a jeho uznesením z 20. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. O. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len  ,,ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len  ,,krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 94/2009 a jeho rozsudkom zo 16. decembra 2009, ako aj postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 78/2010 a jeho uznesením z 20. apríla 2010.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla: „Dňa   08.   02.   2010   bol   navrhovateľovi   doručený   Rozsudok   Krajského   súdu v Trenčíne, č. k.. 5Co 94/2009-211, zo dňa 16. 12. 2009, ktorým bol potvrdený Rozsudok Okresného súdu v Trenčíne č. k. 14C 89/2006-141, zo dňa 19. 01. 2009, v právnej veci navrhovateľa: M., a. s., so sídlom B., proti odporcovi: Slovenská republika – Ú., so sídlom B. o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Katastrálneho úradu v T., Správa katastra T....

Proti rozhodnutiu KS v Trenčíne č. k. 5Co 94/2009-211, zo dňa 16. 12. 2009 podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil podľa § 237 písm. f) O. s. p. z dôvodu, že odvolací súd svojim postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

Dovolanie sťažovateľa bolo Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 78/2010, zo dňa 20. 04. 2010 odmietnuté....

Sťažovateľ svoje dovolanie odôvodnil tým, že odvolací súd prejednal a rozhodol vec na pojednávaní v neprítomnosti sťažovateľa. Sťažovateľ svoju neprítomnosť riadne a včas ospravedlnil z dôvodu, že s doterajším právnym zástupcom Dohodou ukončil poskytovanie právnych služieb ku dňu 11. 12. 2009 a nový právny zástupca potrebuje min. 5 dní na naštudovanie   komplikovanej   problematiky   a   rozsiahleho   súdneho   spisu.   Zároveň navrhovateľ žiadal o odročenie nariadeného pojednávania.“

K samotnému odvolaciemu konaniu a dovolaciemu konaniu sťažovateľka uviedla, že „Odvolací   súd   neakceptoval   ospravedlnenie   sťažovateľa   s   jeho   žiadosťou   o   odročenie pojednávania a vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti.

Najvyšší   súd   SR   svoje   rozhodnutie   sp.   zn.   4Cdo   78/2010,   zo   dňa   20.   04.   2010 odôvodnil   tým,   že   zmena   právneho   zástupcu   a   nedostatok   času   na   oboznámenie   sa so spisom nie je dôležitým dôvodom na vyhovenie žiadosti o odročenie pojednávania. Sme toho názoru, že sťažovateľ mal dostatočne vážny dôvod na ospravedlnenie svojej neúčasti a žiadosti o odročenie pojednávania, keďže šlo o vec mimoriadne ťažkú a časovo náročnú.   Vážnym   dôvodom   boli   aj   zdravotné   problémy   právneho   zástupcu,   v   dôsledku ktorých došlo ku skončenie právneho zastúpenie. Z tohto dôvodu ukončenie poskytovania právnych služieb   s predchádzajúcim   právnym zástupcom zo zdravotných dôvodov tohto zástupcu, je dostatočným dôvodom na odročenie pojednávania.

Vzhľadom na vyššie uvedené máme za to, že v dôsledku nezákonného a neústavného postupu súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pre súdom a nebolo mu umožnené sa   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   vyjadriť   ku   všetkým   skutočnostiam uvádzaným v súdnom konaní už v odvolacom konaní pred Krajským súdom v Trenčíne a následne bola nezákonnosť a neústavnosť potvrdená aj konaním Najvyššieho súdu SR. Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   vykonanie   pojednávania   v   neprítomnosti   účastníka konania napriek žiadosti o odročenie pojednávania z dôvodu zmeny právneho zástupcu a vykonanie dokazovania   na takomto   pojednávaní je závažným zásahom   do   základného práva na súdnu ochranu v súvislosti s právom na prejednanie veci v prítomnosti účastníka konania. Bolo povinnosťou už Krajského súdu zvolený postup odôvodniť. Toto chýbajúce odôvodnenie nemožno doplniť v dovolacom konaní najvyšším súdom. Z uvedeného aspektu treba považovať postup Krajského súdu za nepreskúmateľný.

V   súvislosti   s   vysloveným   názorom   Najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   dôvodom zvoleného postupu mala byť skutočnosť, že právny zástupca nepredložil dôkaz o svojom zdravotnom stave resp. žiaden doklad o novom právnom zástupcovi, treba poukázať na ustanovenie § 5 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach   a   povinnostiach,   pričom   túto   povinnosť   nemajú,   ak   je   účastník   v   občianskom súdnom konaní zastúpený advokátom. Sťažovateľ nebol v odvolacom konaní od 11. 12. 2010 zastúpený žiadnym advokátom.“.

Podľa sťažovateľky,,Preto bolo povinnosťou Krajského súdu poučiť ho o potrebe predloženia dôkazu o zdravotnom stave resp. plnej moci nového právneho zástupcu. Vyššie uvedený názor sa odzrkadlil aj v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR, a to v jeho rozhodnutí II. ÚS 136/08-61.“.

Sťažovateľka vo vzťahu ku konaniu krajského súdu ďalej uviedla, že «V kontexte vyššie uvedeného je potrebné   rovnako zvýrazniť,   že   Krajský súd v   Trenčíne vo svojom potvrdzujúcom rozsudku sa dostal nad rámec právnych záverov súdu prvého stupňa, keď právne posúdil meritum veci bez toho aby tak bol učinil aj súd prvého stupňa. Táto zjavná neodôvodnenosť   rozhodnutia   Krajského   súdu   sa   týka   záveru   o   „neexistencii“   príčinnej súvislosti   medzi   vznikom   škody   a   nezákonnou   činnosťou   katastra,   ktorá   sa   týkala   len pozemkov a nie stavieb, na ktorých sťažovateľ mohol dosahovať zisk.

Takýto   záver   je   o   to   zarážajúcejší,   že   z   listín   založených   v   spise   muselo   byť Krajskému súdu zjavné, že nevyhnutnou podmienkou na získanie povolenia na stáčanie minerálnej vody je vlastníctvo alebo nájomný vzťah k pozemkom, na ktorých sa nachádza vrt (MP-1). Takýmto postupom odvolacieho súdu bola porušená aj zásada dvojinštantnosti a predmetné rozhodnutie predstavuje vo svojej podstate nie potvrdzujúce rozhodnutie ale zmeňujúce.

V   nadväznosti   na   arbitrárnosť a vyššie   uvedenú   zjavnú neodôvodnenosť   postupu Krajského súdu je porušenie zásady rovnosti účastníkov umocnené o to viac, že sťažovateľ sa nemohol zúčastniť odvolacieho pojednávania, aj keď sa ho zúčastniť chcel, čo mu však Krajský súd odoprel.

Sťažovateľ so svojim právnym zástupcom ukončil Dohodou poskytovanie právnych služieb ku dňu 11. 12. 2009 (piatok). V pondelok 14. 12. 2009 túto skutočnosť so žiadosťou o odročenie pojednávania osobne doručil Krajskému súdu v Trenčíne s tým, že jeho nový právny zástupca na naštudovanie problematiky a spisu potrebuje min. 5 dní.

Za takejto situácie bolo prakticky nemožné zrealizovať naštudovanie spisu, pretože deň pred pojednávaním (v utorok 15. 12. 2009) spis už nebýva k dispozícii účastníkom spis už má k dispozícii senát (pojednávanie prebehlo v neprítomnosti sťažovateľa 16. 12. 2009). Je potrebné zvýrazniť, že ak ku dňu 11. 12. 2009 došlo k ukončeniu poskytovania právnych služieb, potom už následné preukazovanie práceneschopnosti právneho zástupcu nemá svoje opodstatnenie.».

Podľa názoru sťažovateľky „Závery NS SR o tom, že sťažovateľ mal možnosť ukončiť právne   zastúpenie   a   zvoliť   si   nového   právneho   zástupcu   už   4.   12.   2009   sú   rovnako nesprávne,   pretože   k tomuto   dátumu   v   tom   čase   právny   zástupca   sťažovateľa   nemohol predpokladať či ku dňu 11. 12. 2009 resp. 16. 12. 2009 bude alebo nebude spôsobilý pre svoj zdravotný stav poskytovať plnohodnotné právne zastúpenie....

Podaním dovolania, ktoré Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 78/2010, zo dňa 20. 04. 2010 bolo odmietnuté, vyčerpal sťažovateľ všetky možnosti ako sa domáhať nápravy spôsobeného nezákonného a neústavného stavu.

Z vyššie uvádzaných dôvodov máme za to, že Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 78/2010, zo dňa 20. 04. 2010 ako aj Rozsudkom Krajského súd v Trenčíne, č. k. 5Co 94/2009-211, zo dňa 16. 12. 2009 bolo porušené právo sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3, a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: ,,Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 78/2010 a Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co 94/2009 porušili základné práva spoločnosti M., a. s., so sídlom B., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 78/2010, zo dňa 20. apríla   2010   a   jemu   predchádzajúci   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne,   č.   k.   5Co 94/2009-211, zo dňa 16. 12. 2009 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti M., a. s., so sídlom B., za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, na účet   advokáta   JUDr.   O.   C.,   vedený   v D.   a.   s.,   pobočka   B.,   č.   účtu:  ...   s   uvedením variabilného symbolu VS: 170/2010 do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že podľa   §   20 ods.   3 zákona o   ústavnom   súde   je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. Vzhľadom na to, že posúdenie časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv sťažovateľky označeným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 94/2009 a jeho rozhodnutím zo 16. decembra 2010 závisí od posúdenia časti sťažnosti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   postupom a rozhodnutím   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Cdo   78/2010   a jeho uznesením z 20. apríla 2010, ústavný súd v prvom rade posúdil, či mohlo dôjsť označeným postupom   najvyššieho   súdu   k namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Uznesením sp. zn. 4 Cdo 78/2010 z 20. apríla 2010 najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 94/2009-211 zo 16. decembra 2009. Najvyšší súd ako dovolací súd nedospel k záveru o prípustnosti dovolania na základe dovolacích dôvodov uvedených   sťažovateľkou,   ani na základe   svojej   povinnosti   prihliadať na vady   konania z hľadísk   uvedených   v   § 237   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   aj „OSP“),   a preto dovolanie odmietol. Z týchto skutočností sťažovateľka vyvodzuje záver, že najvyšší súd odmietnutím dovolania porušil jej základné právo garantované v čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je okrem iného uvedené:„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci nie sú splnené podmienky prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   lebo   dovolanie žalobcu nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku (§ 238 ods. 1 O. s. p.), odvolací súd sa neodchýlil   od právneho   názoru dovolacieho súdu   vysloveného   v   tejto veci,   lebo   dosiaľ v tejto veci ani nerozhodoval, a preto ani nevyslovil právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke   zásadného   významu,   a   nesmeruje   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   súdu   prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Z dôvodu neprípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. dovolací súd nemá právo preskúmavať napadnuté rozhodnutie z vecnej stránky a zaoberať sa tvrdeniami o výskyte inej procesnej vady konania (o nesprávnom hodnotení dôkazov, o nesprávnom, či neúplné zistenom skutkovom stave veci, t. j., či súd prihliadol na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané v inom konaní, či sa   vysporiadal   s   otázkou   vykonaného   dokazovania   pred   súdom   prvého   stupňa   a   pod.) majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p. alebo z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) dovolacieho súdu skúmať vždy, či v konaní nedošlo k závažným procesným vadám v zmysle § 237 O. s. p. neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie splnenia podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako   účastník,   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   c)   účastník   konania   nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť   konať   pred   súdom,   g)   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O. s. p. nemá žiadne   obmedzenia   vo   výpočte   rozhodnutí   odvolacieho   súdu,   ktoré   sú   spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné   neprípustné.   Treba   ale   uviesť,   že   z   hľadiska   posúdenia   existencie   niektorej z uvedených   procesných   vád   ako   dôvodu,   ktorý   zakladá   prípustnosť   dovolania   proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   nie   je   významný   subjektívny   názor   účastníka   o   tom,   že v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) O. s. p. nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

So   zreteľom   na   žalobcom   tvrdený   dôvod   prípustnosti   dovolania   sa   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   osobitne   zameral   na   otázku   opodstatnenosti   tvrdenia,   že v prejednávanej   veci   mu   súdom   bola   odňatá   možnosť   pred   ním   konať   (§   237   písm.   f/ O. s. p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov....

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1) odňatie možnosti konať pred súdom, 2) to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3) možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f) O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   a   týmto   postupom   odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi neznemožnil uplatniť   procesné   práva   priznané   mu   právnym   poriadkom   na   zabezpečenie   jeho   práv a oprávnených záujmov.

Z obsahu dovolania žalobcu je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. vyvodzuje z toho, že odvolací súd napriek jeho žiadosti o odročenie pojednávania 16. decembra 2009 vec prejednal bez jeho účasti, i keď svoju neúčasť na tomto pojednávaní riadne   a   včas   ospravedlnil   tým,   že   s   doterajším   právnym   zástupcom   dohodou   ukončil poskytovanie   právnych   služieb   11.   decembra   2009   a   nový   právny   zástupca   potrebuje minimálne 5 dní na naštudovanie komplikovanej problematiky a rozsiahleho súdneho spisu. Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní, a ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu   o   odročenie   pojednávania,   môže   súd   vec   prejednať   v   neprítomnosti   takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Toto ustanovenie platí aj pre konanie na odvolacom súde (§ 211 O. s. p.).

V danej veci odvolací súd vytýčil pojednávanie na 25. novembra 2009. Predvolanie na toto pojednávanie bolo doručené žalovanému 16. novembra 2009 a právnemu zástupcovi žalobcu, JUDr. M. K., bolo predvolanie na toto pojednávanie uložené na pošte Bratislava 5 dňa 18. novembra 2009, kde si ho advokát osobne prevzal 4. decembra 2009. Listom z 20. novembra   2009,   JUDr.   M.   K.,   požiadal   Krajský   súd   v   Trenčíne   (doručený   súdu   23. novembra 2009) o odročenie pojednávania vytýčeného na 25. novembra 2009 z dôvodu jeho onemocnenia s tým,   že lekárske potvrdenie doručí súdu v lehote 10 dní (lekárske potvrdenie   do   spisu   doložené   nebolo   ani   do   rozhodovania   dovolacím   súdom   -   pozn. dovolacieho   súdu).   Krajský   súd   v   Trenčíne   25.   novembra   2009   pojednávanie   odročil z dôvodu pracovnej neschopnosti právneho zástupcu žalobcu na termín 16. decembra 2009. Predvolanie   na   toto   pojednávanie   bolo   doručené   žalovanému   30.   novembra   2009, právnemu zástupcovi žalobcu bola v tento deň zásielka súdu uložená na pošte, kde si ju právny   zástupca vyzdvihol 4.   decembra 2009.   Listom   z 11.   decembra   2009 doručeným odvolaciemu súdu 14. decembra 2009 oznámil žalobca konajúcemu súdu, že žiada odročiť pojednávanie vytýčené na 16. decembra 2009 z dôvodu, že s doterajším právnym zástupcom ukončil dohodu o poskytovaní právnych služieb dňom 11. decembra 2009 a nový právny zástupca   -   ktorého   meno   neuviedol   -   potrebuje   minimálne   5   dní   na   naštudovanie problematiky   i   súdneho   spisu.   Prílohu   listu   tvorila   dohoda   o   ukončení   poskytovania právnych   služieb   z   11.   decembra   2009.   Plná   moc   na   zastupovanie   novým   advokátom v tomto   konaní   do   spisu   doložená   nebola.   Odvolací   súd   v   zápisnici   o   pojednávaní oboznámil podanie žalobcu zo 14. decembra 2009 (správne 11. decembra 2009) a rozhodol, že vec prejedná v neprítomnosti žalobcu.

V   takomto   postupe   odvolacieho   súdu   nemožno   vidieť   vadu   konania   namietanú dovolateľom.

Dôležitý   dôvod   v   zmysle   §   101   ods.   2   O.   s.   p.   môže   byť   vyvodzovaný   len zo skutočnosti,   ktorá   je   vo   vzťahu   k   prebiehajúcemu   súdnemu   konaniu   a   nariadenému pojednávaniu   so   zreteľom   na   všetky   okolnosti   vážna   (svojou   povahou   znemožňujúca každému   účastníkovi   občianskeho   súdneho   konania   za   rovnakých   okolností   účasť   na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná), nepredvídateľná   (nepredvídaná   alebo   neočakávaná),   neodvrátiteľná   (neumožňujúca účastníkovi   prijať   opatrenie   prekonávajúce   príčinu   neúčasti   na   pojednávaní)   a   náhla (vzhľadom na časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní). Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.), posudzuje súd podľa okolností toho-ktorého prípadu.

Dôvod vymedzený v podaní žalobcu - dohoda o ukončení poskytovania právnych služieb   advokátom   a   nedostatok   času   na   oboznámenie   sa   so   spisom   novým   právnym zástupcom   -   nemožno   kvalifikovať   za   dôležitý   dôvod   na   odročenie   pojednávania. Predvolanie   na   ďalší   termín   pojednávania   (keď   prvé   pojednávanie   bolo   na   žiadosť právneho zástupcu žalobcu odročené) bolo procesnej strane žalobcu doručené s časovým predstihom výrazne presahujúcim zákonnú 5-dňovú lehotu, čím bol vytvorený dostatočný priestor na prípadnú zmenu právneho zástupcu. Naviac, podanie žalobcu z 11. decembra 2009 požadujúce ďalšie odročenie pojednávania, neobsahovalo žiaden doklad, ktorý by potvrdzoval existenciu nového právneho zastúpenia žalobcu v súdenej veci.

Dovolací súd zastáva názor, že zmena právneho zastúpenia a nedostatok času na oboznámenie sa so spisom, naviac za situácie, keď plnomocenstvo na zastupovanie v konaní nebolo   predložené,   nie   je   dôležitým   dôvodom   na   vyhovenie   žiadosti   o   odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Zo spisu nevyplýva, že by žalobca nemal dostatok času zmeniť si právneho zástupcu, ktorý by bol schopný v zostávajúcom čase do pojednávania   oboznámiť   sa   s   obsahom   spisu   a   zúčastniť   sa   na   pojednávaní.   Prípadná neschopnosť zorganizovať zastupovanie účastníka na požadovanej úrovni (a teda aj účasť advokáta   alebo   jeho   zástupcu   na   súdnom   pojednávaní)   ide   na   ujmu   účastníka   alebo advokáta, nie súdu. Ak sa žalobca chcel zúčastniť pojednávania, o termíne pojednávania vedel, takže si mohol takto uplatniť svoje procesné práva a pokiaľ chcel byť v tomto konaní zastúpený   advokátom,   mohol   zmenu   v   právnom   zastúpení   urobiť   najneskôr   v   čase   od 4. decembra   2009,   kedy   mu   (jeho   právnemu   zástupcovi)   bolo   doručené   predvolanie   na pojednávanie vytýčené odvolacím súdom na termín 16. decembra 2009. Ak za daného stavu odvolací súd prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalobcu (§ 101 ods. 2 O. s. p.) neodňal mu možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako neprípustné odmietol bez toho,   aby   sa   mohol   zaoberať   aj   jeho   ďalšími   námietkami   spochybňujúcimi   správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom.“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo napadnutým rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný súd nespochybňuje, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali ústavnoprocesné princípy garantujúce spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Možnosť domáhať sa právnej ochrany v dovolacom konaní je však limitovaná v   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   tam   uvedených   práv   možno   domáhať   len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (v danom prípade sú to príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku).

V súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľne a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v tomto prípade najvyšším súdom) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto   nedostatky   nevykazuje.   Naopak,   ním   vyslovené   závery   sú   súčasťou   konštantnej súdnej praxe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, z akých dôvodov podľa jeho názoru nie je prípustné dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd reagoval na všetky relevantné   argumenty   sťažovateľky   v   dovolaní   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom posúdil   podmienky   prípustnosti   dovolania   aj   podľa   §   238   OSP.   Z   uvedeného   dôvodu ústavný   súd   nezistil   v   jeho   postupe   znaky   svojvoľnosti   a   nedospel   ani   k   záveru,   že napadnuté uznesenie je arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené (I. ÚS 143/06).

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   sťažovateľka   svoju   sťažnosť v podstate opiera o rovnaké argumenty, aké uviedla v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd poukazuje na to, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je zásadne otázkou zákonnosti a jej riešenie   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   sťažovateľkou   označených   základných   práv (IV. ÚS 238/07), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom a neporušil pritom ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danom   prípade   nemožno   prijať   záver   o   takej   príčinnej súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu a základnými právami sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy,   na   základe   ktorej   by   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   bolo   možné   reálne dospieť k záveru o porušení týchto práv.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný súd podľa   §   25   ods.   2 zákona o   ústavnom   súde rozhodol   tak,   že   sťažnosť   v   časti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 78/2010 z 20. apríla 2010, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľka podľa znenia petitu sťažnosti žiada vysloviť porušenie označených základných práv aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 94/2009 a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 94/2009-211 zo 16. decembra 2009.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého podanie   neprípustného   dovolania nemožno   z hľadiska   čl.   127   ods.   1   ústavy   považovať za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V   prípade,   že   dovolanie   nie   je   prípustné,   nemožno   ho   považovať   za   účinný   procesný prostriedok, ktorý zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd (m. m. II. ÚS 64/06, II. ÚS 103/09).

V súvislosti s týmto právnym názorom ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej opravným prostriedkom, ktorým je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienená   prípustnosť   sťažnosti,   nemôže   byť   každý   v   zákone   predvídaný   opravný prostriedok,   ale iba   taký,   po   podaní   ktorého   sa   rozvinú   procesné   vzťahy   v   príslušnom konaní,   ktoré   vedú   k   prerokovaniu   a   rozhodnutiu   vo   veci   samej   (II.   ÚS   77/06, IV. ÚS 348/2010).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno podať sťažnosť v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k namietanému porušeniu základného práva.

Ak   je   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   proti   ktorému   tento opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   78/2010   z 20.   apríla   2010   dovolanie sťažovateľky   odmietol   ako   neprípustné   bez   toho,   aby   sa   zaoberal   aj   jeho   ďalšími námietkami spochybňujúcimi správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

V nadväznosti na uvedené v danej veci lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 94/2009-211 zo 16. decembra 2009 začala plynúť nadobudnutím právoplatnosti tohto rozhodnutia (8. februára 2010). Sťažnosť sťažovateľky bola doručená ústavnému súdu 26. júla 2010 (daná na poštovú prepravu 23. júla 2010), teda v   čase,   keď   už   nepochybne   uplynula   dvojmesačná   lehota   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že zákon o ústavnom súde neumožňuje odpustiť zmeškanie tejto lehoty   (napr.   I.   ÚS   235/03,   I.   ÚS   156/04,   II.   ÚS   267/04,   IV.   ÚS   35/04),   ústavný   súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011