znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 75/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. L., N., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. K., H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cbi 1/2008 a jeho rozsudkom z 13. januára 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 41/2009 a jeho rozsudkom z 20. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2009 doručená sťažnosť Ing. Ľ. L., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. K., H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cbi 1/2008 a jeho rozsudkom z 13. januára 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6 Obo   41/2009   a jeho   rozsudkom   z 20. novembra 2009.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že   je   výlučným   vlastníkom   označených nehnuteľností zapísaných na LV č. 5015, kat. územie H.

Vo svojej sťažnosti uvádza:«Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. 4K 146/1999-516 zo dňa 28.11.2007 súd uložil sťažovateľovi, aby v lehote 31 dní od doručenia tohto uznesenia podal proti správcovi konkurznej podstaty žalobu o vylúčenie vyššie uvedených nehnuteľnosti zapísaných na LV č. 5015, kat. územie Humenné zo súpisu konkurznej podstaty.

Sťažovateľ   nebol   účastníkom   konkurzného   konania   a   ani   nemal   vedomosť o dôvodoch zápisu jemu patriacich nehnuteľnosti do konkurznej podstaty.

... Z genézy prevodov predmetných nehnuteľností vyplýva, že sťažovateľ je v poradí už tretím vlastníkom nehnuteľností od vyhlásenia konkurzu v roku 1999.

Nahliadnutím do konkurzného spisu sťažovateľ zistil, že nehnuteľnosti boli zaradené do súpisu konkurznej podstaty doplnením zo dňa 4.10.2007, ktorý vypracoval nový správca konkurznej podstaty. Tento doplnil súpis konkurznej podstaty o majetok, ktorý sa nachádza na   LV   č.   5015.   Pri   zaradení   majetku   do   konkurznej   podstaty   vychádzal   z   rozhodnutia Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   17   Cb   4/00-94   vydaného   v   spore   o   odporovateľnosť právnych úkonov úpadcu. Toto rozhodnutie však neobsahuje výrok o tom, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom neúčinných kúpnych zmlúv patria do konkurznej podstaty. Citujem: "Určuje sa, že kúpne zmluvy zo dňa 7.9.1999, uzavreté medzi L. s.r.o. L. ako predávajúcim a žalovaným G. s.r.o. B., ako kupujúcim, zapísané na LV č. 344, katastrálne územie D., na LV č. 5015, katastrálne územie H. a na LV č. 880, katastrálne územie Š. sú voči konkurzným veriteľom neúčinné a patria do konkurznej podstaty úpadcu L. s.r.o. Levoča." Uvedené rozhodnutie bolo vydané 14.5.2001 a právoplatnosť nadobudlo 5.7.2001.

Uvedené rozhodnutie bolo teda vydané v období, keď žalovaný G. s.r.o. už viac ako rok a pol nebol vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnych zmlúv, ktorých odporovateľnosť sa v danom súdnom konaní riešila...

Sťažovateľ   bol   preto   toho   názoru,   že   uvedené   rozhodnutie   je   nevykonateľné a nemohlo založiť vlastnícke oprávnenia úpadcu k predmetným nehnuteľnostiam.

Kedže ide o konkurz vyhlásený v roku 1999, vzťahujú sa na neho ustanovenia Zákona o konkurze a vyrovnaní platné v čase vyhlásenia konkurzu.

... Je nepochybné, že už v čase začatia súdneho konania vo veci 17 Cb 4/00 nebol vtedajší žalovaný G. s.r.o. vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom odporovateľných kúpnych zmlúv.»

Podľa názoru sťažovateľa „správca už v čase začatia konania, najneskoršie v čase vydania   právoplatného   rozhodnutia   č.   17   Cb   4/00   mal   zabezpečiť,   aby   do   konkurznej podstaty bol vydaný výťažok z predaja predmetných nehnuteľností, ktorý získala spoločnosť L. s.r.o. L. Bolo nepochybné, že do konkurznej podstaty sa nevráti majetok z neúčinných kúpnych zmlúv, keďže spoločnosť G. s.r.o. tento už v čase prebiehajúceho sporu č. 17 Cb 4/00 nevlastnila.

... Krajský súd v Košiciach vydal dňa 13.1.2009 rozsudok č. 2 Cbi/1/2008-93, ktorým žalobu   sťažovateľa   ako   nedôvodnú   zamietol   a   zaviazal   sťažovateľa   na   znášanie   trov konania. Zamietnutie žaloby súd odôvodnil § 159 ods. 2 O.s.p. a skonštatoval, že už krajský súd Košice v konaní č. 17 Cb 4/00-94 vydal dňa 14.5.2001 rozsudok, v ktorom konštatoval, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. 5015, kat. územie H. patria do konkurznej podstaty úpadcu L. s.r.o. L. a týmto rozhodnutím je konajúci krajský súd viazaný a má za to, že v tomto prípade chýba právny dôvod žaloby a v tomto konaní nemožno rozhodnúť o vylúčení vecí zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu.

Proti   uvedenému   rozsudku   podal   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolanie   a   to z dôvodu, že pri vydávaní napadnutého rozhodnutia súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   jeho   rozhodnutie   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Sťažovateľ bol toho názoru, že postup súdu a ním uplatnená aplikácia ust. § 159 ods. 2 O.s.p. na tento súdny spor je v rozpore s cit. ustanovením zákona a je nesprávna a výrazne poškodzuje zákonom chránené vlastnícke právo žalobcu.“

Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   nesprávne   právne   posúdil   vec   a na   základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým záverom. Toto svoje tvrdenie založil na nesprávnom uplatnení § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa   ktorého   výrok   právoplatného   rozsudku   je   záväzný   pre   účastníkov   a pre   všetky orgány,   ak   je   ním   rozhodnuté   o osobnom   stave,   je   záväzný   pre   každého.   Z uvedeného znenia   sťažovateľ   vyvodzuje,   že   ten,   kto   nebol   účastníkom   konania,   proti   tomu   nie   je rozhodnutie záväzné a môže uplatňovať svoje práva k veci, o ktorej bolo rozhodnuté v inom konaní a ani súd pri posudzovaní veci nemôže voči nemu vychádzať zo záveru, že o nej už bolo v inom konaní právoplatne rozhodnuté. Sťažovateľ tvrdí:

„Je   nepochybné,   že   v uvedenom   konaní   nejde   o totožnosť   účastníkov,   keďže sťažovateľ nebol účastníkom v pôvodnom konaní vedenom na krajskom súde pod č. 17 Cb 4/00-94 a nie je ani právnym nástupcom niektorého z účastníkov konania a nie je ani inou treťou osobou, na ktorú by sa vychádzajúc z iných ustanovení právnych predpisov mohlo vzťahovať toto právoplatné rozhodnutie a v konaní nejde ani o totožnosť majetku, keďže tento prešiel rozsiahlou rekonštrukciou.

... Ako sme viacnásobne v priebehu súdneho konania uviedli, považujeme rozsudok 17 Cb   4/00-94   za   nevykonateľný   z dôvodu   nesprávne   a nepresne   formulovaného   petitu rozhodnutia, ktorý určuje, že kúpne zmluvy zapísané na príslušných listoch vlastníctva sú neúčinné a patria do konkurznej podstaty. V petite totiž chýba ustanovenie o tom, že ktoré nehnuteľnosti,   ktoré   sú   predmetom   neúčinných   kúpnych   zmlúv,   patria   do   konkurznej podstaty. Zotrvávame preto na stanovisku, že takto formulované rozhodnutie nemôže byť podkladom na zaradenie majetku do konkurznej podstaty.

...   Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   č.   6   Obo   41/2009   zo   dňa   20.8.2009,   právnemu zástupcovi   sťažovateľa   doručené   dňa   12.10.2009,   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu v Košiciach č. 2 Cbi 1/2008-93 potvrdil a nepriznal sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania.

Vo   svojom   odôvodnení   sa   NS   SR   stotožnil   so   stanoviskom   krajského   súdu a skonštatoval, že rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. 17 Cb 4/00 zo dňa 14.5.2001 má   účinnosť   aj   voči   žalobcovi   ako   osoby,   na   ktorú   bol   majetok   prevedený   účinne s odporovateľným úkonom, pričom pre vydanie takéhoto majetku nie je rozhodujúce, či takýto majetok získa v dobrej viere, alebo nie. Táto skutočnosť má vplyv pre vydanie, resp. nevydanie úžitku z takého plnenia.“

Podľa sťažovateľa „obe rozhodnutia Krajského i Najvyššieho súdu porušili vyššie uvedené ústavné práva sťažovateľa a ich výklad ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní, ako   aj   občianskeho   zákonníka   i Občianskeho   súdneho   poriadku   je   arbitrárny   a nie   je náležite zdôvodnený a nedáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

... V našom prípade Krajský súd Košice v rozhodnutí č. 2 Cbi 1/2008 rozhodol, že chýba   právny   dôvod   žaloby   a   preto   nie   je   možné   v   konaní   rozhodnúť   o   vylúčení   veci z konkurznej podstaty úpadcu.

Najvyšší súd v rozhodnutí č. 6 Obo 41/2009 skonštatoval, že rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. 17 Cb 4/00 zo dňa 14.5.2001 má účinnosť i voči sťažovateľovi, na ktorého bol majetok prevedený účinne s odporovateľným úkonom.

V   dôsledku týchto rozhodnutí,   ktoré podľa nášho názoru porušili vyššie uvedené ústavné   práva   sťažovateľa,   sťažovateľ   príde   o   vlastníctvo   nehnuteľností   bez   možnosti akejkoľvek nápravy, keďže zamietnutím vylučovacej žaloby sa má za to, že majetok je do konkurznej   podstaty   zahrnutý   oprávnene   a   správca   je   oprávnený   tento   speňažiť.   Voči takémuto rozhodnutiu súdu ani proti budúcemu postupu správcu neexistuje žiadny opravný prostriedok.

Sťažovateľ, ktorý postupom podľa § 19 ods. 1 a 2 ZKV neúspešne uplatňoval svoje právo   na   vylúčenie   zaradenia   majetku   do   podstaty,   stratí   speňažením   majetku.   svoje vlastnícke právo, ktoré predtým existovalo a nevzniká mu právo na žiadnu náhradu. Tento prísny následok je čiastočne kompenzovaný v zmysle § 93 ods. 3 druhej vety nového Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý sa ale na tento prípad nepoužije, keďže ide o konkurz, ktorý začal v roku 1999.

... V danom prípade oba súdy poškodili vlastnícke práva sťažovateľa a Ústavou SR chránené základná práva a slobody, ktoré sme uviedli vyššie, a ich postup pri aplikácii práva   a   jeho   výklade   je   podľa   nášho   názoru   neodôvodnený   alebo   arbitrárny   a   teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, keďže má za následok porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.“

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné práva Ing. Ľ. L., bytom: N., zakotvené v čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, v čl. 13, ods. 3 a 4 Ústavy SR, v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, základné právo na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli postupom Krajského súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cbi 1/2008 a Najvyššieho súdu SR v konaní pod č. 6 Obo 41/2009 porušené.

2. Ústavný súd SR ruší napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 6 Obo 41/2009 zo dňa 20.8.2009 a rozsudok Krajského súdu Košice č. 2 Cbi 1/2008-93 zo dňa 13.1.2009 a vec vracia na ďalšie konanie za účelom opätovného prejednania a rozhodnutia veci.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania 245,70 Eur, ktoré je Krajský súd Košice   povinný   uhradiť   na   účet   advokáta   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

Okrem   toho   sťažovateľ „navrhuje   Ústavnému   súdu   SR,   aby   podľa   §   52   ods.   2 Zákona o ústavnom súde odložil vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach č. 2 Cbi 1/2008 zo dňa 13.1.2009 v spojitosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. 6 Obo 41/2009 zo dňa 20.8.2009 z dôvodu, že v prípade odpredaja majetku zaradeného do konkurznej podstaty správkyňou konkurznej podstaty úpadcu L. s.r.o.   L.   by   nebolo   možné   navrátiť   vec   do   pôvodného   stavu a teda   obnoviť   vlastníctvo sťažovateľa ani získať inú finančnú náhradu“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   ústavnému   súdu   22.   decembra   2009   ďalšie podanie   označené ako „doplnenie   sťažnosti“,   v ktorom   poukázal na svoje   zastupovanie dvoch   rôznych   žalobcov   v rovnakej   veci,   pričom   najvyšší   súd   rozhodol   v týchto   dvoch veciach rozdielne. Vo svojom podaní uvádza:

„Po   odoslaní   sťažnosti   naša   kancelária   obdržala   v   druhej   veci   uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 6 Obo 111/2009 v rovnakej veci ale iného žalobcu – K. s.r.o., proti tomu istému správcovi konkurznej podstaty a týkajúci sa toho istého majetku, ktorým súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. 4 Cbi 2/2008-82 zrušil a vrátil tomuto KS   na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie   vo   veci.   Najvyšší   súd   SR   v   uvedenom   uznesení skonštatoval, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Týmto postupom porušil aj základné práva účastníkov na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR i právo na spravodlivý súdny proces.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   môže   ústavný súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   zákona o ústavnom   súde   a skúmal, či   neexistujú   dôvody   na jej odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, porušenie svojho vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a porušenie čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom krajského súdu sp. zn. 2 Cbi 1/2008 a jeho rozsudkom z 13. januára 2009

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal ústavný súd z princípu subsidiarity svojho konania, z ktorého vyplýva, že o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva alebo slobody je ústavný súd oprávnený konať len vtedy, keď sťažovateľ nemá k dispozícii účinný právny   prostriedok   nápravy pred iným   orgánom   štátu.   Ústavný súd už predtým rozhodol,   že   nemá   právomoc   konať   o   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby na vyslovenie   porušenia   jej   základných   práv,   ak im poskytuje   ochranu   právny   poriadok použitím opravného alebo iného právneho prostriedku pred iným orgánom verejnej moci (obdobne napr. II. ÚS 250/03, III. ÚS 51/07, III. ÚS 212/08).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv   postupom   a označeným   rozhodnutím krajského súdu, proti ktorému podal odvolanie. Domáhal sa ochrany svojich práv v systéme všeobecných   súdov   podaním   opravného   prostriedku   –   odvolania.   O   odvolaní   proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu (ako súdu prvého stupňa) rozhodol najvyšší súd (ako   odvolací   súd)   rozsudkom   sp. zn.   6   Obo   41/2009   z   20.   augusta   2009.   Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd,   ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa postupu   krajského súdu a označeného rozsudku odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 41/2009 a jeho rozsudkom z 20. augusta 2009

Ústavný   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   a posúdil   ho z hľadiska sťažovateľom namietaného porušenia jeho práv. V tejto súvislosti sa zaoberal otázkou, ako sa najvyšší súd vysporiadal s odvolacími dôvodmi, ktoré uplatnil sťažovateľ v tomto rozsudku a ktoré najvyšší súd uviedol v napadnutom rozsudku takto:

„Prvostupňový súd vec nesprávne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Žalobca nadobudol nehnuteľnosť kúpnou zmluvou od pôvodného vlastníka M., s.r.o., K.. Bol teda v poradí už tretím vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom súdneho sporu o odporovateľnosť právnych úkonov.

Ako nový nadobúdateľ nemal vedomosť o akýchkoľvek súdnych sporoch alebo iných skutočnostiach, ktoré by mali narúšať jeho dobromyseľnosť pri kúpe týchto nehnuteľností. Žalobca považuje rozsudok 17 Cb 4/00-94 za nevykonateľný z dôvodu nesprávne a nepresne formulovaného petitu rozhodnutia, ktorý určuje, že kúpne zmluvy zapísané na príslušných listoch vlastníctva sú neúčinné a patria do konkurznej podstaty. V petite chýba, ktoré nehnuteľnosti patria do konkurznej podstaty.

Otázna je totožnosť daného majetku, keďže v dôsledku rozsiahlej rekonštrukcie došlo k výstavbe objektov   nových a   takej   zmene pôvodných   objektov,   že   nemožno z hľadiska stavebného hovoriť o tých istých objektoch.“

Najvyšší súd svoj rozsudok odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§10 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k názoru, že odvolaniu žalobcu nieje možné vyhovieť. Žalobca   v   odvolaní namietol,   že ust.   § 159 ods.   2 O.s.p.   nemožno v danej   veci aplikovať, keďže účastníkmi konania vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 17 Cb 4/00 boli JUDr. I. S., S. úpadcu L., s.r.o., L. na strane žalobcu a G., s.r.o., B. na strane žalovaného.

Žalobca - odvolateľ nebol účastníkom tohto konania, a preto rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 17 Cb 4/00, t. j. účinky jeho právnej moci sa na neho nevzťahujú. Odvolací   súd   konštatoval,   že   predmetom   konania   vedeného   na   Krajskom   súde v Košiciach pod sp. zn. 17 Cb 4/00 bol odporovateľný právny úkon podľa ust. § 15 ZKV. Neúčinnosť   právneho   úkonu   znamená,   že   dochádza   k   zániku   účinkov   právnych úkonov dlžníka vo vzťahu na tri právne úkony, ktoré dlžník urobil v lehote stanovenej v ust. §15 ZKV pred začatím konkurzného konania. Pokiaľ teda v tejto rozhodnej dobe dlžník urobil   niektorý   z   vymenovaných   právnych   úkonov,   tieto   sa   stávajú   rozhodnutím   súdu neúčinnými voči všetkým jeho veriteľom.

Táto strata účinkov má za výsledok, že sa v konkurze môžu pohľadávky veriteľov uspokojovať i z majetku, ktorý už nie je vo vlastníctve úpadcu.

Teda ak je právny úkon dlžníka voči jeho veriteľom neúčinný, neznamená to súčasne, že by bol takýto právny úkon dlžníka tiež neplatným právnym úkonom.

Vlastníkom veci zahrnutej do konkurznej podstaty úpadcu v dôsledku neúčinného právneho úkonu dlžníka zostáva navonok stále osoba, ktorá vec od dlžníka nadobudla. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 14. mája 2001, sp. zn. 17 Cb 4/00 obsahuje aj výrok o neúčinnosti právneho úkonu dlžníka.

Preto   správca   konkurznej   podstaty   bol   povinný   zahrnúť   všetko,   čo   v   dôsledku neúčinného právneho úkonu dlžníka ušlo z dlžníkovho majetku.

Ak   však   vydanie   takéhoto   majetku   z   neúčinného   právneho   úkonu   do   konkurznej podstaty nie je dosť dobre možné (napr. pre zničenie alebo opotrebovanie majetku, alebo v dôsledku   prevodu   majetku   na   ďalšiu   osobu),   musí   byť   do   podstaty   vydaná   náhrada obdobne, ako je tomu pri vydaní bezdôvodného obohatenia. Pre povinnosť vydať plnenie (majetok) alebo náhradu za neho späť do konkurznej podstaty, nemá právny význam, či ten, kto plnenie získal, bol v dobrej viere alebo nie.

Ten, kto ušlé plnenie (majetok) vydáva do konkurznej podstaty, má právo na náhradu nutných nákladov, ktoré na ušlé plnenie (majetok) vynaložil.

Odvolací súd konštatoval, že rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 17 Cb 4/00 zo 14.   mája 2001 má účinnosť i voči žalobcovi ako osoby,   na ktorú bol majetok prevedený účinne zodporovateľným úkonom, pričom pre vydanie takéhoto majetku nie je rozhodujúce, či tento majetok získal v dobrej viere alebo nie. Táto skutočnosť má vplyv pri vydaní, resp. nevydaní úžitku z takéhoto plnenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.“

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne   nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   predchádzal   vydaniu napadnutých   rozhodnutí,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach   a   základných   slobodách.   Skutkový   stav   a   právne   závery   všeobecného   súdu   sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z obsahu   žiadneho   zo   sťažovateľom   označených základných práv nemožno vyvodiť nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp.   s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za porušenie   základného   práva.   Je   v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 82/04). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva.

V súvislosti   s namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   namieta nesprávne posúdenie veci a nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov.

Ústavný súd sa však s názormi sťažovateľa nestotožňuje, ale naopak zastáva názor, že o namietanom rozsudku najvyššieho súdu a jeho odôvodnení nemožno prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli ústavne udržateľné, prípadne boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo   akúkoľvek   spojitosť   s   možným   porušením   základných   práv   sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods. 1 ústavy. Čo sa týka namietaného porušenia čl. 13 a 4 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy, sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by preukázali a signalizovali ich porušenie.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   dôvody,   ktoré   potvrdzujú   vecnú   správnosť   výroku prvostupňového   súdu,   sú   výsledkom   právnych   úvah   najvyššieho   súdu   (vychádzajúcich zo skutkových zistení a právneho záveru krajského súdu) a sú podľa jeho názoru ústavne udržateľné.

Podľa   ústavného   súdu   z   obsahu   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   najvyššieho súdu   konfrontovaného   s   obsahom   odvolania   sťažovateľa   možno   dospieť   k   názoru,   že najvyšší   súd   sa   s   uplatnenými   odvolacími   dôvodmi   náležite   vysporiadal   a   uviedol dostatočné   skutkové   a právne   závery,   ktoré   ho   viedli   k potvrdeniu   prvostupňového rozsudku.   Tieto   závery   netrpia   žiadnymi   vnútornými   rozpormi   a   zaujímajú   stanovisko k podstate dôvodov uvedených v odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cbi 1/2008-93 z 13. januára 2009.

Ústavný súd považoval za potrebné zaujať stanovisko aj k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd v inom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 111/2009 rozhodol vo veciach dvoch žalobcov v rovnakej veci rozdielne. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa   ktorej mu neprislúcha zjednocovať in   abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 331/09).

Navyše je potrebné uviesť, že najvyšší súd vo veci sp. zn. 6 Obo 111/2009, v ktorej svojím   uznesením   z 26.   novembra   2009   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   podľa sťažovateľa   v   „rovnakej“   veci   zrušil   a vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie, svoj postup odôvodnil procesnými pochybeniami, ktorými tento rozsudok trpí pričom v odôvodnení uznesenia sp. zn. 6 Obo 111/2009 z 26. novembra 2009 uviedol:„Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo žalobca sa považuje za vlastníka nehnuteľností,   ktoré žalobou žiada vylúčiť z konkurznej podstaty (téza), z akého dôvodu žalovaný   nárok   žalobcu   popiera   (antitéza)   a ako   súd   vyhodnotil   tézu   a antitézu   formou syntézy. Poukázaním zo strany súdu, že ide obdobnú vec ako v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach   z 13.   januára   2009,   č.   k.   2   Cbi   1/2008-93,   sa   nemožno   uspokojiť,   ale   je potrebné   vysvetliť   rozhodnutie   Krajského   súdu   v Košiciach   z 13.   januára   2009,   č.   k. 2 Cbi 1/2008-93, ako aj rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach zo 14. mája 2001, č. k. 17 Cb 4/2000-94 vo vzťahu k prejednávanej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil (§ 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutí vo veci (§ 221 ods. 1 O. s. p.).

Bude   preto   úlohou   prvostupňového   súdu,   aby   v novom   konaní   postupoval v naznačenom   smere   a následne   vo   veci   znova   rozhodol,   a to   aj   o trovách   odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).“

Z citovaného   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obo   111/2009 z 26. novembra 2009 vyplýva, že na rozdiel od tohto rozhodnutia je napadnutý rozsudok najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6 Obo   41/2009   z 20.   augusta   2009   meritórnym   posúdením odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cbi 1/2008-93 z 13. januára 2009.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd uzavrel, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená a je dôvodom na odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu rozhodovať   o ďalších   návrhoch   a požiadavkách   sťažovateľa   (najmä   o odložení vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. február 2010