znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 75/09-98

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti JUDr. R. U., R., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva JUDr. R. U. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Sžo   114/2008 z 30. októbra 2008 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. JUDr.   R.   U. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 000   €   (slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr.   R.   U. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   775,34   €   (slovom sedemstosedemdesiatpäť   eur   a tridsaťštyri   centov),   ktorú j e   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2009 doručená sťažnosť JUDr. R. U., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.   E.   K.,   B.   (ďalej   len   „právna   zástupkyňa“),   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a práva   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 11. januára 2000 vymenovaný ministrom spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“)   do   funkcie predsedu Krajského súdu v Žiline, pričom v zmysle § 93 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) malo jeho funkčné obdobie trvať do 1. apríla 2007.

Sťažovateľovi   bol   4.   októbra   2006   doručený   list   ministra   spravodlivosti   Š.   H. č. 15248/2006-41/3   z   3.   októbra   2006   (ďalej   aj   „rozhodnutie   ministra   spravodlivosti“), v ktorom sa uvádza:

„Vážený pán U., podľa ust. § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Vás odvolávam z funkcie predsedu Krajského súdu v Žiline, z dôvodu neplnenia si povinností predsedu súdu ustanovených zákonom.“

Sťažovateľ poukazuje na to, že „List nie je nijako odôvodnený a okrem hlavičky odosielateľa, podpisu a pečiatky, a adresy adresáta neobsahuje žiadne iné informácie“, a zastáva   názor,   že „týmto   rozhodnutím   minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky zasiahol do jeho práv“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza:„Keďže proti uvedenému rozhodnutiu ministra nie je možné podať žiadny riadny opravný prostriedok, podal v zákonnej lehote žalobu o preskúmanie zákonnosti uvedeného rozhodnutia v zmysle § 244 a nasl. O. s. p. O žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 2 S 453/2006 zo dňa 19. 03. 2008 tak, že konanie vo veci zastavil. Súd sa stotožnil s tvrdeniami uvedenými v žalobe a konštatoval, že rozhodnutie ministra o odvolaní sudcu z funkcie predsedu súdu pre neplnenie povinností predsedu súdu je individuálnym správnym   aktom   zasahujúcim   do   práv   a   povinností   dotknutého   sudcu,   ktoré   je   za predpokladu   vyčerpania   prípustných   riadnych   opravných   prostriedkov   preskúmateľné súdom na základe žaloby podľa § 247 a nasl. O. s. p. Súd však zároveň konštatoval, že vo veci nie sú splnené podmienky pre súdny prieskum rozhodnutia, pretože žalobca v danom prípade nevyužil možnosť podať vo veci rozklad proti žalovanému rozhodnutiu ministra a podal žalobu proti neprávoplatnému rozhodnutiu. V namietanom uznesení sa uvádza, že krajský súd nemal právomoc   vo   veci konať   v zmysle   § 247   ods.   2 O.   s.   p.,   preto   súd postupoval podľa ustanovenia § 250d ods. 3 veta prvá O. s. p. a konanie vo veci zastavil.“

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadol sťažovateľ odvolaním. O odvolaní rozhodoval najvyšší súd, ktorý uznesením sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008 potvrdil uznesenie krajského súdu. V odôvodnení uznesenia najvyšší súd konštatoval, že „prvostupňový súd dospel k správnemu záveru, že rozhodnutie ministra o odvolaní   žalobcu   z   funkcie   predsedu   súdu   nemožno   preskúmať   v   súdnom   konaní   na základe žaloby, pretože nie sú splnené podmienky pre takýto prieskum. Ďalej však odvolací súd   konštatoval,   že   preskúmavaným   rozhodnutím   žalovaný   nezasiahol   do   zákonom chránených práv a právnych záujmov žalobcu a že právo na funkciu predsedu krajského súdu nie je základným právom. Žaloba teda smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom. Citované uznesenie Najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené cestou jeho právnej zástupkyne dňa 13. 11. 2008.“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   formuluje   svoje   právne   názory   k „podstate rozhodnutia ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu súdu“. V tejto súvislosti okrem iného uvádza:

«Funkcia predsedu súdu (okresného či krajského) je verejnou funkciou. Predseda súdu a podpredseda súdu sú v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. orgánmi riadenia a správy súdu. Ústredným orgánom štátnej správy pre súdy je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“). Výkon funkcie predsedu súdu sa v zmysle § 38 zákona č. 757/2004   Z.   z.   skončí   zásadne   uplynutím   jeho   funkčného   obdobia.   Len   zo   zákonom stanovených   dôvodov   zanikne   výkon   funkcie   predsedu   súdu   inak   (vzdaním   sa   funkcie, zánikom funkcie sudcu, odvolaním z funkcie, zánikom súdu, smrťou alebo vyhlásením za mŕtveho).

Sťažovateľ bol z funkcie predsedu krajského súdu odvolaný rozhodnutím ministra spravodlivosti s odvolaním sa na ustanovenie § 38 ods. 5 citovaného zákona...

Rozhodnutie   o   odvolaní   z   funkcie   predsedu   súdu   predstavuje   autoritatívne rozhodnutie,   ktoré vydáva minister ako orgán výkonnej moci v oblasti verejnej správy, keďže   v   konaní   ide   o   verejnú   funkciu.   Hoci   žalobou   napadnuté   rozhodnutie   ministra nespĺňalo ani len formálne náležitosti rozhodnutia, keďže má formu „listu“, jeho účinkom je zásah do práv a povinností sťažovateľa súvisiacich s výkonom funkcie predsedu súdu. Keďže   má   vplyv   na existujúce subjektívne práva   a povinnosti dotknutej osoby a   zákon výslovne   nevylučuje   súdne   preskúmanie   tohto   rozhodnutia,   musí   podliehať   súdnemu preskúmavaniu v rámci konania podľa piatej časti O. s. p.

Odvolávanie predsedu súdu z funkcie je zákonom stanovený postup a nemôže byť prejavom svojvôle konajúceho orgánu uplatňovanej voči fyzickej osobe, ktorá je činná vo verejnej funkcii. Zákonné rámce odvolania predsedu súdu sú upravené v ustanoveniach § 38 ods. 5-7 zákona č. 757/2004 Z. z. Hoci tento postup nie je detailne upravený, minister spravodlivosti je pri odvolávaní z funkcie predsedu súdu povinný rešpektovať všeobecné zákonné pravidlá, akými sú zákonnosť rozhodnutia, jeho predvídateľnosť, presvedčivosť, konkrétnosť a určitosť.»

Sťažovateľ opiera svoju argumentáciu aj o právny názor ústavného súdu vyjadrený «V analogickej veci, ktorá sa týkala odvolania sudcu z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu SR súdu, Ústavný súd SR vo svojom náleze vo veci III. ÚS 58/08 zo dňa 14. 10. 2008 konštatoval,   že   „Ak   teda   funkčné   obdobie   predsedu   a   podpredsedu   najvyššieho   súdu predstavovalo päť rokov, potom v právnom a demokratickom štáte by malo byť považované za   samozrejmé   (čl.   2   ods.   2   ústavy),   že   táto   ústavná   dĺžka   funkčného   obdobia   bude rešpektovaná všetkými štátnymi orgánmi, alebo orgánmi verejnej moci, teda aj Národnou radou   Slovenskej   republiky   (mocou   zákonodarnou),   v   záujme   zachovania   stability nezávislosti súdnej moci od moci inej. Takýto prístup k volenej verejnej funkcii sa totiž nemôže obísť bez rovnakých podmienok, a to i v tom smere, že sa tieto podmienky nemôžu pri   nezmenenej   ústavnej   úprave   meniť   len   zmenou   politického   prostredia   v   moci zákonodarnej či výkonnej; opak by viedol jednak k neprípustnému politickému zasahovaniu nekompetentných subjektov do nezávislej súdnej moci, a tým aj princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy).». Sťažovateľ tiež pripomína, že podobne rozhodol aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 18/06 z 11. júla 2006.

Podľa sťažovateľa „Výkon   každej verejnej funkcie musí požívať hmotnoprávnu aj procesnú   ochranu   pred   svojvôľou   orgánov   štátnej   správy.   Znamená   to,   že   pre   prípad odvolania   z   funkcie   musia   byť   hmotnoprávne   dôvody   formulované   dostatočne   zreteľne a konkrétne,   zároveň   však   musí   byť   dotknutému   subjektu   umožnená   procesná   obrana prostredníctvom nezávislého súdnictva pred prípadným zásahom do jeho práv. Sťažovateľ namietal   postup   a   rozhodnutie,   ktorým   ho   minister   spravodlivosti   odvolal   z   funkcie predsedu súdu a podanou žalobou sa domáhal zachovania svojich verejných subjektívnych práv v procese odvolávania z funkcie a zachovania zákonnosti rozhodovania správneho orgánu.

Žalobou   napadnuté   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   nespĺňalo   formálne   ani materiálne náležitosti rozhodnutia. Rozhodnutia vydané v oblasti verejnej správy musia obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku, odôvodnené. Vyplýva to zo všeobecných náležitostí rozhodnutia v správnom konaní upravených v ustanovení § 47 správneho   poriadku   č.   71/1967.   Namietané   rozhodnutie   neobsahovalo   odôvodnenie   ani poučenie o opravnom prostriedku.

Odôvodnenie poskytuje skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia, takže v duchu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozhodnutie orgánu verejnej správy musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Minister spravodlivosti v namietanom rozhodnutí uviedol len odkaz na zákonné ustanovenie bez ďalšieho zdôvodnenia. Odkaz na príslušné zákonné ustanovenie, ktoré dáva legitimitu ministrovi odvolať funkcionárov správy súdov, rozhodne nie je možné považovať za vymedzenie dôvodu po právnej stránke a už vôbec nie z hľadiska skutkového vymedzenia veci. Akceptácia takéhoto výkladu absolútne popiera zmysel zákona (obchádza ho),   ktorého účelom   je zabezpečiť   vylúčenie svojvôle v procese   odvolávania predsedov a podpredsedov všeobecných súdov. V skutočnosti však minister spravodlivosti postupoval tak, ako keby bolo možné predsedov súdov odvolať bez dôvodu.

Teória aj platná právna úprava vychádza z toho, že rozhodnutia vydané v oblasti verejnej správy sa nemusia odôvodňovať vtedy, keď ide o rozhodnutia, ktorými sa v plnom rozsahu vyhovuje podanému návrhu. Pri rozhodnutiach, ktorými sa podanému návrhu (hoci len sčasti) nevyhovuje, rovnako ako rozhodnutia, ktorými sa ukladajú povinnosti, alebo ktorými   sa   mení   či   ruší   doterajší   právny   stav,   sa   naopak   odôvodňovať   musia.   (napr. rozsudok NSS ČR sp. zn. 4 Aps 4/2005 zo dňa 27. 04. 2006).

Hoci zákon č. 757/2004 Z. z. neobsahuje podrobnú procesnú úpravu odvolávania predsedu súdu, minister je povinný zvoliť taký procesný postup, ktorý ochráni základné práva   účastníka   konania   a   naplní   ústavný   a   zákonný   rámec   rozhodnutia.   Minister   je povinný tak postupovať v záujme naplnenia ústavných imperatívov vyplývajúcich z práva na spravodlivý   proces,   zo   zachovania   princípu   právnej   istoty   a   z   ochrany   legitímneho očakávania účastníka, ako aj vychádzajúc z princípu ústavne konformného výkladu práva. Minister mal postupovať v zmysle všeobecných ustanovení správneho poriadku, a to aj čo do naplnenia formálnych znakov rozhodnutia, keďže zákon č. 757/2004 Z. z. nevylučuje jeho použitie. Správny poriadok obsahuje štandardy rozhodovania v správnom konaní s ohľadom na dodržiavanie práv účastníkov konania, preto by bol takýto postup na mieste. Podobne postupoval pri rozhodovaní v analogickom prípade napr. Nejvyšší správní soud České republiky; rozsudok zo dňa 04. 02. 2004, čj. 6 A 57/2002-61, Sbírka rozhodnutí Nejvyššího správního soudu č. 188.“.

Sťažovateľ akceptuje, že minister spravodlivosti môže podľa § 38 ods. 5 zákona o súdoch   odvolať   predsedu   súdu, „ak   si   neplní   povinnosti   predsedu   súdu   ustanovené zákonom“, ale zdôrazňuje, že «výpočet povinností predsedu súdu... nepredstavujú neurčitý pojem s nejasným, abstraktným obsahom. Naopak, zákon č. 757/2004 Z. z. ich expressis verbis ustanovuje v § 42 ods. 1 až 3. Minister spravodlivosti v listine, ktorou sťažovateľa odvolal   z   funkcie   predsedu   súdu,   však   neuviedol,   ktorú   alebo   ktoré   zo   zákonom predpokladaných   povinností   sťažovateľ   neplnil.   Neuviedol   ani,   akým   konaním   resp. nekonaním neplnil sťažovateľ svoje povinnosti. Rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa je teda neprimerane všeobecné, nekonkrétne, neodôvodnené, neurčité a nezrozumiteľné, a ako také je nepreskúmateľné.

Dôvodová správa k zákonu č. 757/2004 Z. z. k tomuto ustanoveniu uvádza, že v ust. § 38 sa ustanovujú spôsoby zániku funkcie predsedu súdu, pričom štandardným spôsobom zániku tejto funkcie je uplynutie jeho päťročného funkčného obdobia. Podľa dôvodovej správa sa „V odsekoch 2 až 6 sa bližšie špecifikuje proces predchádzajúci zániku funkcie predsedu súdu v závislosti od toho ktorého dôvodu zániku tejto funkcie“.

Ak dôvodom odvolania predsedu súdu ministrom je neplnenie si povinností predsedu súdu,   a ak   zákon presne vymedzuje,   aké sú povinnosti predsedu súdu,   potom   v súlade s právom na spravodlivý proces a v súlade s princípom právnej istoty minister (ako orgán verejnej správy, ktorý vydáva takéto rozhodnutie) musí v rozhodnutí presne uviesť, ktorú povinnosť predseda súdu nesplnil. Vyššie citované znenie § 38 ods. 5 v spojení s ostatnými ustanoveniami   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   (predovšetkým   ustanoveniami   upravujúcim povinnosti predsedu súdu) garantuje predsedovi súdu právo, aby nebol odvolaný, pokiaľ nenastanú zákonom predpokladané (a teda predvídateľné) dôvody pre jeho odvolanie. To, že dôvody pre odvolanie predsedu existujú, môže a musí rozhodujúci orgán verejnej správy (t. j. minister) preukázať práve v rozhodnutí, ktorým predsedu súdu odvoláva.».

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sa   sťažovateľ   zaoberá   problematikou   príslušnosti všeobecných súdov pri preskúmavaní rozhodnutí v správnom súdnictve a v tejto súvislosti s poukazom na § 38 ods. 7 zákona o sudcoch zdôrazňuje, že „predseda súdu môže byť ministrom spravodlivosti odvolaný z funkcie výlučne formou rozhodnutia. Toto rozhodnutie má   povahu   rozhodnutia   v   oblasti   verejnej   správy,   pričom   sa   týka   práv   a   povinností konkrétneho subjektu, t. j. konkrétneho predsedu súdu. Rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu z funkcie je preto potrebné považovať za správne rozhodnutie sui generis.“.

Podľa   sťažovateľa   zákon   o   súdoch   a   ani Správny   poriadok „neobsahujú   úpravu možnosti napadnutia rozhodnutia ministra spravodlivosti, a teda ani rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu. Právo odvolať predsedu súdu je v zákone koncipované ako výlučné právo ministra spravodlivosti   (§   38 ods.   5 zákona č.   757/2004 Z.   z.),   a   nie   ministerstva   ako ústredného orgánu štátnej správy. Za tejto situácie nemožno uvažovať o použití inštitútu rozkladu, pretože rozklad je opravným prostriedkom proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy (§ 61 zákona č. 71/1967 Zb.). Rozhodnutie ministra spravodlivosti sa tak stáva   právoplatným   v   deň   jeho   doručenia   konkrétnemu   predsedovi   súdu,   z   dôvodu neexistencie ministrovi nadriadenej inštancie, ktorá by v zmysle platnej právnej úpravy v správnom konaní mala právomoc preskúmať jeho rozhodnutia.“.

Sťažovateľ napriek svojmu názoru, že v jeho veci neprichádzalo do úvahy podanie rozkladu   ako   opravného   prostriedku   proti „rozhodnutiu“ ministra   spravodlivosti   o   jeho odvolaní z funkcie, «v dôsledku nie dostatočnej a explicitnej právnej úpravy, nedostatočnej súdnej praxe a najmä z obavy z prípadného zmeškania lehoty zaslal písomne ministrovi spravodlivosti dňa 24. 11. 2006 podanie označené ako „rozklad“, v ktorom žiadal, aby orgán príslušný na rozhodovanie, zrušil napadnuté rozhodnutie ministra o jeho odvolaní z funkcie predsedu súdu. Týmto podaním sa však minister spravodlivosti a ani iný orgán doposiaľ vôbec nezaoberal ani o ňom nerozhodol.». Sťažovateľ ďalej uvádza, že na žiadosť jeho právnej zástupkyne z 15. mája 2008, aby príslušný orgán rozhodol o jeho rozklade proti   rozhodnutiu   ministra   spravodlivosti   č.   15248/2006-41/3   z   3.   októbra   2006, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) odpovedalo,   že „ministerstvo   spravodlivosti   zastáva   názor,   že   rozhodnutiu   o   odvolaní z funkcie predsedu súdu nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Zhodný právny názor vyslovila aj osobitná rozkladová komisia.“. Z   uvedeného vyplýva, že o rozklade nerozhodol ani minister spravodlivosti, ani žiadny iný štátny orgán, čo podľa sťažovateľa „naznačuje,   že   ani   sám   minister   spravodlivosti   nepredpokladá   existenciu   riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktoré vydal“.

Za daných okolností sťažovateľ považoval za jediný efektívny prostriedok nápravy, ktorým mohol dosiahnuť účinnú ochranu svojich subjektívnych práv žalobu podľa § 244 a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   o   preskúmanie   zákonnosti predmetného rozhodnutia ministra spravodlivosti o jeho odvolaní z funkcie predsedu súdu.

Podľa   sťažovateľa «Rozhodnutie   o   odvolaní   predsedu   súdu   je   nepochybne rozhodnutím, ktoré je spôsobilé zasiahnuť do práv dotknutého predsedu súdu, keďže ide o rozhodnutie, ktorým minister odníma právomoci súvisiace s výkonom funkcie predsedu súdu.   Predmetným rozhodnutím   minister zasiahol do práv sťažovateľa vyplývajúcich zo zákona   č.   757/2004   Z.   z.,   predovšetkým   právo   na   nerušený   výkon   funkcie   predsedu okresného súdu až do uplynutia funkčného obdobia za predpokladu, že nenastane niektorý z taxatívne stanovených dôvodov pre zánik funkcie predsedu súdu (§ 38 zák. č. 757/2004 Z. z.),   právo   nebyť   odvolaný   z   funkcie   predsedu   súdu,   pokiaľ   nenastanú   skutočnosti predvídateľné zákonom pre odvolanie z tejto funkcie (§ 38 ods. 5 zák. č. 757/2004 Z. z.), ako aj do práva na funkčný príplatok za riadiacu činnosť vo funkcii predsedu súdu. Minister zasiahol   tiež   do   práv   sťažovateľa   vyplývajúcich   z   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   keďže namietaným rozhodnutím zasiahol do jeho práv na spravodlivý proces, ktoré zahŕňa okrem iného   jeho   legitímne   očakávanie   a   právnu   istotu,   že   príslušný   orgán   bude   postupovať v súlade so zákonom. Ako už bolo vyššie uvedené, Občiansky súdny poriadok (predovšetkým v zmysle § 248) ani žiadny iný zákon pritom nevylučuje takéto rozhodnutie zo súdneho preskúmavania.

Navyše, v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR „z právomoci súdu však nemožno vylúčiť preskúmavanie   rozhodnutí   týkajúcich   sa   základných   práv   a   slobôd“.   Keďže   sťažovateľ podanou   žalobou   namietal   zásah   do   svojich   základných   práv   a   slobôd   garantovaných v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR, súd nemohol odmietnuť prejednanie veci. Ak sa súd odmietol zaoberať namietaným rozhodnutím ministra spravodlivosti, nepochybne by v tomto prípade išlo o denegatio iustitiae.». Sťažovateľ na tomto základe konštatuje, že v jeho veci „boli splnené   všetky   podmienky   na   súdne   preskúmanie   namietaného   rozhodnutia   všeobecným súdom v rámci systému správneho súdnictva“.

Sťažovateľ tvrdí, že namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu bol „ukrátený na svojom základnom práve na spravodlivý proces (v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 36 ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   základných   práv a slobôd). Okrem toho sťažovateľ namieta, že rozhodnutie je v rozpore s princípom právnej istoty (vyplývajúcim predovšetkým z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z čl. 46 Ústavy SR), ktorého imanentnou súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť   postupu orgánov verejnej moci v súlade s právom a zákonom stanovenými požiadavkami.“.

Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd „rozhodol   nezákonne   a   arbitrárne   a   svojím rozhodnutím nenaplnil obsah práva na súdnu ochranu, tak ako to bolo možné dôvodne očakávať. Medzi jeho rozhodnutím a porušením sťažovateľovho práva na súdnu ochranu je priama súvislosť. Ako sme uviedli vyššie, Najvyšší súd SR v zásade znemožnil sťažovateľovi prístup   ku   konaniu   o   preskúmavanie   zákonnosti   rozhodnutia   ministra   spravodlivosti o odvolaní sťažovateľa z funkcie predsedu súdu.

Namietaným   uznesením   Najvyšší   súd   SR   potvrdil   uznesenie   prvostupňového Krajského súdu v Bratislave, ktorým bolo konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti o odvolaní sťažovateľa z funkcie predsedu súdu zastavené. Najvyšší súd SR ako odvolací súd konštatoval, že predmetné rozhodnutie ministra spravodlivosti sa netýka práv sťažovateľa a že jeho povaha nepripúšťa súdny prieskum tohto rozhodnutia v rámci správneho súdnictva...

Ani   prvostupňový   a   ani   druhostupňový   súd   sa   nedokázali   riadne   a   spoľahlivo vysporiadať   s   argumentmi   sťažovateľa,   ktorý   poukazoval   na   skutočnosť,   že   z   funkcie predsedu   súdu   bol   ministrom   spravodlivosti   odvolaný   nezákonným   spôsobom.   Úlohou všeobecných súdov bolo poskytnúť sťažovateľovi ochranu pred dôsledkami nezákonného rozhodnutia   a   postupu   ministra   spravodlivosti.   Už   v   procese   odvolávania   sťažovateľa z funkcie predsedu súdu došlo k flagrantnému zásahu do jeho práva na spravodlivý proces, t.   j.   in   concreto   práva   byť   zo   svojej   funkcie   odvolaný   na   základe   zákona   a   zákonným spôsobom. Skutočnosť, že súd prvého stupňa konanie vo veci zastavil a súd druhého stupňa jeho rozhodnutie potvrdil, a to všetko napriek tomu, že pre tento ich postup nemajú zákonné splnomocnenie resp. zákon v danom prípade zastavenie konania nepripúšťa, je dôkazom a prejavom   svojvoľného   a   arbitrárneho   postupu   súdov   oboch   inštancií.   Tým,   že sťažovateľovu žalobu neprejednali súdy v merite veci, ale rozhodli nezákonne o procesnom zastavení   konania   bez   náležitého   vysporiadania   sa   s   jeho   argumentmi,   odopreli sťažovateľovi   realizáciu   a   uplatnenie   jeho   práva   na   spravodlivý   proces,   inými   slovami odopreli mu spravodlivosť.“.

Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie považuje «za nevyhnutné poukázať na rozhodnutie iných senátov Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho, ktoré riešili vec identickú   s   vecou   sťažovateľa   (odvolanie   z   funkcie   predsedu   súdu   a   príslušnosť   súdu k preskúmaniu tohto rozhodnutia ministra spravodlivosti). Tieto senáty Najvyššieho súdu SR zaujali v prejednávaných veciach úplne opačné stanovisko, ako zaujal senát Najvyššieho súdu SR v prípade sťažovateľa.

V uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžo 76/2007 zo dňa 11. 12. 2007 príslušný senát uviedol: „Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia a zásady ako aj ustálenú judikatúru v tejto oblasti (o. i. napr. rozsudok NS SR vo veci sp. zn. M-Sždov 7/03, nález ÚS SR II. ÚS 200/05-77 zo dňa 14. decembra 2005 a uznesenie NS SR vo veci sp. zn.

1 Sž-o-NS 159/2005) odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného treba považovať za individuálny správny akt dotýkajúci sa práv žalobkyne, pričom jedným zo základných práv subjektu je možnosť domôcť sa svojich práv na príslušnom orgáne v rámci správneho konania, resp. na súde.“.

Rovnako v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžo 78/2007 zo dňa 19. 12. 2007 príslušný senát v odôvodnení rozhodnutia konštatuje, že „s ohľadom na tzv. subsidiárny charakter správneho poriadku vo vzťahu k osobitným zákonom odvolací súd zastáva názor, že na rozhodovanie ministra v zmysle § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. sa vzťahuje správny   poriadok.   Vzhľadom   na   vyššie   citované   zákonné   ustanovenia   a   zásady   ako   aj ustálenú judikatúru... odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodnutie   žalovaného   treba   považovať   za   individuálny   správny   akt   týkajúci   sa   práv žalobcu...“.

V   právnej   veci   vedenej   na   Najvyššom   súde   SR   pod   sp.   zn.   8   Sžo   114/2008   súd v uznesení zo dňa 20. 11. 2008 konštatoval, že „Zákon č. 757/2004 Z. z. výslovne nevylučuje aplikáciu správneho poriadku a nemá ani osobitnú procesnú úpravu procesného postupu, ktorého   výsledkom   je   vydanie   aktu   ovplyvňujúceho   právne   postavenie   sudcu,   ktorým rozhodnutie   ministra   v   zmysle   §   38   ods.   5   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   podľa   názoru odvolacieho súdu nesporne je. S ohľadom na tzv. subsidiárny charakter správneho poriadku vo vzťahu k osobitným zákonom odvolací súd zastáva názor, že na rozhodovanie ministra v zmysle § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. sa vzťahuje správny poriadok... odvolací súd... dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného treba považovať za individuálny správny akt týkajúci sa práv žalobcu, pričom jedným zo základných práv subjektu je možnosť domôcť sa svojich práv na príslušnom orgáne v rámci správneho konania, resp. na súde.».

Podľa   sťažovateľa   je   zarážajúca „rozpornosť   rozhodovania   senátov   Najvyššieho súdu SR, ktorý je najvyššou súdnou inštanciou v rámci systému všeobecného súdnictva. Tri rozdielne senáty Najvyššieho súdu SR, na rozdiel od senátu Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhodoval vec v prípade sťažovateľa, uznali, že v danom prípade išlo o rozhodovanie v oblasti   verejnej   správy,   na   ktoré   sa   vzťahuje   subsidiárne   správny   poriadok.   Zároveň potvrdili,   že   konečné   a   právoplatné   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   o   odvolaní predsedu súdu z funkcie je preskúmateľné všeobecným súdom v rámci systému správneho súdnictva podľa piatej časti O. s. p. Z uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR navyše vyplýva, že predmetné rozhodnutia ministra spravodlivosti boli rozhodnutiami, ktoré sa dotýkali práv žalobcov, a ako také teda musia spadať do množiny rozhodnutí podliehajúcich súdnemu prieskumu aj s ohľadom na znenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety Ústavy SR.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   1   Sžo   114/2008   zo   dňa 30. 10. 2008 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 114/2008 zo dňa 30. 10. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume   100   000   Sk   (slovom   jedenstotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne prerokoval   a uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   75/09-23 z 5. marca 2010 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval podpredsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti, ako aj k tomu, či   trvá na tom, aby sa   vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd zároveň zaslal sťažnosť, ako aj označené uznesenie o jej prijatí na ďalšie konanie na vedomie a prípadné vyjadrenie aj ministrovi spravodlivosti ako účastníkovi sťažnosťou napadnutého konania.

Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadrila   v   prípise č. k. KP 8/2009-28 z 22. apríla 2009, v ktorom okrem iného uviedla:

«... V ústavnej sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že funkcia predsedu súdu je základným právom.   Namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Sžo   114/2008 z 30. októbra 2008.

V jednej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že zákon č. 757/2004 Z. z. a ani správny   poriadok   71/1976   Zb.   neobsahujú   úpravu   možnosti   napadnutia   rozhodnutia ministra spravodlivosti, a teda ani rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu. Právo odvolať predsedu súdu je v zákone koncipované ako výlučné právo ministra spravodlivosti (§ 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z.), a nie ministerstva ako ústredného orgánu štátnej správy. Za   tejto   situácie   nemožno   uvažovať   o   použití   inštitútu   rozkladu,   pretože   rozklad   je opravným prostriedkom proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy (§ 61 zákona č. 71/1967 Zb.). Rozhodnutie ministra spravodlivosti sa tak stáva právoplatným v deň jeho doručenia   konkrétnemu   predsedovi   súdu,   z   dôvodu   neexistencie   ministrovi   nadriadenej inštancie, ktorá by v zmysle platnej právnej úpravy v správnom konaní mala právomoc preskúmať jeho rozhodnutia (ústavná sťažnosť - str. 5, posledný odsek).

V napadnutom uznesení najvyšší súd náležité odôvodnil záver, že nie sú splnené zákonné   podmienky   súdneho   preskúmavacieho   konania.   Odôvodneniu   napadnutého uznesenia a jeho presvedčivosti venoval najvyšší súd náležitú pozornosť tiež z toho dôvodu, že uznesenie krajského súdu síce potvrdzoval podľa § 219 v spojení s § 246c ods. 1 OSP ako vecne správne, nestotožnil sa však s názorom krajského súdu, v zmysle ktorého krajský súd konanie zastavil z dôvodu, že v danej veci žalobca nevyužil možnosť podať rozklad a podal žalobu proti neprávoplatnému prvostupňovému rozhodnutiu a teda že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom (§ 250d ods. 3 OSP). Javí   sa   preto   byť   iracionálne,   keď   sťažovateľ   poukazuje   na   „úplne   opačné stanovisko“,   ktoré   bolo   zaujaté   v   uzneseniach   najvyššieho   súdu   (6   Sžo   76/2007, 2 Sžo 78/2007 a 8 Sžo   114/2008)   lebo výsledok je aj pri   úplne   opačných   stanoviskách v danej veci rovnaký, a tým je zastavenie konania.

Sťažovateľ   bol   odvolaný   z   funkcie   predsedu   súd   a   nie   z   funkcie   sudcu   -   nebol vyzlečený z talára! - preto poukaz na záujem zachovania stability nezávislosti súdnej moci od   moci   inej   a   na   neprípustné   politické   zasahovanie   nekompetentných   subjektov   do nezávislej súdnej moci a tým aj princípov právneho štátu sa javí byť nenáležitý (ústavná sťažnosť   - str.   3,   posledný odsek).   Nemožno funkciu predsedu krajského súdu stotožniť s funkciou podpredsedu najvyššieho súdu, ktorá má osobitnú ústavnú úpravu.»

Minister spravodlivosti v určenej lehote nevyužil možnosť vyjadriť sa k sťažnosti, ale v podaní doručenom ústavnému súdu 20. apríla 2009 vzniesol námietku predpojatosti proti sudcovi L. O. ako sudcovi spravodajcovi (ďalej len „sudca spravodajca“) v predmetnej veci a sudkyni Ľ. G., členke IV. senátu ústavného súdu (ďalej len „sudkyňa“). Sudca spravodajca spolu so svojím vyjadrením, ako aj vyjadrením sudkyne k námietke predpojatosti vznesenej ministrom   spravodlivosti   bez zbytočného odkladu   predložil   vec predsedníčke   ústavného súdu na rozhodnutie o predmetnej námietke. Senát ústavného súdu príslušný podľa rozvrhu práce   o uvedených   námietkach   ministra   spravodlivosti   rozhodol   uznesením   č.   k.   I.   ÚS 353/2010-23   z   21.   októbra   2010   tak,   že   konanie   o nich   zastavil.   Z uvedeného   dôvodu ústavný súd v období od 20. apríla 2009 do 21. októbra 2010 vo veci samej nekonal.

Prípisom   z   2.   novembra   2010   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu,   aby   sa vyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a zároveň jej zaslal na vedomie   a   prípadné   zaujatie   stanoviska   vyjadrenie   podpredsedníčky   najvyššieho   súdu z 22. apríla 2009.

Právna zástupkyňa   na výzvu ústavného súdu reagovala podaním zo 16. novembra 2010, v ktorom uviedla, že trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, z dôvodu nejednotnej praxe ústavného súdu „pri rozhodovaní v obdobných veciach, kedy ústavný súd posudzoval   sťažnosti   niektorých   bývalých   predsedov   všeobecných   súdov.   Hoci   išlo o skutkovo aj právne takmer identické veci, ústavný súd napriek tomu rozhodoval rôzne – vec prijal na ďalšie konanie a rozhodol, že ústavné práva sťažovateľa boli porušené (ide o vec vedenú na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 230/09), iný senát však   obdobné   veci   ani   neprijal   na   ďalšie   konanie   (ide   o   veci   vedené   pod   sp.   zn. I. ÚS 230/2010, I. ÚS 231/2010, I. ÚS 232/2010), pričom v týchto veciach členka senátu zaujala odlišné stanovisko ako zvyšok senátu (konkrétne ide o veci vedené pod sp.   zn. I. ÚS 230/2010   a   I.   ÚS   231/2010).   Preto   trváme   na   ústavnom   pojednávaní   vo   veci sťažovateľa JUDr. U.“.

Vzhľadom na to, že podpredsedníčka najvyššieho súdu sa v prípise z 22. apríla 2009 nevyjadrila k tomu, či najvyšší súd ako účastník konania trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd prípisom z 2. novembra 2010 vyzval predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie k otázke ústneho pojednávania vo veci v lehote 7 dní od doručenia. Na výzvu   ústavného   súdu   reagovala   prípisom   č.   k.   KP   8/09-28   zo   7.   decembra   2010, doručeným   ústavnému   súdu   12.   decembra   2010,   predsedníčka   správneho   kolégia najvyššieho   súdu,   v ktorom   oznámila,   že   najvyšší   súd   súhlasí   s   tým,   aby   ústavný   súd v predmetnej veci upustil od ústneho pojednávania.

Vychádzajúc z oznámenia právnej zástupkyne ústavný súd nariadil vo veci ústne pojednávanie   na   3.   február   2011.   Predvolania   na   ústne   pojednávanie   boli   účastníkom konania riadne a včas doručené.

Na   ústnom   pojednávaní   uskutočnenom   3.   februára   2011   sa   zúčastnili   sťažovateľ a jeho   právna   zástupkyňa.   Zástupca   najvyššieho   súdu   sa   ústneho   pojednávania   bez ospravedlnenia nezúčastnil.

Právna zástupkyňa na ústnom pojednávaní uviedla, že sťažovateľ v plnom rozsahu zotrváva   na svojej   sťažnosti   a   poukazujúc aj na doterajšie   rozhodnutia   ústavného súdu v obdobných právnych veciach zdôraznila, že najvyšší súd vo veci jej mandanta pochybil a „rozhodoval   svojvoľne,   arbitrárne   a   bez   opory   v   zákone“,   keďže   rozhodol,   že   akt o odvolaní   z   funkcie   predsedu   súdu   nie   je „individuálny   správny   akt,   a   preto   mu   vec neprináleží a nemôže o nej rozhodovať“.

V súvislosti s kritikou rozhodovania súdov konajúcich vo veci jej mandanta právna zástupkyňa tiež   poukázala na skutočnosť,   že „tak   krajský   súd,   ako ani   najvyšší súd si nevyžiadali spisový materiál z ministerstva spravodlivosti a vlastne rozhodovali bez toho, aby mali k dispozícii spisový materiál“. V tejto súvislosti sa právna zástupkyňa odvolala na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 230/09, v ktorom sa poukazuje na povinnosť správneho súdu zabezpečiť si pre svoje rozhodovanie „úplný správny spis žalovaného“, pričom   v   prípade,   ak   to   správny   súd   v   danom   prípade   neurobil,   „...   potom   svojím rozhodnutím porušil základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa“.

Vo vzťahu k návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia právna zástupkyňa uviedla, že „ak by táto vec prebehla len medzi ministrom a predsedom súdu, nebol by dôvod na priznanie nejakej náhrady nemajetkovej ujmy. Faktom však je, že vec odvolania môjho mandanta a aj ďalších šiestich predsedov súdov z ich pozície bola verejne opakovane a dlhodobo, poviem to tak pretriasaná v médiách, a to predovšetkým zo strany vtedajšieho   ministra   spravodlivosti,   prípadne   ministerstva   spravodlivosti   ústami   jeho hovorcu. K tomu môžme aj predložiť výber z tlače z niektorých médií (čo aj urobila, pozn.), kde opakovane sa či už vtedajší minister, alebo hovorca ministerstva spravodlivosti vracali k tomu, pričom poukazovali na to, že údajne vo veci boli jednoznačne splnené podmienky, pretože sa môj mandant alebo teda aj ostatní jednoznačne dopustili porušenia viacerých ustanovení zákona. Všetko je to v takej veľmi všeobecnej rovine, veľmi málo konkrétneho, ale opakovane pretriasané, čo znamenalo, že celá nielen sudcovská verejnosť, ale celá, v zásade celá verejnosť mala možnosť získať obraz o tom, že títo predsedovia súdov zlyhali vo svojich funkciách, museli zlyhať naozaj závažným spôsobom, ak ich minister takto zo dňa na deň odvolal....“.

V   ďalšej   časti   ústneho   pojednávania   odpovedala   právna   zástupkyňa   na   otázku sudkyne, či prílohou žaloby adresovanej krajskému súdu bol aj rozklad proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti. V odpovedi najmä uviedla: „Myslím si, že nie, ale nie som si istá, pravdupovediac vychádzala som z toho, že súd bude postupovať zákonným spôsobom, to znamená, že vyžiada si spisový materiál, ktorý je podkladom tohto rozhodnutia zo strany správneho orgánu. To mu v zásade zákon, Občiansky súdny poriadok, ukladá, čiže z tohto hľadiska som nepovažovala za nevyhnutné priložiť všetky tieto dokumenty, pretože tie by mali byť súčasťou spisového materiálu.“ Na ďalšiu otázku sudkyne, či pred rozhodnutím krajského   súdu   o   žalobe,   ktorou   sa   domáhali   preskúmania   rozhodnutia   ministra spravodlivosti, urobili určitý úkon vo vzťahu k ministrovi, resp. ministerstvu spravodlivosti v súvislosti s podaným rozkladom, právna zástupkyňa uviedla, že rozklad síce podali, hoci zastávali názor, že v predmetnej veci ho nemožno podať, keďže „tá právna úprava v tomto smere   nie   je   dostatočne   explicitná“,   pričom   očakávali,   že   správny   orgán „nejakým spôsobom sa k nemu vyjadrí, nevyjadril sa... správny orgán má určité lehoty, má 30 dní na rozhodnutie, ak chce túto lehotu predĺžiť, musí o tom informovať, čiže... predpokladali sme, že keďže nepostupoval podľa tohto procesného postupu, zjavne túto vec vyhodnotil takým spôsobom,   že   nejde   o   rozklad,   resp.   že   vo   veci   nie   je   možné   podať   rozklad.   Ale   v nadväznosti na rozhodnutie krajského súdu sme chceli mať túto skutočnosť aj   potvrdenú písomne, preto sme žiadali, aby nás informovali, teda čo s tým podaním vlastne urobili... reakcia, ktorá prišla, v zásade korešpondovala s tým, čo sme predpokladali aj my, že... ministerstvo spravodlivosti zaujme takýto názor, že vo veci nie je možné podať rozklad.“. Na   otázku   sudkyne,   či   bola   odpoveď   ministerstva   spravodlivosti   na   urgenciu   súvisiacu s nerozhodnutím   o podanom   rozklad priložená k odvolaniu   proti   rozhodnutiu   krajského súdu,   právna   zástupkyňa   uviedla,   že   prílohou   odvolania   bol   rozklad,   pričom   v   čase podávania odvolania odpoveď ešte nemali a dodatočne ju k odvolaniu nepriložili, keďže vychádzala z toho, že „spisový materiál zo správneho orgánu je nevyhnutným podkladom pre rozhodnutie, existujú rozhodnutia, ktoré vychádzajú z toho, že ak spisový materiál nebol priložený, jednoznačne rozhodnutie treba zrušiť ako nezákonné, pretože rozhodoval bez podkladu,   ktorý   zákon   predpokladá,   že   má   mať   k   dispozícii.  ...   ten   rozklad   a   takisto vybavenie toho rozkladu malo byť súčasťou spisového materiálu, ktorý mal byť súčasťou a podkladom pre rozhodnutie tak krajského, ako aj najvyššieho súdu bez ohľadu na to, aké stanovisko zaujal najvyšší súd, domnievam sa, že ten spisový materiál jednoznačne tam mal byť. Nikdy nebol vyžiadaný. Ani jedným ani druhým súdom.“.

V záverečnej časti ústneho pojednávania sťažovateľ, ako aj jeho právna zástupkyňa zopakovali, že zotrvávajú na svojom návrhu koncentrovane vyjadrenom v petite v plnom rozsahu, ktorý právna zástupkyňa upresnila v časti týkajúcej sa požadovanej úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   konania   je   rozhodovanie   o   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   sa   domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008, ako aj jeho zrušenia   a vrátenia veci   na ďalšie konanie a priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk a úhrady trov konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.1 Skutkový stav

Sťažovateľovi, ktorý od 11. januára 2000 vykonával funkciu predsedu Krajského súdu v Žiline, bol 4. októbra 2006 doručený list ministra spravodlivosti č. 15248/2006-41/3 z 3. októbra 2006, v ktorom bolo uvedené: „Vážený pán U., podľa ust. § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Vás odvolávam z funkcie predsedu   Krajského   súdu   v   Žiline,   z   dôvodu   neplnenia   si   povinností   predsedu   súdu ustanovených zákonom.“

Sťažovateľ   sa   žalobou   doručenou   krajskému   súdu   4.   decembra   2008   domáhal preskúmania rozhodnutia ministra spravodlivosti a navrhol ho zrušiť a vrátiť vec ministrovi spravodlivosti na ďalšie konanie.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   S   453/06-35   z   19.   marca   2008   konanie   zastavil a v odôvodnení   tohto   uznesenia   konštatoval,   že   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti „je individuálnym právnym aktom zasahujúcim zasahujúcim do práv a povinnosti dotknutého sudcu, ktoré je za predpokladu vyčerpania prípustných riadnych opravných prostriedkov preskúmateľné súdom na základe žaloby podľa § 247 a nasl. O. s. p.“. Zároveň ale krajský súd   konštatoval,   že „v   danom   prípade   žalobca   nevyužil   možnosť   podať   rozklad   proti rozhodnutiu ministra... a podal žalobu proti neprávoplatnému rozhodnutiu, nebola daná právomoc súdu na konanie o jeho žalobe... Preto súd... konanie zastavil.“.

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   skutočnosti rozklad písomne 24. novembra 2006 podal. Z toho možno vyvodiť, že krajský súd o žalobe sťažovateľa   rozhodol   bez   toho,   aby   si   vyžiadal   príslušný   správny   spis.   Minister spravodlivosti   sa   rozkladom   sťažovateľa   nezaoberal,   a   preto   jeho   právna   zástupkyňa podaním z 15. mája 2008 žiadala, aby príslušný orgán o rozklade urýchlene rozhodol. Na toto podanie reagovalo ministerstvo spravodlivosti prípisom č. k. 17357/2008-41 z 18. júla 2008, v ktorom   sa   okrem iného uvádza: „ministerstvo spravodlivosti zastáva názor, že rozhodnutiu o odvolaní z funkcie predsedu súdu nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Zhodný právny názor vyslovila aj osobitná rozkladová komisia.“

Proti označenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie 5. mája 2008,   ku   ktorému   v   prílohe   priložil   aj   rozklad   z   24.   novembra   2006.   Najvyšší   súd uznesením sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008 odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil. V odôvodnení označeného uznesenia najvyšší súd na jednej strane konštatoval,   že   krajský   súd „dospel   k   správnemu   záveru,   že   rozhodnutie   ministra... nemožno preskúmať v súdnom konaní na základe žaloby, pretože nie sú splnené podmienky pre takýto prieskum“, ale na druhej strane sa „nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého konanie zastavil z dôvodu, že v danej veci žalobca nevyužil možnosť podať rozklad“,   a   formulujúc   právny   názor,   podľa   ktorého „preskúmavaným   rozhodnutím žalovaný nezasiahol do zákonom chránených práv a právnych záujmov žalobcu v zmysle zákonných požiadaviek ustanovených v právnej norme § 244 O. s. p. ako i k tomu, že právo na funkciu predsedu krajského súdu nie je základným právom, z ktorých dôvodov nie je možné ani priznať žalobcovi právo na ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR“, potvrdil rozhodnutie krajského súdu „ako vecne správne podľa § 250ja ods. 4 O. s. p. v spojení s § 246 ods. 1 a s § 219... aj keď z iných právnych dôvodov“.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008 podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorej rozhoduje ústavný súd v tomto konaní.

II.2 Kľúčové námietky sťažovateľa

Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa citovanej v časti I tohto nálezu možno jeho kľúčové námietky zhrnúť takto:

1. Rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu všeobecného súdu je preskúmavateľné v rámci správneho súdnictva, keďže „Minister spravodlivosti je orgánom   verejnej   správy   a   namietaným   rozhodnutím   zasiahol   do   subjektívnych   práv verejnej povahy sťažovateľa...“. Najvyšší súd v namietanom rozhodnutí zaujal k možnosti preskúmateľnosti   takéhoto   rozhodnutia   ministra   spravodlivosti   v   správnom   súdnictve negatívne   stanovisko,   čím   v „zásade   znemožnil   sťažovateľovi   prístup   ku   konaniu o preskúmavanie   zákonnosti   rozhodnutia   ministra   spravodlivosti   o   odvolaní   sťažovateľa z funkcie predsedu súdu“, čo v konečnom dôsledku predstavuje neakceptovateľný zásah do ústavou garantovaných práv sťažovateľa.

2. Namietané uznesenie najvyššieho súdu je nezákonné a arbitrárne a porušujúce princíp právnej istoty, keďže „postráda akékoľvek odôvodnenie, takže je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a ako také aj nepresvedčivé... ignoruje účel a zmysel zákonných ustanovení   upravujúcich   odvolanie   predsedu   všeobecného   súdu,   a   to   všetko   na   úkor subjektívnych práv sťažovateľa – predovšetkým práva na prístup k iným verejným funkciám, právo na spravodlivý proces a práva na zachovanie princípu právnej istoty.“.

II.3 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   vo   svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného právneho predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, že by ním zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 233/04).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí nielen právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon, ale aj právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02). Ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá   základnému   právu   každého   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (I. ÚS 24/00).

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   opakovane   zdôrazňuje,   že   súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV. ÚS 115/03).   Potreba náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je   daná   vo   verejnom   záujme,   pretože   je   jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08). Navyše, ústavný súd zdôrazňuje, že pri svojej rozhodovacej činnosti konštantne zohľadňuje a vychádza z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) aplikovateľnej na prerokúvané veci.

Účelom čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach alebo právom chránených záujmoch ukrátený rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy.   Právo   na   prístup   k   súdu   sa   však   nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje   podmienkami   ustanovenými   zákonom.   Splnenie   týchto   podmienok   treba posudzovať v kontexte so zmyslom a účelom ochrany práv a právom chránených záujmov v súlade   s   materiálnou   koncepciou   demokratického   a   právneho   štátu.   Ak   fyzická   alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe umožniť stať sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami   a   povinnosťami,   ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú (m. m. II. ÚS 230/09).

Z uvedených právnych názorov ústavný súd vychádzal aj pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa.

II.4 Právna analýza a právne závery

Vychádzajúc   z   podstaty   právneho   sporu   medzi   sťažovateľom   a   ministrom spravodlivosti,   kľúčových   námietok   sťažovateľa   uplatnených   v   sťažnosti   a   právneho základu namietaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008 bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľa   zaujať   meritórne stanovisko najmä k trom základným právnym problémom:

a)   či   je   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   o   odvolaní   z   funkcie   predsedu všeobecného súdu   individuálnym správnym aktom, ktorý je preskúmateľný v správnom súdnictve podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,

b) či možno proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu všeobecného súdu podať rozklad, bez podania ktorého (a rozhodnutia o ňom) sa nemožno účinne   domáhať preskúmania   rozhodnutia   ministra   spravodlivosti   o   odvolaní   z   funkcie predsedu   všeobecného   súdu   v správnom   súdnictve   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,

c)   či   sú   právne   názory   najvyššieho   súdu   vyjadrené   v   namietanom   uznesení z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a či v danom prípade zakladajú dôvody na uplatnenie právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, t. j. najmä právomoci vysloviť   porušenie   sťažovateľom   označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru,   zrušiť namietané uznesenie najvyššieho súdu a vrátiť mu vec na opätovné prerokovanie.

Ústavný   súd   ešte   pred   formulovaním   svojho   postoja   k   uvedeným   právnym problémom   vo vzťahu k právnej   veci   sťažovateľa považoval za potrebné zdôrazniť,   že v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   44/09,   II.   ÚS   230/09,   I.   ÚS   230/2010, I. ÚS 231/2010,   I. ÚS 232/2010   už rozhodoval   v   identických   právnych   veciach,   ktorých podstatou bol tiež spor o tom, či rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu všeobecného súdu je preskúmateľné žalobou v správnom súdnictve, a ak, tak za akých podmienok. Z právnych názorov vyslovených v označených konaniach vychádzal ústavný súd aj pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa.

K   otázke,   či   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   o   odvolaní   z   funkcie   predsedu všeobecného   súdu   je   preskúmateľné   v   správnom   súdnictve,   ústavný   súd   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach zreteľne formuloval svoje stanovisko, keď v prvom rade zdôraznil, že takéto rozhodnutie ministra spravodlivosti „je rozhodnutím správneho orgánu, ktorým   sa   dotkol   subjektívnych   práv   sťažovateľa,   a   preto   je   takéto   rozhodnutie preskúmateľné   po   splnení   zákonom   ustanovených   podmienok   správnym   súdom“ (I. ÚS 231/2010).

Tento svoj právny názor ústavný súd založil najmä na tejto argumentácii: «Správne súdnictvo je založené na myšlienke súdnej kontroly výkonnej moci štátu v jej   styku   s   jednotlivcom   a   je   spojené   s   ochranou   verejných   subjektívnych   práv. Subjektívne práva možno charakterizovať ako práva osôb vyplývajúce z právnych noriem, pričom ich možno rozdeliť na práva verejné a súkromné.

Verejné subjektívne práva sú práva vyplývajúce z noriem verejného objektívneho práva, ktoré smerujú k realizácii obsahu zákonov vo sfére verejnomocenských právomocí. V posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu minister spravodlivosti vystupuje ako   správny   orgán,   pretože   pri   výkone   svojej   právomoci   zasahuje   do   verejných subjektívnych práv konkrétnych osôb.

... vzťahy v oblasti správy súdov sa vyznačujú určitou špecifickosťou. Nie je možné konštruovať dvojakosť právneho postavenia predsedu súdu ako úradníka štátnej správy na jednej strane a sudcu na strane druhej. Nie je možné aplikovať princíp „kto menuje, ten odvoláva“ na vzťahy v rámci správy súdov.

Funkcia predsedu súdu musí byť považovaná za kariérny postup sudcu.

...   princíp   nadriadenosti   a   podriadenosti   v   oblasti   správy   súdov   pri   odvolávaní predsedov súdov nie je možné aplikovať.

...   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   je   spôsobilé   ukrátiť   sťažovateľa   na   jeho verejných   subjektívnych   právach“,   a   preto   ústavný   súd   konštatoval,   „že   rozhodnutie ministra spravodlivosti je po splnení zákonných podmienok vyplývajúcich z Občianskeho súdneho   poriadku   preskúmateľné   súdom.“   (I.   ÚS   231/2010,   m.   m.   I.   ÚS   230/2010, analogicky ale stručnejšie pozri tiež I. ÚS 44/2010, II. ÚS 230/09, I. ÚS 232/2010).»

Citované   právne   názory   ústavný   súd   nemá   dôvod   meniť   ani   v   právnej   veci sťažovateľa,   a   preto   v   podrobnostiach   na   argumentáciu   uvedenú   v   označených rozhodnutiach odkazuje, pričom v zásadnej zhode so sťažovateľom považuje za potrebné navyše   uviesť,   že   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   o   odvolaní   z   funkcie   predsedu všeobecného   súdu   predstavuje   autoritatívne   rozhodnutie,   ktoré   vydáva   ako   orgán s mocenskou autoritou v oblasti verejnej správy, keďže ide o verejnú funkciu, pričom takéto rozhodnutie nemôže byť prejavom svojvôle ministra spravodlivosti voči osobe, ktorá je činná vo verejnej funkcii, a preto musí byť predvídateľné, presvedčivé, konkrétne a určité minimálne   z   hľadiska   dôvodov,   ktoré   ministra   spravodlivosti   v   danom   prípade   viedli k uplatneniu jeho mocenskej právomoci. Nemôže byť teda „odôvodnené“ len všeobecným poukazom na neplnenie si „povinností predsedu súdu ustanovených zákonom“, ako to bolo v prípade sťažovateľa (ale aj ďalších sťažovateľov, o sťažnostiach ktorých ústavný súd rozhodoval vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 44/09, II. ÚS 230/09, I. ÚS 230/2010, I. ÚS 231/2010, I. ÚS 232/2010, pozn.), a to zvlášť vtedy, ak zákon o súdoch obsahuje výpočet konkrétnych povinností predsedov všeobecných súdov (pozri § 42). V opačnom prípade možno rozhodnutie ministra   spravodlivosti   o odvolaní z funkcie predsedu   súdu považovať za prejav jeho svojvôle, ktorá je v podmienkach materiálneho právneho štátu z ústavného hľadiska neakceptovateľná a neudržateľná.

V uvedených súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že ak v zmysle ústavy   možno   predsedu   najvyššieho   súdu   pred   uplynutím   funkčného   obdobia   odvolať z funkcie len z dôvodov,   pre ktoré ho možno odvolať z funkcie sudcu   (čl. 145 ods.   3 v spojení   s   čl.   147   ústavy),   tak   potom   vo   vzťahu   k   odvolávaniu   z funkcie   predsedov ostatných   všeobecných   súdov   pred   uplynutím   ich   funkčného   obdobia   musí   byť v podmienkach   právneho   štátu   minimálne   garantované   to,   aby   sa   rozhodnutie   ministra spravodlivosti   o ich   odvolaní   z   funkcie   opieralo   o   niektorý   z   konkrétnych   dôvodov uvedených v § 42 zákona o súdoch. Len prostredníctvom takéhoto výkladu totiž možno zaručiť vnútornú konzistentnosť právnej úpravy odvolávania predsedov všeobecných súdov z ich   funkcií   a zároveň   aj   limitovať   zásahy   výkonnej   moci   do   sféry   súdnej   moci,   čo zodpovedá ústavnému princípu deľby moci vyplývajúcemu jednak z generálneho princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj vnútornej konštrukcie ústavy.

Vo vzťahu k otázke, či možno proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie   predsedu   súdu   podať   rozklad,   sa   najvyšší   súd   v   odôvodnení   namietaného uznesenia nestotožnil „s názorom súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého konanie zastavil z dôvodu,   že   v   danej   veci   žalobca   nevyužil   možnosť   podať   rozklad   proti   rozhodnutiu ministra   zo   dňa   3.   10.   2006 (hoci   v   skutočnosti   ho   podal,   pozn.)...“,   t.   j.   vychádzal z právneho názoru, že rozklad proti takémuto rozhodnutiu ministra spravodlivosti nemožno podať,   keďže   takéto   rozhodnutie   nepodlieha   súdnemu   prieskumu   v   rámci   správneho súdnictva. Tento právny názor najvyššieho súdu je v rozpore s právnymi názormi ústavného súdu   vyjadrenými   v   jeho   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   v   ktorých   najmä   uviedol: „Z ustanovenia § 61 ods. 1 a 3 Správneho poriadku v spojení s § 53 Správneho poriadku možno vyvodiť, že podanie rozkladu je prípustné vždy, pokiaľ zákon neustanovuje inak. Z uvedeného dôvodu podanie rozkladu nemožno vylúčiť ani v prípadoch, keď rozhodnutie vydáva   vedúci   ústredného   orgánu   štátnej   správy.   V   okolnostiach   posudzovanej   veci   je potrebné   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   považovať   za   rozhodnutie   v   zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 Správneho poriadku, proti ktorému zásadne možno podať rozklad. Keďže rozhodnutie ministra spravodlivosti neobsahovalo poučenie o opravnom prostriedku, sťažovateľ mal právo podať rozklad v lehote 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.“ (I. ÚS 44/09, m. m. tiež II. ÚS 230/09, I. ÚS 230/2010, I. ÚS 231/2010, I. ÚS 232/2010).

Citované právne názory sú relevantné aj vo veci sťažovateľa, a to bez ohľadu na skutočnosť,   že   vo vzťahu k možnosti   podať rozklad sám   sťažovateľ zastával   názor, že v jeho prípade „nemožno uvažovať o použití inštitútu   rozkladu...   z dôvodu   neexistencie ministrovi nadriadenej inštancie, ktorá by v zmysle platnej právnej úpravy v správnom konaní mala právomoc preskúmať jeho rozhodnutia“. Podstatné z hľadiska posudzovania jeho sťažnosti je totiž to, že napriek svojmu právnemu názoru sťažovateľ rozklad proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o svojom odvolaní z funkcie predsedu Krajského súdu v Žiline podal z dôvodu „nie dostatočnej a explicitnej právnej úpravy, nedostatočnej súdnej praxe a najmä z obavy z prípadného zmeškania lehoty...“, pričom v jeho veci konajúce súdy na túto právne významnú skutočnosť mali prihliadať.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že najvyšší súd v namietanom uznesení zaujal k obom zásadným   právnym   otázkam   (t.   j.   k   možnosti   preskúmavať   rozhodnutie   ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu súdu, ako aj k možnosti podať proti takémuto rozhodnutiu   rozklad)   diametrálne   odlišný   právny   názor,   aký   zastáva   ústavný   súd.   Táto skutočnosť by ale sama osebe podľa názoru ústavného súdu nemusela postačovať k záveru o porušení sťažovateľom označených práv namietaným uznesením najvyššieho súdu.

V okolnostiach prípadu ústavný súd považuje za podstatnú skutočnosť, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa už existovali rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých tieto súdy zaujali k týmto právnym otázkam zásadne odlišné stanovisko [napr.   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžo   76/2007   z   11.   decembra   2007   alebo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 78/2007 z 19. decembra 2007, v odôvodnení ktorého sa poukazuje na „ustálenú judikatúru (o. i. napr. rozsudok NS SR vo veci sp. zn. M-Sždov 7/03, nález ÚS SR III. ÚS 200/05-77 zo dňa 14. decembra 2005 a uznesenie NS SR vo   veci   sp.   zn.   1   Sž-o-NS   159/2005)...“], pričom   najvyšší   súd   na   túto   skutočnosť v odôvodnení   namietaného   uznesenia   vôbec   nereagoval,   t.   j.   existenciu   diametrálne odlišných   právnych   názorov   všeobecných   súdov   k zásadným   otázkam,   ktoré   boli predmetom jeho rozhodovania, ignoroval.

V   súvislosti   s   touto   skutočnosťou   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   podľa   ktorej   neoddeliteľnou   súčasťou   princípov   právneho   štátu   zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty   práva   môžu   odôvodnene   očakávať,   že   príslušné   štátne   orgány   budú   konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie   právnej   istoty,   že   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   sa   pri   opakovaní v rovnakých   podmienkach   dáva   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93,   PL.   ÚS   16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom   rozhodnutí   orgánov   verejnej   moci,   a   to   tak   v   oblasti   normotvornej,   ako   aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov,   ako   aj   iných   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   k   orgánom   verejnej   moci (IV. ÚS 92/09).   Diametrálne odlišná rozhodovacia   činnosť   všeobecného   súdu   o   tej   istej právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ   ju   nemožno objektívne   a   rozumne   odôvodniť,   je   ústavne   neudržateľná   (IV.   ÚS   209/2010,   m.   m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný výklad   a   používanie   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (§   22 zákona o súdoch), a to bez ohľadu na to, že v danom prípade neuplatňoval svoju právomoc podľa   §   22   zákona   o súdoch,   ale   svoju   právomoc   vyplývajúcu   mu   z   postavenia   súdu rozhodujúceho o opravných prostriedkoch   proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa piatej   časti   tretej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku   (obdobne   pozri   II.   ÚS   177/06, IV. ÚS 92/09).

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   (IV.   ÚS   209/2010)   v zhode a s poukazom na judikatúru s ESĽP konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou najvyššieho   súdu   je   práve   usmerňovať   tieto   protirečivé   rozsudky   (Zielinski,   Pradal, Gonzales   a   ďalší   v.   Francúzsko,   ESĽP   –   Veľká   Komora,   sťažnosti   č.   24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96., bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej   istoty,   ktorý   je   zahrnutý   v   niekoľkých   článkoch   dohovoru   a   tvorí   jeden zo základných   elementov právneho   štátu, situácia, keď   najvyšší súd   (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski v. Poľsko). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku   spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).“.

Za   daných   okolností   bolo povinnosťou   najvyššieho súdu   v namietanom uznesení minimálne   poukázať   na   už   existujúce   rozhodnutia   všeobecných   súdov   v   identických právnych   veciach   vychádzajúce   z   odlišných   právnych   názorov   a   na   tomto   základe zdôvodniť,   prečo   sa   od   nich   v   právnej   veci   sťažovateľa   odkláňa.   Ak   tak   najvyšší   súd v danom   prípade   neurobil,   tak   tým   vážne   spochybnil   princíp   právnej   istoty   ako   jeden z princípov právneho štátu, ktorý sú pri svojej rozhodovacej činnosti povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci a ktorý je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu   o   porušovaní   základných   práv   alebo   slobôd   garantovaných   ústavou   (m.   m. IV. ÚS 383/08). Táto skutočnosť sama osebe v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ako aj relevantnou judikatúrou ESĽP zakladá v posudzovanom prípade dôvod na vyslovenie porušenia ústavou garantovaných práv sťažovateľa.

V okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na to, že najvyšší   súd   v   odôvodnení   namietaného uznesenia   vôbec nereagoval   na skutočnosť,   že sťažovateľ   vo   veci   podal   24.   novembra   2006   proti   rozhodnutiu   ministra   spravodlivosti o svojom odvolaní z funkcie predsedu Krajského súdu v Žiline rozklad (tento rozklad tvoril prílohu   odvolania   sťažovateľa),   a ani   na   skutočnosť,   že   minister   spravodlivosti   ani ministerstvo spravodlivosti sa podaným rozkladom nezaoberali a ani o ňom do dňa jeho rozhodovania nerozhodli, vzhľadom na právny názor ministerstva spravodlivosti vyjadrený v jeho prípise z 18. júla 2008 (pozri už uvedené); o týchto skutočnostiach sa najvyšší súd mohol a mal dozvedieť z príslušného správneho spisu, ktorý mal byť obligatórnou súčasťou spisovej dokumentácie, na základe ktorej vo veci rozhodol. V tejto súvislosti bolo podľa názoru   ústavného   súdu   úlohou   najvyššieho   súdu   aspoň   poznamenať   v odôvodnení namietaného uznesenia,   že   krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   z   nesprávne zisteného skutkového stavu, t. j. zo stavu, podľa ktorého sťažovateľ rozklad nepodal, hoci v skutočnosti ho podal a nebolo o ňom rozhodnuté. Aj táto skutočnosť je podľa názoru ústavného súdu relevantná pri posudzovaní ústavnej konformnosti namietaného uznesenia najvyššieho súdu a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal (porovnaj k tomu odôvodnenie nálezu č. k. II. ÚS 230/09-50 zo 16. decembra 2009).

Sumarizujúc svoje predbežné závery, predovšetkým skutočnosť, že

a) namietané uznesenie najvyššieho súdu je založené (na rozdiel od namietaných uznesení   najvyššieho   súdu   posudzovaných   ústavným   súdom   vo   veciach   vedených   pod sp. zn. I. ÚS 44/09, II. ÚS 230/09, I. ÚS 232/2010) na právnom názore, podľa ktorého rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   o   odvolaní   predsedu   súdu   z   funkcie   nie   je preskúmateľné v správnom súdnictve, ktorý je z hľadiska požiadaviek na ochranu verejných subjektívnych práv sťažovateľa z ústavného hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný,

b) v danom prípade sťažovateľ podal proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o jeho odvolaní z funkcie predsedu Krajského súdu v Žiline rozklad (na rozdiel od právnych vecí sťažovateľov   posudzovaných   ústavným   súdom   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. I. ÚS 230/2010   a   I.   ÚS   231/2010),   ktorým   sa   minister   spravodlivosti   a   ministerstvo spravodlivosti odmietli zaoberať, pričom najvyšší súd na túto skutočnosť v namietanom uznesení   vôbec   nereagoval   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   k svojmu   odvolaniu   rozklad priložil,

c)   najvyšší   súd v rozpore s princípom   právnej istoty   v odôvodnení   namietaného uznesenia vôbec nereagoval na v tom čase už existujúcu zásadne odlišnú a v zásade ustálenú judikatúru   všeobecných   súdov   k   právnym   otázkam,   ktoré   tvorili   právnu   podstatu posudzovanej veci, a teda ani neodôvodnil, prečo sa od nej zásadným spôsobom odklonil,ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008 porušil základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Z citovaného čl. 127 ods. 2 ústavy vyplýva, že v prípade, ak ústavný súd vysloví, že namietaným   právoplatným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv sťažovateľa, tak v zásade vždy aj zruší takéto rozhodnutie, pričom je na jeho uvážení, či zároveň vec vráti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   vychádzajúc z   oprávnenia   vyplývajúceho   mu   čl.   127   ods.   2   ústavy v danom prípade rozhodol nielen o zrušení namietaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 114/2008   z   30.   októbra   2008,   ale   aj   o   jeho   vrátení   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Pri rozhodovaní o tom, či vráti vec na ďalšie konanie najvyššiemu súdu ústavný súd na   jednej   strane   vzal   do   úvahy,   že   o   sťažovateľovom   rozklade,   ktorý   podal   proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti, síce ešte nebolo rozhodnuté, a preto by sa za danej situácie mohol po zrušení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008 v zásade domáhať rozhodnutia o ňom žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t OSP, ale na druhej strane aj skutočnosť, že ostatné rozhodnutie všeobecného súdu v jeho veci vychádza z právneho názoru, podľa ktorého rozklad v danom prípade nie je prípustný,   čo   by   mohlo   po   prípadnom   podaní   žaloby   podľa   §   250t   OSP   viesť k spochybňovaniu   právnej   situácie   sťažovateľa   aj   napriek   zrušujúcemu   rozhodnutiu ústavného súdu. Vzhľadom na to ústavný súd v záujme právnej čistoty rozhodol aj o vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný vec znovu prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými predovšetkým v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie   porušenia   tohto základného práva, prípadne zrušenie namietaného rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk s poukazom na to, že „samotné konštatovanie Ústavného súdu SR o tom, že jeho základné právo bolo porušené, neposkytuje dostatočnú satisfakciu.

Závažným dôsledkom nezákonného rozhodnutia ministra spravodlivosti o odvolaní sťažovateľa z funkcie predsedu súdu je nemateriálna ujma v oblasti osobnej cti, dôstojnosti a profesionálnej vážnosti sťažovateľa. Sťažovateľ bol totiž z funkcie predsedu Krajského súdu v Žiline odvolaný spôsobom, ktorý bol založený na tvrdení, že sťažovateľ si neplnil povinnosti vyplývajúce z funkcie, ktorú zastával, resp. že niektorú z povinností zanedbal alebo porušil... Týmto minister zasiahol do jeho profesionálnej vážnosti, ako aj občianskej cti, keďže kolegovia (a to nielen v obvode Krajského súdu v Žiline, ale aj medzi ostatnými sudcami) môžu byť presvedčení, že vo svojej funkcii zlyhal a de facto porušil zákon. Jediným   účinným   prostriedkom,   ktorým   mohol   sťažovateľ   zvrátiť   pre   neho nepriaznivý stav, bola žaloba na súdny prieskum napadnutého rozhodnutia ministra v rámci správneho súdnictva. Prvoinštančný aj druhoinštančný súd, ako orgány súdnej moci a ako orgány ochrany práva mu však bez zákonného dôvodu odopreli prístup k spravodlivosti a odmietli sa jeho vecou meritórne zaoberať. Ochrana subjektívnych práva sťažovateľa tak ostala zo strany všeobecných súdov nezabezpečená. Dôsledkom tohto postupu všeobecných súdov bol (a stále je) stav pretrvávajúcej právnej neistoty sťažovateľa.“.

Ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade sú splnené podmienky na priznanie finančného   zadosťučinenia.   Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia vychádzal   ústavný   súd   zo   zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   charakter   pochybení najvyššieho súdu a negatívne dôsledky namietaného uznesenia najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím ministra spravodlivosti o odvolaní sťažovateľa z funkcie predsedu Krajského súdu   v Žiline,   ktoré   objektívne   mohli   (aj   vzhľadom   na   obsah   novinových   článkov priložených sťažovateľom do spisu) zasiahnuť do osobnej cti, dôstojnosti a profesionálnej vážnosti sťažovateľa, ako aj dlhotrvajúci stav právnej neistoty, v ktorom sa ocitol, ústavný súd   rozhodol,   že   v   danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume 2 000 €   sťažovateľovi   primerané   konkrétnym   okolnostiam   prípadu   (bod   3   výroku   tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. E. K., B. Úhradu priznal za štyri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a ďalšie podanie ústavnému súdu z 10. júla 2009, účasť na pojednávaní na ústavnom súde) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“), z toho za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2009 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a podanie z 10. júla 2009) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 (účasť na verejnom ústnom pojednávaní).  

Pri rozhodovaní o priznaní trov konania za úkony právnej služby vykonané v roku 2009   ústavný   súd   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 € a pri rozhodovaní o priznaní trov konania za úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Na tomto základe ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 775,34 €, ktorú vypočítal ako súčet súm podľa § 11 ods. 3 (základná sadzba za úkon právnej služby vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, t. j. 3 x 115,90 € za úkony vykonané v roku 2009 a jedenkrát 123,50 € za úkon vykonaný v roku 2011), § 16 ods. 3 (režijný paušál v sume 3 x 6,95 € za úkony vykonané v roku 2009 a v sume 7,41 € za úkon vykonaný   v   roku   2011),   §   16   ods.   4   vyhlášky   (náhrada   cestovných   výdavkov   v sume 87,84 €) a § 17 ods. 1 vyhlášky (náhrada za stratu času za cestu na ústne pojednávanie v sume 12 x 12,35 €, t. j. 148,20 €).

Sťažovateľ žiadal aj úhradu trov súvisiacich s jeho účasťou na ústnom pojednávaní (úhradu hotových výdavkov pozostávajúcich z cestovného a stravného) v sume 164,13 €. Tejto   žiadosti   sťažovateľa   ústavný   súd   nevyhovel   s poukazom   na   §   36   ods.   2   zákona o ústavnom   súde,   z ktorého   vyplýva,   že   v odôvodnených   prípadoch   môže   (ale   nemusí) podľa   výsledkov   konania   buď   úplne,   alebo   len   sčasti   uložiť   niektorému   účastníkovi konania, aby inému účastníkovi konania uhradil jeho trovy.

Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   vyplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

K tomuto   nálezu   sa   prikladá   odlišné   stanovisko   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej k jeho odôvodneniu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011