znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 75/05-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť G. N., bytom B., Maďarská republika, zastúpeného advokátom   JUDr.   Z.   H.,   D.   S.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 166/00 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   166/00 p o r u š i l   základné právo G. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 166/00 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   G.   N. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000   Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. G. N. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 114 Sk (slovom jedenásťtisícstoštrnásť   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš p o v i n n ý   vyplatiť   na účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr. Z.   H.,   D.   S.,   do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   zo 16. marca 2005 č. k. IV. ÚS 75/05–22 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť G. N., bytom B., Maďarská republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Z. H., D. S., ktorou namietal porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 166/00.

Zo sťažnosti vyplýva, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 166/00 sa začalo podaním žaloby z 2. novembra 2000, ktorou sa právna predchodkyňa sťažovateľa Z. L. (ďalej len „žalobkyňa“) domáhala od žalovanej JUDr. A. V. (ďalej len „žalovaná“) zaplatenia   855   000   Sk   s príslušenstvom   z titulu   dlžného   nájomného   za   užívanie   jej spoluvlastníckeho   podielu   na   nehnuteľnosti   a súčasne   zaplatenia   584   000   Sk s príslušenstvom   z titulu   vydania   bezdôvodného   obohatenia   žalovanou   z neoprávneného prenajímania   nehnuteľnosti   patriacej   žalobkyni   bez   jej   súhlasu.   Po   smrti   žalobkyne   sa účastníkom   konania   stal   ako   jediný   dedič   jej   synovec   (sťažovateľ).   Podľa   tvrdenia sťažovateľa konanie okresného súdu je aj napriek jeho opakovaným urgenciám poznačené zbytočnými   prieťahmi,   čím   sa   predlžuje   doba   jeho   právnej   neistoty   a odďaľuje   sa právoplatné skončenie sporu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Odporca, Okresný súd v Liptovskom Mikuláši   prvé   súdne   pojednávanie   vytýčil   na   deň   19. 1. 2001   a   následne   druhé pojednávanie na deň 21. 2. 2001. Právny zástupca neb. Z. L. listom zo dňa 16. 2. 2001 však oznámil súdu, že žalobkyňa zomrela a jediným dedičom zo zákona a na základe závetu po nebohej je jej synovec, G. N. Právny zástupca nebohej zároveň k predmetnému listu ako prílohu priložil plnomocenstvo od G. N. na zastupovanie v predmetnom konaní a požiadal o vytýčenie pojednávania v najskoršom možnom termíne.

Nastali teda prekážky postupu konania na strane účastníka konania - žalobkyne. Odporca, Okresný súd v Liptovskom Mikuláši mal možnosť postupovať podľa § 107 ods. 3 O. s. p.: „Konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca   zomrel;   v   konaní   pokračuje   s   dedičmi   účastníka,   len   čo   sa   skončí   konanie o dedičstve, pokiaľ povaha veci nepripúšťa, aby sa s týmito dedičmi nepokračovalo skôr.“ Pre   úvahu,   či   treba   konanie   prerušiť   podľa   cit.   znenia   predmetného   ustanovenia   bude v týchto prípadoch rozhodujúce, či povaha veci pripúšťa, aby sa dedičmi pokračovalo skôr, než sa skončí konanie o dedičstve. Bude to tak spravidla v prípade, ak budú v konaní zabezpečené   všetky   procesné   práva   do   úvahy   prichádzajúcich   dedičov.   V   podobných prípadoch   teda   majú   súdy   dve   možnosti,   buď   prerušia   konanie   do   skončenia   konania o dedičstve, alebo konanie neprerušia a pokračujú s dedičmi účastníka ak sú ich všetky procesné   práva   zabezpečené.   V   našom   prípade   odporca,   Okresný   súd   v   Liptovskom Mikuláši nielenže neprerušil konanie, ale ani nepokračoval v nej, hoci súdu bolo okamžite oznámené, že jediným dedičom je sťažovateľ a plná moc bola priložená spolu s oznámením dňa 16. 2. 2001. Čo sa týka procesných práv účastníka situácia bola z právneho hľadiska jasná, boli zabezpečené všetky procesné práva, teda súd keď už neprerušil konanie, mal k dispozícií všetky podklady k tomu, aby mohol pokračovať. Týmto postupom súdu došlo prvýkrát v priebehu konania k zbytočným prieťahom v konaní. (...)

Sťažovateľ porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vidí v nečinnosti Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši najmä vtom, že rozsudok odporcu zo   dňa   27. 8. 2003   bol   písomne   vyhotovený   a   doručený   sťažovateľovi   s oneskorením o 4 mesiace   a   29   dní.   Týmto   postupom   súdu   došlo   druhýkrát   v   priebehu   konania k zbytočným prieťahom v konaní. (...)

Tým, že odporca, Okresný súd v Liptovskom Mikuláši neprerušil predmetné konanie od   16. 2. 2001,   kedy   právny   zástupca   oznámil   súdu,   že   žalobkyňa   zomrela   a jediným dedičom zo zákona a na základe závetu je jej synovec, G. N., mal by pokračovať v zmysle príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Napriek   tomu   Okresný   súd v Liptovskom Mikuláši ďalší procesný úkon vykonal až dňa 30. 6. 2003, teda po 2 rokoch a 4 mesiacoch, kedy uznesením ustanovil tlmočníka pre sťažovateľa a zároveň vytýčil súdne pojednávanie   na   deň   13. 8. 2003.   Týmto   konaním   odporca   spôsobil   zbytočné   prieťahy v konaní. (...)

Z   uvedeného vyplýva,   že odo dňa   podania návrhu na   začatie konania,   t.   j.   dňa 2. 11. 2000 Okresný súd v Liptovskom Mikuláši predmetný spor s konečnou platnosťou nevyriešil. Zo súdneho spisu, sp. zn. 11 C 166/00 podľa navrhovateľa nepochybne vyplýva, že na vzniku a pretrvaní nepriaznivého a nežiaduceho stavu v dĺžke celého konania v danej veci vedeného pred Okresným súdom v Liptovskom Mikuláši majú podiel predovšetkým nedostatky v činnosti tohoto súdu,   tak ako boli uvedené vyššie,   čo viedlo k zbytočným prieťahom v konaní.»

Sťažovateľ   sa   domáhal   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia s odôvodnením,   že „sa   domnieva,   že   doba   jednak   28   mesiacov,   a následne   bezmála 5 mesiacov   počas   ktorých   bol   Okresný   súd   v   Liptovskom   Mikuláši   nečinný,   je   ničím neospravedlniteľná. Účastník konania má právo na konanie bez prieťahov a toto právo odporca   nemôže,   ani   vzhľadom   na   jeho   subjektívne   pomery   porušovať.   Prebiehajúce konanie má svoj dopad aj v oblasti týkajúcej sa majetkových pomerov a iných právnych vzťahov sťažovateľa. Ak takýto stav navodzuje svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti, vyvoláva to v sťažovateľovi stratu dôvery k tomuto orgánu. Sťažovateľ jednak   vidí   nemajetkovú   ujmu   v   pocitoch   márnosti   a   nespravodlivosti   sprevádzajúcich porušovanie jeho základného práva na konanie súdu bez zbytočných prieťahov a v druhom rade   v   konkrétnych   okolnostiach   prípadu   a   v   jeho   pocitoch   neistoty, krivdy   a   úzkosti vyplývajúcich zo situácie, keď súd za neprimeranú dobu nerozhodol a ani plynule nekonal v jeho spore. (...)

Vychádzajúc z uvedeného a zohľadňujúc skutočnosť, že Okresný súd v Liptovskom Mikuláši svojim konaním v predmetnej veci podľa sťažovateľa zapríčinil zbytočné prieťahy v konaní, sťažovateľ žiada v zmysle čl. 127 ods. 3 aby Ústavný súd Slovenskej republiky mu priznal finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Slovenská republika, zastúpená Okresným súdom v Liptovskom Mikuláši v konaní o zaplatenie 855.000,- Sk s príslušenstvom a o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 584.000,- Sk s príslušenstvom, č. k. 11 C 166/00 porušila právo G. N., bytom B., Maďarská republika, upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd v Liptovskom Mikuláši konal vo veci vedenej na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši pod sp. zn. 11 C 166/00 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (slovom: stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Liptovskom Mikuláši povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Okresný   súd   Liptovskom   Mikuláši   je   povinný   nahradiť   G.   N.   do   15   dní   od právoplatnosti   rozhodnutia   (v   zmysle   §   36   ods.   2   z.   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) trovy právneho   zastúpenia   v   celkovej   výške   11.114,- Sk   (v   zmysle   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti SR č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, za prevzatie, prípravu; vyhotovenie právneho podania, teda 2 x hlavný úkon á 4.534,- Sk a 2 x režijný paušál á 136,- Sk, t. j. 9.340,- Sk a 19 % DPH vo výške 1.774,- Sk, teda celkom,- Sk) na účet advokáta JUDr. Z. H., D. S.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   za   okresný   súd   jeho   predsedníčka   JUDr.   I.   Ž.   listom   sp.   zn.   Spr.   2023/04 z 9. februára   2005   a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu listom z 8. júla 2005.

2. 1. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem prehľadu procesných úkonov v predmetnom konaní okrem iného uviedla: „(...) v predmetnej veci súd nekonal od 7. 8. 2002   do   30. 6. 2003,   čo   bolo   pravdepodobne   spôsobené   počtom   vecí,   ktoré   sudca JUDr. J. M., v tom čase vybavoval. Ďalšia nečinnosť súdu bola po vyhlásení rozhodnutia, keď rozsudok zo dňa 27. 8. 2003 nebol vyhotovený v zákonnej 30-dňovej lehote. Zistené prieťahy   vzhľadom   na   stav   agendy   tunajšieho   súdu   nepovažujem   za   zbytočné,   okrem prieťahov vo vyhotovovaní rozsudku vo veci samej.“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu okresného súdu uviedol: „Je nesporné, že Okresný súd v Liptovskom Mikuláši v predmetnej veci vykonal procesné úkony uvedené vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu zo dňa 09. 02. 2005, avšak sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom predsedníčky okresného súdu, cit.: zistené prieťahy vzhľadom na stav agendy tunajšieho súdu nepovažujem za zbytočné, okrem prieťahov vo vyhotovovaní rozsudku vo veci samej, nakoľko:

Nadmernou   zaťaženosťou   sudcov   a   nedostatočným   obsadením   súdu   potrebným počtom   sudcov   nemožno   odôvodniť   (ospravedlniť)   nedostatky   v   organizácii   procesných úkonov súdu. (...) Počet nevybavených vecí, ktoré má súd rozhodnúť môže byť objektívnym stavom, ale tiež môže byť následkom pretrvávajúcich nedostatkov v organizácii práce súdu alebo pomalého postupu osôb konajúcich v mene súdu. (...)

Okrem už uvedeného sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom predsedníčky okresného súdu,   cit:   v   predmetnej   veci   súd   nekonal   od   7. 8. 2002   do   30. 6. 2003,   čo   bolo pravdepodobne spôsobené počtom vecí, ktoré sudca JUDr. J. M. v tom čase vybavoval, nakoľko:

Ako   už   bolo   uvedené   v sťažnosti   zo   dňa   6. 4. 2004,   umretím   účastníčky   konania nastali   prekážky   postupu   konania   na   strane   účastníka   konania   -   žalobkyne.   Odporca, Okresný súd v Liptovskom Mikuláši mal možnosť postupovať podľa § 107 ods. 3 O. s. p. (...) Teda odporca vo veci nekonal - nevykonal žiaden procesný úkon - od 16. 2. 2001 (a nie od 7. 8. 2002   ako   uvádza   predsedníčka   okresného   súdu,   vtedy   totiž   právny   zástupca sťažovateľa   predložil   fotokópiu   osvedčenia   o   dedičstve)   až   do   30. 6. 2003,   kedy   súd ustanovil tlmočníka.

Zo súdneho spisu, sp. zn. 11 C 166/00 podľa sťažovateľa nepochybne vyplýva, že na vzniku a pretrvaní nepriaznivého a nežiaduceho stavu v dĺžke celého konania v danej veci vedeného   pred   Okresným   súdom   v   Liptovskom   Mikuláši   majú   podiel   predovšetkým nedostatky   v   činnosti   tohto   súdu,   tak   ako   boli   uvedené   vyššie,   čo   viedlo   k   zbytočným prieťahom v konaní.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej   prerokovanie   na ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   -   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť IV. senát ústavného súdu, pretože v roku 2004 a v roku 2005 v súlade s rozvrhom práce na tento rok bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom IV. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu uznesením z 31. mája 2005 Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2005 sp. zn. Spr 1164/04 rozhodlo, že s účinnosťou od 8. júna 2005 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prejednajú v I. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prejednala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   a stav   konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 166/00:

- 6. november 2000 - žalobkyňa   sa   žalobou   podanou   okresnému   súdu   domáhala od žalovanej   zaplatenia   855 000 Sk   s príslušenstvom   z titulu   dlžného   nájomného   za užívanie   jej   spoluvlastníckeho   podielu   a vydania   bezdôvodného   obohatenia   vo   výške 584 000 s príslušenstvom   z titulu   jeho   neoprávneného   získania   žalovanou   prenájmom nehnuteľností patriacich žalobkyni bez jej súhlasu;

- 8. november 2000 - okresný súd vyzval žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku;

- 20. november 2000 - žalobkyňa zaplatila súdny poplatok;

- 24. november 2000   - okresný   súd   vyzval   príslušný   katastrálny   úrad   na   zaslanie   listu vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam;

- 6. december 2000 - okresnému súdu   bol doručený vyžiadaný list vlastníctva   (z ktorého bolo   zrejmé,   že   kúpnou   zmluvou   sp.   zn.   V 1829/2000   z 22.   augusta   2000   žalobkyňa scudzila svoj spoluvlastnícky podiel na sporných nehnuteľnostiach manželom K.), okresný súd   nariadil   pojednávanie   na   19. január 2001   a súčasne   si   vyžiadal   súvisiace   spisy tamojšieho súdu a Okresného úradu L. M., katastrálneho odboru;

- 19. december 2000 - okresnému   súdu   bol   doručený   vyžiadaný   spis   Okresného   úradu L. M., katastrálneho odboru, sp. zn. V 1829/2000;

- 17. január 2001 - žalovaná ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní 19. januára 2001 a žiadala o jeho odročenie;

- 19. január 2001 - pojednávanie   bolo z dôvodu   ospravedlnenej   neprítomnosti   účastníkov odročené na 21. február 2001;

- 19. február 2001 - právny   zástupca   žalobkyne   oznámil   okresnému   súdu,   že   žalobkyňa zomrela 13. februára 2001 a že jej jediným dedičom je sťažovateľ;

- 21. február 2001 - pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   zistenia   okruhu dedičov po žalobkyni s tým, že okresný súd v dedičskej kancelárii tamojšieho súdu zistil, že dedičské konanie po zomrelej žalobkyni je vedené pod sp. zn. D 171/01;

- 7. august 2002 - právny zástupca žalobkyne predložil okresnému súdu plnomocenstvo na zastupovanie sťažovateľa v spore, ako aj osvedčenie o dedičstve po žalobkyni z 24. júna 2002, z ktorého bolo zrejmé, že jediným dedičom po žalobkyni je sťažovateľ, a súčasne žiadal nariadenie pojednávania;

- 21. február 2003 - okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby oznámil, či sa sťažovateľ ustanoví na nariadené pojednávanie a či je potrebné na jeho vypočutie ustanoviť tlmočníka;

- 10. marec 2003 - okresnému   súdu   bolo   oznámené,   že   sťažovateľ   nežiada   ustanoviť tlmočníka   s tým,   že   tlmočiť   bude   jeho   právny   zástupca,   a súčasne   právny   zástupca sťažovateľa žiadal o nariadenie pojednávania;

- 30. jún 2003 - okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   13. august 2003   a   uznesením ustanovil pre potreby tohto pojednávania tlmočníka;

- 13. august 2003 - po   vypočutí   účastníkov   a   predložení   vyjadrenia   žalovanej   k sporu, ktorým namietala nedostatok aktívnej legitimácie na strane sťažovateľa a v ktorom vzniesla námietku   premlčania   ohľadne   vydania   bezdôvodného   obohatenia,   bolo   pojednávanie odročené na 27. august 2003 s cieľom zistiť, či mesto L. M. udelilo súhlas na uzavretie nájomnej zmluvy z 26. septembra 1995 medzi žalobkyňu a žalovanou v súlade s § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, z uzavretia ktorej sa žalobkyňa domáhala zaplatenia dlžného nájomného;

- 19.   august 2003 - mesto   L.   M. oznámilo   okresnému   súdu,   že   zo   strany   mesta   nebol žalobkyni a žalovanej udelený súhlas na uzavretie nájomnej zmluvy;

- 25. august 2003 - okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľa k sporu;

- 27. august 2003 - okresný súd po vypočutí účastníkov rozsudkom uložil žalovanej zaplatiť sťažovateľovi   855 000 Sk   s príslušenstvom   a vo   zvyšnej   časti   (vydanie   bezdôvodného obohatenia)   žalobu   sťažovateľa   zamietol   (rozsudok   bol   vypracovaný   v písomnej   forme 19. februára 2004);

- 9. marec 2004 - žalovaná sa odvolala proti rozsudku, ktorý jej, ako aj sťažovateľovi bol doručený 24. februára 2004;

- 10. marec 2004 - okresný   súd   uznesením   uložil   žalovanej   zaplatiť   súdny   poplatok   za odvolanie a sťažovateľa vyzval na vyjadrenie k odvolaniu;

- 18. marec 2004 - žalovaná zaplatila súdny poplatok za odvolanie;

- 25. marec 2004 - spis bol predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní žalovanej;

- 9. december 2004 - krajský   súd   uznesením   sp. zn.   5 Co 169/04   v zamietajúcej   časti rozsudok   okresného   súdu   nechal   nedotknutý,   pretože   nebol   napadnutý   odvolaním,   a vo zvyšnej   časti   rozsudok   zrušil   z dôvodu   jeho nepreskúmateľnosti   a vec   vrátil   okresnému súdu na ďalšie konanie;

- 8. február 2005 - spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu;

- od 14. februára 2005 do 29. marca 2005 - spis bol zapožičaný ústavnému súdu;

- 2. máj 2005 - právny zástupca sťažovateľa urgoval nariadenie pojednávania;

- 3. máj 2005 - okresný súd nariadil pojednávanie na 21. jún 2005;

- 21. jún 2005 - po   vypočutí   právnych   zástupcov   účastníkov   a po   tom,   ako   okresný   súd pripustil zmenu žalobného petitu   tak, že sťažovateľ sa   domáha od žalovanej zaplatenia 855 000 Sk   s príslušenstvom   nie   z titulu   dlžného   nájomného,   ale   z titulu   dlžnej   ceny za užívanie spoluvlastníckeho podielu, bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom poskytnutia   lehoty   právnemu   zástupcovi   žalovanej   na   zaujatie   stanoviska   k pripustenej zmene žalobného petitu.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (m. m. II. ÚS 21/01).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov, posudzuje   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   (napr.   predmet   sporu),   a to najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosti   veci   (1),   správania   účastníka konania (2) a postupu súdu (3).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   o zaplatenie   855 000 Sk   s príslušenstvom   z titulu   dlžného   nájomného a vydania   bezdôvodného   obohatenia   vo   výške   584 000 s príslušenstvom   vedenom   pod sp. zn.   11   C   166/00,   v ktorom   sťažovateľ   vystupuje   ako   žalobca   (právny   nástupca   po pôvodnej žalobkyni), došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti   s hodnotením   podľa   uvedených   kritérií   ústavný   súd   konštatuje,   že v prípade   sťažovateľa   došlo   k procesnoprávnemu   nástupníctvu   (sukcesii),   teda   k zmene pôvodného   účastníka   konania   na   strane   žalobcu,   a to   na   základe   univerzálnej   sukcesie (dedenie).   Keďže   univerzálna   sukcesia   (na   rozdiel   od   singulárnej   sukcesie)   vyvoláva automaticky aj procesno-právne nástupníctvo (sukcesiu), konajúci súd nemusel o pripustení tejto   zmeny   rozhodnúť   svojím   uznesením.   Keďže   pri   zmene   účastníkov   nedochádza k vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu (m. m. I. ÚS 52/01), ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že sťažovateľ môže uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo.

1.   Pokiaľ   ide   o zložitosť   veci,   ústavný   súd   z obsahu   spisu   nezistil   v   doterajšom priebehu konania žiadnu   takú   okolnosť,   ktorá   by odôvodňovala záver o   takej zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť, resp. odôvodniť doterajší priebeh konania.   Napokon   aj   predsedníčka   okresného   súdu   uviedla „nejedná   sa   o mimoriadne skutkovo a právne zložitú vec“.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že sťažovateľ (alebo jeho právna predchodkyňa) nejakým spôsobom prispel k doterajšej dĺžke konania a ktoré by mali byť osobitne zohľadnené na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní k prieťahom. Okresný súd vo svojom citovanom vyjadrení uviedol, že „sťažovateľ G. N. nespôsobil prieťahy v konaní“.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   nečinný,   resp.   nepreukázal   vo veci relevantnú procesnú činnosť v období:

- od 21. februára 2001 (z dôvodu úmrtia žalobkyne okresný súd odročil pojednávanie na neurčito) - do 30. júna 2003 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. viac ako 2 roky a 4 mesiace. Zo súdneho spisu pritom vyplýva, že v čase od 21. februára 2001, keď za účelom   zistenia   okruhu   prípadných   dedičov   po zomrelej   žalobkyni okresný   súd odročil pojednávanie   na   neurčito,   až   do   7.   augusta   2002,   keď   právny   zástupca   sťažovateľa okresnému súdu predložil právoplatné osvedčenie o dedičstve po žalobkyni, okresný súd z procesného   hľadiska   nezaujal   k veci   žiadne   stanovisko,   t.   j.   ani   vo   veci   nekonal s potencionálnym dedičom žalobkyne, ktorého meno bolo okresnému súdu oznámené ešte 19. februára 2001 a údaje o ňom si okresný súd mal možnosť zistiť aj z dedičského spisu sp. zn.   D   171/01,   ani   konanie   uznesením   neprerušil.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatuje, že výsledok dedičského konania mohol mať síce význam pre určenie okruhu účastníkov predmetného konania, avšak v prípade, že okresný súd v predmetnom konaní dospel k takémuto záveru, mohol a mal podľa § 107 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) konanie prerušiť, a tak svojím postupom zabrániť vzniku zbytočných prieťahov v uvedenom konaní. Ani po 7. auguste 2002, keď okresný súd mal k dispozícii právoplatné osvedčenie o dedičstve po žalobkyni, nekonal plynulo a pojednávanie nariadil až 30. júna 2003, teda po viac ako 10 mesiacoch;

- od 27. augusta 2003 (okresný súd vyhlásil vo veci rozsudok) - do 19. februára 2004 (okresný súd vypracoval rozsudok v písomnej forme), t. j. v rozpore s § 158 ods. 3 OSP (v tom čase účinného), okresnému súdu trvalo vyhotovenie rozsudku viac ako 5 mesiacov. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 2007/04 z 9. marca 2004 k sťažnosti   sťažovateľa   na   prieťahy   v konaní   uznala   prieťahy   v konaní   vzniknuté oneskoreným   vyhotovením   a odoslaním   rozsudku,   napokon   tento   prieťah   v konaní predsedníčka okresného súdu uznala aj vo vyjadrení k sťažnosti z 9. februára 2005.

Okresný súd tak v dôsledku svojej nečinnosti spôsobil prieťahy v konaní viac ako 3,5 roka.

V súvislosti   s obranným   tvrdením   predsedníčky   okresného   súdu,   že „zistené prieťahy vzhľadom na stav agendy tunajšieho súdu nepovažujem za zbytočné“, ústavný súd opakovane uviedol (m. m. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu   a nadmerné množstvo vecí, v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne   ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení. Skutočnosť, že okresný súd mal problémy s vybavovaním veľkého množstva agendy, ktoré   nedokázal   riešiť,   nemôže   byť pripočítaná   na   ťarchu   účastníka   konania   a nemá povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý   sa naň obrátil (m. m. I. ÚS 156/02, I. ÚS 65/04).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti   vzhľadom   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa a nečinnosť okresného súdu považuje za primerané v sume 30 000 Sk.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde, ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Právny zástupca sťažovateľa si vyúčtoval trovy v celkovej výške 11 114 Sk, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) uskutočnené v roku 2004 vo výške 2 x 4 534 Sk, dvojnásobok režijného paušálu po 136   Sk, t.   j.   9   340   Sk a 19   %   DPH   vo výške 1 774 Sk,   pričom   predložil   osvedčenie o registrácii pre DPH.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“). Základná   sadzba odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v roku   2004   je   4 534 Sk   (1/3 výpočtového   základu,   ktorým   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2003   vo   výške   13 602   Sk)   a hodnota   režijného paušálu je 136 Sk.

Ústavný súd s poukazom na výsledok konania priznal sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške uplatnenej jeho právnym zástupcom, teda vo výške 11 114 Sk (vrátane 19 % DPH).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2005