znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 75/02-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti T. Z., bytom D. M., P. B., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P. B., vo veci porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 661/97, za účasti Okresného súdu v Žiline, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 661/97   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu v Žiline   p r i k a z u j e   vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 661/97 konať bez zbytočných prieťahov.

3. T. Z.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom Dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd v Žiline p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Žiline   j e   p o v i n n ý   uhradiť T. Z. trovy konania vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet advokáta JUDr. T. B., P. B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2002 doručená sťažnosť T. Z., bytom D. M., P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   JUDr.   T.   B.,   P.   B.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Žiline (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 661/97.

Sťažovateľ sa žalobou z 18. augusta 1997 doručenou okresnému súdu 27. augusta 1997 domáhal zaplatenia sumy 8 000 Sk s príslušenstvom z titulu nevyplatenej mzdy proti žalovanému Ing. J. H. – H., Ž.. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti o. i. uviedol:

„V predmetnej   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   v Žiline   pod   spisovou   značkou 12   C   661/97   som   súdu   predložil   dostatočné   dôkazy   o opodstatnenosti   môjho   návrhu. Ich   obsahom   bolo   dokonca   aj   potvrdenie   odporcu,   preukazujúce   pravdivosť   mnou uvádzaných skutočností.

Po začatí konaní vytýčil Okresný súd v Žiline termíny pojednávania v nasledovnom rozsahu:10. 12. 1997 odročené z dôvodov na strane súdu na deň 14. 01. 199814. 01. 1998, 27. 02. 1998, 08. 04. 1998 – odročené pre neprítomnosť odporcu. Vo   všetkých   uvedených   prípadoch   súd   konštatoval   potrebu   predvedenia   odporcu a jeho výsluch vo veci. Tieto úkony neboli zo strany súdu urobené.

Dňa   28.   03.   2000   som   súdu   zaslal   žiadosť   o vytýčenie   termínu   pojednávania a vykonanie opatrení na zabezpečenie účasti odporcu. Súd vo veci nekonal.

Dňa 28. 03. 2000 som podľa zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažnosti a o voľbách prísediacich v platnom   znení   podal sťažnosť   na   prieťahy v konaní.   Pretože   som   nebol   upovedomený o spôsobe vybavenia mojej sťažnosti, domáhal som sa dožiadaním zo dňa 12. 07. 2000 na   Okresnom súde v Žiline   podania správy   o tom,   akým spôsobom bola moja sťažnosť vybavená.   Túto   správu   som   nedostal.   Preto   som   dňa   18.   09.   2000   opakovane   žiadal o predmetné podanie správy.

Odpoveď   na   sťažnosť   som   od   Okresného   súdu   v Žiline   prostredníctvom   svojho advokáta   obdržal   až   03.   10.   2000.   Následne   nato   bolo   na   29.   11.   2000   nariadené pojednávanie. Pre neúčasť odporcu bolo pojednávanie odročené na neurčito. Odporca ani v tomto prípade nebol predvedený.

K dnešnému dňu Okresný súd v Žiline nevykonal vo veci žiadne ďalšie úkony.“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ ďalej uvádza: „Moje právo na prerokovanie mojej veci bez zbytočných prieťahov bolo nečinnosťou Okresného súdu v Žilne porušené. Po piatich rokoch konania je vec v štádiu, keď neboli vypočutí ani len účastníci konania a vo veci nebolo rozhodnuté. Uvedený stav právnej neistoty, ktorý má Okresný súd v Žiline povinnosť odstrániť stále trvá.   Z mnou predložených   dôkazov je dostatočne   preukázaný skutkový stav veci. Vec nie je po právnej stránke zložitá. Napriek tomu Okresný súd v Žiline vykonal   vo   veci   len   neúčelné   procesné   úkony,   postupoval   a svoju   činnosť   organizoval nesprávnym spôsobom, ktorým sa moje ústavné právo v konaní objektívne nerealizovalo. Mnou podaná sťažnosť na prieťahy v konaní bola bez zjavného výsledku a ani jej podaním sa mi nepodarilo dosiahnuť účinnú ochranu môjho ústavného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

Odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   ktorý   v mojej   veci   trvá   a kvôli   odstráneniu ktorého   som   sa   obrátil   na   Okresný   súd   v Žiline   je   možné   dosiahnuť   len   právoplatným rozhodnutím. Nevyhnutnou podmienkou vydania súdneho rozhodnutia vo veci je jej riadne prejednanie na súde.

Konanie v mojej veci trvá neprimerane dlho. Prieťahy v konaní som svojím konaním nezavinil. Napriek tomu mi bolo práve nečinnosťou súdu znemožnené domôcť sa môjho nároku. Žalovanú sumu som nemohol a nemôžem využiť pre moje potreby a potreby mojej rodiny. Jej reálna hodnota sa od podania návrhu podstatne znížila a v tomto rozsahu budú ukrátené   aj   potreby   mojej   rodiny.   Právna   neistota   spočívajúca   v nečinnosti   súdu   bola dôvodom, ktorý ma obmedzoval aj pri ostatných mojich aktivitách, nakoľko v mojom vedomí absentoval   pojem   spravodlivosti   zabezpečovaný   súdmi.   Tento   stav   vyplynul   z porušenia môjho ústavného práva. Je nepochybné, že odrazom ústavného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov je práve zamedzenie aj takýchto negatívnych dôsledkov.“

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd vydal nasledovný nález:

„1. Okresný súd v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 661/97 porušil právo T. Z., aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené   v článku   48   odsek   2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu v Žiline sa v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 661/97 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. T. Z. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- Sk, ktoré mu je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.“

Sťažovateľ   napokon   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   nahradil   trovy   konania,   ktorých výšku vyčíslil v sume 8 000 Sk.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   spĺňala   všetky   zákonom   predpísané   náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a neexistovali   žiadne dôvody na jej odmietnutie podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   ústavný súd ju uznesením sp. zn. IV. ÚS 75/02 z 26. novembra 2002 prijal na ďalšie konanie.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd 3. decembra 2002 obrátil na   predsedu   okresného   súdu   so   žiadosťou   o vyjadrenie   k prijatej   sťažnosti   sťažovateľa. Predseda okresného súdu v liste (Spr. 2328/02) doručenom ústavnému súdu 29. januára 2003 uviedol:

„Predkladám Vám spis 12 C 661/97, z ktorého je zrejmý objektívy stav a stanovisko sudkyne, z ktorého je zrejmý subjektívny stav sudkyne a súdu. Ťažko niečo k tomu dodať, tento rok odíde zo súdu 4 – 6 sudcov, počet sťažností stúpne.“

Vo vyjadrení sudkyne okresného súdu JUDr. D. C. sa o. i. uvádza:

„Trvám   na   tom,   že   v predmetnom   konaní   nedošlo   z mojej   strany   k prieťahom subjektívneho charakteru.

V prípade,   že   došlo   k prieťahom   v konaní,   tieto   majú   objektívny   charakter spočívajúci v preťaženosti súdov a sudcov. Konkrétne na OS v Žilne pripadlo v r. 1998- 2001   a pripadá   na   jedného   sudcu   občiansko-právneho   úseku   približne   600-700 neskončených vecí (presná evidencia neskončených vecí je vedená na Správe súdu). V r.   1997   bol   zriadený   Krajský   súd   v Žiline,   čím   došlo   k poklesu   počtu   sudcov na   tunajšom   súde   a   k   značnému   zvýšeniu   počtu   neskončených   vecí   vykazovaných u jednotlivých sudcov a to z dôvodu prerozdelenia vecí z iných senátov po sudcoch, ktorí boli   prevolení na   Krajský   súd   v Žiline,   do   obsadených   senátov tunajšieho súdu.   Z toho istého   dôvodu   došlo   aj   k zvýšeniu   počtu   nových   vecí   podaných   na   súd   do   jednotlivých senátov mesačne.

Od augusta r. 1998 do apríla r. 1999 mi boli pridelené veci agendy výkonu súdneho rozhodnutia a exekučná agenda v počte približne 3 000 vecí.

Navrhovateľ   viackrát   podal   sťažnosť   adresovanú   predsedovi   tunajšieho   súdu. Po   podaní   sťažnosti   bolo   nevyhnutné   predložiť   spisový   materiál   k preštudovaniu a k zaujatiu stanoviska k sťažnosti zo strany vedenia tunajšieho súdu.“

Stanovisko   právneho   zástupcu   sťažovateľa   k vyjadreniu   okresného   súdu   bolo ústavnému   súdu   doručené   5.   marca   2003.   Podľa   jeho   názoru   neobsahuje   vyjadrenie JUDr. D. C. dôvody, ktoré by prevážili nad právom sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Kriticky sa vyjadruje najmä k tomu, že z uvedeného vyjadrenia nie je zrejmé, aké opatrenia boli urobené na zabezpečenie skončenia veci. Dodáva, že „Je povinnosťou   súdu   a sudcov   organizovať   prácu   tak,   aby   nedochádzalo   k   porušovaniu ústavou garantovaných práv občanov (k prieťahom v konaní). Táto povinnosť im vyplýva aj z čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ktorým   je   Slovenská republika viazaná“.

Právny zástupca sťažovateľa v závere jeho stanoviska uvádza, že „Vzhľadom na stav konania, ktorý je po šiestich rokoch konania prakticky taký istý, ako pri podaní žaloby, nemôžem súhlasiť s tým, že prieťahy sú zavinené iba objektívnymi skutočnosťami“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania, ich zástupcov a verejnosti len na základe obsahu sťažnosti a dotknutého súdneho spisu.

II.

Preskúmaním doterajšieho priebehu konania okresného súdu ústavný súd zo spisu vo veci sp. zn. 12 C 661/97 zistil nasledovné:

Žaloba   sťažovateľa   proti   Ing.   J.   H.   –   H.,   Ž,   o zaplatenie   sumy   8   000   Sk s príslušenstvom bola doručená okresnému 27. augusta 1997. Spis bol pridelený do senátu JUDr. D. C.

Prvé   tri   pojednávania   vo   veci   nariadené   na   14.   január   1998,   27.   február   1998 a   8.   apríl   1998   boli   odročené   pre   neprítomnosť   žalovaného,   ktorému   neboli   doručené predvolania na tieto pojednávania z dôvodu, že sa z miesta trvalého bydliska odsťahoval bez   udania   adresy   a   súd   jeho   pobyt   zisťoval   prostredníctvom   príslušného   oddelenia Policajného zboru.

Podľa úradného záznamu z 1. augusta 1998 na č. l. 22 bol predmetný spis pridelený sudcovi Mgr. R. G.

Z   úradného   záznamu   z   23.   apríla   1999   vyplýva,   že   spis   bol   vrátený   pôvodnej sudkyni.

Sťažovateľ   žiadal   okresný   súd   podaním   z   8.   septembra   1999   o   nariadenie pojednávania. Táto žiadosť však ostala zo strany adresáta bez odozvy.

Ďalšie pojednávanie vo veci bolo nariadené až na 29. november 2000, žalovanému však nebolo doručené predvolanie ani cestou príslušného obvodného oddelenia Policajného zboru. Z toho dôvodu bolo pojednávanie znovu odročené.

Opakované snahy súdu o doručenie predvolania odporcovi, ako aj o zistenie miesta jeho pobytu až do doručenia spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 661/97 ústavnému súdu (29. januára 2003) boli bezúspešné.

Posledným úkonom v označenom spise okresného súdu je žiadosť z 20. januára 2003 o zistenie pobytu žalovaného cestou Centrálnej evidencie pobytu obyvateľstva.

Z informácie   o aktuálnom   stave   konania   poskytnutej   ústavnému   súdu   okresným súdom 15. mája 2003 vyplýva, že v právnej veci sťažovateľa nebolo doposiaľ rozhodnuté a ďalšie pojednávanie je nariadené na 13. jún 2003.

III.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vychádza   z   ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná   (II.   ÚS   26/95). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka súdneho konania v posudzovanej veci považovať iba také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. „Ústavné právo na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní   až   právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa fyzická osoba (príp. právnická osoba) domáha odstránenia   právnej   neistoty   ohľadom   svojich   práv...“   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   44/99, IV. ÚS 68/02, I. ÚS 24/03).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98)   zohľadňuje   tri   základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   mzdový   nárok   sťažovateľa. Pracovnoprávny spor vo veci mzdového nároku nemožno podľa názoru ústavného súdu (prihliadajúc aj na dôkazový materiál predložený sťažovateľom) pokladať za skutkovo a   právne   zložitú   vec.   V   týchto   sporoch   sa   používa   základná   právna   úprava   prijatá v   Zákonníku   práce   (zákon   č.   65/1965   Zb.   v znení   neskorších   predpisov),   ako   aj vo   vykonávacích   predpisoch,   ktorých   výklad a používanie   boli   stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika postupu všeobecných súdov v týchto sporoch.

Doterajšie trvanie konania a jeho priebeh nie je preto možné považovať za dôsledok vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou prejednávanej veci. Netvrdí to napokon ani okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa zaslanom ústavnému súdu.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho konania.   Zo   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by nasvedčovala,   že   sťažovateľ   sa   v preskúmavanej   veci   akýmkoľvek   spôsobom   podieľal na vzniku zbytočných prieťahov.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom   v   označenom   súdnom   konaní,   bol   postup   samotného   okresného   súdu. Pri   skúmaní   toho,   či   v dôsledku   jeho   postupu   došlo   k   sťažovateľom   namietanému porušeniu   označeného   základného   práva,   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa je opodstatnená v dôsledku nekonania okresného súdu (bez existencie zákonnej prekážky), ako aj jeho konaním, ktoré však nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa vo veci, s ktorou sa obrátil na súd.

V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že súdne konanie, ktoré v právnej veci sťažovateľa začalo 28. augusta 1997, je stále vedené na súde prvého stupňa bez toho, aby bolo do dňa vydania tohto nálezu rozhodnuté vo veci samej.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   v právnej   veci   sťažovateľa   nepostupoval plynulo a dôsledne. Okresný súd síce v prvej polovici roku 1998 nariaďoval pojednávania (14.   januára   1998,   27.   februára   1998   a   8.   apríla   1998),   ale   odročil   ich   z dôvodu neustanovenia sa žalovaného (u ktorého doručenia na tieto pojednávania neboli vykázané, keďže sa z adresy trvalého bydliska odsťahoval a miesto jeho nového pobytu sa nepodarilo zistiť). Ďalšie pojednávanie bolo nariadené až 29. novembra 2000, viac než po dva a pol roku,   pričom   počas   tohto   obdobia   okresný   súd   neurobil   vo   veci   žiaden   procesný   úkon zásadného významu. Od pojednávania nariadeného na 29. november 2000 (ktoré bolo pre neúčasť žalovaného opäť odročené) až do doručenia sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu (20. septembra 2002) už žiadne pojednávanie nebolo nariadené.

Za celé obdobie trvania sporu sa neuskutočnilo ani jedno pojednávanie, na ktorom by sa bolo vykonalo dokazovanie, resp. akékoľvek iné úkony relevantnej povahy. Od ostatného pojednávania až do predloženia spisu ústavnému súdu spočívala činnosť okresného súdu v bezvýslednom zisťovaní pobytu, resp. adresy žalovaného. Okresný súd tak postupoval napriek tomu, že mohol procesnú situáciu riešiť podľa § 29 Občianskeho súdneho poriadku. Využitiu takéhoto postupu zo strany súdu nebránili žiadne prekážky.

Ako vyplýva zo stanoviska okresného súdu k obsahu sťažnosti, okresný súd uznal existenciu prieťahov v konaní, avšak kvalifikoval ich ako prieťahy objektívneho charakteru spočívajúce v preťaženosti súdov a sudcov.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   nápade   vecí   a v   personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú   štát   povinnosti   za   pomalé konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v súdnom konaní. Tento právny názor je konformný s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Ústavný súd už vyslovil, že v právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem   iných   stelesnené   také   princípy,   ako   sú   právna   istota   a   spravodlivosť   (princíp materiálneho právneho štátu), čo   možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa   osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 24/03).

Vychádzajúc z   uvedených   dôvodov   (v   prvom   rade   podľa   kritéria   postupu   súdu) ústavný súd konštatoval, že v občianskoprávnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 661/97 nie je možné hodnotiť postup súdu ako postup, ktorý by zodpovedal ústavou garantovanému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to ústavný súd rozhodol, že v dôsledku zbytočných prieťahov došlo počas   celého   doterajšieho   priebehu   uvedeného   konania   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojím   rozhodnutím   o   porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 12 C 661/97 konal bez zbytočných prieťahov.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   požadoval   priznanie finančného   zadosťučinenia   vo   výške   20   000   Sk, pričom dôvody, pre ktoré sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia, sú podrobnejšie uvedené v bode I tohto nálezu.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy   predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody už nie je možné reparovať. Tak je tomu v prípadoch, keď nie je možné zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. O takýto prípad ide aj vo veci sťažovateľa. Z toho dôvodu je namieste priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou hodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02). Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu vo veci sp. zn. 12 C 661/97 berúc do úvahy, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby nijako nepričinil, a zohľadňujúc aj   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pocitov   neistoty,   bezmocnosti,   márnosti a nespravodlivosti   sťažovateľa   sprevádzajúcich   porušovanie   jeho   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov a s tým súvisiacich obáv o ochranu jeho práv, ústavný súd považoval   priznanie   sumy   20   000   Sk,   teda   vo   výške   požadovanej   sťažovateľom, za primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa   § 36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   rozhodol   o úhrade   trov konania vo výške 8 000 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb],   pričom   vychádzal   z výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2001, ktorá   bola 11   963 Sk.   Náhrada   bola priznaná za dva   úkony právnej   služby vo výške 3   900   Sk   a   2   x   100   Sk   náhrada   režijného   paušálu.   Vyjadrenie   právneho   zástupcu sťažovateľa k stanovisku okresného súdu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (doručené ústavnému súdu   5. marca   2003) ústavný súd   so   zreteľom   na jeho obsah nepovažoval za účelne vynaložené trovy právnej služby, a preto odmenu zaň nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2003