znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 748/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D.   spoločnosť   s ručením obmedzeným..., zastúpenej advokátom JUDr. P. S., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 358/2012-371 z 28. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D. spoločnosť s ručením obmedzeným... o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2013 faxom a 3. októbra 2013 v origináli doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D. spoločnosť s ručením   obmedzeným...   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj „sťažovateľ“   alebo „odporca v 2. rade“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 358/2012-371 z 28. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   v konaní   vedenom Okresným   súdom   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp. zn.   24 Cb 230/2007 o zaplatenie   sumy   3 731,25   €   s príslušenstvom   vystupuje   sťažovateľka   v procesnom postavení odporcu v II. rade. Okresný súd uznesením sp. zn. 24 Cb 230/2007 z 15. júna 2011   uložil   sťažovateľke   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania v sume   500   €   vzhľadom   na   to,   že   toto   znalecké   dokazovanie   bolo   ňou   navrhnuté. Sťažovateľka   následne   požiadala   okresný   súd   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   čo odôvodnila tým, že sú u nej pomery odôvodňujúce oslobodenie, a zároveň nejde z jej strany o svojvoľné   a zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   práva.   Okresný   súd   uznesením   sp. zn. 23 Cb 230/2007   z 30. augusta   2011   sťažovateľke   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych poplatkov. Potom, ako bolo na základe odvolania sťažovateľky toto uznesenie okresného súdu   krajským   súdom   zrušené   a vrátené   na   nové   konanie,   okresný   súd   po   preskúmaní sťažovateľkou predloženého „Tlačiva pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov“, daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2011, súvahy a výkazu ziskov a strát, ako aj výpisu z bankového účtu rozhodol uznesením sp. zn. 24 Cb 230/2007 z 9. augusta 2012 (ďalej len „uznesenie   okresného   súdu“)   tak,   že   sťažovateľke   nepriznal   oslobodenie   od súdnych poplatkov, pričom uviedol, že „má za to, že v danom prípade je potrebné prihliadať na osobitné postavenie   účastníka konania   ako právnickej   osoby,   t. j.   podnikateľa   v zmysle Obchodného   zákonníka.   Podnikanie   treba   chápať   ako   činnosť,   pri   ktorej   podnikateľ podstupuje   riziko,   že   jeho   konanie   môže   viesť   k   zisku   alebo   i k strate.   Okolnosti,   že podnikateľ   nie   je   pri   svojej   podnikateľskej   činnosti   úspešný   a nedosahuje   zisk,   že   má pohľadávky po lehote splatnosti, alebo že v dôsledku neúspešného podnikania v minulosti sa teraz ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu byť dôvodmi pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Podnikateľské riziko nie je možné prenášať na štát.

Súd   v   tejto   súvislosti   podotýka,   že   ak   ide   o   okolnosti,   ktoré   sú   dané   takmer vo všetkých konaniach, v ktorých vystupujú ako účastníci konania podnikatelia vykazujúci stratu namiesto zisku, ako jedného zo základných pojmových znakov podnikania a pokiaľ by zákonodarca   okolnostiam   takejto   povahy   pripisoval   význam   z   hľadiska   oslobodenia od platenia   súdneho   poplatku,   vyjadril   by   to   legislatívne   zaradením   týchto   konaní,   či účastníkov   do   ustanovení,   ktoré   upravujú   vecné   alebo   osobné   oslobodenie   od   súdneho poplatku v § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Avšak ako je zrejmé z obsahu právnych noriem ustanovených v § 4 ods. 1, 2,   zákonodarca   týmto   okolnostiam   nepripisuje   naznačený   význam.   Pomery,   ktoré   by odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatok, pokiaľ by sa jednalo o navrhovateľa ako právnickú   osobu,   by   musela   byť   skutočnosť,   že   právnická   osoba   sa   dostala   do   ťaživej finančnej situácie z dôvodov, ktoré by neboli v príčinnej súvislosti s jej podnikaním, napr. z dôvodu vyššej moci. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia a vyššie uvedených zásad tunajší súd dospel k záveru, že žalovaný v II. rade nesplnil zákonné podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.“.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, pričom v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie uznesenia okresného súdu, ktoré považoval za vecne správne a v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a na zdôraznenie jeho vecnej správnosti v podstatnom uviedol,   že „v   danom   prípade   odporcovi   vznikla   poplatková   povinnosť   v   súvislosti so zložením preddavku na trovy znaleckého dokazovania a to vo výške 500,- Eur vzhľadom na to, že súd prvého stupňa nariadil v konaní znalecké dokazovanie navrhnuté výlučne odporcom v 2. rade. U odporcu v 2. rade sa nejedná ani o vecné, resp. osobné oslobodenie od   platenia   súdnych   poplatkov,   ktoré   by   mu   vyplývalo   zo   zák.   č. 71/92   Zb.   o   súdnych poplatkoch.   Jedným   z   druhov   trov   konania,   ktoré   musí   znášať   účastník   konania,   sú poplatky. Predpokladom pre oslobodenie sú pomery účastníka a skutočnosť, že sa nejedná o svojvoľné, resp. zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Ust. § 138 O. s. p. upravuje možnosť vo výnimočných situáciách, v ktorých sa nachádzajú účastníci konania, žiadatelia (bez ohľadu na to, či sa jedná o fyzické alebo právnické osoby) o oslobodenie od platenia   súdnych   poplatkov,   priznať   takémuto   účastníkovi,   u   ktorého   sú   splnené predpoklady ustanovené v § 138 O. s. p. takéto oslobodenie. Rozhodnutie súdu, ktorým sa účastníkovi povoľuje oslobodenie od súdnych poplatkov, musí však vychádzať z uvážených potrieb žiadateľa vzhľadom k majetkovým pomerom ako i z povahy uplatňovaného nároku a výšky súdneho poplatku v prejednávanej veci.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa   všetky   tieto   predpoklady   riadne   zvážil,   tieto   vyhodnotil   a   dospel   k   správnemu právnemu   záveru,   keď   odporcovi   v 2.   rade   nepriznal   oslobodenie   od   platenia   súdnych poplatkov. Je potrebné uviesť, že v danom prípade sa jedná o posúdenie žiadosti odporcu v 2. rade o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov práve v súvislosti s vykonávaním znaleckého dokazovania a z určeného preddavku na trovy tohto dôkazu, ktorý bol navrhnutý odporcom v 2. rade počas prebiehajúceho súdneho konania a teda v jeho záujme. V prípade úspechu   odporcu   v   2.   rade   bude   o   tomto   určenom   preddavku   na   trovy   znaleckého dokazovania rozhodnuté v súvislosti s náhradou jeho trov, teda v prípade; úspechu v konaní mu tieto budú nahradené.

Súčasne   je   potrebné   tiež   uviesť,   že   odporca   v   2.   rade   stále   vykonáva   svoju podnikateľskú   činnosť,   ktorej   predpokladom   je   nadobúdanie   zisku   a   tým   i   dostatočné množstvo   prostriedkov   na   úhradu   preddavku   na   trovy   znaleckého   dokazovania,   ktoré v danom prípade predstavujú 500,- Eur.

K námietke odporcu v 2. rade, že súd prvého stupňa diskriminoval svojím právnym názorom   právnickú   osobu   účastníka   konania   (podnikateľa),   že   v   prípade   posudzovania možnosti priznať oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v prípade účastníka konania podnikateľa by nebolo nutné skúmať jeho majetkové pomery a možnosti a v zásade pri tomto   type   účastníka   konania   by   nedochádzalo   k   oslobodeniu   od   platenia   súdnych poplatkov,   odvolací   súd   uvádza,   že   súd   prvého   stupňa,   ako   vyplýva   z   napadnutého uznesenia, skúmal majetkové pomery tohto účastníka konania a ako ďalším dôvodom pre nepriznanie   oslobodenia   od   platenia   súdnych   poplatkov   je   poukázanie   i   na   osobitosť žiadateľa o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov odporcu v 2. rade ako podnikateľa. Táto osobitosť spočíva tiež vtom, že pokiaľ účastníkom konania je podnikateľ, tak činnosť podnikateľa je zameraná za účelom dosahovania zisku a taktiež povinnosťou podnikateľa je nielen   vykonávať   svoju   činnosť   tak,   aby   dosahoval   zisk,   ale   takisto   aby   sa   starostlivo a dôsledne   zaoberal   aj   uspokojovaním   jemu   prislúchajúcim   pohľadávkam   voči   iným dlžníkom. Je síce pravdou, že v prípade vlastníctva pohľadávky sa jedná len o očakávaný príjem,   avšak   povinnosťou   odporcu   v 2.   rade   okrem   iného   je   vyvíjať   snahu   o   úhradu pohľadávok, ktoré vlastní a to celým radom zákonných prostriedkov, ktoré mu umožňujú včasné   a   riadne   splnenie   pohľadávok,   ktoré   sú   v   jeho   vlastníctve,   čím   dôjde   i   k zabezpečeniu dostatočných prostriedkov na úhradu trov dôkazu v tomto konaní.

Na   záver   je   potrebné   tiež   uviesť,   že   pokiaľ   u   účastníka   konania   nie   sú   splnené predpoklady   pre   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   a   takémuto   účastníkovi   je uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   dôkazu,   v   danom   prípade   znaleckého dokazovania,   takýto   postup   neodoprie   účastníkovi   konania   konať   pred   súdom,   nakoľko neuhradenie   takto   uloženej   povinnosti   nemá   za   následok   zastavenie   konania,   ale   je predmetom   výkonu   rozhodnutia   a   následne   súčasťou   záverečného   zúčtovania   trov konania.“.

Berúc   do   úvahy   všetky   okolnosti,   ktoré   sú   potrebné   na   splnenie   predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov, krajský súd tak ako pre ním i okresný súd dospeli k záveru, že u sťažovateľky tieto podmienky splnené nie sú, a preto uznesenie okresného súdu, ktoré bolo napadnuté odvolaním sťažovateľky podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP, ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka je toho názoru, že výklad § 138 ods. 1 OSP, ktorý prezentoval krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, nie je výkladom   ústavne konformným. Ďalej uvádza, že krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie poukazom na tieto skutočnosti:„- jedná sa o žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov práve v súvislosti s vykonávaním znaleckého dokazovania a z určeného preddavku na trovy tohto dôkazu, ktorý bol navrhnutý sťažovateľom počas prebiehajúceho konania a teda v jeho záujme

- sťažovateľ vykonáva podnikateľskú činnosť, ktorej predpokladom je nadobúdanie zisku, a tým i dostatočné množstvo prostriedkov na úhradu preddavku

- osobitosť sťažovateľa spočíva v tom, že pokiaľ je účastníkom konania podnikateľ, tak činnosť podnikateľa je zameraná za účelom dosahovania zisku a taktiež povinnosťou podnikateľa   je   vykonávať   svoju   činnosť   tak,   aby   dosahoval   zisk,   ale   takisto   aby   sa starostlivo a dôsledne zaoberal aj uspokojovaním jemu prislúchajúcim pohľadávkam voči iným dlžníkom

- je povinnosťou sťažovateľa vyvíjať snahu o úhradu pohľadávok, ktoré vlastní, a to celým   radom   zákonných   prostriedkov,   ktoré   mu   umožňujú   včasné   a   riadne   splnenie pohľadávok,   ktoré   sú   v   jeho   vlastníctve,   čím   dôjde   i   k   zabezpečeniu   dostatočných prostriedkov na úhradu trov dôkazu v konaní.“

Sťažovateľka   tvrdí,   že   žiadna   zo   skutočností,   ktorými   krajský   súd   odôvodnil napadnuté   uznesenie,   nie   je   skutočnosťou,   ktorú   má   súd   skúmať   pri   posudzovaní splnenia/nesplnenia podmienok na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 OSP.   Skutočnosťami   rozhodujúcimi   o   priznaní/nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych poplatkov   v   zmysle   § 138   ods. 1   OSP   sú   podľa   názoru   sťažovateľky   výlučne   pomery účastníka konania a svojvoľnosť alebo zrejmá bezúspešnosť bránenia práva.

Z   dôvodu,   že   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   ktoré   bolo   podľa názoru   sťažovateľky   vzhľadom   na   jeho   nedostatky   nepreskúmateľné,   sťažovateľka vyjadruje   názor,   že   krajský   súd   sa   stotožnil   s nepreskúmateľným   rozhodnutím. Sťažovateľka sa v dôsledku konania a rozhodnutia krajského súdu nemôže dozvedieť, ako boli zo strany súdu vyhodnotené jej pomery a či v jej prípade ide o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne bránenie práva.

Podľa   názoru   sťažovateľky   § 138   ods. 1   OSP   neustanovuje   ako   kritérium na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, či ide o trovy dôkazu alebo trovy konania, kto z účastníkov navrhol vykonanie dôkazu alebo v koho prospech. Uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku tiež nerozlišuje, či je účastníkom konania podnikateľ alebo nepodnikateľ.   Rovnako   irelevantná   a   zbytočná   je   podľa   sťažovateľky   aj   zmienka   o jej povinnosti   starostlivo   a   dôsledne   sa   zaoberať   uspokojovaním   pohľadávok   voči   iným dlžníkom, pretože nepochybne ide o nedobytné pohľadávky, ktoré nie je možné predať na sekundárnom trhu a vymáhanie ktorých by len prehĺbilo jej záväzky. Z uvedených dôvodov, známych   aj   krajskému   súdu,   je   poukazovanie   na   majetok   sťažovateľky   pozostávajúci z týchto   pohľadávok   bezvýznamné.   Pohľadávky   sťažovateľky   nemôžu   predstavovať hodnotu, ktorou by mohla zaplatiť súdny poplatok, pretože sú nespeňažiteľné.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   krajský   súd   podľa   názoru   sťažovateľky   dopustil „interpretačného excesu, vydal rozhodnutie svojvoľné a nepreskúmateľné, v dôsledku čoho vznikol sťažovateľovi záväzok zaplatiť preddavok na trovy dôkazu vo výške 500,- €, čím porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy, práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   a   základného   práva zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy“. Z tohto dôvodu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v náleze   vyslovil   porušenie   jej   v sťažnosti   označených   základných   práv   podľa   ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, aby toto uznesenie zrušil a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a aby   sťažovateľke   priznal   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľky na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

1. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (m. m. II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu   ústavnoprávnych   princípov   konania (čl. 46   až čl. 50   ústavy),   a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00). O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Dôvodom na odmietnutie návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   tiež   absencia   priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Rozhodovanie   o oslobodení   od   súdnych   poplatkov   samo   osebe   nemôže   byť predmetom ústavnej ochrany, i keď sa jeho výsledok môže dotknúť niektorého z účastníkov konania,   pretože   samotný   „spor“   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   vzhľadom na podstatu   konania   nedosahuje   intenzitu   opodstatňujúcu   porušenie   základných   práv a slobôd   sťažovateľa   (podobne   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp. zn. III. ÚS 788/09).

Ústavný súd už judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku ešte   nesignalizuje   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu (II. ÚS 142/04, III. ÚS 559/2011).

Rozhodovanie   o tom,   či   sú   splnené   zákonom   (Občianskym   súdnym   poriadkom) ustanovené   podmienky   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   spadá   výlučne do rozhodovacej   právomoci   všeobecných   súdov   s ohľadom   na   princíp   nezávislosti súdnictva   (súdov)   vyplývajúci   z čl. 141   ods. 1   ústavy.   Je   preto   vecou   judikatúry všeobecných   súdov,   aby   vymedzila   kritériá,   z ktorých   bude   pri   aplikácii   zákonných ustanovení týkajúcich sa oslobodenia právnických osôb od súdnych poplatkov vychádzať. Ústavnému súdu neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných súdov, ku ktorým pri rozhodovaní o nárokoch účastníkov konania dospeli.

Z § 138 ods. 1 OSP vyplýva, že pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov súd   prihliada   na   celkové   majetkové   pomery   žiadateľa,   na   výšku   súdneho   poplatku i na povahu   uplatňovaného   nároku.   Na   posúdenie   dôvodnosti   žiadosti   o oslobodenie od súdnych poplatkov je tiež rozhodujúce, či účastník svojvoľne alebo zrejme bezúspešne uplatňuje   alebo   bráni   svoje   práva.   U   právnických   osôb   a   fyzických   osôb,   ktoré   sú podnikateľmi, súd berie zreteľ aj na povahu ich podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru majetku,   platobnú   schopnosť   a   pod.   Nepriaznivá   hospodárska   situácia   podnikateľa   ako dôsledok podnikania nemôže byť paušálnym dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov (z   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5 Sžf/41/2010 z 26. októbra 2010).

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov, a teda v jej konkrétnom prípade od platenia preddavku na trovy znaleckého dokazovania. Okresný súd uviedol, za akých podmienok možno priznať účastníkovi konania oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138 ods. 1 OSP),   s poukazom   na charakter   účastníka   konania   (§ 2   ods. 1   Obchodného zákonníka). Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu   a   konštatoval   jeho   správnosť,   pričom zdôraznil,   že   v danom prípade okresný   súd skúmal   majetkové   pomery   sťažovateľky   a ako   ďalší   dôvod   na   nepriznanie   oslobodenia od súdnych poplatkov poukázal aj na to, že žiadateľkou o oslobodenie je právnická osoba založená na účel podnikania.

Je   zrejmé,   že   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   preskúmania   napadnutého uznesenia všeobecného súdu   tak,   ako keby bol ústavný súd ďalším stupňom v systéme všeobecného   súdnictva. Sťažovateľka   považuje   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu (ale aj uznesenie   okresného   súdu)   za   také,   ktorým   došlo   k „interpretačnému   excesu“, a preto je „svojvoľné a nepreskúmateľné“.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s právnym   názorom   všeobecných   súdov   vysloveným v uznesení okresného súdu, ako aj v napadnutom uznesení krajského súdu, a tvrdí, že tak ako okresný súd, aj krajský súd odôvodnili svoje rozhodnutia poukazom na skutočnosti, ktoré nie sú v zmysle § 138 ods. 1 OSP podstatné na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov,   ktorými   sú   pomery   účastníka   a svojvoľné   alebo zrejme bezúspešné   bránenie práva.

Ústavný súd k tomu uvádza, že okresný súd zisťoval majetkové pomery sťažovateľky z „Tlačiva   pre   dokladovanie   pomerov   účastníka   konania,   ktorý   navrhuje,   aby   mu   bolo priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov“,   z   daňového   priznania   k dani   z príjmov právnickej osoby za rok 2011, súvahy a výkazu ziskov a strát, ako aj z výpisu z bankového účtu.   Okresný   súd   preskúmaním   majetkových   pomerov   sťažovateľky,   s prihliadnutím aj na to, že sťažovateľka je právnická osoba založená na účel podnikania (lebo nie všetky môžu byť založené na tento účel, pozn.), vyhodnotil, že tieto neodôvodňujú oslobodenie od súdnych   poplatkov   a   jej   žiadosti   nevyhovel.   Nemožno   sa   preto   stotožniť   s názorom sťažovateľky,   že   okresný   súd   nevyhodnotil   jej   majetkové   pomery   na základe   ňou predložených podkladov.

Nedostatok finančných prostriedkov sťažovateľky (právnickej osoby) nemôže byť sám osebe dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľku ako právnickú osobu nemožno podrobiť rovnakým kritériám ako sociálne slabú fyzickú osobu. Zákon (Občiansky súdny poriadok) bližšie   nevysvetľuje   pojem   pomery   účastníka,   bez   pochyby   však   musí   ísť   o pomery majetkové   (a   ak   je   žiadateľom   fyzická   osoba   aj   rodinné   a zdravotné),   majúce   základ v okolnostiach,   ktoré nie sú   len dočasnej či   prechodnej   povahy a odôvodňujú   záver, že žiadateľ celkom alebo sčasti nemôže splniť poplatkovú povinnosť. Pomery sťažovateľky by odôvodňovali   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   vtedy,   ak   by   sa   dostala   do ťaživej finančnej situácie z dôvodu vyššej   moci (tak ako to uvádza aj v odôvodnení uznesenia okresného   súdu),   napr.   vzhľadom   na   nepredvídateľné   okolnosti,   ktoré   nemajú   pôvod v podnikaní. Nepriaznivá hospodárska situácia sťažovateľky ako žalovanej je dôsledkom skutočností,   ktoré majú pôvod   v podnikaní a s podnikaním   nevyhnutne súvisia. Ak   by nepriaznivá hospodárska situácia ako dôsledok podnikania bola dôvodom na oslobodenie od súdnych poplatkov, znamenalo by to prenesenie časti rizika, ktoré je spojené s podnikaním, na štát, tak ako sa tiež uvádza v odôvodnení uznesenia okresného súdu. Nemožno prenášať dôsledky podnikateľského rizika formou úľav z poplatkovej povinnosti na štát; takto by totiž boli neúspešní podnikatelia zvýhodňovaní voči úspešným podnikateľom.

U   právnických   osôb   a   u   fyzických   osôb,   ktoré   sú   podnikateľmi,   je   možné   pri rozhodovaní   o oslobodení   od   súdnych   poplatkov   podľa   názoru   ústavného   súdu   vziať do úvahy   tiež   povahu   ich   podnikateľskej   alebo   inej   činnosti,   stav   a štruktúru   majetku, platobnú (ne)schopnosť; je však tiež nutné prihliadať na to, či sa špekulatívne nezbavili majetku či iných výhod, aby sa poplatkovej povinnosti vyhli. Všeobecný súd teda skúma nielen faktické pomery žiadateľa v dobe podania žiadosti o oslobodenie, ale musí zvažovať, či zo strany žiadateľa nejde o obchádzanie zákona na účel získania neoprávnenej výhody (oslobodenie   od   súdnych   poplatkov).   Celkové   zhodnotenie   všetkých   okolností,   ktoré vypovedajú o pomeroch účastníka, sa potom musia premietnuť do záveru, či účastník je s ohľadom   na   svoje   pomery   schopný   zaplatiť   súdne   poplatky   a niesť   ďalšie   výdavky spojené s konaním. Ak mu to jeho pomery nedovoľujú, všeobecný súd je povinný priznať tomu zodpovedajúce oslobodenie od súdnych poplatkov (v plnom rozsahu alebo sčasti). Účastník   je   pritom   povinný   preukázať   vierohodným   spôsobom   svoje   pomery,   ktoré   sú rozhodné na posúdenie dôvodnosti jeho žiadosti.

Samotná   skutočnosť,   že   účastník   konania   svoje   súčasné   pomery   (s   ohľadom na deklarovanú   absenciu   príjmov) subjektívne   vníma   ako   pomery   (krajne)   ťaživé,   ešte nepredstavuje dôvod, pre ktorý by už boli splnené podmienky v zmysle § 138 ods. 1 OSP. Súd v takomto prípade musí skúmať celkové pomery účastníka, prihliadať na charakter sporu a výšku poplatku, ktorý má byť zaplatený, a to s ohľadom na posúdenie, či splnenie poplatkovej povinnosti je v reálnych možnostiach účastníka či nie.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   § 138   ods. 1   OSP   používa   pojem „účastník“,   pričom   nerozlišuje,   či   ide   o   fyzickú   osobu   alebo   právnickú   osobu.   To,   či v konaní je účastníkom fyzická osoba alebo právnická osoba, prináša so sebou ale určité prirodzené dôsledky, ktoré vedú k odlišnému prístupu zo strany všeobecných súdov. Táto prirodzená diferenciácia v závislosti od povahy účastníka konania nie je porušením zásady rovnosti účastníkov konania.

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich   práv   a   plnenie   ich   povinností.   Podstata   tejto   ústavnej   zásady   spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú rovnaké   procesné práva   a povinnosti,   ktoré   uplatňujú a plnia za rovnakých   procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné   postavenie   alebo   procesná   pozícia   účastníka,   nie   je   podstatné   ani   to,   ktorý z účastníkov   sa   stane   žalobcom   a   ktorý   z   účastníkov   je   žalovaný   (II. ÚS 35/02, IV. ÚS 126/09). Všeobecné súdy v súlade s princípom rovnosti účastníkov musia prejednať návrh   obchodnej   spoločnosti   ako   účastníka   podľa   § 138   OSP   a   poskytnúť jej   možnosť preukázať svoje tvrdenia o dôvodoch na oslobodenie od súdnych poplatkov. Názor, podľa ktorého obchodné spoločnosti nemôžu byť oslobodené od súdnych poplatkov, nevyplýva z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a bolo by ho potrebné považovať za neústavný a zjavne arbitrárny (m. m. IV. ÚS 130/2011).

V kontexte konania podľa § 138 ods. 1 OSP uplatnenie zásady rovnosti účastníkov okrem iných znamená, že každý účastník, bez ohľadu na to, či právnická osoba, alebo fyzická osoba, má právo požiadať o oslobodenie od súdnych poplatkov, súd je povinný účastníkovi poskytnúť primeranú možnosť na preukázanie svojich tvrdení a návrh účastníka podľa § 138 ods. 1 OSP prejednať a o ňom rozhodnúť. Navrhovateľ v konaní podľa § 138 ods. 1 OSP, či už právnická osoba, alebo fyzická osoba, bude ale zodpovedný za unesenie dôkazného   bremena,   teda   okrem   iného   za   to,   či   dostatočne   preukáže,   že   jeho   pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Povaha účastníka konania bude spravidla ovplyvňovať druh dôkazných prostriedkov, ktorými účastník preukáže svoje pomery.

Z   § 138   ods. 1   OSP   vyplýva,   že   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   možno účastníkovi   konania   priznať,   ak   sú   súčasne   splnené   obidve   podmienky   (odôvodňujú   to pomery účastníka konania a nejde o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva). Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne, to znamená, že stačí nesplnenie jednej z nich a žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov nie je možné ani čiastočne vyhovieť. Okresný súd, riadiac sa dôsledne § 138 ods. 1 OSP a zistiac, že pomery sťažovateľa neodôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, už neskúmal (bolo by   to   bez   právneho   významu),   či   v danom   prípade   nejde   o svojvoľné   alebo   zrejme bezúspešné   uplatňovania   alebo   bránenie   práva,   pretože   postačuje   nesplnenie   len   jednej z podmienok a žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov nemožno vyhovieť.

Ústavný súd v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci (v ktorej išlo o žiadosť o oslobodenie od platenia preddavku na trovy znaleckého dokazovania) dospel k záveru, že všeobecné súdy postupovali pri rozhodnutí ústavne konformným spôsobom, sťažovateľkou napadnuté rozhodnutie krajského súdu (aj okresného súdu) v žiadnom prípade nemožno považovať   za arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené,   ale   za   také,   ktoré   zodpovedá   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   zakotveného   v čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

K   námietke   porušenia   základného   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 20   ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd s poukazom na svoju ustálenú judikatúru uvádza, že o prípadnom porušení sťažovateľkou označeného hmotného práva by bolo   možné   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v   čl. 46   ods. 1   ústavy   alebo   v čl. 6   ods. 1   dohovoru,   resp.   v   spojení   s ich   porušením (podobne   I. ÚS 194/2010,   I ÚS 325/09).   Medzi   obsahom   základného   práva   podľa   čl. 20 ods. 1   ústavy   a napadnutým   uznesením   krajského   súdu   neexistuje   relevantná   súvislosť, preto   bolo   potrebné   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   posúdiť   a aj   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013