znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 747/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., R., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 486/2012 a jeho rozsudkom z 31. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2013 doručená sťažnosť V. K. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 486/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského   súdu“)   a jeho   rozsudkom   z 31.   mája   2013   (ďalej   aj „napadnutý   rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že „podaným návrhom sa domáhala, aby odporcovia 1, 2 spoločne a nerozdielne boli zaviazaní odstrániť časť zo strechy svojho rodinného   domu   č. 753,   stojaceho   na   parcele   C-KN   21   kataster   územia   R.,   ktorá   časť strechy presahuje na parcelu sťažovateľky C-KN 23 kataster územia R. a aby odporcovia 1, 2 boli zaviazaní k povinnosti na časť strechy ich rodinného domu a to zo strany, ktorá susedí s parcelou sťažovateľky C-KN 23 kat. územia R., namontovať zachytávače snehu. Rozsudkom Okresného súdu Čadca pod č. k. 7 C/83/2006-326 zo dňa 24. 05. 2012, ktorý   bol   potvrdený   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   8 Co/486/2012   zo   dňa 31. 05. 2013,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   dňom   05. 08. 2013,   nebolo   rozhodnuté   o návrhu sťažovateľky, ktorým sa domáhala o odstránenie časti strechy z rodinného domu č. 753 vo vlastníctve odporcov, presahujúcej na parcelu sťažovateľky, ale súdy po zistení, že v roku 2004 odporcovia 1, 2 predĺžili strechu svojho rodinného domu a to aj nad parcelu sťažovateľky, zriadili na presahujúcej časti 2,7 m2 vecné bremeno v zmysle § 135c ods. 3 OZ a to za náhradu. Zriadenie vecného bremena v zmysle citovaného ustanovenia je možné v prípade,   ak   stavebník   je   dobromyseľný   a   taktiež   po   splnení   podmienok   vydržania. Odporcovia   1, 2   pri   predĺžení   strechy   neboli   dobromyseľní,   lebo   zmenu   stavby   domu vykonali bez stavebného povolenia a zmena stavby im bola až dodatočne povolená. Odporcovia 1, 2 pri predĺžení strechy mali vedomosť, že časť tejto zasahuje nad pozemok vo vlastníctve sťažovateľky. Strechu predĺžili svojvoľne, teda neboli dobromyseľní a   súd   mal rozhodnúť buď   tak,   že návrh na   odstránenie   strechy   zamieta,   alebo návrhu sťažovateľky mal vyhovieť, lebo neboli preukázané dôvody na zriadenie vecného bremena. Skutkovo aj zo znaleckých posudkov vyplynulo, že odstránenie presahujúcej časti strechy by nemalo   vplyv   na   estetiku   a   stabilitu   rodinného   domu.   V   konečnom   dôsledku   náklady na odstránenie   časti   strechy   by   boli   menšie,   ako   súdom   určená   náhrada   za   zriadenie vecného bremena.“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Druhým odsekom výroku I. prvostupňového súdu, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu 8 Co 486/2012 bolo uložené sťažovateľke okrem trpenia previsu strechy rodinného domu č. 753 postaveného na parcele C-KN 21 kat. územie R. vo vlastníctve odporcov 1, 2 aj povinnosť trpieť právo vstupu odporcov 1, 2 na pozemok sťažovateľky, za účelom údržby rodinného domu č. 753, strechy, za účelom opravy, odstránenia snehu na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere. Týmto výrokom ide o vážny   zásah   do   vlastníckeho   práva   sťažovateľky,   lebo   umožňuje   vstup   odporcov   1, 2 po celom pozemku a nie po vymedzenej časti. Teda odporcovia 1, 2 podľa tohto výroku by sa mohli voľne pohybovať po celej parcele a to aj bez konkrétneho časového obmedzenia. Pokiaľ by údržba domu vyžadovala nutnú opravu, túto by mali odporcovia 1, 2 preukázať a mali by sa domáhať vstupu na pozemok sťažovateľky súdnou cestou a to po konkrétnej časti pozemku a uviesť konkrétne časové obdobie, v ktorom by sa mala oprava vykonať. Tým   by   sa   zamedzilo   zneužívanie   vstupu   odporcov   na   pozemok   sťažovateľky,   ako   aj sústavnosť tohto vstupu. Napokon tento výrok nemá ani zákonné opodstatnenie, lebo pre nápravu vzťahov súd môže zriadiť vecné bremeno k stavbe podľa § 135c ods. 3 OZ, ale nie priestorovo a časovo vymedzený vstup nevlastníkov na pozemok vlastníka. Ohľadom vstupu odporcov 1, 2 na pozemok sťažovateľky návrh podaný nebol, teda súd rozhodol o niečom, čo predmetom sporu nebolo, čím porušil ustanovenie § 153 ods. 2 OSP, lebo zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by súd bez návrhu mohol rozhodovať o vstupe nevlastníka na   pozemok   vlastníka.   Napokon   súd   týmto   výrokom   povolil   aj   vstup   odporcov   1, 2   za účelom odstránenia snehu, ktorý nárazovo sa zosúva na pozemok sťažovateľky a to pozdĺž celej strechy rodinného domu č. 753 vo vlastníctve odporcov 1, 2, čím je ohrozené zdravie sťažovateľky. Tento nárazový zosuv súd neuznal a návrh sťažovateľky, ktorým sa domáhala pozitívneho konania a to aby odporcovia 1, 2 boli zaviazaní namontovať zachytávače snehu na   sedlovej   streche   svojho   rodinného   domu   č. 753   zamietol   v   podstate   z   dôvodu,   že sťažovateľka neumožnila vstup na svoj pozemok profesionálnemu pracovníkovi za účelom namontovania zachytávačov snehu, čím si nesplnila povinnosť podľa ust. § 127 ods. 3 OZ a konala v rozpore s dobrými mravmi. Poukazujeme na to, že podľa znaleckého posudku zachytávače nachádzajúce sa na sedlovej streche rodinného domu č. 753 v jednej rade sú vytrhané nárazovým zosuvom snehu, pričom zachytávače snehu je potrebné namontovať vo viacerých radoch strechy rodinného domu. Zachytávače snehu vzhľadom na montáž a to vo   viacerých   radoch   je   možná   len   zo   strechy   rodinného   domu   č. 753,   teda   montáž zachytávačov   snehu   si   nevyžaduje   vstup   na   pozemok   sťažovateľky.   Súd   pri   svojom rozhodnutí nevychádzal ani zo znaleckých posudkov, ani zo zisteného skutkového stavu a rozhodol jednostranne len v prospech odporcov 1, 2.“.

Sťažovateľka   napokon   zdôraznila,   že „vidí   porušenie   svojho   základného   práva v ochrane jej vlastníctva a jej zdravia, ktorá ochrana jej bola odňatá rozsudkom Okresného súdu Čadca 7 C 83/2006 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Žiline 8 Co/486/2012. Súdy okrem toho, že o návrhu sťažovateľky o odstránenie časti strechy nerozhodli, ale zriadil   vecného   bremeno   na   časti   parcele   C-KN   23   kat.   územia   R.   vo   vlastníctve sťažovateľky, zaviazal sťažovateľku k povinnosti trpieť vstup na pozemok sťažovateľky a to bez ohraničenia priestoru na vstup a bez konkrétneho časového vymedzenia, čím porušil ochranu vlastníctva sťažovateľke, ktorá jej prináleží podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Súdy mali preukázané, že zo sedlovej strechy sa nárazovo zosúva sneh na pozemok sťažovateľky a týmto zosuvom je ohrozené jej zdravie a život, lebo po tejto časti sťažovateľka prechádza k suchému WC, i napriek tomu súd neposkytol ochranu sťažovateľke v zmysle § 417 ods. 2 OZ. Uvedenými rozsudkami bol povolený zásah odporcom 1, 2 do vlastníctva sťažovateľky, pričom vlastníctvo je nedotknuteľné.“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sa   sťažovateľka   prostredníctvom   svojej splnomocnenej právnej zástupkyne domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľky V. K. rod. Z..., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   Rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline zo dňa 31. 05. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/486/2012 porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 31. 05. 2013 pod sp. zn. 8 Co/486/2012 zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke V. K. rod. Z. finančné zadosťučinenie vo výške 844,77   €,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Žiline   povinný   sťažovateľke   vyplatiť   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľke   V.   K.   rod.   Z.   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 275,94 €, ktorú sumu je Krajský súd Žilina povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. A. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú ustanovené v zákone Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   niektorej   z   nich   má   za   následok odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne bez prítomnosti sťažovateľky prerokoval jej návrh podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, keď namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   všeobecného   súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namieta, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach   konania   pred   všeobecným   súdom.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť považuje ústavný súd takú sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   ktorej   opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II. ÚS 88/01),   ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v   konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprávnych   princípov   konania   (čl. 46   až   čl. 48   ústavy).   Reálne   uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní,   ale ani nárok   na   to,   aby všeobecné   súdy   preberali   alebo sa   riadili   výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Sťažovateľka predložila ústavnému súdu rozsudok Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 83/2006 z 24. mája 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Co 486/2012 z 31. mája 2013, ktorým bol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdený.

Predtým, než ústavný súd pristúpi k posúdeniu námietok sťažovateľky v danej veci, je nevyhnuté uviesť, že aj keď sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže smerovať len proti rozhodnutiu   všeobecného   súdu,   ktorý   v danej   veci   rozhodoval   v poslednom   stupni, preskúmanie namietaného porušenia označených práv sťažovateľky predpokladá posúdenie celého   konania   pred   všeobecnými   súdmi.   V danej   veci   je   táto   požiadavka   významná aj z toho hľadiska, že krajský súd, ktorý namietaným rozsudkom rozhodoval o odvolaní proti   rozsudku   okresného   súdu,   sa   s uvedeným   rozsudkom   v plnom   rozsahu   stotožnil, pričom pri odôvodnení svojho rozhodnutia postupoval v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   V tejto   súvislosti   je   preto   namieste   poukázať na ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane,   pretože prvostupňové   a odvolacie   konanie   z hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok (porovnaj II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, I. ÚS 370/09).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa nestotožňuje s rozsudkom okresného súdu   a ani   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorý   prvostupňový   rozsudok   ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil, pričom v sťažnosti namieta predovšetkým:

a) nesprávnu aplikáciu § 135 ods. 3 Občianskeho zákonníka vzhľadom na zistený skutkový stav,

b) skutočnosť že bolo rozhodnuté bez návrhu o tom, o čom nemalo byť rozhodnuté (§ 153 OSP),

c) že okresný súd a krajský súd pri rozhodovaní o veci nevychádzali zo znaleckých posudkov a ani zo zisteného skutkového stavu.

Okresný súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 7 C 83/2006 z 24. mája 2012 v daných súvislostiach okrem iného uviedol, že „Pokiaľ ide o výrok 1), navrhovateľka žiadala uložiť na čl. 1 odporcom povinnosť odstrániť časť strechy z ich rodinnému domu č. 753 o výmere 2,7 m2, ktorá presahuje na pozemok navrhovateľky CKN 23 – zastavaná plocha, nádvorie o výmere 361 m2. kat. úz. Č., R. Návrh doplnila na čl. 25 a čl. 288. Na čl. 288 len upresnila sporné   body,   v   ktorých   má   byť   strecha   odstránená   z   rodinného   domu   č. 753   podľa znaleckého posudku Ing. B., prílohy č. 2, bodoch 25, 22, 24, 25...

Predmetom   sporu   je   uloženie   povinnosti   odstrániť   časť   stavby   –   strechy,   ktorá zasahuje do pozemku navrhovateľky.

Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila.

Vec a súčasť veci tvoria v právnom slova zmysle jedinú vec, podliehajú jednotnému právnemu režimu. Všetko, čo sa vzťahuje na hlavnú vec, vzťahuje sa aj na súčasť veci. Súčasťou domu je strecha, pretože strecha podľa povahy veci patrí k rodinnému domu a nemôže byť oddelená bez toho, že by sa tým vec (rodinný dom) neznehodnotil. Znehodnotenie môže byť ekonomické, funkčné, estetické, resp. iné.

V danom prípade teda strecha rodinného domu č. 753 je neoddeliteľnou súčasťou rodinného domu č. 753 a podlieha rovnakému právnemu režimu, teda nie režimu podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý sa aplikuje na vypratanie hnuteľných vecí, ale režimu špeciálneho ustanovenia podľa § 135c Občianskeho zákonníka, ktorý sa aplikuje na nehnuteľnosti ako celok. Keď predmetom sporu je odstránenie časti strechy rodinného domu č. 753, je predmetom sporu odstránenie časti nehnuteľnosti a bolo preto potrebné aplikovať § 135c Občianskeho zákonníka...

Na uvedený skutkový stav súd z dôvodov už uvedených aplikoval § 135c Občianskeho zákonníka (špeciálne ustanovenie k § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Aj keď navrhovateľka v petite žiadala odstrániť časť strechy, súd podľa § 152 ods. 2 a § 153 ods. 2 OSP bol viazaný len tou časťou návrhu, že žiada rozhodnúť o časti stavby – streche na cudzom pozemku. Pri aplikácii § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka súd nie je viazaný návrhom navrhovateľky v nadväznosti na § 152 ods. 2 a § 153 ods. 2 OSP, pretože z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania. Súd môže ísť nad petit a môže zriadiť vecné bremeno, aj keď to navrhovateľ nepožaduje. Na túto skutočnosť ako sporný bod prípadu podľa § 118 ods. 2 OSP poukázal súd v písomnej výzve doručenej právnym zástupcom (čl. 282) zo dňa 5. 3. 2012.

Súd   na   daný   vzťah   neaplikoval   § 135c   ods. 1   Občianskeho   zákonníka   nenariadil odporcom   odstrániť   časť   stavby   –   strechy,   aj   keď   odporcovia   ako   stavebníci   neboli dobromyseľní   v tom,   že   zasahujú   do   pozemku   navrhovateľky.   Odstránenie   by   nebolo hospodársky účelné, ide o stavbu veľkej hodnoty, odstránením časti stavby by vznikli veľké investičné   výdavky,   ktoré   by   ale   neviedli   k   urovnaniu   vzniknutého   stavu,   pretože   by dochádzalo   k   zatekaniu   rodinného   domu   odporcov,   jeho   ďalšiemu   znehodnocovaniu, k zatekaniu vody zo strechy odporcov na pozemok navrhovateľky. Došlo by k znehodnoteniu rodinného   domu   odporcov   aj   z   estetického   hľadiska,   pretože   by   z   celej   strechy   bolo potrebné   odstrániť   časť   strechy   v   tvare   trojuholníka,   ktorý   zasahuje   nad   pozemok navrhovateľky.   Súd   vychádzal   aj   z   náročnosti   technických   prác,   ktoré   by   museli   byť realizované. Súd vychádzal aj z toho, že aj pôvodný rodinný dom v časti stodoly (terajšej garáže)   zasahoval   do   pozemku   navrhovateľky   a   táto   skutočnosť   bola   dlhodobo   medzi susedmi nesporná. Vyriešenie sporu prinavrátením do pôvodného stavu odstránením časti stavby   strechy   nepovažoval   súd   za   účelné,   objektívne   možné.   Súd   poukazuje   aj   na   tú skutočnosť,   že   navrhovateľka   zdôvodňovala   naliehavosť   odstránenia   časti   strechy v príčinnej súvislosti s padaním snehu. Súd túto príčinnú súvislosť nezistil. Zásah spočíva len vo výmere 2,7 m2 oproti podstatne väčšej výmere celej strechy odporcov, ktorá má sedlový sklon do pozemku navrhovateľky. Sneh zo strechy odporcov padá z celej strechy a nielen z časti, ktorá predstavuje zásah do pozemku navrhovateľky. Nezasahujúca časť strechy predstavuje podstatne väčšiu výmeru v porovnaní so zasahujúcou časťou strechy. Odstránením   časti   strechy   o   výmere   2,7   m2 by   nedošlo   k   odstráneniu   padania   snehu zo strechy   odporcov   na   pozemok   navrhovateľky.   Tým   by   nedošlo   ani   k   odstráneniu vzájomných susedských rozporov. Takéto riešenie súd preto nepovažoval za riešenie, ktoré by navodilo právnu istotu a pokoj v susedských vzťahoch.

Súd neaplikoval ani § 135c ods. 2 Občianskeho zákonníka, neprikázal časť stavby – strechy o výmere 2,7 m2 do vlastníctva navrhovateľky ako vlastníčky pozemku za náhradu. Vlastníčka pozemku – navrhovateľka to nežiadala, nesúhlasila s tým, takéto riešenie je nereálne, právne nevhodné. Súčasť stavby – strecha nemôže byť samostatným predmetom občiansko-právnych   vzťahov.   Bolo   by   možné   prikázať   len   vec   (rodinný   dom)   spolu so súčasťou (strechou). Vzhľadom k výmere zásahu 2,7 m2 strechy súd nepovažoval toto riešenie   za   spravodlivé,   aby   prikázal   navrhovateľke   vlastníctvo   celej   stavby   odporcov za náhradu, pretože v porovnaní s hodnotou celej stavby je tento zásah minimálny. Súd   na   daný   skutkový   stav   aplikoval   § 135c   ods. 3   Občianskeho   zákonníka. Usporiadal pomery medzi vlastníkom pozemku a stavby tak, že zriadil za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe – jej časti, streche. Zriadil vecné bremeno k pozemku navrhovateľky v prospech odporcov v rozsahu, v ktorom ich stavba zasahuje do pozemku navrhovateľky s tým, že v súvislosti s výkonom vlastníckeho práva stavby bude povinná navrhovateľka trpieť právo odporcov obhospodarovať stavbu – strechu, udržiavať, odhadzovať sneh v nevyhnutnom rozsahu a za nevyhnutný čas. Vecné bremeno zriadil len v nevyhnutnom rozsahu a za náhradu v prospech vlastníka pozemku. Právo prechodu, údržby odporcovia môžu využívať len v nevyhnutnom rozsahu.“.

Okresný súd v rozsudku ďalej uviedol:„Pokiaľ   ide   o   výrok   2   –   povinnosť   odporcov   namontovať   na   strechu   svojho rodinného domu č. 753, ktorý susedí s parcelou navrhovateľky CKN 23 zachytávače snehu, súd v tejto časti návrh zamietol.

Zo   zápisnice   z   ohliadky   zo   dňa   29. 2. 2012   (čl. 271)   mal   zistené,   že   tvrdenia navrhovateľky boli v tej rovine, že sneh z rodinného domu odporcov jej padá na chodník, plot, hospodársku budovu, WC umiestnené na pozemku, a to z balkóna rodinného domu odporcov.

Fotodokumentáciou z ohliadky mal súd preukázané, že sneh je v uvedených miestach napadaný.

Objektívne nemôže byť pravdivé tvrdenie navrhovateľky, že sneh je napadaný z tej časti   strechy   odporcov,   ktorá   presahuje   do   pozemku   navrhovateľov   (od   balkóna) a v príčinnej súvislosti s týmto zásahom. Zásah je definovaný rozsahom 2,7 m2 v bodoch 22, 24, 25 prílohy 2 znaleckého posudku Ing. B.j A. č. 7/2008 zo dňa 28. 7. 2008. Chodník, plot, hospodárska budova, WC sú lokalizované aj v iných miestach, ako je definovaný zásah odporcov   do   vlastníckeho   práva   navrhovateľky.   Tento   zásah   sa   týka   len   pozemku navrhovateľky,   oplotenia   navrhovateľky.   Zásah   o   výmere   2,7   m2 sa   netýka   chodníka, hospodárskej budovy, WC. Táto časť susedí s časťou strechy odporcov, ktorá nepredstavuje zásah do vlastníckeho práva navrhovateľky. Padanie snehu na pozemok navrhovateľky teda nie je v príčinnej súvislosti so zásahom o výmere 2,7 m2 do pozemku navrhovateľky v celom rozsahu. Výmera strechy odporcov od pozemku navrhovateľky jej podstatne väčšia ako výmera zásahu 2,7 m2.

Padanie   snehu   na   pozemok   navrhovateľky   je   v   príčinnej   súvislosti   so   sedlovou strechou odporcov, ktorá tam však bola aj na pôvodnom dome (fotodokumentácia z roku 1997 čl. 161 spisu) a v tom čase nespôsobovala konflikty medzi susedmi, hoci z č. l. 161 je zrejmé, že strecha nemá žiadne zachytávače snehu...

Podľa   § 127   ods. 3   Občianskeho   zákonníka   je   navrhovateľka   povinná   umožniť odporcom   vstup   za   účelom   údržby   (odpratávania   snehu).   Je   zrejmé,   že   túto   povinnosť neplní, znemožňuje odporcom vstup na pozemok, ale následne poukazuje na napadaný sneh. Sama marí svojím prístupom splnenie povinnosti odporcov odhádzať sneh padajúci z ich strechy. Rovnako tak postupuje navrhovateľka aj v prípade, kedy v tomto rozsudočnom návrhu žiada namontovať zachytávače snehu. Bola vyzvaná právnym zástupcom odporcov dňa   18. 3. 2008   (č. l. 70)   a   29. 2. 2012   (č. l. 274),   aby   sprístupnila   profesionálnemu pracovníkovi   A.   F.   (čl. 275)   v   stanovených   štyroch   termínoch   pozemok   za účelom namontovania   zachytávačov   snehu   zo   strany   odporcov.   Navrhovateľka   svoju   právnu povinnosť   podľa   § 127   ods. 3   Občianskeho   zákonníka   nesplnila,   neposkytla   potrebnú súčinnosť, čím sama zmarila splnenie povinnosti zo strany odporcov, ktorej sa domáha v súdnom konaní. Takýto postup navrhovateľky je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka a takému právu nemožno poskytnúť ochranu.

V   tomto   smere   sa   navrhovateľka   odvoláva   na   znalecký   posudok,   podľa   ktorého zachytávače snehu sú nedostatočné a možno ich namontovať aj zo strechy odporcov. Tento argument používa na preukázanie svojho tvrdenia, že právom neumožnila odporcom vstup na strechu zo svojho pozemku za účelom namontovania zachytávačov snehu.

Súd uvedený argument navrhovateľky nevyhodnotil ako právne relevantný argument v nadväznosti na § 127 ods. 3 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 3 Občianskeho zákonníka a v nadväznosti na skutočnosť, tvrdenie odporcov, ktoré v konaní preukázali, že neexistuje profesionálna firma v danej oblasti montovania zachytávačov snehu, ktorá by bola   ochotná   odporcom   realizovať   výkon   prác   zapravenie   zachytávačov   zo   strechy odporcov,   pretože   všetci   oslovení   profesionálni   pracovníci   odmietli   niesť   zodpovednosť za prípadnú   škodu   na   krytine   strechy.   Plnenie   zo   strechy   odporcov   je   teda   objektívne nemožné   a   plnenie   povinnosti   odporcov   z   pozemku   navrhovateľky   znemožnila   samotná navrhovateľka. Navrhovateľka v konaní nepreukázala opak. (V tomto smere súd poukazuje aj na rozhodnutie stavebného úradu – Obce R. č. S510/R 599/2012 zo dňa 14. 3. 2012, ktorý uložil navrhovateľke povinnosť strpieť údržbu domu odporcov, namontovanie zachytávačov. Navrhovateľka rozhodnutie nerešpektovala, odvolala sa.)

Ďalej súd poukazuje na tú skutočnosť, že padanie snehu na dvor navrhovateľky nie je len účinkom stavby odporcov, nie je v príčinnej súvislosti len s padaním snehu zo strechy odporcov   a   nedostatočnými   lapačmi   snehu   na   streche   odporcov.   Súd   zistil   príčinnú súvislosť s existenciou nadmerného množstva snehu na dvore navrhovateľky pri ohliadke na mieste samom aj s tým, že vzdialenosť medzi strechami obidvoch domov je veľmi malá, sneh padá na dvor navrhovateľky aj zo strechy navrhovateľky, aj z hospodárskej budovy navrhovateľky, čo je zrejmé aj z fotodokumentácie z ohliadky, aj zo zápisnice z ohliadky.“

Krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   v celom   rozsahu   potvrdil,   pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

«Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku,   prislúchajúceho   spisového materiálu   a   vyhodnotením   všetkého   toho   čo   uviedli   v   rámci   odvolacieho   konania odvolatelia,   navrhovateľka   a   odporcovia   1/, 2/   konštatuje,   že   prvostupňový   súd v dostatočnom a podrobnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie danej veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Preto s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O. s. p., keďže sa v celom rozsahu odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie okresného súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, pričom v tomto smere odvolací súd podotýka, že označenie katastrálneho   územia   vo   výroku   rozsudku   Č.,   R.   je   bližšie   označenie   a zidentifikovanie nehnuteľností,   ktoré   sú   predmetom   sporu,   pričom   rozhodnutie   okresného súdu   je zapísateľnou   listinou   z   hľadiska   ustanovení   katastrálneho   zákona   č. 162/1995   Z. z. v úplnom   znení   v súlade   s vyhláškou   č. 461/2009   Z. z.,   ktorou   sa   vykonáva   katastrálny zákon a v súlade so zákonom č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii. Z toho dôvodu nepovažoval odvolací súd za potrebné, aby sa opravoval rozsudok okresného súdu pokiaľ sa   týka   katastrálneho   územia   a   nepovažoval   označenie   katastrálneho   územia   za   vadu rozsudku.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh celého konania, stanoviská jednotlivých procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery okresný súd primerane a dôsledne vysvetlil. Tým odvolací súd poukazuje aj na   námietku   zo   strany   navrhovateľky,   že   sa   domáhala   pozitívneho   konania,   aby odporcovia 1/, 2/ opatrili strechu zachytávačmi snehu v zmysle § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nie ako to uviedol okresný súd podľa § 126 ods. 1.

Z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd dospel k záveru, že skutkové a právne závery okresného súdu nie sú v danom prípadne zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku ako celok spĺňa parametre   zákonného   ustanovenia   a   odôvodnenia   rozsudku   (§ 157   ods. 2   O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno   považovať   to,   že   okresný   súd   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie   podľa   predstáv odvolateľov.

Pokiaľ   prvostupňový   súd   rozhodoval   o   prvom   nároku   navrhovateľky,   a   to o odstránení   časti   strechy   z   rodinného   domu   č. 753   vo   vlastníctve   odporcov,   ktorá presahuje na pozemok navrhovateľky C-KN č. 23, okresný súd správne a v súlade s ust. § 226 O. s. p. riadil sa zrušeným výrokom odvolacieho súdu. Na danú vec aplikoval ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že vzťah ust. § 135c Občianskeho zákonníka k § 126   ods. 1   Občianskeho   zákonníka   je   vzťahom   špeciálneho   ustanovenia   (§ 135c Občianskeho   zákonníka)   k   všeobecnému   ustanoveniu   (§ 126   ods. 1   Občianskeho zákonníka).

Vlastník   pozemku   sa   môže   proti   neoprávnenému   stavebníkovi   domáhať   ochrany na súde. Súd na návrh môže rozhodnúť tak, že podľa § 135c Občianskeho zákonníka, ak niekto   zriadi   stavbu   na   cudzom   pozemku,   hoci   na   to   nemá   právo,   môže   súd   na   návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“) (ods. 1).

Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí (ods. 2).

Súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe (ods. 3).

V danom prípade prvostupňový súd danú vec rozhodoval podľa ust. § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka a v zmysle znaleckých posudkov Ing. A. B. a Ing. L. Š. rozhodol tak, že zriadil vecné bremeno k časti nehnuteľnosti navrhovateľky parc. č. C-KN 23 kat. úz. R., zapísanej na LV č. 1115, vymedzenej grafickým plánom bodmi 22, 24, 25 o výmere 2,7 m2. Tento znalecký posudok zároveň súd ako prílohu pripojil k rozsudku, a táto príloha bude tvoriť neoddeliteľnú súčasť rozsudku aj s tým, aby tento rozsudok bol zapísaný v katastri nehnuteľností.

Prvostupňový   súd   sa   dôsledne   zaoberal   spôsobom   usporiadania   pomerov   medzi účastníkmi, a to vlastníkom pozemku – navrhovateľkou a vlastníkmi stavby – odporcami 1/, 2/. S takýmto spôsobom vyriešenia pomerov medzi účastníkmi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil.

Taktiež   sa   stotožnil   aj   s   primeranou   náhradou   za   zriadenie   vecného   bremena a odôvodnením jej výšky prvostupňovým súdom. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to,   že   problematika   vecných   bremien   je   pomerne   zložitá   najmä   z   pohľadu   hraníc aplikovateľnosti zákona v oblasti vecných bremien na konkrétny skutkový stav tak, ako to bolo aj v súdenom prípade.

Odvolací súd sa stotožnil s tým, že dôkazy, ktoré doposiaľ boli vykonané v konaní aj po zrušení rozhodnutí odvolacím a Najvyšším súdom SR, poskytovali dostatočný podklad pre rozhodnutie okresného súdu. Podľa postojov navrhovateľky v konaní, ale aj odporcov 1/, 2/, okresný súd pokiaľ sa týka I. výroku rozsudku okresného súdu rozhodol vzhľadom na okolnosti celej veci, ako aj dĺžku konania vecne a právne správne.

Pokiaľ   prvostupňový   súd   rozhodoval   o   uložení   povinnosti   odporcom   1/, 2/ namontovať zachytávače snehu v časti strechy rodinného domu č. súp. 753 na parc. C-KN č. 21   vo   vlastníctve   navrhovateľky,   prvostupňový   súd   dôsledne   zvážil   všetko   čo   počas konania   vyšlo   najavo,   a   to   aj   najmä   vykonaním   dôkazu   ohliadky   na   mieste   samom a zabezpečením si listinných dôkazov a spisového materiálu Okresného súdu v Čadci sp. zn. 13 C/50/2003.

V tejto   súvislosti   sa   odvolací   súd   v   plnom   rozsahu   stotožnil   s   rozsudkom prvostupňového súdu so zdôraznením, že na danú vec prvostupňový súd aplikoval správny právny predpis. V danom prípade odvolací súd zdôrazňuje, že súd I. stupňa nebol viazaný spôsobom   vyporiadania   vzťahu   medzi   vlastníkmi   neoprávnenej   stavby   a   vlastníčkou pozemku, ale z vykonaného dokazovania vyplynulo, že nie je možný postup súdu podľa ods. 1, 2 ust. § 135a Občianskeho zákonníka, nakoľko vzhľadom na hodnotu stavby, ako aj na to, že slúži na zabezpečenie bývania ako základné ústavného práva odporcov 1/, 2/, nie je   dôvodné   rozhodnutie   o   odstránení   časti stavby,   a   to   aj   s   prihliadnutím na finančné náklady.

S otázkou primeranej finančnej náhrady sa okresný súd správne vyporiadal, a túto ustálil v nadväznosti na dôsledne zistený skutkový stav, a preto aj v tomto smere sa odvolací súd s rozsudkom okresného súdu v plnom rozsahu stotožnil, a ako taký ho podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.»

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   daného prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvostupňového   aj   odvolacieho),   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m.   IV. ÚS 112/05,   I. ÚS 117/05).   Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 486/2012   z 31.   mája   2013   je   zrozumiteľné   a dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových okolností daného prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu a právnych záverov,   ku   ktorým   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný   súd,   vychádzajúc   z uvedeného,   je   toho   názoru,   že   niet   takej   príčinnej súvislosti medzi posudzovaným postupom a rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   ktorá   by   odôvodňovala   vyslovenie   porušenia   týchto   práv   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť bola odmietnutá a rozhodovanie   o zrušení   napadnutého   rozsudku krajského   súdu,   o priznaní   finančného   zadosťučinenia,   ako   aj   o úhrade   trov   konania   je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa návrhom na rozhodnutie v tejto časti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013