znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 743/2013-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. L., Š., zastúpeného Advokátskou kanceláriou T.,   s. r. o.,   Š.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   T.   T.,   vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   č. k.   15 C/22/2007-431 z 25. septembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co/663/2012-499 zo 14. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. B. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2013 doručená sťažnosť Ing. B. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 15 C/22/2007-431   z 25. septembra 2012   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného súdu“)   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 14 Co/663/2012-499   zo   14.   mája   2013   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   rozsudkom   č. k. 15 C/22/2007-265   z 8.   apríla   2010   čiastočne   vyhovel   žalobe   sťažovateľa   a určil,   že okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   dané   mu   odporcom   1.   júna   2007   je   neplatné, a v zostávajúcej   časti   (t. j.   pokiaľ   ide   o určenie,   že   skončenie   pracovného   pomeru sťažovateľa na základe výpovede danej mu odporcom 26. júna 2007 a v časti týkajúcej sa náhrady mzdy) ju zamietol. Okresný súd sa stotožnil s názorom sťažovateľa, že nebola preukázaná   existencia   žiadneho   z odporcom   uvádzaných   dôvodov   závažného   porušenia pracovnej   disciplíny   predpokladaných   v   § 68   ods. 1   Zákonníka   práce   pre   okamžité skončenie pracovného pomeru.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co/299/2010-358 z 20. septembra 2011   rozsudok   okresného   súdu   v napadnutej   časti   zrušil   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňový súd vo vzťahu k napadnutému výroku o zamietnutí žaloby sťažovateľa o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi účastníkmi nevykonal dostatočné dokazovanie a jeho závery sú predčasné.

Následne okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol potom, ako dospel k záveru,   že   sťažovateľovi   bola   daná   platná   výpoveď   v dôsledku   organizačnej   zmeny vykonanej   na   zefektívnenie   práce.   Sťažovateľ   označuje   napadnutý   rozsudok prvostupňového   súdu   za   zmätočný,   nezákonný   a neprekúmateľný „s nedostatočným a rozporuplným odôvodnením, keď v časti náhrady mzdy je právne odlišné v porovnaní s rozhodnutím súdu v súvislosti so zrušovacími prejavmi skončenia pracovného pomeru, pričom   takéto   rozhodnutie   a súčasne   odôvodnenie   je   nepochybne   arbitrárne   a nedáva sťažovateľovi právne relevantné a jasné odpovede na právne a skutkovo sporné záležitosti, ktoré dôvodili žalobný návrh v merite veci“.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok okresného súdu rozsudkom   č. k.   14 Co/663/2012-499   zo   14.   mája   2013   potvrdil.   Aj   tento   potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu je podľa sťažovateľa zmätočný, nezákonný a nepreskúmateľný a v dôsledku „jeho nedostatočného odôvodnenia v zmysle ust. § 157 ods. 2 OSP“ ním bolo podľa sťažovateľa porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že „Odvolací súd opätovne nesprávne právne posúdil   prípustnosť   rozviazania   pracovného   pomeru   viacerými   právnymi   úkonmi vykonanými   súčasne   alebo   postupne,   s odvolaním   na   judikatúru   českých   súdov   napriek odlišnosti   právnej   úpravy,   keď   nesprávne   interpretuje   znenie   ust.   § 61   ods. 1   českého zákonníka   práce ako totožnú   s ust.   § 79 ods. 1 ZP   napriek ich gramatickej   aj logickej odlišnosti.

Odvolací   súd   si   bez   právne   relevantného   základu   osvojil   právny   záver,   že z ustanovenia § 79 ods. 1 ZP vyplýva zákonná fikcia, že ak je neplatne skončený pracovný pomer okamžite a zamestnanec oznámi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, jeho pracovný pomer nekončí. Za uvedenej zákonnej fikcie podľa názoru odvolacieho súdu nič nebráni tomu, aby boli zo strany zamestnanca aj zamestnávateľa robené ďalšie úkony smerujúce k skončeniu pracovného pomeru. Tento svoj záver odvolací súd odôvodnil len odkazom na nepoužiteľnú českú judikatúru, v dôsledku čoho je odôvodnenie nedostatočné, nesprávne a v jeho dôsledku došlo k odňatiu práva účastníka na konanie pred súdom.

Vo vzťahu k navrhovateľom uplatnenej náhrade mzdy sa v potvrdzujúcom rozsudku napriek zmätočnosti prvostupňového rozhodnutia v tejto častí odvolací súd vôbec nevyjadril a dokonca ju ani nespomenul, čím nesporne založil ďalšiu vadu konania, ktorá je dôvodom pre   podanie   tejto   sťažnosti.   Odvolací   súd   napokon   v   rozpore   so   stavom   judikatúry v Slovenskej   republike   odôvodnil   nepripustenie   dovolania   proti   svojmu   potvrdzujúcemu rozhodnutiu, nakoľko takáto, alebo obdobná právna otázka nebola doposiaľ v judikatúre Najvyššieho   sudu   Slovenskej   republiky   riešená,   a   opäť   to   odôvodnil   len   odkazom na judikatúru   Najvyššieho   súdu   ČR   a   deklarovaním   svojho   právneho   názoru   za   názor správny.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ zhrnul skutkový stav, ktorý bol z jeho pohľadu v danom prípade rozhodujúci na aplikáciu právnych predpisov a tiež na posúdenie konania všeobecných súdov   ako konania odopierajúceho mu základné právo podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy.

Poukazujúc   na   rozdiel   slovenskej   a českej   právnej   úpravy   danej   problematiky, sťažovateľ   tvrdí „že   aplikácia   českej   judikatúry   na   ust.   § 79   ods. 1   ZP   a tým   pádom aj na daný   prípad   nie   je   možná,   a to   práve   pre   rozdielnosť   českej   právnej   úpravy so slovenskou“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   zásadná   právna   otázka,   ktorú   bolo   potrebné   v tomto konaní vyriešiť, „a s ktorou sa súd prvého stupňa nedokázal vysporiadať a odvolací súd si jeho   argumentáciu   osvojil,   je   tzv.   duplicita   zrušovacích   prejavov   smerujúca   k jednému pracovnému pomeru jedného zamestnanca zo strany zamestnávateľa. Naša judikatúra je v tomto smere obsahovo nedostatočná, avšak v niektorých častiach dostatočne ustálená, pričom sťažovateľ v rámci odvolania poukázal na rozhodnutie NS SR V2/1967, ktoré rieši prípustnosť zmeny okamžitého skončenia pracovného pomeru na výpoveď, ktorá vychádza z premisy, že v zásade nie je možná zmena, ak bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené.   Ak   však   príde   k   doručeniu   okamžitého   skončenia   zamestnávateľom zamestnancovi podľa § 68 Zákonníka práce, tento môže od svojho prejavu odstúpiť ale len v prípade,   ak   mu   zamestnanec   oznámil,   že   trvá   na   tom,   aby   ho   zamestnávateľ   ďalej zamestnával. V takomto prípade po odstúpení od predošlého prejavu vo forme okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je možné ho nahradiť výpoveďou, avšak tento postup je možný len, ak pri ustanoveniach § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, t. j. pri porušení pracovnej disciplíny ako dôvode, pričom ustanovenia sa líšia len stupňom závažnosti porušenia pracovnej disciplíny. Ďalej sťažovateľ poukázal na rozhodnutie NS SR R 67/1968, podľa ktorého nie je vylúčené,   aby   sa   pracovný   pomer   skončil   okamžite   aj   po   doručení   výpovede   napríklad vo výpovednej dobe. Tento spôsob však je možný len v prípade, ak sa skutkovo nezhoduje dôvod skončenia, t. j. napríklad je daná výpoveď zamestnancovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka   práce   a   vo   výpovednej   dobe   poruší   závažne   pracovnú   disciplínu,   pričom porušenie je takého stupňa závažnosti, že nie je zlučiteľné s trvaním pracovného pomeru, a zamestnávateľ   skončí   so   zamestnancom   pracovný   pomer   okamžite   podľa   § 68   ods. 1 písm. b)   Zákonníka   práce.   Ako   je   zrejmé,   tento   postup   je   opačný   v   porovnaní s posudzovaným prípadom, avšak pracovný pomer je najprv skončený výpoveďou, a preto končí uplynutím výpovednej doby, a preto je možné počas jej plynutia, keďže riadne ešte trvá   skončiť   ho   pri   splnení   zákonných   podmienok   okamžitým   skončením,   kedy   končí doručením.“.

Za   vadnosť   a protiústavnosť   konania   považuje   sťažovateľ   aj   nesprávne   právne posúdenie veci vo vzťahu k ustálenej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), pokiaľ ide o pripustenie možnosti dovolania, keďže krajský súd túto možnosť nepripustil napriek tomu, že podľa sťažovateľa ide v okolnostiach prípadu o rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   právneho   významu,   pričom   napriek rozsiahlemu zdôvodneniu sťažovateľa „len arbitrárne skonštatoval, že podľa jeho názoru je výklad ust. § 79 ods. 1 ZP jednoznačný a pokiaľ by fikcia pracovného pomeru mala byť viazaná na rozhodnutie súdu, upravil by to zákonodarca priami v zákone, čím jednoznačne konal v rozpore so skutkovým, ale najmä právnym stavom“.

Odvolávajúc   sa   na   judikatúru   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k nutnosti   náležitého odôvodnenia   súdnych   rozhodnutí,   sťažovateľ   tvrdí,   že „rozsudok   odvolacieho   súdu v spojení   s rozhodnutím   prvostupňového   súdu   sú   zmätočné,   nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené súdne rozhodnutia“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   v   podobe   nedostatočného   odôvodnenia rozhodnutia   Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa   25. 09. 2012   č. k.   15 C/22/2007-431 a rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 05. 2013 č. k. 14 Co/663/2012-499 porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu v podobe odňatia práva na konanie pred súdom   v   podobe   práva   na   podanie   mimoriadneho   opravného   prostriedku   rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 05.2013 č. k. 14 Co/663/2012-499 porušené bolo.

3. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 05. 2013 č. k. 14 Co/663/2012-499 a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. 09. 2012 č. k. 15 C/22/2007-431 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 500,00 € za porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný sťažovateľovi vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Krajsky súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred ústavným súdom vo výške 320,80 €, ktoré je povinný Krajský súd v Bratislave zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C/22/2007-431 z 25. septembra 2012

Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu týkajúcu sa jeho práv.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, odmietol podľa § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 566/2012).

2.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co/663/2012-499 zo 14. mája 2013

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   závažnosť   porušenia   § 157 Občianskeho   súdneho   poriadku   podľa   neho „zakladá   porušenie   zákonného   procesného postupu, v dôsledku ktorého bola navrhovateľovi znemožnená realizácia jeho procesných práv priznaná mu v občianskom súdnom konaní, a tým došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom“.

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľ podal 6. augusta 2013 proti rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co/663/2012-499 zo 14. mája 2013 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ešte nebolo rozhodnuté.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl. 127   ods. 1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu   predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným   orgánom.   V   okolnostiach   daného   prípadu   sťažovateľ   podaním   dovolania a súčasným podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp   právnej   istoty   ústavne   akceptovateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie právomoci   dovolacieho   súdu   vo veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu   právomoci ústavného   súdu,   možno   považovať   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   pred rozhodnutím dovolacieho súdu za predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V judikatúre ústavného súdu sa už aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   ustálil   právny   názor   (napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   takáto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí   o   dovolaní.   Zároveň   ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   vo   svojej (už stabilizovanej)   judikatúre   (napr.   m.   m.   I. ÚS 184/09,   I. ÚS 237/09,   I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 453/2010)   uvádza,   že   lehota   na   prípadné   podanie   sťažnosti po rozhodnutí   o dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej republike,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ,   t. j.   na   paralelné   podávanie   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň   s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis v tejto časti odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013