znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 742/2013-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. T., K., vo veci namietaného porušenia jej základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 10 C/99/2005 z 3. apríla 2012 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 116/2012, 2 Co 117/2012, 2 Co 118/2012 a jeho rozsudkom z 27. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. A. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013 doručená sťažnosť JUDr. A. T. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.   10 C/99/2005   z 3.   apríla   2012   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“) a postupom Krajského súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn.   2 Co 116/2012,   2 Co 117/2012,   2 Co 118/2012   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie krajského   súdu“)   a jeho   rozsudkom   z 27. februára   2013   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka   v sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že   ako   advokátka „zastupovala v právnej veci Š. H., proti žalovanému R., a. s., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde v Humennom pod sp. zn. 8 C/161/2003. H. sa dostavil dňa 3. 1. 2005 o 10,00 hod. do mojej   kancelárie   a požiadal   ma   o   vyčíslenie   trov   právneho   zastúpenia   v   jeho   veci vedenej na Okresnom súde v Humennom pod sp. zn. 8 C/161/2003, a to ihneď. Vyhotovila som mu ho v časovej tiesni a odišiel. H. vybral odstúpenie od dohody o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 27. 1. 2004, a trval na tom, aby som mu ho podpísala. Nakoľko mi trovy právneho zastúpenia nezaplatil, podala som na Okresnom súde v Humennom návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie 197.985,40,- Sk pod sp. zn. 14 Rob 108/2005. Okresný   súd   v   Humennom   pod   č. k.   8 C/161/2003-43   vyhlásil   rozsudok,   ktorým zaviazal Š. H. na zaplatenie sumy 197.985,40 Sk s prísl. úrokom. Následne Krajský súd v Prešove pod sp. zn. 1 Co 14/2006 potvrdil rozsudok Okresného súdu. NS SR pod sp. zn. 4 Cdo 279/2007 zamietol dovolanie žalovaného.

Na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 1 Co 14/2006 mi H. zaplatil dňa 23. 8. 2007 sumu 193.081,- Sk.

Asi o 3 roky ma Š. H. vyzval na vrátenie zaplatenej sumy, podľa nálezu ÚS SR... Rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Prešove   pod   sp. zn.   1 Co 14/2006   v   spojení s uznesením   NS   SR   pod   sp. zn.   4 Cdo 279/2007   bolo   zrušené   týmto   nálezom ÚS SR (I. ÚS 407/08-43).

Krajský súd v Prešove pod sp. zn. 1 Co 14/2006 uznesením zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa. Okresný súd v Humennom pod č. k. 10 C/99/2005-244 rozsudkom návrh   zamietol,   proti   čomu   som   sa   odvolala   na   Krajský   súd   v   Prešove   pod   č. k. 2 Co 116/2012, 2 Co 117/2012, 2 Co 118/2012, ktorý rozsudok potvrdil.

Rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa   bolo   porušené   základné   právo   navrhovateľky na súdnu ochranu. Na základe tohto porušenia práva na súdnu ochranu vyplynul aj zásah do základného práva navrhovateľky vlastniť a pokojne užívať majetok.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 1 Co 14/2006 zo dňa 18. 6. 2006 bol nálezom ústavného súdu pod I. ÚS 407/08-43 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie, preto   je   zarážajúce,   že súd   prvého   stupňa   zamietol   návrh   v   celom   rozsahu,   aj   v   časti 38.485,- Sk s prísl. úrokom z dôvodu, že už táto suma bola zaplatená na základe rozsudku, ktorý bol zrušený.“.

Ďalej sťažovateľka poukázala na to, že «Podľa ustanovenia § 732 OZ „Ak príkazná zmluva zanikla odvolaním, je príkazca povinný nahradiť príkazníkovi náklady vzniknuté do odvolania,   utrpenú   škodu,   a   ak   prislúcha   príkazníkovi   odmena,   aj   jej   časť zodpovedajúcu vykonanej práci. To platí aj vtedy, ak sa dokončenie príkazného konania zmarilo náhodou, na ktorú nedal príkazník podnet“.

Podľa   cit.   ust.   patrí   príkazcovi   odstupné   za   vykonanú   prácu   (čo   si   aj   dohodli účastníci) a navrhovateľka má nárok na zodpovedajúcu časť odmeny za vykonanú prácu. Sťažovateľka sa nikdy nevzdala dopredu svojho nároku odmenu na zodpovedajúcu časť vykonanej práce, čo podľa platného zákona ani nie je možné vzdať sa dopredu svojho nároku, preto je v tejto časti dohoda o podielovej odmene neplatná.

Doterajšie konanie považujem za neefektívne, neracionálne. Poukazujeme na to, že medzi nami účastníkmi konania sa jedná o majetkové práva.

Podľa ust. Obč. zákonníka odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušuje od začiatku. Účastníci dohody sa nikdy nedohodli inak, preto sťažovateľka má nárok na trovy konania – odmenu vyčíslené podľa tarifnej odmeny.

Rozhodnutím   súdov   bola   sťažovateľke   spôsobená   škoda,   pretože   zastupovala   H. a zadarmo, resp. ešte sťažovateľke vznikli náklady spojené s poskytnutím právnych služieb, a to cestovné, administratívne, súdne a poštovné, čim sa znížil jej majetok. Sťažovateľka je podnikateľka, ktorá svoju prácu vykonáva za odmenu. Postupom súdov bola sťažovateľka uvedená do väčšej majetkovej neistoty ako mala pred podaním návrhu na začatie konania.».Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. A. T..., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove pod č. k. 2 Co 116/2012, 2 Co 117/2012, 2 Co 118/2012 v spojení s rozsudkom Okresnému súdu Humenné pod sp. zn. 10 C/99/2005 porušené bolo.

2. Základné   právo   JUDr.   A.   T...,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   pod   č. k.   2 Co 116/2012, 2 Co 117/2012,   2 Co 118/2012   v   spojení   s   rozsudkom   Okresnému   súdu   Humenné   pod sp. zn. 10 C/99/2005 porušené bolo.

3. Základné právo JUDr. A. T..., na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Prešove pod č. k. 2 Co 116/2012, 2 Co 117/2012, 2 Co 118/2012 v spojení s rozsudkom Okresnému súdu Humenné pod sp. zn. 10 C/99/2005 porušené bolo.

4. Základné   právo   JUDr.   A.   T...,   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. I   Ústavy Slovenskej republiky s podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove pod č. k. 2 Co 116/2012, 2 Co 117/2012,   2 Co 118/2012   v   spojení   s   rozsudkom   Okresnému   súdu   Humenné   pod sp. zn. 10 C/99/2005 porušené bolo.

5. JUDr.   A.   T...,   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   10.000   €   (slovom desaťtisíc Eur), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod č. k. 2 Co 116/2012, 2 Co 117/2012, 2 Co 118/2012 v spojení s rozsudkom Okresnému súdu Humenné pod sp. zn. 10 C/99/2005 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody   namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (napr. m. m. I. ÚS 178/09, IV. ÚS 428/09).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C/99/2005 z 3. apríla 2012

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť samotným   rozhodnutím   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci,   ale   len   jeho   postupom (nečinnosťou,   nesprávnym,   resp.   neefektívnym   postupom   a   podobne).   Z   uvedeného vyplýva,   že   v   prípadoch,   ak   sťažovateľ   namieta   porušenie   tohto   práva   konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (obdobne   napr.   III. ÚS 258/05,   III. ÚS 337/08, IV. ÚS 253/2011).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy by mohlo dôjsť iba v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej činnosti okresného súdu, avšak iba samotným rozsudkom sp. zn. 10 C/99/2005 z 3. apríla 2012 označené právo sťažovateľky porušené   byť nemohlo,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C/99/2005 z 3. apríla 2012

Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu   subsidiarity   vyplýva,   že   právomoc ústavného súdu   poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že   všeobecné   súdy   sú   ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť. Právomoc   ústavného   súdu   je   preto   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj urobila), o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu, ktorý   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   z   27.   februára   2013   v rámci   odvolacieho   konania, v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 116/2012, 2 Co 117/2012, 2 Co 118/2012

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už   tento súd meritórne   rozhodol   pred podaním sťažnosti podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy   (II. ÚS 184/06),   a preto   už   k namietanému   porušovaniu   práva   nečinnosťou   tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 116/02, IV. ÚS 369/2013). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušeniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde).   Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Zo zistenia ústavného súdu, ako aj zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnuté konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 2 Co 116/2012, 2 Co 117/2012, 2 Co 118/2012   bolo   skončené   rozsudkom   z 27.   februára   2013,   ktorý   v merite   veci nadobudol právoplatnosť 2. mája 2013.

Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní až sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. júla 2013, t. j. v čase, keď napadnuté konanie bolo   v merite   veci   už   právoplatne   skončené,   teda   k porušovaniu   označených   práv   už nemohlo dochádzať a jej právna neistota už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Co 116/2012, 2 Co 117/2012, 2 Co 118/2012 a jeho rozsudkom z 27. februára 2013

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podmienky   konania   ústavného   súdu   o   sťažnostiach   sú   ustanovené   v   zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto   predbežne   bez   prítomnosti   sťažovateľky   prerokoval   jej   návrh   podľa   § 25   ods. 1 zákona o ústavnom súde a zisťoval, či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde,   pričom   jedným   zo   zákonom   ustanovených   dôvodov odmietnutia už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je aj jej zjavná neopodstatnenosť.O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, keď namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   všeobecného   súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namieta, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach   konania   pred   všeobecným   súdom.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť považuje ústavný súd takú sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   ktorej   opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II. ÚS 88/01),   ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v   konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprávnych   princípov   konania   (čl. 46   až   čl. 48   ústavy).   Reálne   uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní,   ale ani nárok   na   to,   aby všeobecné   súdy   preberali   alebo sa   riadili   výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní   a jeho   rozsudkom   z 27.   februára   2013   poukazuje   predovšetkým   na   to,   že „Rozhodnutím súdu prvého stupňa bolo porušené základné právo navrhovateľky na súdnu ochranu.   Na   základe   tohto   porušenia   práva   na   súdnu   ochranu   vyplynul   aj   zásah do základného práva navrhovateľky vlastniť a pokojne užívať majetok.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 1 Co 14/2006 zo dňa 18. 6. 2006 bol nálezom ústavného súdu pod I. ÚS 407/08-43 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie, preto   je   zarážajúce,   že súd   prvého   stupňa   zamietol   návrh   v   celom   rozsahu,   aj   v   časti 38.485,-Sk s prísl. úrokom z dôvodu, že už táto suma bola zaplatená na základe rozsudku, ktorý bol zrušený.“.

Aj   keď   to   sťažovateľka   v texte   sťažnosti,   v ktorej   poukazuje   na   niektoré   časti odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu,   výslovne   neuviedla,   z obsahu sťažnosti   je   nepochybne   zrejmé,   že   namieta   porušenie   označených   práv   vo   vzťahu k rozsudku krajského súdu z 27. februára 2013.

Napriek   tomu,   že   sťažovateľka   v sťažnosti   potvrdila,   že   23.   augusta   2007   jej v súvislosti s právnym zastupovaním odporcu bola zaplatená suma 193 081 Sk (6 40912 €), je toho názoru, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní a najmä jeho rozsudkom z 27. februára 2013 došlo k porušeniu označených práv, a to najmä tým, že jej návrh bol zamietnutý v celom rozsahu vrátane sumy 38 485 Sk (1 277,48 €) s prísl. úrokom z dôvodu, že už táto suma bola zaplatená na základe rozsudku, ktorý bol zrušený.

Krajský   súd   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   spolu   s konaním,   ktoré   mu predchádzalo, preskúmal a v merite veci potvrdil ako vecne správny, pričom v relevantnej časti odôvodnenia okrem iného uviedol:

„Ako je zrejmé z obsahu spisu, účastníci konania uzatvorili dňa 27. 1. 2004 dohodu o podielovej   odmene   za   poskytovanie   právnej   pomoci,   predmetom   ktorej   bol   záväzok žalobkyne ako advokátky poskytnúť žalovanému klientovi podľa jeho individuálneho záujmu právnu   pomoc,   najmä   zastupovaním   v   konaniach   na   súdoch,   iných   štátnych   orgánov a miestnych   orgánov,   spisovaním   podaní,   návrhov,   úkonov   a   tiež   odbornými   právnymi radami vo veci vyporiadania nárokov žalovaného voči spoločnosti R., a. s., vyplývajúcich z jeho   návrhu   na   ochranu   osobnosti   podaného   na Okresnom   súde   Humenné   dňa 31. 1. 2003.

V článku IV Zmluvy si účastníci dohodli, že žalovaný sa zaväzuje v súlade s § 10 a § 11   vyhl.   č. 163/2002   Z. z.   vyplatiť   žalobkyni   ako   advokátke   za   poskytovanú   právnu pomoc dohodnutú podielovú odmenu vo výške 20 % z hodnoty veci. V tejto odmene boli zahrnuté   všetky   hotovostné   výdaje   advokáta   spojené   s   poskytovaním   právnej   pomoci. Žalovaný sa zaviazal platiť žalobkyni aj hotové výdavky a náklady za premeškaný čas, cestovné náhrady, účelne vynaložené a preukázané v súvislosti so zabezpečovaním právnej pomoci mimo sídla advokáta a klienta do 7 dní od doručenia vyúčtovania. Podľa článku VI sa zmluva o poskytovaní právnej pomoci medzi účastníkmi uzatvorila na dobu neurčitú od 27. 1. 2004 s tým, že zrušiť túto zmluvu bolo možné dohodou strán alebo jednostranným odstúpením účastníka   účinným   ku   dňu doručenia   písomného odstúpenia.   V   prípade,   ak od dohody   odstúpi   klient,   je   povinný   zaplatiť   advokátovi   odstupné   vo   výške   dovtedy vynaložených nákladov zvýšených o 100 %.

Dňa 5. 1. 2005 žalovaný odstúpil od dohody o poskytovaní právnej pomoci. Odstúpenie   od   takto   uzatvorenej   zmluvy   žalovanému   umožňovala   predovšetkým dohoda   účastníkov,   ako   i   ustanovenie   § 731   Občianskeho   zákonníka   v   nadväznosti na ustanovenie § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka.

Je   pritom   nepochybné,   že   podielová   odmena   dohodnutá   vo   forme   20   %   podielu žalobkyne na hodnote veci (§ 10 a § 11 vyhl. č. 163/2002 Z. z.) svojou podstatou súvisí s výsledkom konania, konkrétne v danom prípade konania prebiehajúceho na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 8 C 161/2003, v ktorom sa žalovaný domáhal ochrany osobnosti s prísl. Za situácie, keď k ukončeniu právneho vzťahu účastníkov došlo ešte pred samotným skončením konania, v rámci ktorého žalobkyňa poskytovala žalovanému právnu pomoc, u žalobkyne aj v súlade s vyjadreným názorom Ústavného súdu SR v konaní I. ÚS 407/08 neprichádza do úvahy priznanie podielovej odmeny.

Je   potrebné   konštatovať,   že   súd   prvého   stupňa   pri   rozhodovaní   veci   vychádzal správnym spôsobom zo záverov vyjadrených Ústavným súdom SR v konaní I. ÚS 407/08, keď Nálezom z 30. 6. 2010 bol predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Prešove vydaný vo veci   účastníkov   konania   sp. zn.   1 Co 14/2006   zrušený   a   vec   bola   vrátená   na   ďalšie konanie. Je nutné uzavrieť, že pokiaľ došlo k ukončeniu právneho zastúpenia z dôvodov na strane žalovaného, táto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu žalobkyne a táto nemôže byť zbavená   práva   na   odmenu   za   právne   služby   reálne   poskytnuté   do   doby   ukončenia zastupovania. Podielová odmena nie je možná, osobitné ustanovenie článku VI Zmluvy však zakladá nárok na zaplatenie všetkých vo veci dovtedy vynaložených nákladov spojených so zastupovaním klienta zvýšených o 100 %, ktoré možno považovať za odstupné – sankciu za účinné odstúpenie klienta od zmluvy. Spôsob výpočtu tarifnej odmeny žalobkyne pri hodnote   jedného   úkonu   právnej   pomoci   v   sume   16.650,-   Sk   (552,67   Eur)   je   potrebné s ohľadom na existenciu spomínaného nálezu považovať za neopodstatnený, opomínajúci ustanovenia Občianskeho zákonníka, vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a predovšetkým v rozpore s uzavretou dohodou a s dobrými mravmi.

Vo vzťahu medzi účastníkmi nebolo sporné, aký je rozsah spomínaných nákladov, ktoré   samotná   žalobkyňa   vyčíslila   v   konečnom   vyúčtovaní   odmeny   právnej   pomoci z 5. 4. 2005   (č. l.   3).   Výška   týchto   nákladov   pozostáva   z   náhrady   cestovného   osobným motorovým vozidlom na pojednávania z K. do H. vo výške 3.560,- Sk a z náhrady výdajov za pohonné hmoty v rozsahu 2.074,70 Sk, čo spolu predstavuje výšku cestovných nákladov 5.634,70 Sk. K tejto sume patrí aj náhrada za stratu času v úhrne 13.608,- Sk, čím celková výška takto vynaložených nákladov   predstavovala   sumu 19.242,70 Sk zvýšená   o   100   % v rozsahu 38.485,40 Sk (1.277,48 Eur). Účastníci nespochybňovali, že po predchádzajúcom rozhodnutí Krajského súdu Prešov v konaní sp. zn. 1 Co 14/2006 žalovaný z tohto titulu plnil žalobkyni priznanú istinu s prísl., a to 162.366,70 Sk s 8 %-ným úrokom z omeškania od 13. 4. 2005 do zaplatenia, teda spolu sumu 193.081 Sk (6.409,12 Eur), a to na účet žalobkyne   dňa   23. 8. 2007.   Súd   prvého   stupňa   v   tejto   súvislosti   správne   poukázal na ustanovenie § 154 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho   vyhlásenia.   Je   totiž   nepochybné,   že   ku   dňu   rozhodovania   súdu   prvého   stupňa   už žalovaný   mal   splnenú   svoju   povinnosť   vo   vzťahu   k žalobkyni   pokiaľ   ide   o   úhradu   ňou vyčíslených nákladov zvýšených o 100 %, a to aj spolu s ďalším plnením realizovaným ešte v súvislosti s predchádzajúcim rozhodnutím OS Humenné z 25. 11. 2005 č. k. 10 C 99/2005- 43 v spojení s rozsudkom KS Prešov z 18. 6. 2007 č. k. 1 Co 14/2006-103.

So   zreteľom   na   uvedené   dôvody,   pokiaľ   súd   prvého   stupňa   žalobu   žalobkyne zamietol, postupoval správnym spôsobom a odvolací súd v nadväznosti na vyjadrené závery rozsudok, okrem výroku o trovách konania, potvrdil ako vecne správny (§ 219 O. s. p.).“

Ústavný   súd   konštatuje, že nie   je skutkovým súdom,   a preto   mu   ani neprislúcha revízia záverov krajského súdu v hodnotení vykonaných dôkazov. V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov preto ústavný súd posúdil len to, či napadnutý rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky   svojvôle,   arbitrárnosti,   či   je   náležite   odôvodnený   a či   výklad   práva   všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných (podzákonných) noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

Z odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   podľa   názoru ústavného   súdu   jasne   a zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok okresného   súdu.   Krajský   súd   deklaroval   správnosť   záveru   okresného   súdu,   keď   návrh sťažovateľky   zamietol   ako   celok   z dôvodu,   že   ku   dňu   rozhodovania   už   žalovaný   mal splnenú   povinnosť   vo   vzťahu   k nej,   pokiaľ   ide   o úhradu   ňou   vyčíslených   nákladov zvýšených o 100 % v rozsahu 38 485,40 Sk.

Keďže na ďalšiu časť podielovej odmeny v súvislosti s ukončením zmluvy o právnej pomoci ešte pred skončením súdneho konania sťažovateľke relevantný nárok nevznikol, bolo potrebné, ako už bolo uvedené, návrh sťažovateľky zamietnuť v celom rozsahu.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   zdôrazňuje,   že   právny   záver   krajského   súdu v napadnutom   rozsudku   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   či   svojvôle,   čo   by   bolo   možné konštatovať len   v prípade,   ak by   sa   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).

V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim   korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu   sťažovateľky   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že napadnutý rozsudok krajského súdu je vnútorne   logický,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle   konajúceho všeobecného   súdu,   rešpektuje   zákonné   požiadavky   na odôvodnenie   (skutkové   a právne) rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu v merite veci ako vecne správny potvrdil.

V súvislosti   s prejavom   nespokojnosti   sťažovateľky   s napadnutým   rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Ústavný súd na základe uvedených skutočností sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sa   nezaoberal   výrokmi   napadnutého   rozsudku krajského súdu týkajúcimi sa trov konania, pretože sťažnosťou neboli namietané.

5. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce   z čl. 46   až   čl. 48   ústavy,   resp.   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Inak   povedané, o prípadnom   porušení   označených   práv   by   bolo   možné   v danej   veci   uvažovať   zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl. 46   až   čl. 48 ústavy,   resp.   v spojení   s ich   porušením.   Keďže   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu nemohlo byť porušené základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených skutočností, odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľky (napr. návrh na zrušenie napadnutého rozsudku krajskému súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie finančného zadosťučinenia) už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013