znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 741/2013-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. F., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a tiež   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd bližšie neoznačeným postupom orgánov verejnej moci a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. F. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. mája 2013 doručené podanie Ing. J. F. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Sťažnosť podaná podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR“, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) bližšie neoznačeným postupom orgánov verejnej moci.

Z podania a jeho príloh vyplýva, že sťažovateľ je nespokojný s postupom orgánov verejnej moci vo viacerých   veciach   a žiada, aby ústavný súd prikázal Okresnému   súdu Košice I, aby:

„1. Kúpnu zmluvu o predaji pozemkov, V-5146/2011 z 23. 5. 2011-428/2011 zrušil. Pre porušenie § 139 a § 140 zákona 40/1964 Zb.

2. Vydal   rozhodnutie,   ktorým   vlastníkom   pozemkov   2030/2,   3,   4,   v   1/1   sa   stáva spoločník, sťažovateľ F. J., Ing... V celosti preto, že sťažovateľ sa tým vzdáva náhrady škody za spreneveru finančných prostriedkov a úrokov.

3. Rozhodnutie   o   vlastníctve   pozemkov   s   vlastníkom   F.   J.,   Ing...,   zaslal Katastrálnemu úradu Košice, na zápis práv k pozemkom.

4. Vydal   rozhodnutie,   ktorým   spoločník,   sťažovateľ   späť   berie   návrhy   na   súdne konania, týkajúce sa spoločnosti M., s. r. o., S., s. r. o, Ing. V. M. na vymoženie 7 mil. Sk a zrušenia kúpnej zmluvy o predaji pozemkov. A vzdáva sa náhrady škody vo výške 7 mil. Sk za spreneveru.“

K sťažnosti bolo pripojené splnomocnenie na zastupovanie pred ústavným súdom „pre advokáta, ktorého určí Ústavný súd SR“.

Ústavný súd preto   prípisom   z 20. mája 2013 upozornil sťažovateľa, že «Prijatím zákona   č. 327/2005   Z. z.   o   poskytovaní   právnej   pomoci   osobám   v materiálnej   núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“) bolo v Slovenskej republike na sprístupnenie právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi zriadené Centrum právnej pomoci.

S účinnosťou od 1. januára 2012 sa systém sprístupňovania právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom Centra právnej pomoci vzťahuje aj na väčšinu konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy.

S účinnosťou od 1. januára 2012 došlo taktiež k zmene § 30 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastníka, ktorý požiada o ustanovenie advokáta a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd odkáže na Centrum právnej pomoci. O tejto možnosti súd účastníka poučí.».

V zmysle   uvedenej   právnej   úpravy   a v spojení   s § 31a   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), podľa ktorého ak zákon o ústavnom súde neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku, odkázal ústavný súd sťažovateľa, aby sa so žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu obrátil na Centrum právnej pomoci (ďalej aj „centrum“).

V nadväznosti na to ústavný súd súčasne vyzval sťažovateľa, aby mu v lehote 14 dní od doručenia   výzvy   preukázal,   že   podal   centru   písomnú   žiadosť   o poskytnutie   právnej pomoci a určenie advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom vo veci jeho sťažnosti   zo   14.   mája   2013,   a následne,   aby   v lehote   14 dní   odo   dňa   právoplatnosti rozhodnutia   o jeho   žiadosti   o poskytnutie   právnej   pomoci   ústavnému   súdu   predložil písomné splnomocnenie udelené konkrétnemu advokátovi na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Napokon ústavný súd sťažovateľa upozornil, že v prípade, ak nesplní podmienky uvedené vo výzve, môže byť jeho sťažnosť zo 14. mája 2013 odmietnutá pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Dňa   4.   júna   2013   bolo   ústavnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa,   ktorého prílohou   bola   žiadosť   o poskytnutie   právnej   pomoci   prijatá   Centrom   právnej   pomoci, kancelária   Košice,   ako   aj   nekvalifikované   splnomocnenie   na   jeho   zastupovanie   vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. RVP 15032/2013 pre advokáta Mgr. Ing. P. H...

Dňa   1.   júla   2013   bolo   ústavnému   súdu   doručené   ďalšie   podanie   sťažovateľa označené   ako „Zaslanie   stanoviska   CPP“,   z ktorého   vyplýva,   že   centrum   rozhodnutím sp. zn. 5298/2013-PP z 18. júna 2013 predbežne nepriznalo nárok na poskytnutie právnej pomoci,   pretože   bolo   toho   názoru,   že   ochrana   práv   sťažovateľa   nebola   bezprostredne ohrozená z dôvodu nebezpečenstva zmeškania lehoty.

Následne ústavný súd 4. septembra 2013 a 17. septembra 2013 zistil, že rozhodnutím centra   sp. zn.   5298/2013-PP   z 15.   augusta   2013   nebol   sťažovateľovi   priznaný   nárok na poskytnutie právnej pomoci v konaní pred ústavným súdom, pričom sťažovateľ nepodal proti   tomuto   rozhodnutiu   v zákonom   ustanovenej   lehote   odvolanie.   Ústavný   súd   preto prípisom   zo   17.   septembra   2013   vyzval   sťažovateľa,   aby   mu   v lehote   8   dní   zaslal splnomocnenie   pre   advokáta   na   zastupovanie   v konaní   o jeho   sťažnosti.   Zároveň sťažovateľa upozornil, že v prípade, ak mu v určenej lehote nepredloží splnomocnenie pre advokáta, môže byť jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá pri predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ odpovedal na výzvu ústavného súdu podaním z 2. októbra 2013, obsahom ktorého   bola   aj   žiadosť   o predĺženie   termínu   na   predloženie   splnomocnenia   na   jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom do 25. októbra 2013.

Následne sťažovateľ listom z 23. októbra 2013 oznámil ústavnému súdu, že jeho nepriaznivá   finančná   situácia   mu   nedovoľuje   znášať   trovy   jeho   právneho   zastúpenia advokátom v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   napriek   výzve   obsahujúcej   upozornenie na možnosť   odmietnutia   jeho   sťažnosti   v prípade   nepredloženia   splnomocnenia   na   jeho zastupovanie   v konaní   o sťažnosti   mu   požadované   splnomocnenie   nepredložil a nerešpektujúc   poučenie   ústavného   súdu,   sa   dožaduje,   aby   mu   bol   právny   zástupca ustanovený ústavným súdom.

Podľa čl. 127 ods. l ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané niekým zjavne neoprávneným, ako   aj návrhy   podané oneskorene, môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom...,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   v ktorej   je   jednoznačne formulované, že povinnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   je   ustanovená   bez   možnosti   akýchkoľvek   výnimiek,   a zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ ide o inštitút povinného právneho zastúpenia, na opodstatnenosť jeho zákonnej úpravy vo svojej judikatúre opakovane upozorňuje a bezvýnimočne na ňom trvá (napr. I. ÚS 57/2013, IV. ÚS 221/2013).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v právnych systémoch rôznych členských štátov Rady Európy je požiadavka, aby bol opravný prostriedok na súd vyššej inštancie   podaný   advokátom,   bežným   javom   [pozri   napríklad   rozsudok   Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Gillow proti Spojenému kráľovstvu, č. 9063/80 z 24. novembra   1986].   S obsahom   ustanovení   dohovoru   nie   je   v   rozpore   ani   to, ak vnútroštátny   procesný   predpis   vyžaduje,   aby   bol   účastník   v   konaní   pred   najvyššími súdnymi inštanciami zastúpený advokátom (pozri tiež rozsudky ESĽP Kröhnert proti Českej republike, č. 60224/00 z 9. októbra 2001 a Meftah a ďalší proti Francúzsku, č. 32911/96 z 26. júla 2002). Takéto zastúpenie môže byť vyžadované dokonca aj u účastníkov, ktorí sú sami advokátmi.

Povinné právne zastúpenie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom je ustanovené zákonom   o   ústavnom   súde,   ktorý   upravuje   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov a bol vydaný na základe čl. 140 ústavy. Ústava v čl. 46 ods. 4 priamo odkazuje na zákonnú úpravu podmienok a podrobností realizácie   základného   práva   na   súdnu   ochranu, pričom   uvedeného   základného   práva   sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).   Viazanosť   sudcov   ústavného   súdu   ústavou   a   ústavnými   zákonmi   pri   svojom rozhodovaní v zmysle § 14 ods. 1 zákona o ústavnom súde neznamená, že ústavný súd sa pri   prerokúvaní   veci   nemá   riadiť   procedurálnymi   pravidlami   ustanovenými   zákonom vydaným podľa čl. 140 ústavy. Zakotvenie povinného právneho zastúpenia v určitom druhu súdneho konania (vrátane konania vedeného pred ústavným súdom) nemá žiadnu vecnú súvislosť s obsahom základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy, keďže   jeho   podstata   spočíva   v   povinnosti   štátnych   orgánov   (vrátane   súdov)   umožniť každému účastníkovi konania poskytnutie právnej pomoci, a to za podmienok ustanovených zákonom. Napokon povinné právne zastúpenie ustanovené pre sťažovateľov zákonom o ústavnom   súde   nebráni   žiadnemu   účastníkovi   konania   vyjadriť   svoj   názor   na okolnosti prípadu a formulovať na ich podporu vlastnú právnu argumentáciu.

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   odmietavý   postoj   sťažovateľa,   ktorý   napriek   výzve a poučeniu   nevykonal   relevantné   úkony   smerujúce   k zabezpečeniu   svojho   právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti, rozhodol o odmietnutí sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia   zákonom predpísaných náležitostí návrhu. S prihliadnutím na uvedené sa ústavný súd argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho v petite sťažnosti označených práv nezaoberal.

Ústavný súd napokon dodáva, že je štátnym orgánom (nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti) a v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   sa   preto   musí dôsledne   riadiť   vymedzením   svojich   právomocí   vyplývajúcich   z čl. 125   a nasledujúcich ústavy a ďalej konkretizovaných v zákone o ústavnom súde a pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde môže prijať na ďalšie konanie iba také podanie, ktoré spĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013