znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 740/2013-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.,   T.,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   M., s. r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   V.   K.,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 10 C/104/2007-926 z 27. marca 2012 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co/181/2012-962 zo 16. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2013 doručená   sťažnosť   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   ako   aj práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Dunajská Streda   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   10 C/104/2007-926   z 27.   marca   2012   (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   č. k.   23 Co/181/2012-962   zo 16. januára   2013   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka   v sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že «dňa   27. 03. 2012   vydal Porušovateľ v 2. rade (ďalej ako aj „súd prvého stupňa“) uznesenie sp. zn. 10 C/104/2007- 926, na základe ktorého žalovaný Slovenský pozemkový fond (ďalej len „SPF“) je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 1.829,15 € do 3   dní   odo   dňa   právoplatnosti   uznesenia.   Uznesenie   súdu   prvého   stupňa   nadobudlo právoplatnosť dňa 1. 3. 2013.

Dňa 16. 1. 2013 vydal Porušovateľ v 1. rade (ďalej ako aj „odvolací súd“) uznesenie sp. zn. 23 Co/181/2012-962, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že SPF je povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   vo   výške   1.583,06   €   (ďalej   len „uznesenie odvolacieho súdu“). Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 1. 3. 2012.

Porušovateľom základných práv sťažovateľa je porušovateľ v 1. rade a porušovateľ v 2. rade, ktorí sú predstaviteľmi súdnej moci v Slovenskej republike.

Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, je uznesenie súdu prvého stupňa a uznesenie odvolacieho súdu.

Súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   uznesenia   súdu   prvého   stupňa   uviedol,   že   pri výpočte odmeny za úkon právnej služby sa nestotožnil s ich vyúčtovaním zo strany právnych zástupcov sťažovateľa, a to čo do určenia hodnoty predmetu konania. Podľa názoru súdu prvého stupňa hodnotu predmetu konania v danom prípade nie je možné určiť a pri určení tarifnej   hodnoty   úkonu   právnej   služby   je   potrebné   použiť   analógiu   legis   a postupovať obdobne ako pri určení súdneho poplatku z návrhu na začatie konania o vydanie veci, t. j. ako keď predmet konania nie je možné oceniť peniazmi, a teda právni zástupcovia sťažovateľa   mali   podľa   názoru   súdu   prvého   stupňa   postupovať   podľa   ust.   § 11   ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.

Odvolací súd sa s názorom súdu prvého stupňa stotožnil. Uviedol, že pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby právni zástupcovia sťažovateľa mali vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a) Vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v platnom znení (pred 01. 06. 2009 podľa § 11 ods. 1), podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je 1/13-ina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Námietkou sťažovateľa, spochybňujúcu správnosť určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby vykonanú súdom prvého stupňa, sa odvolací súd v odôvodnení uznesenia nezaoberal a ani sa k nej nijakým spôsobom nevyjadril.».

Ďalej sťažovateľka   uviedla,   že „Posúdenie   veci   sťažovateľa   zo   strany   ústavného súdu prichádza do úvahy práve v sťažovateľovom prípade, keďže rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu založené na interpretácii nezlučiteľnej s účelom a významom reštitučného   zákona   č. 161/2005   Z. z.   majú   za   následok   porušenie   základného   práva sťažovateľa.

Podľa ust. § 5 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dni od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci.

Podľa ust. § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z. ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve,   môže   oprávnená   osoba   uplatniť   svoje   nároky   na   súde   v   lehote   12   mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.

Podľa   ust.   § 8   ods. 1   zákona   č. 161/2005   Z. z.   konanie   súvisiace   s   vydaním nehnuteľných vecí podľa tohto zákona sa oslobodzuje od správnych poplatkov a súdnych poplatkov.

Keďže   v   zmysle   vyššie   cit.   ust.   § 5   ods. 2   v   spojení   s   ust.   § 5   ods. 3   zákona č. 161/2005   Z. z.   SPF   do   60   dní   odo   dňa   doručenia   výzvy   sťažovateľa   dohodu so sťažovateľom neuzavrel, napriek tomu, že od sťažovateľa obdržal kvalifikovanú výzvu, sťažovateľ bol nútený podať žalobu v záujme ochrany vlastných práv, keďže po uplynutí prekluzívnej lehoty, by sa sťažovateľ nemohol úspešne domáhať svojich práv na súde. Práve z tohto dôvodu podal sťažovateľ žalobu a rovnako bol nútený obrátiť sa v záujme si ochrany vlastných práv pred súdom na právneho zástupcu.

Zákon   č. 161/2005   Z. z.   je   nesporne   právnym   predpisom,   ktorý   oprávňuje sťažovateľa   na   reštitúciu   nehnuteľností   a   umožňuje   doterajším   vlastníkom   v   zákonom upravenom postupe brániť svoje vlastnícke práva súdnou cestou. Vrátenie majetku po jeho odňatí jeho pôvodným vlastníkom je základom koncepcie reštitúcií, z ktorej vychádzal aj prvostupňový súd.

Súd   prvého   stupňa,   ako   aj   odvolací   súd   však   nesprávne   došli   k   záveru   priznať sťažovateľovi náhradu trov konania iba v rozsahu jednej trinástiny výpočtového základu v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Máme za to, že pokiaľ by odvolací súd v rámci rozhodovania o trovách konania, predmetom   ktorého   bolo   vydanie   a   navrátenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam, rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pričom by vychádzal z hodnoty veci v zmysle ust. § 10 ods. 1 v spojení s ust. § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktorú by určil prostredníctvom znaleckého posudku, učinil by spôsobom predvídaným zákonom.“.

Sťažovateľka   zdôraznila,   že „Podstata   sťažnostných   námietok   spočíva   v   rovine podústavného a podzákonného práva, keď sťažovateľ nesúhlasí s výškou priznaných trov konania a domnieva sa, že odvolací súd mal správne aplikovať iné ustanovenie vyhlášky č. 655/2004   Z. z.,   a   to   ust.   § 10   ods. 1   v   spojení   s   ust.   § 10   ods. 2.   Sťažovateľovi   ako úspešnému účastníkovi súdneho konania mu trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia síce boli priznané v súlade s ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pri určení ich výšky však súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd vychádzali z toho, že predmet   konania   nemožno   oceniť   peniazmi.   Na   základe   rozsudku   súdu   prvého   stupňa v spojení   s   rozsudkom   odvolacieho   súdu   sťažovateľ   nadobudol   vlastnícke   právo k nehnuteľnostiam,   ktoré   sú   oceniteľné.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   sa   hodnota nehnuteľností mala zobrať ako základ pre výpočet trov súdneho konania.

V prípade,   ak mal   súd   prvého stupňa,   ako aj   odvolací   súd   dôvodné   pochybnosti o hodnote predmetu konania, sťažovateľ navrhol, aby súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd nechali vypracovať znalecký posudok za účelom zistenia hodnoty predmetu konania. Súčasne sťažovateľ žiadal o doručenie predmetného znaleckého posudku.“.

S poukazom   na   judikatúru   ústavného   súdu   i Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva týkajúcu   sa   kvality   odôvodnenia   súdnych   rozhodnutí   sťažovateľka   zdôraznila,   že „Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania v rozsahu jednej trinástiny výpočtového základu v zmysle ust.   § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.“.

V závere sťažnosti sťažovateľka napokon uviedla, že „postup odvolacieho súdu pri odôvodňovaní   napadnutého   rozhodnutia   vo   výrokoch   týkajúcich   sa   náhrady   trov prvostupňového   a   odvolacieho   konania   v   danej   veci   možno   považovať   za   zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že uznesením Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 27. 3. 2012 č. k.: 10 C/104/2007-926 a uznesením Krajského súdu v Trnave zo   dňa   16. 1. 2013,   č. k.:   23 Co/181/2012-962   boli   porušené   základné   ľudské   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 27. 3. 2012   č. k.:   10 C/104/2007-926   a   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa 16. 1. 2013, č. k.: 23 Co/181/2012-962, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Dunajská Streda na nové konanie.

Porušovatelia   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo   aj urobila), o ktorom   bol   oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský   súd.   Právomoc krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol uznesením zo 16. januára 2013 v rámci odvolacieho konania, v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

Z   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť okrem iného aj vtedy, keď ústavný súd   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   je   posúdenie   ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného   rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti   ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010). Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie   akejkoľvek   možnej   nezákonnosti   alebo   procesného   pochybenia,   či   dokonca zrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktov aplikácie práva s ústavou, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Ústavný súd preto nepristupuje k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie v prípadoch, keď dospeje pri jej predbežnom prerokovaní k záveru, že zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu   ako   celku   nemala   podstatný   dosah   (m. m.   IV. ÚS 320/2011,   IV. ÚS 31/2013). Ústavný súd môže v takomto prípade pri predbežnom prerokovaní taký návrh odmietnuť, keďže   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený   (m. m. I. ÚS 4/00).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná...   súdom...,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   rozhodovanie   o náhrade   trov   je   súčasťou   súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť   základné   právo   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu   (obdobne   II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súlade   so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Na druhej strane ústavný súd súčasne vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania pred   všeobecnými súdmi   je zásadne výsadou   týchto   súdov,   pričom   v tom   sú   vyjadrené atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, I. ÚS 119/2012, III. ÚS 151/2013 a pod.).

Uvedené   stabilné   právne   názory   ústavného   súdu   korešpondujú   i širšiemu   poňatiu jeho   „prieskumného“   vzťahu   k všeobecným   súdom.   Ústavný   súd   totiž   nie   je   súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov   (napr.   I. ÚS 19/02,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 74/05).   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný   súd   teda   nepredstavuje   opravnú   inštanciu   všeobecných   súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím vlastným názorom   iba   v prípade,   ak by   tento   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   nie   každé   porušenie   zákona zo strany   orgánu   verejnej   moci   má   bez   ďalšieho   za   následok   porušenie   ústavou garantovaného   základného   práva,   v   danom   prípade   predovšetkým   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 104/2012).

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom krajského súdu   ako   odvolacieho   súdu   (a   tiež   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa),   ktorý   sa nestotožnil,   pokiaľ   ide   o   náhradu   trov   konania,   s jej   argumentáciou   a nepriznal   jej   ich náhradu v ňou požadovanej sume.

Krajský   súd uznesením   č. k.   23 Co/181/2012-962 zo 16. januára 2013 napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil tak, že znížil priznanú náhradu trov konania zo sumy 1 829,15   €   na   sumu   1 583,06   €,   pričom   znížením   priznanej   sumy   došlo   podľa   neho k náprave nesprávne priznanej odmeny za zastupovanie sťažovateľky na pojednávaní, ktoré bolo nariadené na 23. máj 2011, ale z dôvodov na strane odporcu sa neuskutočnilo. Inak sa však krajský súd v otázke základu pre výpočet trov konania, ktorý namieta sťažovateľka, v celom rozsahu stotožnil so záverom okresného súdu.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia zo 16. januára 2013 okrem iného uviedol:

„Celkovo   teda   odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   nemožno   priznať   3-krát   úkon po 48,63 eur, čo je 145,89 eur. DPH 38,55 eur, režijný paušál 18,90 eur a 42,75 eur za pojednávania   z   23. 05. 2011,   spolu   246,09   eur,   ktorá   suma   musí   byť   odrátaná od priznanej sumy, ktorú priznal titulom náhrady trov právneho zastúpenia prvostupňový súd, čiže 1.829,15 eur mínus 246,09 eur je 1.583,06 eur.

Ostatná časť zdôvodnenia rozhodnutia súdu I. stupňa čo sa týka rozsahu priznania, resp. nepriznania jednotlivých úkonov je správne a odvolací súd s tým sa stotožňuje Obaja právni   zástupcovia   pritom   vychádzali   z   hodnoty   nehnuteľnosti,   ktorá   bola   predmetom vydania   v   tomto   súdnom   konaní,   pričom   za   tarifnú   hodnotu   veci   považovali   cenu nehnuteľnosti   určenú   na   základe   vyjadrení   obchodných   spoločností   M.,   s. r. o.,   ktorá ohodnotila   spornú   nehnuteľnosť   sumou   151 809,20   EUR   a D.,   s. r. o.,   ktorá   ohodnotila spornú nehnuteľnosť sumou 16 316,40 EUR. Právni zástupcovia navrhovateľa mali pri výpočte svojej tarifnej odmeny postupovať podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.“

Argumentáciu,   podľa   ktorej   v dôsledku   nevydania   požadovaných   nehnuteľností žalovaným   bola   sťažovateľka   nútená   obrátiť   sa   so   svojimi   nárokmi   na   súd,   považuje ústavný   súd   v okolnostiach   danej   veci,   keď   základom   námietok   sťažovateľky   je   jej nespokojnosť so sumou priznanej náhrady trov konania, za irelevantnú. Predmetná námietka totiž svojou myšlienkovou líniou smeruje k požiadavke na priznanie náhrady trov konania, nie na jej priznanie v určitej sume. Ak sa sťažovateľka v dôsledku   pasivity žalovaného musela   obrátiť   na súd,   potom   táto   skutočnosť   vyžadovala,   aby   vo   veci   konajúce   súdy pri rozhodovaní   o náhrade   trov   konania   postupovali   podľa   § 142   ods. 1   Občianskeho súdneho poriadku, teda aby úspešnej sťažovateľke priznali náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie jej práva.

Okresný   súd   i krajský   súd   priznaním   náhrady   trov   konania   zjavne   rešpektovali skutočnosť, že sťažovateľka nemala inú možnosť, než obrátiť na súd, keďže žalovaný ako povinná osoba nevyhovel jej písomnej výzve na vydanie dotknutých nehnuteľností. Nárok na   náhradu   trov   konania   jej   priznali.   Prvá   sťažnostná   námietka   je   preto   podľa   názoru ústavného súdu nedôvodná.

Pokiaľ   ide   o ťažisko   odôvodnenia   sťažnosti   založené   na   spochybnení   správnosti určenia   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby,   ústavný   súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo túto námietku sťažovateľky, ktorú uplatnila aj v odvolacom konaní, považoval za nedôvodnú.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   krajský   súd v ňom síce stručne, ale napriek tomu dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov   konania   s   poukazom   na   predmet   konania   a   zaujal   zrozumiteľné   stanovisko k problematike nemožnosti vyjadrenia hodnoty veci v peniazoch v danom type súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej veci. Krajský súd sa v tejto otázke stotožnil s touto   časťou   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu,   v ktorej   je   uvedené,   že „podľa názoru súdu však hodnotu predmetu konania v danom prípade nie je možné určiť a pri určení tarifnej hodnoty úkonu právnej služby je potrebné použiť analógiu legis a postupovať obdobne ako pri určení súdneho poplatku z návrhu na začatie konania o vydanie veci, kedy sa súdny poplatok vyberá podľa položky 1 písm. b) pozn. 1. sadzobníka súdnych poplatkov, t. j. ako keď predmet konania nie je možné oceniť peniazmi“.

Aplikácia   § 11   ods. 1   písm. a)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne udržateľným spôsobom (dostatočne a relevantne).

Krajský   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   vyjadril   právny   názor,   ktorý   nemožno považovať   za arbitrárny.   Ústavný   súd   ho   taktiež   nepovažuje   za   z ústavného   hľadiska spochybniteľný. Závery všeobecných súdov môže ústavný súd revidovať iba v prípade, ak zistí rozpor so základnými hmotnými právami, čo sa však v posudzovanej veci podľa jeho názoru nestalo.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nezistil   žiadne   skutočnosti signalizujúce   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného čl. 46   ods. 1   ústavy   a   jej   práva   zaručeného   čl. 6   ods. 1   dohovoru   v   rámci   meritórneho prerokovania sťažnosti. Ústavný súd preto sťažnosť v predmetnej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti na predchádzajúci záver ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a to v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou,   podľa   ktorej (napr. m. m.   II. ÚS 78/05) všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj právo   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu, ak toto porušenie   nevyplýva   z toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by preto bolo možné uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu a návrh na priznanie náhrady trov konania) už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013