znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 74/2014-77

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   K. a mal. R. K., zastúpeného zákonným zástupcom B. K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 33 ods. 1 a čl. 47 a 54 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 168/2012 a jeho uzneseniami z 25. mája 2012 a 27. júna 2012, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoP 69/2012 a jeho uznesením z 13. júla 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoP 83/2012 a jeho uznesením z 27. septembra 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 81/2013, 3 Cdo 82/2013 a jeho uznesením z 29. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. K. a mal. R. K. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2013 doručená   sťažnosť   B.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v   1. rade“)   a mal.   R.   K.   (ďalej   len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a čl. 1 dohovoru, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 33 ods. 1 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a čl. 54 charty a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 P 168/2012   a   jeho uzneseniami z 25. mája 2012 a 27. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoP 69/2012 a jeho uznesením z 13. júla 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoP 83/2012   a jeho   uznesením   z 27.   septembra   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenia krajského   súdu“),   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Cdo 81/2013,   3 Cdo 82/2013   a   jeho uznesením z 29. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Ťažiskovým dôvodom sťažnosti je v časti smerujúcej proti okresnému súdu nesúhlas sťažovateľov s jeho postupom, keď ako „nelegitímny súd miestne nepríslušný súd“ na návrh matky sťažovateľa v 2. rade „na úpravu práv a povinnosti rodičov k maloletému R. K.“ uznesením   č. k.   8 P 168/2012-9   z 25.   mája   2012 „ustanovil   kolízneho   opatrovníka maloletému dieťaťu na zastupovanie v predmetnom súdnom konaní“ a „v rozpore s § 11 ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   a s   § 88   ods. 1   písm. c)   Občianskeho   súdneho poriadku“ uznesením   č. k.   8 P 168/2012-98   z 27.   júna   2012 „zamietol   námietku sťažovateľa – odporcu (otca dieťaťa) podanú podľa § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v predmetnom súdnom konaní“.

Vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu   sťažovatelia   predovšetkým   namietajú,   že   tento potvrdil „nezákonným uznesením“ č. k. 4 CoP 69/2012-103 z 13. júla 2012 „protizákonné a protiústavné uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 25. 05. 2012, č. k. 8 P 168/29012-9, ktorým okresný súd Vranov nad Topľou ako nelegitímny súd ustanovil kolízneho   opatrovníka   maloletému   dieťaťu   sťažovateľa   na   zastupovanie   v predmetnom súdnom konaní, čím stanovil miestnu príslušnosť súdu na súdne konanie o predmetnom návrhu navrhovateľky (matky dieťaťa) vo veci samej v rozpore s § 11 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a s § 88 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov...“, a taktiež,   že „nezákonným   uznesením“ č. k.   2 CoP 83/2012-135   z 27.   septembra   2012, ktorým „potvrdil   protizákonné   a protiústavné   uznesenie   Okresného   súdu   Vranov   nad Topľou zo dňa 27.06 2012, č. k. 8P/168/2012-98, ktorým nelegitímny Okresný súd Vranov nad Topľou zamietol predmetnú námietku sťažovateľa – odporcu (otca dieťaťa podľa § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v predmetnom súdnom konaní, čím stanovil miestnu príslušnosť na súdne konanie o predmetnom návrhu navrhovateľky (matky dieťaťa vo veci samej   v rozpore   s   § 11   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   a s   § 88   ods. 1   písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov...“.

Napokon   vo   vzťahu   k najvyššiemu   súdu   sťažovatelia   najmä   namietajú,   že   vydal „zmätočné   spojené   protizákonné   a protiústavné   uznesenie“ č. k.   3 Cdo 81/2013-263, 3 Cdo 82/2013   z 29.   apríla 2013,   ktorým   ako   súd   dovolací „v rozpore   so   zákonmi   SR, Ústavou   SR   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a   základných   slobodách, ktorými je SR viazaná odmietol právny nárok maloletého dieťaťa sťažovateľa a sťažovateľa na výkon súdnej právomoci“.

Z mimoriadne rozsiahlej a do značnej miery neprehľadnej argumentácie obsiahnutej v sťažnosti vyplýva, že postup označených všeobecných súdov v napadnutých konaniach považujú sťažovatelia za „nelegitímny“ a ich rozhodnutia za „protizákonné a neústavné“ a ako také porušujúce ich v sťažnosti označené práva.

Sťažovatelia nepripojili k sťažnosti splnomocnenie pre advokáta na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom vyžadované § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) s tým, že sa domáhajú „na základe § 14 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojitosti s § 152 ods. 4 Ústavy SR povinnosti priamej aplikácie Ústavy SR – právneho predpisu najvyššej právnej sily SR, ktorá zaručuje v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR právo každého na právnu pomoc a nestanovuje povinnosť využívať právnu pomoc v konaní pred súdmi“. Zároveň   sa,   poukazujúc   na   ďalšie   články   ústavy,   dohovoru   a charty,   domáhajú, „aby na základe tejto sťažnosti podanej v zmysle čl. 127 ods. 1 Ústavy SR Ústavný súd SR umožnil sťažovateľovi uplatňovať základné práva a slobody v rámci práva na spravodlivé súdne konanie samoobhajobou základných práv a slobôd v konaní pred Ústavným súdom SR“. V nadväznosti na uvedené predkladajú právnu „analýzu rozporu § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde s Ústavou SR a Dohovorom“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia zo svojho pohľadu podrobne odôvodňujú, prečo považujú napadnuté postupy a označené rozhodnutia všeobecných súdov za protiústavné a protizákonné a tiež rozporné s dohovorom, chartou a Dohovorom o právach dieťaťa.

Sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   vydal   rozhodnutie,   ktorým   vysloví,   že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 168/2012 a jeho uzneseniami z 25. mája 2012 a 27. júna 2012, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoP 69/2012   a   jeho   uznesením   z 13.   júla   2012   a v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 CoP 83/2012   a jeho   uznesením   z 27.   septembra   2012   a   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 81/2013, 3 Cdo 82/2013 jeho uznesením z 29. apríla 2013 boli porušené ich základné práva podľa čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, práva podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru a čl. 1 dohovoru, práva podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 33 ods. 1, čl. 47 a čl. 54 charty a práva podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa.

Ďalej sťažovatelia s poukazom na § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde navrhujú, aby ústavný   súd   zrušil   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu,   uznesenia   krajského   súdu a uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava V.

Taktiež navrhujú zakázať okresnému súdu pokračovať v porušovaní ich základného práva   na   súdnu   ochranu   a prikázať Okresnému   súdu   Bratislava   V,   aby „o predmetnom návrhu   navrhovateľky...   konal   ako   miestne   príslušný   súd   v zmysle   § 11   Občianskeho súdneho poriadku v spojitosti s § 88 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku“.

Sťažovatelia sa napokon domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 55 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   v ktorej   je   jednoznačne formulované, že povinnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   je   ustanovená   bez   možnosti   akýchkoľvek   výnimiek,   a zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ ide o inštitút povinného právneho zastúpenia, na opodstatnenosť jeho zákonnej úpravy vo svojej judikatúre opakovane upozorňuje a bezvýnimočne na ňom trvá (napr. I. ÚS 57/2013, IV. ÚS 221/2013).

Ústavný súd v súlade so svojím ustáleným postupom v obdobných veciach považuje argumentáciu   sťažovateľov   týkajúcu   sa   dôvodov   nepredloženia   splnomocnenia   na   ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom za irelevantnú.

Vzhľadom na to ústavný súd, poukazujúc na § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, prípisom   z 2.   júla   2013   vyzval   sťažovateľa   v   1. rade   na   predloženie   splnomocnenia udeleného   advokátovi   na   jeho   zastupovanie,   ako   aj   zastupovanie   sťažovateľa   v 2. rade v konaní   pred   ústavným   súdom   v   lehote   15   dní   od   doručenia   výzvy.   Výzva   bola sťažovateľovi v 1. rade doručená 12. júla 2013.

Sťažovateľ v 1. rade na výzvu ústavného súdu vo svojej odpovedi zo 14. júla 2013 poukázal   na   obsah   svojej   sťažnosti,   v   ktorej   mal   uviesť   dôvody „požadovanej samoobhajoby... vo verejnom a ústnom konaní pred Ústavným súdom SR“. Uvedené dôvody spočívajú predovšetkým v argumentácii o prednostnej aplikácii dohovoru v zmysle čl. 7 ods. 5   ústavy,   namietaní   rozporu   § 20   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   s   ústavou a dohovorom, viazanosti sudcov ústavného súdu pri rozhodovaní len ústavou a ústavnými zákonmi,   nie   však   zákonmi   (§ 14 zákona   o   ústavnom   súde),   a   napokon   aj   vo   výklade základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy, ktorý žiadnemu účastníkovi konania neustanovuje povinné zastúpenie v konaní. Sťažovateľ do   vydania   tohto   rozhodnutia   ústavného   súdu   o   sťažnosti   splnomocnenie   na   svoje zastupovanie a zastupovanie sťažovateľa v 2. rade advokátom nepredložil.

Ak   ústavný   súd   poučí   sťažovateľa   o   jeho   procesných   právach   a   povinnostiach v konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   s   cieľom   poskytnúť   mu   plnú   možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a inštruuje ho o tom, ako treba   opravu   alebo   doplnenie   sťažnosti   urobiť,   je   procesnou   povinnosťou   sťažovateľa a tiež v jeho záujme výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti v nej   obsiahnuté   rešpektovať   (III. ÚS 265/05,   III. ÚS 81/08).   V   prípade   nerešpektovania uvedenej povinnosti sťažovateľom ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietne   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí (obdobne napr. III. ÚS 199/03).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v právnych systémoch rôznych členských   štátov   Rady   Európy   je   požiadavka,   aby   bol   opravný   prostriedok   k   súdu vyššej inštancie podaný advokátom, bežným javom [pozri napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Gillow proti Spojenému kráľovstvu, č. 9063/80 z 24. 11. 1986]. S obsahom ustanovení dohovoru nie je v rozpore ani to, ak vnútroštátny procesný predpis vyžaduje, aby bol účastník v konaní pred najvyššími súdnymi inštanciami zastúpený   advokátom   (pozri   tiež   rozsudky   ESĽP   Kröhnert   proti   Českej   republike, č. 60224/00 z 9. 10. 2001 a Meftah a ďalší proti Francúzsku, č. 32911/96 z 26. 7. 2002). Takéto zastúpenie môže byť vyžadované dokonca aj u účastníkov, ktorí sú sami advokátmi. Aj judikatúra ústavného súdu stabilne vyžaduje, aby bol sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom   právne   zastúpený   advokátom,   v   opačnom   prípade   podanú sťažnosť   odmietne pre nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   (II. ÚS 39/01,   III. ÚS 136/07, III. ÚS 419/2010, IV. ÚS 276/2013).

Argumentácia   sťažovateľa   v   1. rade,   ktorou   sa   snaží   dosiahnuť   prerokovanie sťažnosti ústavným súdom bez toho, aby bol v konaní právne zastúpený v súlade s § 20 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde,   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je   spôsobilá odôvodniť procesný postup, ktorý by sa odchyľoval od už uvedenej judikatúry ústavného súdu   a   ESĽP.   Povinné   právne   zastúpenie   sťažovateľa   v   konaní   pred   ústavným   súdom je ustanovené   zákonom   o   ústavnom   súde,   ktorý   upravuje   podrobnosti   o   organizácii ústavného súdu,   o   spôsobe konania pred   ním   a o   postavení jeho sudcov   a bol   vydaný na základe   čl. 140   ústavy.   Ústava   v   čl. 46   ods. 4   priamo   odkazuje   na   zákonnú   úpravu podmienok a podrobností realizácie základného práva na súdnu ochranu, pričom uvedeného základného   práva   sa   možno   domáhať len   v   medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Viazanosť sudcov ústavného súdu ústavou a ústavnými zákonmi pri svojom rozhodovaní v zmysle § 14 ods. 1 zákona o ústavnom súde neznamená, že   ústavný   súd   sa   pri   prerokúvaní   vecí   nemá   riadiť   procedurálnymi   pravidlami ustanovenými zákonom   vydaným   podľa   čl. 140   ústavy.   Napokon   zakotvenie   povinného právneho   zastúpenia   v   určitom   druhu   súdneho   konania   (vrátane   konania   vedeného pred ústavným súdom) nemá žiadnu vecnú súvislosť s obsahom základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy, keďže jeho podstata spočíva v povinnosti štátnych orgánov   (vrátane   súdov)   umožniť   každému   účastníkovi   konania   poskytnutie   právnej pomoci,   a   to   za   podmienok   ustanovených   zákonom.   Napokon   je   potrebné   uviesť,   že povinné právne zastúpenie ustanovené pre sťažovateľov zákonom o ústavnom súde nebráni žiadnemu účastníkovi konania vyjadriť svoj názor na okolnosti prípadu a formulovať na ich podporu vlastnú právnu argumentáciu.

Nadväzne na uvedené ústavný súd poznamenáva, že uplatnenie právomocí ústavného súdu   je   viazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   obsahových   náležitostí   sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom na rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Práve absencia kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľov sa podľa názoru ústavného súdu následne prejavila v zbytočnej rozsiahlosti sťažnosti (132 strán), v ktorej sa hodnotenie   napadnutého   postupu   a   rozhodnutí   označených   všeobecných   súdov, ako aj sťažovateľmi formulovaná argumentácia mnohonásobne opakujú, čo napokon viedlo k nekonzistentnosti, ba až neprehľadnosti doručeného návrhu.

Uvedené výhrady platia, aj pokiaľ ide znenie petitu sťažnosti. Za závažný obsahový nedostatok   petitu   brániaci   meritórnemu   preskúmaniu   sťažnosti   ústavný   súd   považuje nedostatočné   označenie   práv,   ktoré   mali   byť   postupom   a   rozhodnutiami   sťažovateľmi označených   všeobecných   súdov   porušené.   Aby   bola   formulácia   návrhu   na   rozhodnutie úplná   a   zrozumiteľná,   petit   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní viazaný,   by   mal   obsahovať   presné   a   riadne   označenie   práva   (resp.   základného   práva), ktoré malo byť porušené, pričom nestačí len uvedenie ustanovenia ústavy, dohovoru, charty či Dohovoru   o   právach   dieťaťa   bez   slovného   vymedzenia   práva,   ktoré   malo   byť napadnutým postupom či rozhodnutím porušené, a bez jeho právnej (ústavnej) kvalifikácie.

Mnohé ustanovenia   ústavy, charty či   obidvoch   dohovorov   totiž obsahujú viacero rôznych práv, pričom zo znenia petitu sťažnosti v zásade nie je zrejmé, ktoré konkrétne právo   malo   byť   podľa   názoru   sťažovateľov   porušené.   Uvedené   je nevyhnutné   pre vymedzenie   hraníc,   v   ktorých   sťažovatelia   žiadajú   realizovať   ústavný   prieskum dodržiavania základných práv a slobôd v konaniach realizovaných súdmi.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Ústavný súd napokon považuje za žiaduce vyjadriť sa aj k zastúpeniu sťažovateľa v 2. rade,   ktorý   je   maloletým   dieťaťom,   sťažovateľom   v   1. rade   ako   jeho   otcom. Je nepochybné, že sťažovateľ v 1. rade je spolu s matkou sťažovateľa v 2. rade zákonným zástupcom   svojho   dieťaťa   podľa   § 31   a   § 32   ods. 1   zákona   č. 36/2005   Z.   z.   o   rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). V prípade stretu záujmov rodičov o deti je však zastupovanie detí rodičmi podľa § 31   ods. 2   zákona   o   rodine   vylúčené;   v   takomto   prípade   ustanoví   podľa   § 31   ods. 3 v spojení s § 60 ods. 1 zákona o rodine príslušný súd dieťaťu opatrovníka, ktorý bude dieťa v konaní (alebo pri určitom úkone) zastupovať (kolízny opatrovník). V konaní, v ktorom sa namieta   porušenie   práv,   bol   sťažovateľovi   v   2. rade   bol   uznesením   okresného   súdu č. k. 8 P 168/2012-9   z   25.   mája   2012   ustanovený   kolízny   opatrovník.   Z   dôvodu   stretu záujmov sťažovateľa v 2. rade so záujmami jeho rodičov je vylúčené, aby bol sťažovateľ v 1. rade ako jeho otec oprávnený podávať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v mene sťažovateľa v 2. rade (obdobne II. ÚS 38/08, I. ÚS 240/08, I. ÚS 307/2010 a iné).

Ústavný súd napokon dodáva, že ako orgán verejnej moci (nezávislý súdny orgán ochrany   ústavnosti)   môže   podľa   čl. 2   ods. 2   ústavy   konať   iba   na   základe   ústavy,   v jej medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   sa   preto   musí dôsledne   riadiť   vymedzením   svojich   právomocí   vyplývajúcich   z čl. 125   a nasledujúcich ústavy a ďalej konkretizovaných v zákone o ústavnom súde a pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde môže prijať na ďalšie konanie iba také podanie, návrh, ktorý spĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   v   predloženej   podobe   nespĺňa   náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a že sťažovateľ v 1. rade ani po výzve ústavného súdu nepredložil splnomocnenie na jeho zastupovanie,   resp.   zastupovanie   maloletého   sťažovateľa   v 2. rade   v konaní   o   sťažnosti, a napokon   aj   vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   v   mene   sťažovateľa   v 2. rade   bola   podaná osobou, ktorá pre stret záujmov nebola na takýto úkon oprávnená, ústavný súd sťažnosť, ktorou   boli   namietané   porušenia   označených   článkov   ústavy,   dohovoru,   Dohovoru o právach   dieťaťa   a   charty   postupmi   a označenými   rozhodnutiami   okresného   súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2014