znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 74/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   F.   L.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   S.   J.,   B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Galanta v konaní vedenom pod sp.   zn. 8 C/30/2009   a   jeho rozsudkom   z   1.   apríla   2010   a   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co/145/2010 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2011 doručená sťažnosť Ing. F. L., B. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/30/2009 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2010 a postupom Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 23 Co/145/2010 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   doručil   10.   februára   2009 okresnému súdu žalobu o náhradu škody proti Slovenskej republike z dôvodu, že mu mala byť spôsobená škoda právoplatným rozsudkom okresného súdu č. k. SA 5 C/218/2002-144 zo 4. apríla 2005, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co/182/2005-184 z 21. marca 2006. Proti označenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 2 Cdo 294/2006 z 26. februára 2008 odmietol. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 369/08-24 zo 16. októbra 2008 sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods.   3   a   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. SA 5 C 218/02-144 zo 4. apríla 2005, rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 182/2005-184 z 21. marca 2006 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 294/2006 z 26. februára 2008, odmietol.

Okresný súd rozhodol o žalobe z 10. februára 2009 uznesením č. k. 8 C/30/2009-15 z 2.   marca   2009   tak,   že   konanie   o náhrade   škody   v sume   35 517,49   €   s prísl.   zastavil z dôvodu   prekážky   právoplatne   rozhodnutej   veci.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. 23 Co/154/2009-41 z 30. septembra 2009 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   následne   rozsudkom   č.   k.   8   C/30/2009-82   z   1.   apríla   2010   žalobu zamietol „s odvolaním sa na ustanovenie § 6 odst. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím.   Podľa   tohto   ustanovenia   je   pre priznanie   náhrady   škody   conditio sine qua   non zrušenie   alebo zmena   pre   nezákonnosť právoplatného rozsudku vydaného v pôvodnom konaní.“.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd ako odvolací súd rozsudkom č. k. 23 Co/145/2010-99 z 18. apríla 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľ sa domnieva, že na základe uvedených skutočností boli porušené ním označené   základné   práva   podľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru   a   podľa   dodatkového protokolu. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Pokiaľ súdy Slovenskej republiky tvrdili, že nemajú právomoc preskúmať škodu, ktorú   sťažovateľovi   spôsobili   nezákonným   rozsudkom,   voči   ktorému   nie   je   možnosť odvolania, odmietli sťažovateľovi právo na prístup k súdu. Súdy sú s ohľadom na § 4 Občianskeho zákonníka a § 3 Občianskeho súdneho poriadku povinné prejednať žiadosť o náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   zásahom   súdov   do   sťažovateľovho   práva na pokojné užívanie jeho majetku....

V pôvodnom konaní bol rozsudok Okresného súdu... potvrdený rozsudkom Krajského súdu... Táto okolnosť spôsobila, že dovolací senát uznesením č. k. 2 Cdo 294/2006 z 26. 2. 2008 odmietol dovolanie vo veci s odôvodnením, že nezákonný rozsudok odvolacieho súdu nie je zmätočný. Odmietnutím dovolania podaného sťažovateľom nastal stav nemožnosti nápravy tohto rozsudku napriek jeho preukázanej nezákonnosti.

Rozsudok   podľa   dôkazu   č.   4   je   dôkazom,   že   Okresný   súd   Galanta   rozsudkom vydaným v pôvodnom konaní v znení potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Trnave porušil svoju právnu povinnosť, keď schválil okolnosť, že exekútorka si prisvojila výlučnú kompetenciu   súdu   a   vylúčila   vecí   povinného   z   exekúcie,   ako   i   okolnosť,   že   exekútorka odmietla   včas   exekvovať   účet   povinného.   Týmto   postupom   Okresný   súd   Galanta sťažovateľovi   spôsobil   škodu   vo   výške   nároku   uplatneného   žalobou.   Meritum   návrhu sťažovateľa   súd   prvého   stupňa   preskúmal   na   základe   pokynu   odvolacieho   súdu   podľa dôkazu č. 3 a tam zistil, že súdy v pôvodnom konaní svoju právnu povinnosť skutočne porušili. Na základe tvrdenia, že o už vykonanom skúmaní nie je oprávnený rozhodnúť, t. j., že nie je oprávnený skúmať uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej právoplatným rozsudkom, však vec zamietol.

Pokiaľ súdy oboch stupňov zaujali postoj odporujúci zákonu a len pre tento postoj nerozhodli vec, v ktorej zistili porušenie právnej povinnosti súdmi, odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom v takom rozsahu, že mu až odmietli prístup k súdu. Odmietnutím rozhodnúť   žalobu   sťažovateľa   o   škode   spôsobenej   právoplatným   rozsudkom   Okresného súdu Galanta č. k. SA 5C 218/02-144 z 4. 4. 2005 sťažovateľovi súdy odňali zákonom garantované   právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   prostredníctvom   súdneho   konania. Týmto konaním súdy Slovenskej republiky sťažovateľovi odmietli i právo na náhradu škody, ktorú preukázane spôsobili súdy. Právna teória nepripúšťa liberáciu štátu zo spôsobenej škody. Takto súdy odmietli sťažovateľovi priznať právo na účinný prostriedok nápravy.... Právo sťažovateľa na prístup k súdu bolo porušené najmä odmietnutím rozhodnúť o jeho práve na náhradu škody spôsobenej právoplatným rozsudkom. Toto právo občanom Slovenskej republiky zaručuje § 6, ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z.... Súdy oboch stupňov tvrdia..., že citované zákonné ustanovenie je nepoužiteľné na rozhodnutie súdov, pretože ak súd rozhodol o veci, ktorá patrí do jeho právomoci podľa § 7, ods. 1 O. s. p., potom nemôže prekročiť svoju právomoc.

Sťažovateľ je toho názoru, že takýto výklad § 7, ods. 1 O. s. p. odporuje zákonu. Zatiaľ neexistuje dostačujúci počet rozhodnutí k vzťahu medzi súdnymi rozhodnutiami a § 6, ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. (t. j. presnejšie, doposiaľ neexistuje takéto rozhodnutie žiadne). Napriek tomu sťažovateľ tvrdí, že § 6, ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. sa nepochybne vzťahuje aj na rozhodnutia súdov ako orgánov verejnej moci.... jediný orgán, ktorého nezákonné právoplatné   rozhodnutie,   ktorým   prekročil   svoju   právomoc,   nemožno   zrušiť,   je   súd. V každom   inom   prípade,   ak   bola   škoda   spôsobená   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci, ktorým   orgán   verejnej   moci   prekročil   svoju   právomoc,   potom   je   zrušenie   alebo   zmenu rozhodnutia pre nezákonnosť možné ľahko dosiahnuť konaním na súde.... Okrem toho zrušeniu právoplatného rozhodnutia súdu bráni aj ustanovenie § 159 O. s. p. Inými slovami, právoplatný rozsudok je platný, i keby ním bolo rozhodnuté akokoľvek nesprávne. Škodu spôsobenú právoplatným rozsudkom nemožno napraviť žiadnym iným mechanizmom, jedine využitím § 6, ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z....

Sťažovateľ je toho názoru, že v danom prípade je osobitného zreteľa hodná okolnosť, keďže k vzniku škody došlo tiež v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Zodpovednosť súdov z nesprávneho úradného postupu vznikla v príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným   postupom,   kedy   súdy   právoplatným   rozsudkom   schválili   nezákonný   postup a nečinnosť exekútorky, ktorým došlo k vzniku škody sťažovateľovi, ako zákonný. Tak je to preto, že nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinnosti rešpektovať zákon pri rozhodovaní o merite konania, predovšetkým nesprávne rozhodnutie, t. j. rozhodnutie bez splnenia   zákonných   podmienok.   Takto   právoplatné   rozhodnutie   nezákonne   zasiahlo   do vlastníckeho práva sťažovateľa k predmetu toho vlastníctva sťažovateľa, ktoré mal v držbe povinný a ktorého exekútorka odmietla exekvovať....

Sťažovateľ tvrdí, že peniaze, ktoré sú jeho vlastníctvom, súdy Slovenskej republiky nezákonným postupom, ktorý predchádzal vydaniu nezákonného rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. SA 5C 218/02-144 z 4. 4. 2005, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 10Co/1825/2005-184 z 21. 3. 2006, odovzdali exekútorke, ktorá porušila exekučný   poriadok   tak,   že   pre   oprávneného   sťažovateľa   nevymohla   od   povinného   nič, napriek tomu, že v čase exekúcie povinný disponoval majetkom viacnásobne prevyšujúcim pohľadávku sťažovateľa. Tento výrok právoplatného rozsudku nemožno zmeniť alebo zrušiť a sťažovateľ platnosť citovaného nezákonného výroku právoplatného rozsudku rešpektuje. Sťažovateľ ale tvrdí tiež, že štát jeho vlastníctvo nemal právo odňať a nemal právo jeho peniaze nikomu darovať. Takto smie štát podľa názoru sťažovateľa nakladať len so svojím vlastným majetkom a nie s majetkom cudzím....

Sťažovateľ má za to, že jeho právo na pokojné užívanie svojho majetku ako aj jeho právo nadobúdať vlastníctvo k majetku zakotvené v článku 20 odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené, a preto má právo na náhradu škody, prípadne ak Ústavný súd dospeje k názoru, že vlastníctvo sťažovateľa bolo obmedzené zákonne, tak má sťažovateľ nepochybne nárok na primeranú náhradu za takéto obmedzenie ako to stanovuje vyššie spomínaný článok 20 odsek 4 Ústavy Slovenskej republiky.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné   práva   sťažovateľa   a   to   právo   podľa   Čl.   1...   Čl.   6   ods.   1...   Čl.   13 Dohovoru... Čl. 46 ods. 1... Čl. 46 ods. 3 Ústavy SR... boli porušené postupom Okresného súdu   Galanta   v   konaní   č.   k.   8C/30/2009   a   Krajského   súdu   v   Trnave   v   konaní   č.   k. 23Co/145/2010.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Galanta č. k. 8C/30/2009-83 z 1. 4. 2010 a rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co/145/2010-99 z 18. 4. 2011 a vracia im ich na opätovné prejednanie.

Ústavný súd priznáva   sťažovateľovi...   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 3.000,- € (slovom tritisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi... náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 314,18 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil takto:„Sťažovateľke... skutočne vznikla majetková, ale najmä aj nemajetková ujma tým, že súdy konajú, vzhľadom na povahu veci, s neospravedlniteľnými porušeniami základných ľudských práv.

Vzhľadom na vyššie uvedené, sťažovateľ považuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde za odôvodnené.

Navrhujem, aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v takej výške, ktorou by aspoň čiastočne zmiernil dôsledky, ktoré štát sťažovateľovi spôsobil nemožnosťou nápravy nezákonného stavu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a   3   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/30/2009 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co/145/2010 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach (právo na spravodlivé súdne konanie).

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru   a   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C/30/2009   a   jeho rozsudkom z 1. apríla 2010

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/30/2009 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2010 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať napadnutý   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C/30/2009   a   jeho rozsudok z 1. apríla 2010, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku krajský súd.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu je ústavný súd oprávnený   preskúmať   len   postup   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 23 Co/145/2010 a jeho rozsudok z 18. apríla 2011 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru   a   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   Co/145/2010   a   jeho rozsudkom z 18. apríla 2011

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti; nie je súčasťou systému všeobecných súdov. Z tohto ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

1. V sťažnosti sťažovateľ predovšetkým namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co/145/2010 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 18. apríla 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, uviedol:

„Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku,   ako   aj   celého   obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom   pre   vyhlásenie   rozhodnutia,   pre   svoje   skutkové   zistenia   vzal   do   úvahy skutočnosti,   ktoré   vyplynuli   z   vykonávaných   dôkazov,   prednesov   účastníkov,   listinných dôkazov,   pripojených   spisov   Okresného   súdu   Galanta   sp.   zn.   SA   5C/218/2002,   Ex 242/2002, žiadne skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonávanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo neopomenul, v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a vec i   správne   právne   posúdil,   svoje   rozhodnutie   náležite,   podrobne   a   logicky   odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho odkazuje.“

Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   krajský   súd v odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol   ďalšie   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok okresného súdu, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne posúdil právomoc súdov sa zaoberať vecou podľa § 7 ods. 1 a 2 O. s. p. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správne právne závery súdu prvého stupňa o tom, že právomoc súdov je upravená v § 7 a nasl. O. s. p. a prekročenie právomoci podľa odvolateľa mohlo spočívať v tom, že súdy si prisvojili a vykonali právo schváliť prenos oprávnení zo súdov na exekútorku a vymysleli, že exekútorka včas blokovala účet povinného, hoci exekútorka to nikdy netvrdila. Žalobca dôsledne   nerozoznáva   pojem   právomoc   súdu   konať,   teda   samotná   kompetencia   súdu zverená štátom rozhodovať o určitých nárokoch a na druhej strane zistenie skutkového stavu veci,   teda súd sa   zaoberá až následne pri   uplatnení   konkrétneho   nároku tým,   či exekútorka mala právo alebo nemala právo odblokovať účel povinného. Týmto sa však súdy prvého stupňa museli pri uplatnení nároku na náhradu škody vyplývajúcu z exekučného konania zaoberať už v pôvodnom konaní. Prekročenie právomoci súdu konať v pôvodnom konaní teda zistené nebolo....

Predmetom konania vo veci Okresného súdu Galanta vo veci sp. zn. 5C/218/2002 a predmetom konania vo veci sp. zn. 10Co/182/2005, prejednávajúci odvolania žalobcu vo veci samej, bola náhrada škody uplatňovaná proti žalovaným 1: JUDr. E. P., súdnej exekútorke a 2: Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR vo výške

1.900.443.40,-   Sk   s   príslušenstvom.   Žaloba   bola   zamietnutá   súdom   prvého   stupňa   a odvolací súd rozhodnutie potvrdil z dôvodu, že žalobca nepreukázal vznik škody v súvislosti s   činnosťou   exekútorky.   Zodpovednosť   žalovaného   v   2.   rade   nebola   preukázaná,   nebol preukázaný nesprávny úradný postup. Právomoc súdov pri uvedenom nároku žalobcu je daná a odôvodnená podľa § 7 ods. 1 O. s. p. Súdy sa právomocou zaoberali, vychádzali z toho, že je daná ako jedna z podmienok konania.

Pri kompetencii dovolacieho súdu, pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím   súdom,   je   potrebné   dať   do   pozornosti   príslušné   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku, akým spôsobom dovolací súd môže rozhodnúť v predmetnej veci.... Dovolací súd nezistil tieto dôvody, keď osobitne sa zaoberal možnosťou odňatia konať pred súdom a nezistil závažné procesné vady spôsobené nedostatkom právomoci súdov. Taktiež súd konštatoval, že pokiaľ ide o námietku dovolateľa spochybňujúcu správnosť zistenia skutkových   záverov   súdov   nižších   stupňov,   vyslovenie   tvrdení,   ktoré   neuviedol   žiaden účastník konania,   nedostatočné zistenie skutkového stavu veci,   či vyslovenie skutkových zistení a právnych názorov, ktoré sú v rozpore s platnými zákonmi Slovenskej republiky dovolací   súd   uviedol,   že   nejde   o   relevantné   procesné   vady,   ktorými   by   bola   žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Odmietnutie dovolania bolo odôvodnené z toho dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok neprípustný. Dovolací   súd   sa   nezaoberal   napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu   z   hľadiska   jeho vecnej správnosti a námietok dovolateľa. Aplikácia § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. na daný prípad neprichádzala do úvahy, nakoľko súdy neprekročili svoju právomoc.

Odvolací súd sa zaoberal aj dôvodmi, ktorými žalobca argumentoval, či v danom prípade by malo ísť o § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   prichádza   do   úvahy   len   vtedy,   ak   právoplatné   rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V danom prípade však právoplatné rozhodnutia, o ktorých žalobca tvrdí, že mu bola spôsobená škoda neboli zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že právoplatné rozhodnutie bolo napadnuté dovolaním žalobca,   avšak   dovolací   súd   rozhodnutie   nezrušil   ani   nezmenil,   rozhodol   o   odmietnutí dovolania žalobcu. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že by mohlo prichádzať do úvahy mimoriadne dovolanie. Žalobca však netvrdil, že by na mimoriadne dovolanie podal podnet.“

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ho   skúmať   vo   vzájomnej   súvislosti   s   odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu   (m.   m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Z toho dôvodu je pre ústavný súd relevantné skúmať aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu.

Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom č. k. 8 C/30/2009-82 z 1. apríla 2010. V odôvodnení svojho rozsudku poukázal na § 6 ods. 1 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), pričom v tejto súvislosti uviedol:

„V § 6 ods. zák. č. 514/2003 sa hovorí o tom, že právo na náhradu škody možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť.

Uvedené rozhodnutia ktoré žalobca napáda neboli ani zrušené ani zmenené. Proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave 10 Co 182/2005 zo dňa 21. 3. 2006 bolo podané dovolanie, ktoré bolo Najvyšším súdom SR v konaní 2 Cdo 294/2006 zo dňa 26. 2. 2008 odmietnuté.

Vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd SR uviedol, že žalobcovi nebolo odňaté procesné oprávnenie zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci a teda svojím   postupom   žalobcovi   v   prejednávanej   veci   nebola   odňatá   možnosť   pred   súdom konať....

V § 6 ods. 4 sa hovorí o tom, že ak orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Keďže súdy mali právomoc vo veci konať na uplatnenie nároku žalobcu by bolo potrebné   zrušenie   alebo   zmena   rozhodnutia   k   čomu   však   nedošlo   s   poukazom   aj   na odmietnutie dovolania Najvyšším súdom SR. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca ani nemal zákonný nárok obrátiť sa na súd s nárokom na náhradu škody. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu   ako   odvolacieho   súdu   a   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa   v súvislosti so splnením podmienok na uplatnenie nároku zo zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   možno   uplatniť   iba   vtedy,   ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť   príslušným   orgánom.   Súd,   ktorý   rozhoduje   o   náhrade   škody,   je   viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Pokiaľ ide o § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nezákonným rozhodnutím podľa tohto ustanovenia môže byť aj rozhodnutie súdu. Ako podmienku uplatnenia zodpovednosti za škodu uvedené ustanovenie predpokladá, že predmetné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Právoplatné súdne rozhodnutia v zákonom predpokladaných   prípadoch   možno   zrušiť   na   základe   mimoriadnych   opravných prostriedkov   (dovolania,   mimoriadneho   dovolania),   ale   aj   prostredníctvom   sťažnosti podanej ústavnému súdu. Z uvedeného je zrejmé, že aj vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam zrušenie alebo zmena rozhodnutia všeobecného súdu podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutná pre úspešné uplatnenie nároku zo zodpovednosti za škodu. Ústavný súd sa   v tejto   súvislosti   stotožňuje   s konštatovaním   krajského   súdu,   že   predmetný   rozsudok okresného   súdu   nebol   zmenený   ani zrušený   ani na   základe   odvolania   a ani na základe dovolania. Znamená to, že nebola splnená zákonom ustanovená podmienka v § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo   zmena   rozhodnutia   pre   nezákonnosť   podmienkou   uplatnenia   nároku   na   náhradu škody.

Pokiaľ ide o § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., konajúce súdy konštatovali, že uvedené ustanovenie v tejto veci nemožno aplikovať z dôvodu,   že súdy v namietanom konaní a   svojím   rozhodnutím,   ktorým   mala   sťažovateľovi   vzniknúť škoda,   neprekročili svoju   právomoc.   Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   konštatuje,   že   záver krajského súdu nie je zjavne neodôvodnený, jeho právne závery sú spätne preskúmateľné a primerane odôvodnené. Rovnako tak uvedené právne závery nemajú znaky arbitrárnosti, t. j.   svojvôle,   preto   sú   ústavne   udržateľné.   Z uvedeného   je zrejmé,   že v danom   prípade všeobecné   súdy   neprekročili   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   svoju   právomoc (predpokladanú v § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.) pre vznik nároku na náhradu škody.

Podľa   § 9 ods.   1 zákona   č.   514/2003   Z.   z.   štát zodpovedá   za škodu   spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za   nesprávny   úradný   postup sa   považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,   nečinnosť   orgánu   verejnej   moci   pri   výkone   verejnej   moci,   zbytočné   prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   sa   v   namietanom   rozsudku   stotožnil   s   právnym názorom okresného súdu ako súdu prvého stupňa o tom, že v prípade sťažovateľa neboli splnené   všetky   zákonné   podmienky   na   priznanie   nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej rozsudkom   okresného súdu č.   k. SA 5 C/218/2002-114 zo 4. apríla 2005. Krajský súd poukázal na to, že predmetný rozsudok okresného súdu nebol zrušený ani zmenený – na základe odvolania ho potvrdil krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co/182/2005 z 21. marca 2006 a dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté uznesením sp. zn. 2 Cdo/294/2006 z 26. februára 2008.

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ uplatnil nárok na náhradu   škody,   ktorá   mu   mala   byť   spôsobená   rozsudkom   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   SA   5   C/218/2002.   Predmetom   tohto   konania   bolo   rozhodovanie o náhrade   škody,   ktorú   sťažovateľ   požadoval   od   súdnej   exekútorky   a   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktorá   mala   sťažovateľovi   vzniknúť pri   vykonávaní exekúcie proti povinnému D. B. Sťažovateľ žalobu o začatie konania vedeného pod sp. zn. SA 5   C   218/2002   podal   na   základe   §   33   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov.   Rozhodovanie o uvedenom nároku patrí do právomoci súdov (§ 7 Občianskeho súdneho poriadku), preto v tejto veci nemožno aplikovať § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.

Z návrhu sťažovateľa z 10. februára 2009, o ktorom rozhodol okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/30/2009, je zrejmé, že škoda, ktorej náhradu si sťažovateľ uplatnil, mala vzniknúť „nezákonným rozhodnutím Okresného súdu v Galante č. k. SA 5 C 218/02- 144“, t.   j.   v inom   konaní,   ako sťažovateľ namieta, a ktoré je predmetom   posudzovania ústavného súdu na základe sťažnosti doručenej mu 8. augusta 2011. Neobstojí ani námietka sťažovateľa, že škoda mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom okresného súdu (§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), pretože okresný súd v tomto konaní rozhodoval o nároku na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia, a nie nesprávneho úradného postupu, t. j. okresný súd rozhodoval v súlade s obsahom žaloby, ktorá sa premietla aj do petitu.

Podľa názoru ústavného súdu obidva označené súdy svoje napadnuté rozhodnutia primerane odôvodnili s tým, že tieto právne závery nevykazujú znaky arbitrárnosti, a preto sú ústavne udržateľné. V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju judikatúru (I. ÚS   84/96,   I.   ÚS   6/97),   v   ktorej   konštatoval, že postup súdneho   orgánu,   ktorý   koná v súlade   s procesnoprávnymi a   hmotnoprávnymi predpismi   konania   v   občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.   1 ústavy (a   práva podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru). Ústavný súd   nezistil   žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu (v spojení s okresným súdom ako súdom   prvého   stupňa)   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor týchto všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný   súd   v   postupe   krajského   súdu   v   namietanom   konaní nezistil   ani žiadne skutočnosti,   ktoré   by   vytvárali   priestor   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011 ústavný súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   absencia   porušenia ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až čl.   48   ústavy,   prípadne   čl.   6   ods.   1 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy   (v   konaní o sťažnosti v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa   vytvoril   skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd postup krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudok z 18. apríla 2011 nepovažoval za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, nemohlo postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom dôjsť ani k porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.  

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti tiež zjavne neopodstatnená a ústavný súd ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013