znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 74/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   V...,   t. č. vo výkone   väzby,   zastúpeného   advokátom JUDr. O. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 62/2011 a jeho uznesením z 8. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2011 doručená sťažnosť P. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 17   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 62/2011 a jeho uznesením z 8. júla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)   sp. zn. 0 Tp 426/08 z 25. augusta 2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/68/2008 zo 16. septembra 2008 vzatý do väzby z dôvodu   podľa   § 71   ods. 1   písm. a)   Trestného   poriadku   pre   obzvlášť   závažný   zločin úkladnej   vraždy   podľa   § 144   ods. 1   a 2 písm. c)   Trestného   zákona   a iné.   Väzba začala plynúť 21. augusta 2008. Následne bola okresnému súdu 17. apríla 2009 podaná obžaloba.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tv 1/2009 z 24. marca 2011 bola sťažovateľovi predĺžená   väzba   do   17.   augusta   2011.   Pretože   na   hlavnom   pojednávaní   uskutočnenom 29. júna   2011   nedošlo   k vyhláseniu   rozsudku   z dôvodu   neprítomnosti   znalca   a hlavné pojednávanie bolo odročené až na 9. september 2011, okresný súd na neverejnom zasadnutí rozhodol   o ďalšom   predĺžení   lehoty   trvania   väzby   do   17.   februára   2012.   Proti   tomuto uzneseniu   podal   sťažovateľ   priamo   na   neverejnom   zasadnutí   po   porade   s obhajcom sťažnosť, pričom písomné odôvodnenie sťažnosti odovzdal 4. júla 2011 riaditeľovi Ústavu na   výkon   väzby   v...   (ďalej   len   „riaditeľ   ÚVV“).   Túto   sťažnosť   ešte   doplnil   podaním z 25. júla 2011 o ďalšie dôvody. Dňa 27. júla 2011 mu bolo doručené uznesenie krajského súdu   sp. zn.   4 Tos 62/2011   z 8.   júla   2011,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   sťažnosť   proti uzneseniu okresného súdu, ktorým mu bola predĺžená lehota trvania väzby do 17. februára 2012. Krajský súd v odôvodnení tohto uznesenia okrem iného uviedol, že sťažovateľ do dňa konania neverejného zasadnutia svoju sťažnosť bližšie písomne neodôvodnil.

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že opísaným postupom krajského súdu   a jeho   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl. 17   ods. 2 ústavy,   a dodáva,   že   nie   je   mu „známa   skutočnosť,   na   základe   ktorej   sa   Krajský   súd v Bratislave nevysporiadal s odôvodením mojej sťažnosti,   no bez ohľadu   na predmetnú okolnosť bolo takýmto konaním Krajského súdu porušené moje ústavné právo podľa čl. 17 ods. 2, nakoľko Krajský súd bol povinný vo svojom rozhodnutí vysporiadať sa s mojimi argumentmi v sťažnosti proti predĺženiu väzby, ktoré mu boli zaslané priamo mojou osobou, resp. doručené mali byť prostredníctvom Okresného súdu Bratislava I.

Z   dôvodov   uvedených   v   predchádzajúcom   odseku   tvrdím,   že   som   bol   pozbavený slobody nezákonným spôsobom, nakoľko mi bolo odopreté uplatnenie môjho práva v zmysle § 34 ods. 1 Trestného zákona.“.

Skutočnosť, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí o jeho sťažnosti nevysporiadal s jeho písomným odôvodnením, pokladá sťažovateľ za taký postup, ktorý je v priamom rozpore aj s nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 226/07, ktorý v sťažnosti aj cituje.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:

„1. Krajský   súd   v   Bratislave   postupom   a   uznesením   zo   dňa   08. 07. 2011   sp. zn.: 4 Tos 62/2011,   ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   Okresného   súdu v Bratislave I zo dňa 29. 06. 2011 sp. zn.: 4 Tv 1/2009 porušil právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08. 07. 2011 sp. zn.: 4 Tos 62/2011 sa zrušuje.

3. Krajský   súd   v Bratislave   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   k   rukám   advokáta JUDr. O. M...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom všeobecné aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu považovať sťažnosť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho   rozhodnutím   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (m. m.   II. ÚS 70/00,   IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Článok 17   ods. 2   ústavy   upravuje   ústavnoprocesný   princíp   uplatňovaný   pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. K obmedzeniu   osobnej   slobody   podľa   citovaného   článku   môže   dôjsť   len   z   dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím   prostriedkom   slúžiacim   výnimočne   na   zaistenie   osoby   obvineného na účely   trestného   stíhania,   ktorej   základným   cieľom   je   to,   aby   neprítomnosť   osoby obvineného najmä v počiatočnom predsúdnom (ale aj súdnom) štádiu trestného stíhania nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Trestného poriadku.

Zákonom,   ktorý   ustanovuje   predpoklady   na   uplatnenie   tohto   ústavnoprocesného princípu, je Trestný poriadok. Podľa tohto zákona a súčasne aj podľa čl. 142 ods. 1 ústavy sú   týmto   ústavnoprocesným   princípom   viazané   v   celom   rozsahu   všeobecné   súdy vykonávajúce trestnoprávnu jurisdikciu   vrátane rozhodovania o väzbe obvinených osôb. Uplatnenie právomoci ústavného súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak sťažovateľ namieta porušenie tohto ústavnoprocesného princípu. Namietané porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy sa musí týkať toho, že obvineného možno vziať do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Sťažovateľ považuje za porušenie svojho označeného základného práva skutočnosť, že   krajský   súd   sa   vôbec   nezaoberal   jeho   písomným   odôvodnením   sťažnosti,   ktoré „celkovo... obsahovalo 11 strán“.

Ústavný   súd   zohľadňujúc túto   námietku   sťažovateľa   z vyžiadanej   fotokópie   časti spisu okresného súdu zistil tieto skutočnosti:

Okresný   súd   na   neverejnom   zasadnutí   za   účasti   sťažovateľa,   jeho   obhajcu a prokurátora rozhodol uznesením sp. zn. 4 Tv 1/2009 z 29. júna 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného   súdu   z 29.   júna   2011“)   tak,   že   podľa   § 76   písm. a)   Trestného   poriadku sťažovateľovi predĺžil lehotu trvania väzby do 17. februára 2012.

Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení zahlásil sťažovateľ do zápisnice o neverejnom zasadnutí sťažnosť s tým, že dôvody sťažnosti písomne odôvodní v lehote troch dní.

Sťažovateľ podal 4. júla 2011 prostredníctvom riaditeľa ÚVV odôvodnenie sťažnosti proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby,   ktorú   adresoval okresnému súdu. Toto písomné podanie sťažovateľa bolo doručené okresnému súdu 8. júla 2011. Toto podanie však nebolo následne odstúpené ani dodatočne doručené krajskému súdu.Predkladacia   správa   na rozhodnutie   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného súdu   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby bola krajskému   súdu   doručená   6. júla 2011.Krajský súd 8. júla 2011 nariadil neverejné zasadnutie na ten istý deň, t. j. na 8. júl 2011   na   9.45   h.   Neverejné   zasadnutie   senátu,   predmetom   ktorého   bolo   rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému väzobnému rozhodnutiu okresného súdu, bolo skončené o 9.55 h.

Do dňa konania neverejného zasadnutia pred sťažnostným súdom nebolo krajskému súdu   predložené   žiadne   písomné   podanie   sťažovateľa,   resp.   dôvody   sťažnosti   proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty trvania väzby súdom prvého stupňa.

Napokon rovnopisy vyhotoveného uznesenia krajského súdu boli spolu s ostatným spisovým materiálom doručené okresnému súdu 13. júla 2011.

Následne   sťažovateľ   prostredníctvom   riaditeľa   ÚVV   zaslal   25.   júla   2011   ďalšie písomné podania, ktoré adresoval krajskému súdu aj okresnému súdu. Obe podania boli doručené krajskému súdu 27. júla 2011 a následne boli odstúpené okresnému súdu.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým zo skutkového hľadiska upriamiť pozornosť na to, že, ako to vyplýva zo spisu okresného súdu sp. zn. 4 Tv 1/2009, 8. júla 2011   bolo   okresnému   súdu   doručené   písomné   odôvodnenie   sťažnosti   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu z 29. júna 2011 podanej ústne do zápisnice, ktoré však krajskému súdu nebolo následne odstúpené ani dodatočne doručené.

Z už   uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   nepostúpil   krajskému   súdu   podanie sťažovateľa   obsahujúce   odôvodnenie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu o predĺžení lehoty trvania väzby, ktoré mu bolo doručené 8. júla 2008, v dôsledku čoho sa krajský súd nezaoberal argumentmi sťažovateľa, ktorými odôvodňoval sťažnosť podanú proti pre neho nepriaznivému uzneseniu okresného súdu. Treba však uviesť, že postúpenie predmetného podania sťažovateľa, obsahom ktorého boli písomné dôvody jeho sťažnosti, do termínu   konania   neverejného   zasadnutia   senátu   krajského   súdu   (resp.   ešte   pred neverejným zasadnutím senátu), na ktorom sa rozhodovalo o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému väzobnému rozhodnutiu okresného súdu, nebolo objektívne v možnostiach okresného súdu.

Ústavný súd sa nezaoberal okolnosťami, za ktorých riaditeľ ÚVV podal odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa zo 4. júla 2011 proti rozhodnutiu okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby do 17. februára 2012 na poštovú prepravu, pretože sťažnosť nesmerovala proti Ústavu na výkon väzby v...

Ústavný   súd   v súčinnosti   s okresným   súdom   zistil,   že   pracovníci   podateľne okresného súdu osobne preberajú zásielky adresované okresnému súdu na pošte v ranných hodinách (okolo 8.00 h), pošta sa následne v podateľni triedi podľa jednotlivých senátov a napokon v dopoludňajších hodinách (okolo 10.00 h) si tajomníčky jednotlivých senátov preberajú   poštu   pridelenú   ich   senátom.   Tajomníčka   okresného   súdu   po   zistení,   že sťažovateľ   podal   písomné   odôvodnenie   sťažnosti,   vzápätí   telefonicky   kontaktovala príslušnú kanceláriu krajského súdu, kde jej bolo oznámené, že v predmetnej veci už bolo toho dňa rozhodnuté. Berúc do úvahy, že hoci okresný súd a krajský súd sídlia v rovnakom meste, ba dokonca v rovnakej budove, neverejné zasadnutie krajského súdu, na ktorom sa rozhodlo o sťažnosti, sa uskutočnilo 8. júla 2011 (teda v istý deň ako došlo k doručeniu písomných dôvodov sťažnosti sťažovateľa) v čase od 9.45 h do 9.55 h, a preto nebolo technicky   možné,   aby po spracovaní došlej   pošty   na okresnom   súde   bolo toto   písomné odôvodnenie predložené krajskému súdu.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že neexistuje žiaden dôvod na to, aby mohlo byť krajskému súdu pripísané na ťarchu, že sa o dôvodoch sťažnosti sťažovateľa nedozvedel a že na ne nemohol prihliadať. Pokiaľ krajský súd nariadil neverejné zasadnutie do deviatich dní po rozhodnutí prvostupňového súdu, urobil tak v primeranej lehote, a jeho postup   zodpovedá   čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“), z ktorého vyplýva povinnosť urýchlene rozhodnúť o väzbe. Ústavný súd ďalej dodáva, že v prvom rade je všeobecný súd povinný poskytnúť ochranu   základným   právam   a   slobodám   sťažovateľa,   ale   na   druhej   strane   nemožno bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený háji sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má alebo ho musí mať, je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým treba   bez   pochýb   rozumieť   aj   aktívny   prístup   obhajcu   pri   obhajovaní   jeho   záujmov, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú (§ 44 ods. 1 Trestného poriadku).

Keďže obhajca sťažovateľa bol prítomný na zasadnutí senátu okresného súdu, ktorý rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa, a sťažovateľ podal sťažnosť proti tomuto   uzneseniu   po   porade   s ním   s tým,   že   túto   sťažnosť   doplní   o písomné   dôvody do troch dní, mohol aktívnejším prístupom pri obhajovaní záujmov sťažovateľa zabezpečiť včasné predloženie písomných dôvodov sťažnosti sťažovateľa krajskému súdu.

Krajský súd nemožno „obviňovať“ z toho, že nečakal na doplnenie sťažnostných dôvodov a rozhodol urýchlene vo väzobnej veci, keďže mu to ukladá ústava aj dohovor. Z pohľadu ústavného súdu sa predmetná situácia javí tak, že krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 29.   júna   2011   musel   riešiť konflikt dvoch práv, a to práva na urýchlené rozhodovanie o ich väzbe (dodržanie lehôt podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru) a práva na predloženie argumentov prostredníctvom obhajcu súdu proti jeho väzbe. Ak by krajský súd vo veci urýchlene nerozhodol, mohlo by dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa podľa označeného článku dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno úspešne namietať porušenie určitého ústavou alebo   medzinárodnou   zmluvou   garantovaného   práva   alebo   slobody   takým   postupom dotknutého všeobecného súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného ústavou, resp.   medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody (m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 482/2011).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   v danom   prípade   neexistuje   taká relevantná   vecná   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 29. júna 2011 (ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu) a namietaným porušením označeného práva sťažovateľa, ktorá by odôvodňovala prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uplatnenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012