znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 74/2011-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   28.   júla   2011   v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   o sťažnosti   J.   F.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   G.,   K.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Krajského   súdu   v Košiciach   č. k.   2 CoE/488/2010-34   z   20.   októbra   2010,   za   účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. F. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č. k. 2 CoE/488/2010-34   z 20.   októbra   2010,   ktorým   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu Košice II   č. k.   37 Er 1671/2003-27   z 5.   augusta   2010   vo   výroku   o trovách   exekúcie p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach   č. k.   2 CoE/488/2010-34   z 20.   októbra 2010,   ktorým   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   Košice II   č. k.   37 Er 1671/2003-27 z 5. augusta 2010 vo výroku o trovách exekúcie, z r u š u j e a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. J.   F. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v   sume   392,73   €   (slovom tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov), ktoré mu j e   Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý uhradiť na účet advokáta JUDr. J. G., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2011 doručená sťažnosť J. F,., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 37 Er 1671/2003-27 z 5. augusta 2010 v časti, v ktorej bol sťažovateľ zaviazaný uhradiť súdnej exekútorke JUDr. V. U., K., trovy exekúcie v sume 25,90 €, a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 CoE/488/2010-34 z 20. októbra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ktorým   potvrdil   označené   uznesenie   okresného   súdu   v napadnutej   časti,   t. j.   vo výroku o trovách exekúcie.

Sťažovateľ bol trestne stíhaný pre trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Trestného zákona. Zo sťažnosti vyplynulo, že „Dňa 10. 6. 2003 mal byť obvinený J. F. na OO PZ na sídlisku v K. vypočutý vo veci oznámenia jeho dcéry L. na neho, avšak obvinený uviedol, že na tamojšej súčasti odmieta vypovedať, že sa jedná o tú istú súčasť, ktorá proti nemu zakročovala. V rámci výsluchu 12. 6. 2003, keď vypovedal vo veci svojho trestného oznámenia na dcéru L. výslovne vzniesol námietku zaujatosti a požiadal, aby vo veci konalo iné obvodné oddelenie preto, že OO PZ na sídlisku v K. je zaujaté a na jeho hliadku podal trestné oznámenie Inšpekcii Ministerstva vnútra SR.

Vzhľadom na to, že uvedené trestné oznámenie obvineného J. F. na dcéru L., pre trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a Trestného zákona bolo odmietnuté podľa § 159 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, obvinený podal proti   nemu   sťažnosť,   ktorá   obsahovala   nielen   slovné   útoky   na   príslušníkov   OO   PZ   na sídlisku   v K.,   ktoré   boli   predmetom   trestného   konania   vo   veci,   v ktorej   bolo   podané dovolanie, ale opakovane aj námietku zaujatosti.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplynulo, že sťažovateľ bol následne „predvolaný 21. 8. 2003 na výsluch na 26. 8. 2003, na ktorý sa nedostavil s odôvodnením, že nebolo rozhodnuté o jeho námietke a preto sa na ďalšie výzvy pred orgán OO PZ na sídlisku v K. nedostaví. Vzápätí   mu   bola   pre   neuposlúchnutie   výzvy   dostaviť   sa   na   výsluch   uznesením   uložená poriadková pokuta 30 000.- Sk a sťažnosť proti tomuto uzneseniu bola podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá. Obvinený J. F. následne pri svojom výsluchu 3. 9. 2003 opakovane žiadal o objasňovanie tejto veci inou súčasťou polície, avšak bezvýsledne. Odmietal sa k veci vyjadrovať pred orgánom, ktorý bol podľa jeho názoru zaujatý a o jeho námietke nebolo rozhodnuté.

Dňa 4. 9. 2003 policajný orgán PZ z Obvodného oddelenia PZ na sídlisku v K. npor. Š.   Š.   uznesením   podľa   § 31   ods. 2   Trestného   poriadku   rozhodol,   že   je   vylúčený   z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného J. F. preto, že tento si na neho podal sťažnosť na nadriadenej zložke PZ a na iných inštitúciách. Rovnako znejúcimi uzneseniami z toho istého dňa sa vylúčili aj ostatné policajné orgány OO PZ na sídlisku v K. Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v K. sp. zn. ORP-16-38/0PP-2003, zo 17. 9. 2003 bola nakoniec trestná vec obvineného J. F. odňatá OO PZ sídlisko v K. a prikázaná OO PZ K...

Okresný súd Košice II taktiež nezobral na zreteľ, že úkony prípravného konania sú neplatné, teda, že vlastne prípravné konanie ako zákonný predpoklad pre podanie obžaloby nebolo   vykonané   v súlade   so   zákonom   a   vec   nevrátil   prokurátorovi   na   došetrenie,   ale vo veci   konal   vydaním   trestného   rozkazu   a   neskôr   po   jeho   zrušení   na   základe   odporu podaného obvineným hlavným pojednávaním až vydaním odsudzujúceho rozsudku. Krajský   súd   v   Košiciach   tento   nedostatok   rovnako   nenapravil   a   navyše   pri opakovanom   rozhodovaní   o   odvolaní   obvineného   J.   F.   tomuto   nevyhovel   a nepoužil ustanovenie § 16 ods. 1 Trestného zákona, pretože prehliadol, že trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Trestného zákona ani podobný trestný čin s takými zákonnými znakmi ako predchádzajúci Trestný zákon neobsahoval...

Rozsudok okresného súdu sa v dôsledku uvedeného stal právoplatným zamietnutím odvolania   obvineného   J.   F.   uznesením   krajského   súdu.   Uznesenie   krajského   súdu   bolo obvinenému J. F. doručené najneskôr 15. 1. 2007.“.

Sťažovateľ   podal   proti   právoplatnému   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie. Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   v sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že „NS   SR   v   rozsudku 6 Tdo 6/2008 zo dňa 13. 6. 2008 v trestnej veci obvineného J. F. pre trestný čin útoku na štátny   orgán   podľa   § 154   ods. 2)   Trestného   zákona   (zákon   číslo   140/1961   Zb.   v znení neskorších predpisov účinný do 1. 1. 2006) prerokoval na verejnom zasadnutí 13. 6. 2008 v Bratislave dovolanie, ktoré podal obvinený, zatiaľ čo J. F. prostredníctvom svojho obhajcu proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 30. 8. 2006, sp. zn. 7 To 8/2006 a podľa § 368 ods. 1,   § 377,   § 383,   § 384   ods. 1,   § 385   ods. 1,   § 386,   § 388   ods. 1   tr.   por.   (zák. č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov), rozhodol, že právoplatným uznesením KS v Košiciach z 30. 8. 2006, sp. zn. 7 To 8/2006, bol z dôvodov v § 371 ods. 1 písm. c, písm. e) písm. g) Tr. por. (zák. č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) porušený zákon v ustanoveniach § 16 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006 a § 256 Tr. por. účinného do 1. 1. 2006 a konaním, ktoré mu predchádzalo aj v ustanovení § 2 ods. 1, ods. 13 a § 31 ods. 2 tr. por.   účinného   do   1.   12.   2003   v neprospech   obvineného   J.   F.   Napadnuté   uznesenie   sa zrušuje.

Zrušuje sa aj rozsudok Okresného súdu Košice II z 29. 11. 2005 sp. zn. 6 T 198/03, ako   aj   ďalšie   rozhodnutia   na   zrušený   rozsudok   obsahovo   nadväzujúce,   ak   vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Okresnému   súdu   Košice II   sa   prikazuje,   aby   vec   v   potrebnom   rozsahu   znovu prerokoval a rozhodol.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   vzhľadom   na   uvedené   okolnosti   považuje „rozhodnutie OS Košice II zo dňa 5. 8. 2010 pod sp. zn. 37 Er/1671/2003 v tej časti, kde povinného J. F. súd zaväzuje uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr. V. U., K., trovy exekúcie spolu vo výške 25,9.- Eur, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia   a   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   20.   10.   2010   pod   sp. zn. 2 CoE/488/2010 za nezákonné. Trovy exekúcie vo výške 25,9.-Eur nie sú veľkou sumou“, ale považuje „za nespravodlivé a nezákonné, aby ich mal platiť navrhovateľ vzhľadom na závery uvedené v rozsudku NS SR 6 Tdo 6/2008 zo dňa 13. 6. 2008.

Uznesenie Okresného súdu Košice II pod sp. zn. 37Er/1671/2003 zo dňa 5. 8. 2010 prevzal navrhovateľ 24. 8. 2010. Okresný súd Košice II v exekučnej veci oprávneného SR - Krajské   riaditeľstvo   PZ   v K.,   proti   povinnému   J.   F.,   trvalé   bytom   K.   o vymoženie pohľadávky vo výške 995,90.- Eur s prísl. rozhodol tak, že exekúciu zastavil a povinného zaviazal uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr. V. U., K. trovy exekúcie spolu vo výške 25,9.- Eur, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal J. F. odvolanie dňa 25. 8. 2010, ktoré zdôvodnil tým, že nezákonné konanie Okresného súdu Košice II uvádza rozsudok NS SR 6 Tdo 6/2008, v ktorom rozsudku je okrem iného uvedené Celé prípravné konanie vykonal vylúčený orgán, nemožno   naň   prihliadať,   pretože   je   neplatné   a   od   samého   počiatku   vrátane   uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   uvádza,   že „dňa   15.   12.   2010   prevzal navrhovateľ   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   20.   10.   2010   pod   spisovou značkou   2CoE/488/2010,   ktorým   uznesením   bolo   potvrdené   uznesenie   Okresného   súdu Košice II č. k. 37 Er 1671/2003, Ex 473/2003 zo dňa 5. 8. 2010“.

Odvolávajúc sa na označený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 6/2008 z 13. júna 2008, ktorým tento súd rozhodol, že právoplatným uznesením krajského súdu sp. zn. 7 To/8/2006 z 30. augusta 2006 a konaním, ktoré   mu   predchádzalo,   bol   v jeho   neprospech   porušený   zákon,   sťažovateľ   tvrdí,   že „z dôvodu, že celé prípravné konanie vykonal vylúčený orgán, nemožno naň prihliadať, pretože   je   neplatné   od   samého   počiatku   vrátane   uznesení   o   začatí   trestného   stíhania a vznesení obvinenia. Teda vzťahuje sa to aj na uznesenie zo dňa 27. 8. 2003, ktorým bola obvinenému uložená poriadková pokuta v sume 30 000.- Sk a vzťahuje sa to aj na trovy konania   pre   exekútora   vo   výške   25,9.-   Eur.“. Preto   považuje   sťažovateľ   uznesenie krajského súdu č. k. 2 CoE/488/2010-34 z 20. októbra 2010 za nespravodlivé a nezákonné.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo navrhovateľa J. F. na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46/1 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6/1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené v tej časti uznesenia Okresného súdu Košice II pod sp. zn.

- 37Er/1671/2003, Ex 473/2003 zo dňa 5. 8. 2010, kde J. F. bol zaviazaný uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr. V. U., K. trovy exekúcie spolu vo výške 25,9.- eur, a to do troch dní odo dňa   nadobudnutia   právoplatnosti   tohto   uznesenia,   ako   aj   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   zo   dňa   20. 10. 2010   pod   sp. zn.   2CoE/488/2010,   ktorým,   bolo   potvrdené rozhodnutie Okresného súdu Košice II.

Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. 10. 2010 pod sp. zn. 2 CoE/488/2010   a   uznesenie   Okresného   súdu   Košice II   zo   dňa   5.   8.   2010   pod   sp. zn. 37 Er/1671/2003, v tej časti, kde navrhovateľ bol zaviazaný uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr.   V.   U.,   K.   trovy   exekúcie   spolu   vo   výške   25,9.-   Eur,   a   to   do   3   dní   odo   dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia, ako nezákonné.

Odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   primerané   zadosťučinenie   v   sume 4.000.- Eur do dvoch mesiacov od doručenia nálezu a nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 261,82.- Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa do Slovenskej sporiteľne, a. s. Pobočka K., na číslo účtu...“

Sťažovateľ   14.   februára   2011   svoju   sťažnosť   doplnil   o zdôvodnenie   finančného zadosťučinenia   za   nezákonné   rozhodnutie   vo   veci   sp. zn.   37   Er/1671/2003   a   z dôvodu „23 podaní, 139 kópií podaní a rozhodnutí, straty stoviek hodín, a 7 rokov psychickej ujmy“ žiada „4000   Eur   zadosťučinenia“ a ďalej   špecifikoval   náklady   finančného „zadosťučinenia“ takto:

„Oboznámenia s rozhodnutiami 10 x 91,26 = 912,60 Eur Napísanie podaní 23 x 91,26 = 2099,67 Eur Režijný paušál kópie 139 x 7,21 = 1 002,19 Eur Strata času 100 x 24,04 = 2 404 Eur Poštovné 32 Eur Cestovné 71 Eur Odškodné za 7 rokov psychickej ujmy 1500 Eur Spolu 8 021,46 Eur.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 3. marca 2011 prijal sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   2 CoE/488/2010 z 20. októbra 2010.

Po prijatí sťažnosti vyzval ústavný súd 17. marca 2011 krajský súd, aby sa vyjadril k sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Krajský súd na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení z 5. mája 2011 uviedol:«Dňa 09. 12. 2003 bol súdnej exekútorke JUDr. V. U. doručený návrh oprávneného Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v K.   so   sídlom   K.,   proti   povinnému   J.   F. (sťažovateľovi), na vykonanie exekúcie - peňažnej pohľadávky v sume 30 000,- Sk. Exekučným titulom bolo právoplatné a vykonateľné uznesenie Obvodného oddelenia Policajného zboru, K., zo dňa 27. 08. 2003, č. ČVS: ORP-396/2003. Označený exekučný titul tvoril prílohu návrhu.

Dňa   19.   12.   2003   bola   Okresnému   súdu   Košice II   doručená   žiadosť   súdnej exekútorky JUDr. V. U. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Košice II poverením zo dňa 21. 01. 2004, č. 37 Er 1671/2003 poveril súdnu exekútorku JUDr. V. U. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia (správne malo byť uznesenia - poznámka spracovateľa vyjadrenia) Obvodného oddelenia PZ   v K.   zo   dňa   27.   08.   2003,   č. ORP-396/2003   oprávneného   Krajského   riaditeľstva Policajného zboru v K., proti povinnému J. F., K., na vymoženie sumy 30 000,- Sk a trov exekúcie.

Dňa 26. 02. 2004 vydala súdna exekútorka upovedomenie o začatí exekúcie č. k. Ex 473/2003-3, ktoré bolo povinnému doručené dňa 10. 03. 2004.

Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podal povinný v zákonnej lehote námietky, ktoré boli doručené súdnej exekútorke dňa 18. 03. 2004.

Okresný   súd   Košice II   uznesením   zo   dňa   23.   02.   2006,   č. k.   37 Er 1671/2003-15 námietky povinného proti exekúcii zamietol. Uvedené uznesenie bolo povinnému doručené dňa 07. 04. 2006. (Pre úplnosť poznamenávame, že uvedené uznesenie bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou a povinný opravný prostriedok nevyužil).

Dňa   02.   08.   2010   bol   Okresnému   súdu   Košice II   doručený   „podnet“   súdnej exekútorky na zastavenie exekúcie.

Okresný   súd   Košice II   uznesením   zo   dňa   05.   08.   2010,   č. k.   37 Er 1671/2003-27 exekúciu   zastavil   (podľa   § 57   ods. 1   písm. f/   Exekučného   poriadku,   lebo   po   vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané).

Povinného zaviazal uhradiť súdnej exekútorke (JUDr. V. U.) trovy exekúcie v sume 25,9   €   do   troch   dní   od   právoplatností   tohto   uznesenia   (podľa   § 197   ods. 1   a nasl. Exekučného poriadku). Aj toto rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník. Uvedené uznesenie bolo doručené povinnému dňa 24. 08. 2010.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   povinný   v   zákonnej   lehote   odvolanie   (viď   č. l.   29 spisu). V odvolaní označil napadnuté uznesenie z 05. 08. 2010 sp. zn. 37 Er 1671/2003 ako nezákonné. V dôvodoch odvolania uviedol, že „nezákonné rozhodnutie z 05. 08. 2010, bolo vynesené na okradnutie mňa o 25,9 €, za trestné konanie sudcov Okresného súdu Košice II. Poverenie   na   vykonanie   exekúcie   vydal   súd   podľa   záujmov   polície   bez   riešenia   podľa zákona. Nezákonné konanie Okresného súdu uvádza rozsudok NS SR sp. zn. 6 To 6/2008, z ktorého   časť   citoval.   Nakoľko   exekúcia   č. 37 Er 1671/2003   nebola   riešená   ani   podľa uvedenia v rozsudku NS SR sp. zn. 6 Tdo 6/2008, preto trovy exekúcie 25,9 € uhradí K., ktorý podporuje sudcov v nezákonnom konaní“.

Zákonný sudca Okresného súdu Košice II odvolaniu povinného proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nevyhovel a podľa § 374 ods. 4 O.s.p. vec predložil odvolaciemu súdu - Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie.

Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 20. októbra 2010 č. k. 2 CoE 488/2010-34 potvrdil uznesenie v napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Uvedené rozhodnutia súdov (exekučného aj odvolacieho) sú právoplatné a tak nám neprislúcha preskúmavať ich vecnú správnosť ani ich zákonnosť.

Vzhľadom na obsah ústavnej sťažnosti, dovoľujeme si poznamenať, že v spisovom elaboráte   Okresného   súdu   Košice II,   sp. zn.   37 Er 1671/2003   sa   nenachádza   žiadne rozhodnutie,   ktorým   by   bolo   zrušené   rozhodnutie   tvoriace   exekučný   titul,   resp.   aspoň tvrdenia,   že   existujúce   uznesenie   Obvodného   oddelenia   PZ   K.,   z 27. 08. 2003   č.   ORP- 396/2003, po svojom vydaní stratilo účinnosť .

V   označenom   spise   sa   nenachádza   ani   návrh   na   zastavenie   exekúcie   zo   strany povinného   od   07. 04. 2006,   t. j.   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   boli   zamietnuté námietky povinného proti exekúcii.

Nech   je   nám   odpustené,   ale   pripomíname   starodávnu   paroimia   –   IURA VIGILANTIBUS NON DORMIENTIBUS PROSUNT – práva sú dané v prospech bdelých a nie spiacich.

Domnievame   sa,   že   sťažovateľ   nepatričné   vyčíta   exekučnému   súdu,   resp. odvolaciemu súdu, že nesledoval osud jeho trestného konania.

Pre objektívne posúdenie ústavnej sťažnosti dovoľujeme si Vám predložiť spisový elaborát Okresného súdu Košice II sp. zn. Er 1671/2003. Po nahliadnutí prosíme spis vrátiť Krajskému súdu v Košiciach k sp. zn.   SprV/245/2011.

Súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v predmetnej sťažnosti.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť odmietnuť.»

Na   výzvu   ústavného   súdu   z 11.   mája   2011   doručil   právny   zástupca   sťažovateľa 23. mája 2011 ústavnému súdu toto stanovisko k vyjadreniu krajského súdu:

«K   tomuto   vyjadreniu   uvádzam   následovne:   v   plnej   miere   trváme   na   ústavnej sťažnosti, ktorú sme podali dňa 23. 1. 2011.

Predmetné vyjadrenie Krajského súdu v Košiciach je zavádzajúce. Prílohou našej ústavnej sťažnosti v bode č. 26 bol aj rozsudok Najvyššieho súdu SR pod číslom 6 Tdo 6/2008 zo dňa 13. 6. 2008, z ktorého citujem časť odôvodnenia zo strany číslo 10 až 11.

„Z   dôvodu,   že   celé   prípravné   konanie   vykonal   vylúčený   orgán,   nemožno   naň prihliadať, pretože je neplatné od samého počiatku vrátane uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Obvodné oddelenie PZ Košice Západ si po prikázaní veci tejto   policajnej   súčasti   všetky   úkony   vylúčeného   orgánu   osvojilo,   oboznámilo   s   nimi obvineného J. F. a predložilo ich s návrhom na podanie obžaloby prokurátorovi.

Prokurátor Okresnej prokuratúry K. bez toho, aby zistil uvedené závažné pochybenie vypracoval obžalobu, ktorú neskôr i zastupoval pred súdom.

Okresný súd Košice II taktiež nezobral na zreteľ, že úkony prípravného konania sú neplatné, teda, že vlastne prípravné konanie ako zákonný predpoklad pre podanie obžaloby nebolo   vykonané   v súlade   so   zákonom   a   vec   nevrátil   prokurátorovi   na   došetrenie,   ale vo veci   konal   vydaním   trestného   rozkazu   a   neskôr   po   jeho   zrušení   na   základe   odporu podaného obvineným, hlavným pojednávaním až vydaním odsudzujúceho rozsudku. Krajský   súd   v   Košiciach   tento   nedostatok   rovnako   nenapravil   a   navyše   pri opakovanom   rozhodovaní   o   odvolaní   obvineného   J.   F.   tomuto   nevyhovel   a nepoužil ustanovenie § 16 ods. 1 Tr. zák., pretože prehliadol, že Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 tr. zák. ani podobný   trestný   čin   s   takýmito   zákonnými   znakmi   ako   predchádzajúci   Trestný   zákon neobsahoval.“

Keď je prípravné konanie neplatné od samého počiatku tak sa to má vzťahovať aj na exekučný titul uznesenie Obvodného oddelenia PZ K. pod ČVS: ORP-396/2003 zo dňa 27. 8. 2003 o uložení poriadkovej pokuty, ktoré vydal vylúčený orgán npor. Š. Š., nakoľko aj toto uznesenie je súčasťou prípravného konania.

Citujem   zase   z odôvodnenia   rozsudku NS   SR   6T   do   6/2008   zo dňa 13.   6.   2008 zo strany č. 6 odôvodnenia:

„Dňa 4. 9. 2003 policajný orgán PZ z Obvodného oddelenia PZ na sídlisku v K. npor. Š. Š. uznesením podľa § 31 ods. 2 tr. por. rozhodol, že je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného J. F. preto, že tento si na neho podal sťažnosť na nadriadenej zložke PZ a na iných inštitúciách. Rovnako znejúcimi uzneseniami z toho istého dňa sa vylúčili aj ostatné policajné orgány OO PZ na sídlisku v K.“

Ešte   citujem   z   odôvodnenia   zo   strany   číslo   6   rozsudku...:   „Vzhľadom   na   to,   že uvedené   trestné   oznámenie   obvineného   J.   F.   na   dcéru   L.,   pre   trestný   čin   násilia   proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a tr. zák. bolo odmietnuté podľa § 159 ods. 1 písmena c/ Tr. por. obvinený podal proti nemu sťažnosť, ktorá obsahovala nielen slovné   útoky   na   príslušníkov   OO   PZ   na   sídlisku   v K.,   ktoré   boli   predmetom   trestného konania vo veci, v ktorej bolo podané dovolanie, ale opakovane aj námietku zaujatosti. Obvinený J. F. podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia pre trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Tr. zák. /z 15. 8. 2003/ sťažnosť, ktorá bola zamietnutá. Následne bol predvolaný 21. 8. 2003 na výsluch na 26. augusta 2003, na ktorý sa nedostavil s odôvodnením, že nebolo rozhodnuté o jeho námietke a preto sa na ďalšie výzvy pred orgán   OO   PZ   na   sídlisku   v K.   nedostaví.   Vzápätí   mu   bola   pre   neuposlúchnutie   výzvy dostaviť sa na výsluch uznesením uložená poriadková pokuta 30 000,- Sk a sťažnosť proti tomuto   uzneseniu   bola   podľa   § 148   ods. 1   písm. c/   tr.   por.   zamietnutá.   Obvinený   J.   F. následne   pri   svojom   výsluchu   3.   9.   2003 opakovane   /ako v sťažnosti proti   uzneseniu   o vznesení obvinenia i proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty/ žiadal o objasňovanie tejto veci inou súčasťou polície, avšak bezvýsledne. Odmietal sa k veci vyjadrovať pred orgánom, ktorý bol podľa jeho názoru zaujatý a o jeho námietke nebolo rozhodnuté.“ Z tejto časti jasne vyplýva, že zo strany npor. Š. Š. došlo k pochybeniu a že pravdu mal   môj   klient.   Uznesenie   o   uložení   poriadkovej   pokuty   bolo   vydané   ako   nezákonné, nakoľko nebolo rozhodnuté o námietke obvineného J. F.

Trovy   exekúcie   vo   výške   25,9.- Eur   nie   sú   veľkou   sumou,   ale   považujeme za nespravodlivé a nezákonné, aby ich mal platiť navrhovateľ, ktorý bol v tomto konaní poškodeným a za pravdu mu dal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zo dňa 13. 6. 2008 pod číslom konania 6 Tdo 6/2008. Je to dôchodca, ktorý má čo robiť, aby vyžil zo svojho dôchodku.

Všetky mnou spomínané okolnosti, ktoré som vyššie uviedol boli už uvedené v našej ústavnej sťažnosti dňa 23. 1. 2011, ale považoval som za potrebné ich ešte raz zopakovať. Z vyjadrenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 5. 5. 2011 citujem „Okresný súd Košice II uznesením zo dňa 23. 2. 2006, č. k. 37 Er 1671/2003-15 námietky povinného proti exekúcii   zamietol.   Uvedené   uznesenie   bolo   povinnému   doručené   dňa   7.   4.   2006.   /Pre úplnosť   poznamenávame,   že uvedené   uznesenie   bolo   vydané   vyššou súdnou   úradníčkou a povinný opravný prostriedok nevyužil/.“

K tomuto   uvádzam,   že   toto vyjadrenie Krajského   súdu v Košiciach   nezodpovedá skutočnosti,   pretože   môj   klient   prevzal   rozhodnutie   37 Er 1671/2003   Okresného   súdu Košice II   vydané vyššou súdnou   úradníčkou a   hneď   nato reagoval   a podal   aj   opravný prostriedok, ktorý je uvedený v prílohe ústavnej sťažnosti pod bodom č. 15.

Môj   klient   J.   F.   proti   uzneseniu   OO   PZ   K.   sídlisko   pod   ČVS: ORP-396/2003   zo   dňa   27. 8. 2003   o   uložení poriadkovej   pokuty v sume 30.000.-   Sk si riadne   podal   sťažnosť,   ktorá   bola   zamietnutá,   uznesením   Okresnej   prokuratúry   K.   pod číslom 1 Pv 1181/03-14.   I   proti tomuto rozhodnutiu   si J.   F.   podal   sťažnosť   na Krajskú prokuratúru v K.

Krajská prokuratúra v K. na to reagovala prípisom pod číslom Kn 2485/03-11 dňa 2. 4. 2004, ktorého fotokópia je v prílohe ústavnej sťažnosti pod bodom č. 12.

Našu ústavnú sťažnosť zo dňa 23. 1. 2011, ktorú sme podali na Ústavný súd SR v Košiciach dňa 24. 1. 2011 považujeme za opodstatnenú a preto na nej trváme.

Všetko, čo sme považovali za potrebné k veci uviesť je v nej uvedené a k tomu bolo predložených aj 32 príloh.

Pre spravodlivé rozhodnutie vo veci Vám v prílohe pripájam ďalšie materiály, ktoré mi predložil môj klient a ktoré sa vzťahujú na daný prípad.

Všetky   dôkazy,   ktoré   sú   potrebné   pre   spravodlivé   rozhodnutie   vo   veci   sme   Vám predložili.

Navrhovateľ trvá na tom, aby bolo vo veci ústne pojednávanie, nakoľko chce súdu preukázať skutočnosti dôležité pre spravodlivé rozhodnutie vo veci.

Ja, ako právny zástupca navrhovateľa si uplatňujem trovy právneho zastupovania voči Krajskému súdu v Košiciach.»

S prihliadnutím na uvedené oznámenie právneho zástupcu sťažovateľa, že sťažovateľ trvá na nariadení ústneho pojednávania v danej veci, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   nariadil   ústne   pojednávanie   na   28.   júl   2011.   Na   ústnom pojednávaní sa zúčastnil sťažovateľ a jeho právny zástupca JUDr. J. G. Za krajský súd sa na ústnom   pojednávaní   nezúčastnil   nikto;   krajský   súd   svoju   neúčasť   neospravedlnil. V nadväznosti na toto zistenie ústavný súd konal bez prítomnosti zástupcu krajského súdu. Na ústnom pojednávaní sťažovateľ a jeho právny zástupca opakovane potvrdili skutočnosti, ktoré   by   mal   ústavný   súd   zohľadniť   pri   svojom   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľa. Právny zástupca si uplatnil na ústnom pojednávaní trovy konania za štyri úkony právnej služby   (prevzatie   a prípravu   zastupovania,   vypracovanie   písomnej   sťažnosti,   písomné stanovisko k vyjadreniu krajského súdu a účasť na ústnom pojednávaní) v celkovej sume 523,64 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je   tvrdenie,   že   uznesením   krajského   súdu   č. k. 2 CoE/488/2010-34   z 20.   októbra   2010   v   časti,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   uznesenie okresného   súdu   č. k.   37 Er 1671/2003-27   z 5.   augusta   2010   v napadnutej   časti,   t. j. vo výroku o trovách exekúcie, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

II.1 Skutkové okolnosti posudzovanej veci

Sťažovateľ bol trestne stíhaný pre trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2   Trestného   zákona   účinného   do   1.   januára   2006.   V rámci   trestného   stíhania   bola sťažovateľovi   uložená   poriadková   pokuta   v sume   30 000   Sk   uznesením   Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. sp. zn. ČVS: ORP-396/2003 z 27. augusta 2003 z dôvodu jeho   nedostavenia   sa   na   výsluch   26.   augusta   2003,   na   ktorý   bol   ako   obvinený   riadne predvolaný. Sťažovateľ sa na tento výsluch podľa svojho tvrdenia nedostavil z dôvodu, že nebolo   rozhodnuté   o ním   vznesenej   námietke   zaujatosti   proti   Obvodnému   oddeleniu Policajného zboru K. (ďalej len „OO PZ K.“), „a preto sa na ďalšie výzvy pred orgán OO PZ na sídlisku v K. nedostaví“, a na hliadku OO PZ K. podal trestné oznámenie Inšpekcii Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky. Proti   uzneseniu   o uložení poriadkovej   pokuty podal sťažovateľ 3. septembra 2003 sťažnosť, o ktorom rozhodla Okresná prokuratúra K. uznesením č. k. 1 Pv 1181/03-14 z 12. septembra 2003 tak, že ju odmietla.

Sťažovateľ sa v ďalšom priebehu trestného stíhania opakovane odmietol vyjadrovať k veci pred policajným orgánom, ktorý bol podľa jeho názoru zaujatý a o jeho námietke zaujatosti nebolo rozhodnuté. Trestné stíhanie sťažovateľa vyústilo do rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 T 198/03 z 29. novembra 2005, ktorým bol uznaný za vinného z trestného činu útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006.   Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľ   odvolal.   Krajský   súd   uznesením   sp. zn. 7 To 8/2006 z 30. augusta 2006 rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ podal proti označenému uzneseniu krajského súdu dovolanie.

Najvyšší   súd   ako dovolací   súd   rozsudkom   sp. zn.   6 Tdo 6/2008   z 13.   júna 2008 rozhodol,   že právoplatným uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 7 To 8/2008   z 30.   augusta 2006 bol z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), e) a g) Trestného poriadku porušený zákon   v   § 16   ods. 1   Trestného zákona účinného do   1.   januára 2006   a § 256   Trestného poriadku   účinného   do   1.   januára   2006   a konaním,   ktoré   mu   predchádzalo, aj v ustanoveniach   § 2   ods. 1,   ods. 13   a   § 31   ods. 2   Trestného   poriadku   účinného do 1. decembra   2003   v neprospech   sťažovateľa.   V   nadväznosti   na   to   zrušil   označené uznesenie krajského súdu, označený rozsudok okresného súdu, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušený   rozsudok   okresného   súdu   obsahovo   nadväzujúce,   ak   vzhľadom   na   zmenu, ku ktorej došlo, stratili podklad, a prikázal okresnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Ešte   pred   vydaním   označeného   rozsudku   najvyššieho   súdu   okresný   súd   poveril uznesením   sp. zn.   37 Er 1671/2003   z 21.   januára   2004   súdnu   exekútorku   vymožením poriadkovej   pokuty   uloženej   sťažovateľovi   uznesením   OO   PZ   K.   sp. zn.   ČVS:   ORP-396/2003 z 27. augusta 2003 v sume 30 000 Sk. Sťažovateľ uplatnil proti tejto exekúcii námietky, ktoré   okresnému súdu   doručila 5.   mája 2004 súdna exekútorka; okresný súd námietky proti exekúcii zamietol.

Následne   súdna   exekútorka   29.   júla   2010   podala   okresnému   súdu   podnet na zastavenie exekúcie.

Okresný súd uznesením č. k. 37 Er 1671/2003-27 z 5. augusta 2010 exekúciu zastavil argumentujúc uplynutím trojročnej prekluzívnej lehoty na vykonanie exekúcie a zaviazal sťažovateľa uhradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie v sume 25,90 € s odôvodnením, že „Podľa   ust.   § 197   ods. 1   Exekučného   poriadku   náklady   podľa   § 196   uhrádza povinný.

Povinnosťou   nahradiť   exekútorovi   trovy   exekúciu   zaviazal   povinného,   pretože oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie. Oprávnený nemohol predvídať, že nebude možné vykonať exekúciu a vymôcť pohľadávku oprávneného pred uplynutím prekluzívnej lehoty.“.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   25.   augusta   2010   odvolanie,   v ktorom uviedol:

„Nezákonné uznesenie 37 Er/1671/2003 dňa 5. 8. 2010 bolo vynesené na okradnutie mňa   o 25,9 Eur   za   trestné   konanie   sudcov   Okresného   súdu   Košice II;   Poverenie na vykonanie exekúcie vydal súd podľa záujmov polícíe bez riešenia podľa zákona. Nezákonné konanie Okresného súdu Košice II. uvádza rozsudok NS SR 6 Tdo 6/2008 aj   uvedenie:   Celé   prípravné   konanie   vykonal   vylúčený   orgán,   nemôže   naň   prihliadať, pretože   je   neplatné   od   samého   počiatku   vrátane   uznesení   o začatí   trestného   stíhania a vznesení obvinenia.

Nakoľko exekúcia 37 Er /1671/2003 nebola riešená ani podľa uvedenia v rozsudku NS   6 Tdo 6/2008   preto   trovy   exekúcie   25,9   Eur   uhradí   K.,   ktorý   podporuje   sudcov v nezákonnom konaní.“.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 2 CoE 488/20110-34 z 20. októbra 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 37 Er 1671/2003-27 z 5. augusta 2010 v napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie.

Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto:„Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania preskúmal uznesenie v jeho napadnutej časti t. j. vo výroku o náhrade trov exekúcie a zistil, že neboli dôvody ani pre zmenu ani pre zrušenie uznesenia v tejto časti. Uznesením   z   č. I.   15   zo   dňa   23. 2. 2006   boli   námietky   povinného   proti   exekúcii zamietnuté. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 7. 4. 2006. Pri rozhodnutí vychádzal súd prvého stupňa z toho, že rozhodnutie o uložení pokuty sa stalo vykonateľným. Za tohto stavu už odvolací súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie nemohol skúmať, či existoval alebo neexistoval titul pre nariadenie exekučného konania, pretože exekučné konanie bolo právoplatne zastavené. Zastavené bolo z dôvodu preklúzie. Preto vychádzajúc z ustanovení o náhrade trov exekúcie musel odvolací súd vychádzať z ustanovení § 196 a nasledujúcich Exekučného poriadku.

Podľa § 200 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových   výdavkov   a   náhrada   za   stratu   času   pri   vykonávaní   exekúcie.   Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Pokiaľ   ide   o   náhradu   trov   exekúcie,   túto   upravuje   § 197   ods. 1,   podľa   ktorého náklady podľa § 196 uhrádza povinný. Keďže v tomto konaní aj keď došlo k zastaveniu exekúcie nie je možné použiť ust. § 203 Exekučného poriadku, pretože k zastaveniu nedošlo zavinením oprávneného, správne rozhodol súd prvého stupňa, keď pri rozhodnutí o náhrade trov exekúcie vychádzal z ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o náhrade trov exekúcie.

V odvolacom konaní odvolateľ nemal úspech a exekútorovi ani oprávnenému trovy nevznikli, preto odvolací súd náhradu trov exekučného konania účastníkom v odvolacom konaní nepriznal (§ 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.).“

Z odôvodnenia   je   zrejmé,   že   krajský   súd   sa   ku   kľúčovému   dôvodu   odvolania sťažovateľa v napadnutom uznesení nevyjadril.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   posúdenie   označeného   uznesenia krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia práv sťažovateľa.

K porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutou časťou označeného uznesenia krajského súdu malo dôjsť podľa sťažovateľa z toho dôvodu, že krajský súd pri svojom rozhodovaní   nezohľadnil   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn.   6 Tdo 6/2008 z 13. júna   2008   v trestnej   veci   sťažovateľa   na   základe   podania   dovolania   sťažovateľom rozhodol, že

„Právoplatným uznesením Krajského súdu v Košiciach z 30. augusta 2006, sp. zn. 7 To 8/2006 (ktorým bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 6 T 198/03-27 z 29. novembra 2005, ktorým bol uznaný za vinného z trestného činu útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006, pozn.),   bol   z   dôvodov   uvedených   v   § 371   ods. 1   písm. c/,   písm. e/,   písm. g/   Tr.   por. (zák. č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) porušený zákon v ustanoveniach § 16 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a § 256 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 a konaním, ktoré mu predchádzalo aj v ustanovení § 2 ods. 1, ods. 13 a § 31 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. decembra 2003 v neprospech obvineného J. F.“.

V nadväznosti   na toto   najvyšší   súd zrušil   označeným rozsudkom   aj už označený rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 T 198/03 z 29. novembra 2005, ako aj ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce na tento zrušený rozsudok, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Najvyšší   súd   pri   preskúmavaní   zákonnosti   a odôvodnenosti   výrokov   uznesenia krajského   súdu   sp. zn.   7 To 8/2006   z 30.   augusta   2006   konštatoval,   že „zistil   jednak zásadné porušenie práva na obhajobu, jednak, že vo veci konal a rozhodol (nie alebo) orgán činný v trestnom konaní, ktorý bol (a nie len mal byť) vylúčený z vykonávania úkonov trestného   konania   a   pre   neplatnosť   úkonov   vykonaných   vylúčeným   orgánom   boli aj nasledujúce dovolaním napádané rozhodnutia súdov založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom“.

Z označeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že„Dňa 10. júna 2003 mal byť obvinený J. F. na OO PZ na sídlisku v K. vypočutý vo veci oznámenia jeho dcéry L. na neho, avšak obvinený uviedol, že na tamojšej súčasti odmieta vypovedať z dôvodu, že sa jedná o tú istú súčasť, ktorá proti nemu zakročovala. V rámci výsluchu 12. júna 2003, keď vypovedal vo veci svojho trestného oznámenia na dcéru L.   výslovne   vzniesol   námietku   zaujatosti   a   požiadal,   aby   vo   veci   konalo   iné   obvodné oddelenie   preto,   že   OO   PZ   na   sídlisku   v K.   je   zaujaté   a na jeho   hliadku   podal   trestné oznámenie Inšpekcii Ministerstva vnútra SR.

Vzhľadom na to, že uvedené trestné oznámenie obvineného J. F. na dcéru L., pre trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a Tr. zák. bolo odmietnuté podľa § 159 ods. 1 písm. c/ Tr. por., obvinený podal proti nemu sťažnosť, ktorá obsahovala   nielen   slovné   útoky   na   príslušníkov   00   PZ   na   sídlisku   v K.,   ktoré   boli predmetom trestného konania vo veci, v ktorej bolo podané dovolanie, ale opakovane aj námietku zaujatosti.

Obvinený J. F. podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia pre trestný čin útoku na štátny   orgán   podľa   § 154   ods. 2   Tr.   zák.   (z   15.   augusta   2003)   sťažnosť,   ktorá   bola zamietnutá. Následne bol predvolaný 21. augusta 2003 na výsluch na 26. augusta 2003, na ktorý sa nedostavil s odôvodnením, že nebolo rozhodnuté o jeho námietke a preto sa na ďalšie   výzvy   pred   orgán   OO   PZ   na   sídlisku   v K.   nedostaví.   Vzápätí   mu   bola   pre neuposlúchnutie výzvy dostaviť sa na výsluch uznesením uložená poriadková pokuta 30 000 Sk a sťažnosť proti tomuto uzneseniu bola podľa § 148 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietnutá. Obvinený J. F. následne pri svojom výsluchu 3. septembra 2003 opakovane (ako v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia i proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty) žiadal o objasňovanie tejto veci inou súčasťou polície, avšak bezvýsledne. Odmietal sa k veci vyjadrovať pred orgánom, ktorý bol podľa jeho názoru zaujatý a o jeho námietke nebolo rozhodnuté.

Dňa 4. septembra 2003 policajný orgán PZ z Obvodného oddelenia PZ na sídlisku v K. npor. Š. Š. uznesením podľa § 31 ods. 2 Tr. por. rozhodol, že je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného J. F. preto, že tento si na neho podal sťažnosť   na   nadriadenej   zložke   Policajného   zboru   a na iných   inštitúciách.   Rovnako znejúcimi uzneseniami z toho istého dňa sa vylúčili aj ostatné policajné orgány OO PZ na sídlisku v K.

Uznesením   Okresného   riaditeľstva   PZ   v K.,   sp. zn.   ORP-16-38/OPP-2003,   zo 17. septembra 2003 bola nakoniec trestná vec obvineného J. F. odňatá OO PZ sídlisko v K. a prikázaná OO PZ K.“.

V súvislosti s činom, ktorý mal byť trestným činom, za ktorý bol uznaný sťažovateľ za vinného, najvyšší súd konštatoval, že „hodnotiac však po preskúmaní predloženého spisu a prihliadajúc na všetky okolnosti prípadu, a najmä však na neadekvátny služobný zákrok hliadky, je možné konštatovať, že stupeň nebezpečnosti reakcie obvineného pre spoločnosť na   zákrok   hliadky   polície   nebol   ani   nepatrný.   Tento   skutok   preto   ani   nemal   byť posudzovaný ako trestný čin.“.

V súvislosti   so   vznesenou   námietkou   zaujatosti   proti   OO   PZ   K.   a k spôsobu   jej vybavenia najvyšší súd v odôvodnení označeného rozsudku uviedol:

„Oveľa závažnejšie a významnejšie z hľadiska posudzovania dôvodnosti podaného dovolania je skutočnosť, že celé prípravné konanie od začatia trestného stíhania v tejto veci až po vyžiadanie správ o povesti a registra trestov vykonal orgán, ktorý bol vylúčený a nie len preto, že tak sám o sebe rozhodol uznesením zo 4. septembra 2003 preto, že tak naliehal obvinený J. F. ale preto, že pre jeho pomer k veci i k osobe obvineného bolo možné mať pochybnosti o jeho nezaujatosti od začiatku konania. Takáto pochybnosť by vznikla pre jeho pomer k veci a k osobám, ktorých sa to týkalo u ktoréhokoľvek príslušníka Policajného zboru   z   OO   PZ,   či   už   išlo   o   vzťah   k   obvinenému,   jeho   dcére   alebo   zakročujúcim príslušníkom, resp. i všetkým, ktorí v tom čase pracovali na OO PZ v K., pretože obsah slovného útoku smeroval nepriamo voči všetkým tam slúžiacim príslušníkom.

Prvým úkonom orgánu PZ z tejto súčasti PZ preto malo byť vyhotovenie uznesenia o svojom vylúčení z vykonávania úkonov nielen trestného ale aj priestupkového konania najmä   za   situácie,   že   aj   riaditeľ   tohto   Obvodného   oddelenia   PZ   sa   do   veci   osobne zainteresoval.

Podľa   § 30   ods. 1   Tr.   por.   z   vykonávania   úkonov   trestného   konania   je   vylúčený sudca,   prísediaci,   vyšší   súdny   úradník,   prokurátor,   vyšetrovateľ   a   policajný   orgán a zapisovateľ,   u   ktorého   možno   mať   pochybnosť   o   nezaujatosti   pre   jeho   pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 31 ods. 2 Tr. por. v ostatných prípadoch o vylúčení z dôvodov uvedených v § 30 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody dotýkajú a to aj bez návrhu. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Z   dôvodu,   že   celé   prípravné   konanie   vykonal   vylúčený   orgán,   nemožno   naň prihliadať, pretože je neplatné od samého počiatku vrátane uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Obvodné oddelenie PZ K. si po prikázaní veci tejto policajnej súčasti všetky úkony vylúčeného orgánu osvojilo, oboznámilo s nimi obvineného J. F. a predložilo ich s návrhom na podanie obžaloby prokurátorovi.

Prokurátor Okresnej prokuratúry K. bez toho, aby zistil uvedené závažné pochybenie vypracoval obžalobu, ktorú neskôr i zastupoval pred súdom.

Okresný súd Košice II taktiež nezobral na zreteľ, že úkony prípravného konania sú neplatné, teda, že vlastne prípravné konanie ako zákonný predpoklad pre podanie obžaloby nebolo   vykonané   v súlade   so   zákonom   a   vec   nevrátil   prokurátorovi   na   došetrenie,   ale vo veci   konal   vydaním   trestného   rozkazu   a   neskôr   po   jeho   zrušení   na   základe   odporu podaného obvineným hlavným pojednávaním až vydaním odsudzujúceho rozsudku. Krajský   súd   v   Košiciach   tento   nedostatok   rovnako   nenapravil   a navyše pri opakovanom   rozhodovaní   o odvolaní   obvineného   J.   F.   tomuto   nevyhovel   a nepoužil ustanovenie § 16 ods. 1 Tr. zák. pretože prehliadol, že Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Tr. zák. ani podobný   trestný   čin   s   takými   zákonnými   znakmi   ako   predchádzajúci   Trestný   zákon neobsahoval.

Z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd rozhodujúci o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní, je viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil   súd   prvého   a   druhého   stupňa.   Rovnako   nie   je   oprávnený   ani   posudzovať   spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu.

Ak dovolací súd v tomto prerokúvanom prípade v predchádzajúcom texte popisoval konanie obvineného, jeho dcéry a zakročujúcej hliadky polície, urobil tak jedine z dôvodu, aby mohol poukázať neskôr, že vo veci konal fakticky a nie formálne vylúčený orgán. Dovolanie   je   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   právoplatným   rozhodnutiam súdu,   ktorý   je   určený   k   náprave   v   zákone   výslovne   uvedených   procesných   a hmotnoprávnych   pochybení,   čo   celkom   zreteľne   vyplýva   z   konštrukcie   jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. l/ Tr. por. (zákon č. 301/2005 Z. z. v   znení   neskorších   predpisov),   resp.   aj   z   ustanovenia   § 374   ods. 3   Tr.   por.   (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov). Tento mimoriadny opravný prostriedok neslúži k revízii a náprave skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže   dopĺňať,   upravovať   alebo   meniť   iba   súd   odvolací,   pretože   dovolací   súd   nie   je všeobecnou   treťou   inštanciou,   zameranou   na   preskúmanie   všetkých   rozhodnutí   súdu druhého stupňa. Samotnú správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať už aj z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Z   pohľadu   dovolacieho   súdu   treba   predovšetkým   uviesť,   že   obsah   konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého   dovolacieho   dôvodu,   musí   skutočne   vecne   zodpovedať   zákonnému   vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov). Pokiaľ tomu tak nie je, a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu a jeho podstatou sú námietky správnosti skutkových zistení alebo hodnotenia dôkazov súdmi nižšieho stupňa, ide o dovolanie, ktoré je   potrebné   odmietnuť   podľa   § 382   písm. c/   Tr.   por.   (zákon   č. 301/2005   Z.   z.   v   znení neskorších predpisov).

V   prerokúvanom   prípade   tomu   tak   nebolo.   Namieste   bola   nielen   námietka spočívajúca v tvrdení, že vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, ktorý mal   byť   vylúčený   (§ 371   ods. 1   písm. g/   Tr.   por.   účinného   od   1.   januára   2006),   ale v nadväznosti na tento dovolací dôvod aj ďalšie – uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. g/ uvedeného   Trestného   poriadku.   Tým,   že   prípravné   konanie   bolo   vykonané   vylúčeným orgánom, nebolo možné preto prihliadať na žiaden úkon ani rozhodnutie v ňom vykonané týmto vylúčeným orgánom. Ak napriek tomu bola podaná obžaloba a vykonané celé ďalšie súdne   konanie,   bolo   ním   porušené   zásadným   spôsobom   právo   na   obhajobu   a   všetky nasledujúce súdne rozhodnutia boli založené na dôkazoch, ktoré neboli súdmi vykonané zákonným spôsobom. Tým došlo k porušeniu ustanovení §§ 2 ods. 1 a 13 Tr. por. účinného do   1.   januára   2006,   podľa   ktorých   nikto   nemôže   byť   stíhaný   ako   obvinený   ináč,   než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon a ten, proti ktorému sa trestné konanie vedie, musí byť v každom období konania poučený o právach umožňujúcich mu plné uplatnenie obhajoby a o tom, že si môže aj zvoliť obhajcu; všetky orgány činné v trestnom konaní sú povinné umožniť mu uplatnenie jeho práv.

Uvedeným postupom policajných orgánov bolo preto porušené právo obvineného, aby v jeho veci konal nezaujatý orgán a taktiež, keďže taký zaujatý a vylúčený orgán predsa len vykonal celé prípravné konanie, ktoré bolo podkladom pre obžalobu a pre konanie súdu, boli   porušené   i   práva   obvineného   J.   F.   na   obhajobu   a   dôkazy   nemohli   byť   a   neboli vykonané   predpokladaným   zákonným   spôsobom.   Tým   boli   naplnené   dovolacie   dôvody uvedené   v   § 371   ods. 1   písm. c/,   písm. e/,   písm. g/   Tr.   por.,   ktorých   sa   obvinený   J.   F. úspešne dovolal.

Navyše mimo dovolacích dôvodov, avšak ako ich dôsledok, i Krajský súd v Košiciach pochybil, keď nevzal na zreteľ zmenený Trestný zákon a odvolanie obvineného J. F. ako nedôvodné zamietol.“

V nadväznosti na označený rozsudok najvyššieho súdu okresný súd uznesením č. k. 6 T 36/2008-212 z 30. júna 2008 podľa § 350 ods. 2 Trestného poriadku s použitím § 241 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie sťažovateľa pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin útoku na štátny organ podľa § 154 ods. 2 Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005), ktorého sa mal dopustiť tým, že „dňa 6. 7. 2003 v K. vo svojej písomnej sťažnosti proti uzneseniu   policajného   orgánu   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   K. sp. zn.: ORP-/KVP-2003   zo dňa 30. 6. 2003   uviedol,   že policajná   hliadka   PZ   K.   naviedla jeho dcéru   na   krivú   výpoveď,   neoprávnene   vtrhla   do   jeho   bytu,   vykráda   byty   a služobné motorové vozidlo používa na odvoz ukradnutých vecí, čo nezodpovedalo skutočnosti, keďže skutok nie je trestným činom.“; toto uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 18. júla 2008.

II.2 Právne východiská

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať   rozhodnutie   (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých dostupných   a pritom   legálnych   zdrojov   zisťovania   skutkového   základu   na   rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je   aj   právo   účastníka   konania   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr. m. m. III. ÚS 209/04,   III. ÚS 95/06,   III. ÚS 260/06).   Potreba   náležite   odôvodniť   súdne rozhodnutie   je   daná   tiež   vo verejnom   záujme,   pretože   je   jednou   zo   záruk,   že   výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v konaní   a pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   krajský   súd,   a preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a to   minimálne   v takej   miere,   ktorá   je   z ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Ak všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal   so   všetkými   rozhodujúcimi   skutočnosťami   tvoriacimi   základ   pre   toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   posudzované   so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997),   avšak   musí   zodpovedať   požiadavkám   zakotveným   v ustanovení   § 157   ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   (v spojení   s   § 167   ods. 2   OSP). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola   daná   odpoveď   na   každý   argument   strany.   Ak   však   ide   o argument,   ktorý   je pre rozhodnutie   kľúčový,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na tento   argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

II.3 Závery

Z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného uznesenia krajského súdu bolo podstatné posúdiť, či sa krajský súd v jeho odôvodnení primeraným spôsobom vysporiadal s kľúčovou odvolacou námietkou sťažovateľa.

Z odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   č. k.   2 CoE/488/2010-34   z 20.   októbra 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 37 Er 1671/2003-27 z 5. augusta 2010 v napadnutej   časti,   t. j. vo výroku   o trovách   exekúcie,   možno vyvodiť,   že   odvolací súd založil   svoje   rozhodnutie   na   právnom   názore,   že   v danom   prípade „aj   keď   došlo k zastaveniu exekúcie nie je možné použiť ust. § 203 Exekučného poriadku (podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúciu zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie, pozn.), pretože k zastaveniu nedošlo zavinením oprávneného“, a preto náklady podľa § 196 Exekučného poriadku uhrádza povinný, t. j. sťažovateľ, pričom na jeho kľúčovú (a v podstate jedinú, pozn.) odvolaciu námietku v podstate nereagoval.

Sťažovateľ   v odvolaní   argumentoval   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 6 Tdo 6/2008 z 13.   júna 2008 (rozhodnutie o jeho dovolaní,   pozn.)   a jeho derogačnými účinkami na všetky rozhodnutia, ktoré boli prijaté v trestnom konaní. Za týchto okolností bolo úlohou krajského súdu ako odvolacieho súdu podľa názoru ústavného súdu v prvom rade   vyrovnať   sa   najmä   s tým,   či   označeným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo aj k zrušeniu uznesenia OO PZ K. sp. zn. ČVS: ORP-396/2003 z 27. augusta 2003, ktorým bola sťažovateľovi uložená poriadková pokuta v spojení s uznesením Okresnej prokuratúry K. č. k. 1 Pv 1181/03-14 z 12. septembra 2003, t. j. či právoplatný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 6/2008 z 13. júna 2008 sa svojimi derogačnými účinkami vzťahuje aj na toto   rozhodnutie,   ktoré   v danom   prípade   v rámci   exekučného   konania   plnilo   funkciu exekučného   titulu.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   odôvodnenie   rozsudku najvyššieho   súdu   sp. zn. 6   Tdo 6/2008   z 13.   júna   2008,   v ktorom   najvyšší   súd   vyslovil právny názor, že celé prípravné konanie, do ktorého spadá aj uloženie poriadkovej pokuty, vykonal vylúčený orgán, a nemožno naň prihliadať, pretože je neplatné od samého začiatku vrátane uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Podľa názoru ústavného súdu by o ústavnej akceptovateľnosti namietaného uznesenia krajského súdu bolo možné uvažovať iba vtedy, ak by sa krajský súd v ňom primeraným spôsobom vysporiadal s touto otázkou.   Krajský   súd   však   „obišiel“   tento   vlastne   jediný   relevantný   odvolací   dôvod uplatnený sťažovateľom a existenciu   exekučného titulu vo väzbe na označený rozsudok najvyššieho súdu vôbec neskúmal. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nie je ústavne udržateľné.

Vo vzťahu k poskytnutiu ústavnoprávnej ochrany vzhľadom na výšku vymáhanej sumy napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd uvádza, že v danom prípade síce ide   o   „bagateľnú   sumu“,   ktorá   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu (IV. ÚS 414/2010) nepožíva v zásade ústavnoprávnu ochranu, ale pritom súčasne pripúšťa, že   takáto   ochrana   prichádza   do   úvahy   vo   výnimočných   prípadoch,   v ktorých   došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd. Za také považuje ústavný súd v danom prípade trestné konanie, v ktorom sa rozhodovalo o vine a treste sťažovateľa, ktoré bolo vyhlásené za nezákonné v rozsahu uvedenom vo výroku označeného rozsudku najvyššieho súdu, a túto skutočnosť zohľadnil pri svojom rozhodovaní v tejto veci.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa zobral do úvahy, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti   natoľko   favorizované,   že   pri   jeho   výkone   neprichádza   do   úvahy   (zo strany súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a ani   také   formálne   interpretačné   postupy,   následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (I. ÚS 2/08).

Vo svojej doterajšej judikatúre sa ústavný súd už priklonil k zásade prednosti ústavne konformného výkladu, pričom v konaniach o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch,   ak   pri   uplatnení štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy   rôzne výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci   sú   povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd.“   (II. ÚS 148/06, m. m. tiež IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatie právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a   účelu   príslušnej   právnej   úpravy   a   dbá   o   to,   aby   prijaté   riešenie   bolo   akceptovateľné aj z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m. m.   IV. ÚS 1/07,   I. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07). Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa   ním   v   konečnom   dôsledku   nielen   zmaril   účel   požadovanej   súdnej   ochrany,   ale aj zabránilo   v   prístupe   k   súdnej   ochrane   z   dôvodov,   ktoré   nemožno   v   právnom   štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha. Takýto názor uplatnil aj krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci sú podmienky jeho ingerencie v rovine základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru splnené, pretože napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   č. k.   2 CoE 488/2010-34   z 20.   októbra   2010 nemožno z hľadiska požiadaviek riadneho a presvedčivého odôvodnenia vrátane imperatívu vysporiadania sa s námietkami účastníka konania, ktoré majú vzťah k prerokúvanej veci a materiálneho chápania ochrany ústavnosti, akceptovať.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   krajský   súd   namietaným   uznesením porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   č. k. 2 CoE/488/2010-34 z 20. októbra 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   V   nadväznosti   na   to   zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v časti, v ktorej potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 37 Er 1671/2003-27 z 5. augusta 2010 v napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom   postupe   bude   krajský   súd   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu vyslovenými najmä v II. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), pričom bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že toto zadosťučinenie sa   môže,   ale   nemusí   priznať.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   priznanie   finančného zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavou a zákonom upraveným spôsobom, a tiež vtedy, ak bola sťažovateľom neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma. Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a vyčíslil ho v sume 8 021,46 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti; poukázal najmä na psychickú ujmu, ktorú utrpel, ale aj materiálnu ujmu za „23 podaní, 139 kópií podaní a rozhodnutí a straty stovky   hodín“. Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   však   v   danom   prípade   ochrana   práv sťažovateľa, ktorej sa touto sťažnosťou domáhal, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu   zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a na jej dovŕšenie postačujú v tomto konaní vyslovené a pre okresný súd záväzné právne názory ústavného   súdu.   Ústavný   súd   preto   sťažovateľovi   požadované   finančné   zadosťučinenie nepriznal. Rozhodnutie   ústavného   súdu   nevylučuje   uplatnenie   zodpovednosti   za   škodu za podmienok   ustanovených   zákonom   č. 514/2003   Z. z.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom JUDr. J. G. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a účasť na ústnom pojednávaní) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   123,50   €,   t. j.   spolu 370,50 €, čo spolu s režijným paušálom 3 x 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 392,73 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu   sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom   súde   v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011