znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 74/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti P. L., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 136/2009 zo 6. októbra 2009, za účasti Krajského súdu v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti P. L. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára 2010 doručená sťažnosť P. L., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 136/2009 zo 6. októbra 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona, pričom v jeho trestnej veci prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) podal 8. septembra 2009 obžalobu.

Sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 3/09 z 10. januára 2009 vzatý do väzby. Uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 58/2009 zo 16. júna 2009 bola lehota trvania jeho väzby predĺžená do 8. septembra 2009. Po podaní obžaloby (8. septembra 2009) okresný súd uznesením sp. zn. 6 T 39/2009 z 10. septembra 2009   rozhodol   o   ďalšom   trvaní   väzby.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol napadnutým uznesením krajský súd tak, že sťažnosť sťažovateľa   zamietol.   Napadnuté   uznesenie   bolo   sťažovateľovi   doručené   20.   novembra 2009.

Podľa názoru sťažovateľa boli napadnutým uznesením krajského súdu porušené jeho základné   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy,   keďže   krajský   súd   týmto   uznesením akceptoval právny stav, podľa ktorého uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 58/2009 zo 16. júna 2009 bola lehota trvania jeho väzby predĺžená len do 8. septembra 2009, pričom okresný   súd   rozhodol   o   ďalšom   trvaní   jeho   väzby   uznesením   sp.   zn.   6   T   39/2009 z 10. septembra 2009, „teda 2 dni po tom, čo uplynula lehota trvania väzby určená súdnym rozhodnutím. Absencia formálneho rozhodnutia okresného súdu k 8. septembru 2009, vo svojich dôsledkoch znamená, že na ďalšie trvanie väzby počnúc 8. septembrom 2009 po 17 h.   nebol   právny titul,   ktorý by zabezpečil jej   legitímnosť   a legálnosť.“. V   súvislosti s uvedeným   tvrdením   sťažovateľ   poukazuje   aj   na   právne   názory   vyjadrené   v   náleze ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 209/06 z 21. februára 2008.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o   nej   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Tos 136/2009 zo 6. októbra 2009 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5   ústavy,   zrušil   napadnuté   uznesenie   a   sťažovateľa   prepustil   z   väzby   na   slobodu. Sťažovateľ tiež žiada, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania v sume 254,88 €.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 74/2010-16 z 18.   februára   2010   ju   prijal   na   ďalšie   konanie.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka krajského súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na tieto oznámenia ústavný súd v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka krajského súdu v prípise zo 4. marca 2010 ústavnému súdu oznámila, že zotrváva na svojom vyjadrení k sťažnosti z 11. februára 2010, ktoré si ústavný súd od nej vyžiadal ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti. V tomto vyjadrení sa okrem iného uvádza:

„...   Preskúmaním   spisového   materiálu   Krajského   súdu   Trnava   sp.   zn.   5   Tos 136/2009 som zistila, že Krajský súd v Trnave dňa 6. 10. 2009 rozhodoval o sťažnostiach obvinených M. H. a P. L. proti uzneseniu Okresného súdu v Trnave zo dňa 10. 9. 2009 sp. zn. 6 T 39/2009.

Okresný súd Trnava citovaným rozhodnutím podľa § 79 ods. 2 a § 238 ods. 3 Tr. por. deklaroval, že naďalej pretrvávajú dôvody väzby a obvinených ponechal vo väzbe. Obvinení už v podaných sťažnostiach poukázali na to, že lehota väzby uplynula 8. 9. 2009. Plynutím lehoty väzby sa podrobne zaoberal už Okresný súd Trnava v napadnutom uznesení.   Zhodne   preto   Krajský   súd   v   Trnave   konštatoval,   že   väzba   u   obvinených neuplynula dňa 8. 9. 2009 tak ako to tvrdili obvinení v podanej sťažnosti.

Poukázal pritom na ust. § 334 ods. 3 Tr. por. a na ust. § 76 ods. 10 Tr. por. v znení účinnom   do   1.   2.   2009   na   základe   čoho   dospel   k   záveru,   že   väzba   u   obvinených   sa započítava od 8. 1. 2009, lehota trvania väzby v prípravnom konaní (šesťmesačná) bola uznesením zo dňa 16. 6. 2009 predĺžená do 8. 9. 2009. Dňa 21. 7. 2009 okresný prokurátor predložil   spis   na   Okresný   súd   v Trnave   za   účelom   schválenia   dohody   o   vine   a   treste. Kontinuitu plynutia väzby okresný súd zachoval v rámci lehoty väzby predĺženej do 8. 9. 2009, keď dňa 27. 8. 2009 rozhodol, že dôvody väzby u obvinených naďalej trvajú. Keďže k dohode   o   vine   a   treste   nedošlo,   vec   bola   dňa   31.   9.   2009   vrátená   prokurátorovi   do prípravného konania. Od tohto momentu začala v zmysle § 76 ods. 10 Tr. por. účinného do 1.   2.   2009 plynúť nová šesťmesačná lehota v rámci lehôt uvedených v odseku 7 tohto ustanovenia. Okresný prokurátor podal obžalobu dňa 8. 9. 2009 v rámci plynutia novej šesťmesačnej lehoty a okresný súd rozhodol o ďalšom trvaní väzby dňa 10. 9. 2009 rovnako v zákonnej lehote v zmysle § 76 ods. 10 Tr. por. účinného do 1. 2. 2009.

Pokiaľ   sťažovateľ   tvrdí,   že   koniec   väzby   bol   ohraničený   dňom   8.   9.   2009,   jeho tvrdenie je zavádzajúce, nakoľko to platilo do rozhodnutia súdu o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa po predložení spisu za účelom schválenia dohody o vine a treste. Kontinuita plynutia   väzby   bola   zachovaná   v   rámci   lehoty   predĺženej   do   8.   9.   2009   rozhodnutím okresného súdu dňa 27. 8. 2009. Plynutie novej šesťmesačnej lehoty v zmysle ust. § 76 ods. 10 Tr. por. účinného do 1. 2. 2009 po vrátení veci prokurátorovi je zákonné. Popretie tohto   ustanovenia   by   dávalo   priestor   na   zneužitie   inštitútu   Dohody   o   vine   a   treste obvinenými, nakoľko ak by v konečnom dôsledku nedošlo k jej schváleniu a vec by sa vracala do prípravného konania, obvinený by musel takmer vždy byť prepustený z väzby, keďže základná lehota trvania väzby v prípravnom konaní je 7 mesiacov a predĺžená lehota väzby len ak nebolo možné pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v základnej lehote skončiť, pričom do skončenia týchto lehôt by nemuselo prísť k právoplatnému rozhodnutiu o ďalšom trvaní väzby.

Krajský súd v Trnave rozhodnutím sp. zn. 5 Tos 136/2007 neporušil čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky...“

Právny   zástupca   sťažovateľa   po   predchádzajúcej   výzve   ústavného   súdu   nevyužil možnosť reagovať na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tos   136/2009   zo 6. októbra 2009.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V záujme objektívneho zistenia skutkových okolností predmetnej veci si ústavný súd vyžiadal spis okresného súdu vedený pod sp. zn. 6 T 39/2009 týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa a z jeho časti relevantnej na posúdenie sťažnosti zistil toto:

1. Vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave uznesením sp. zn.

ČVS: KRP-150/OEK-TT-08 z 9. januára 2009 vzniesol obvinenie sťažovateľovi a ďalšiemu spoluobvinenému   pre   obzvlášť   závažný   trestný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držanie   a   obchodovanie   s   nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 a § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona.

2. Uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 3/09 z 10. januára 2009 boli sťažovateľ a spoluobvinený vzatí do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s tým, že väzba u sťažovateľa začala plynúť 8. januára 2009 o 17.00 h.

3. Okresný súd uznesením sp. zn. Tp 58/2009 zo 16. júna 2009 rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa a spoluobvineného do 8. septembra 2009.

4. Prípisom krajského prokurátora č. k. Kv 105/08-67 zo 6. júla 2009 bol sťažovateľ upovedomený o tom, že „dňa 21. 07. 2009... bude na Krajskej prokuratúre v Trnave, Dolné Bašty č. 1, začaté konanie o dohode o vine a treste“.

5. Dňa 21. júla 2009 bolo na krajskej prokuratúre začaté konanie o dohode o vine a treste, z ktorého bola vyhotovená zápisnica. Z obsahu zápisnice vyplýva, že sťažovateľ vyslovil súhlas s prokurátorom predloženým návrhom dohody o vine a treste vrátane druhu a výmery trestu (trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov) za spáchanie predmetného trestného činu, čo potvrdil svojím podpisom; prokurátor návrh dohody v ten istý deň doručil okresnému súdu.

6.   Dňa   27.   augusta   2009   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   verejné   zasadnutie, ktorého   predmetom   bolo   rozhodovanie   o   návrhu   prokurátora   krajskej   prokuratúry   na schválenie   dohody   o   vine   a   treste   v   trestnej   veci   sťažovateľa   vedenej   pod   sp.   zn. 1 T 59/2009.   Zo   zápisnice   z   tohto   verejného   zasadnutia   vyplýva,   že   sťažovateľ,   ako   aj spoluobvinený   v   jeho   priebehu   vyslovili   nesúhlas   s   návrhom   dohody   predloženej prokurátorom krajskej prokuratúry. Na tomto základe okresný súd na verejnom zasadnutí vyhlásil uznesenia, ktorými rozhodol o vrátení trestnej veci sťažovateľa a spoluobvineného do prípravného konania, o tom, že u sťažovateľa a spoluobvineného pretrvávajú dôvody väzby   a   o   ich   ponechaní   vo   väzbe;   po   vyhlásení   týchto   uznesení   sa   sťažovateľ, spoluobvinený, ako aj prokurátor krajskej prokuratúry do zápisnice vyjadrili, že sa vzdávajú sťažnosti,   v   dôsledku   čoho   nadobudli   tieto   uznesenia   právoplatnosť   27.   augusta   2009. Trestný spis bol vrátený krajskej prokuratúre 3. septembra 2009.

7.   Prokurátor   krajskej   prokuratúry   podal   8.   septembra   2009   v   trestnej   veci sťažovateľa   a   spoluovineného   obžalobu,   o   čom   upovedomil   sťažovateľa   prípisom č. k. Kv105/08-91 z 8. septembra 2009.

8. Dňa 10. septembra 2009 okresný súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 6 T   39/2009   rozhodol,   že   u   sťažovateľa   a   spoluobvineného   pretrvávajú   dôvody   väzby, pričom obaja sa ponechávajú vo väzbe; proti tomuto uzneseniu podali sťažovateľ, ako aj spoluobvinený sťažnosti (ten aj prostredníctvom obhajcu).

9. O sťažnostiach sťažovateľa a spoluobvineného rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 136/2009 zo 6. októbra 2009 tak, že ich zamietol.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 T 39/2009 ústavný súd ďalej zistil, že podstatou sťažnosti   sťažovateľa   podanej   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   6   T   39/2009 z 10. septembra 2009 bola námietka, že okresný súd „rozhodol o trvaní väzby v rozpore s ústavným súdom“ (rozumej judikatúrou ústavného súdu, pozn.), keďže lehota trvania jeho väzby uplynula 8. septembra 2009, do ktorého bola jeho väzba predĺžená predchádzajúcim uznesením okresného súdu (uznesenie okresného súdu sp. zn. Tp 58/2009 zo 16. júna 2009).

Identickú námietku uplatnil sťažovateľ aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, keď uviedol, že okresný súd rozhodol o ďalšom trvaní jeho väzby dva dni „po tom, čo uplynula lehota trvania väzby určená súdnym rozhodnutím“, t. j. dva dni po 8. septembri 2009. Podľa sťažovateľa v jeho veci neexistoval po 8. septembri 2009 pre ďalšie trvanie jeho väzby „právny titul, ktorý by zabezpečil jej legitímnosť a legálnosť“. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje aj nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 209/06 z 21. februára 2009. Zo skutočností uvedených v sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ mal na mysli tento právny záver ústavného súdu vyjadrený v označenom náleze: „Absencia formálneho rozhodnutia   okresného   súdu   k   5.   aprílu   2006,   na   ktorý   pripadol   koniec   zákonnej šesťmesačnej väzobnej lehoty ustanovenej na prípravné konanie, vo svojich dôsledkoch znamená, že na ďalšie trvanie väzby počnúc 6. aprílom 2006 nebol právny titul, ktorý by zabezpečil jej legitímnosť a legálnosť. Ak sťažovateľ bol vo väzbe po 5. apríli 2006, jej ďalšie   trvanie   až do   5.   septembra   2006,   keď   bol   nariadený   výkon   trestu   súdom,   treba považovať za nezákonnú, pričom nezákonnosť trvania väzby zakladá aj jej protiústavnosť, pretože   je   nevyhnutné   dôsledne   rešpektovať   ústavnú   požiadavku,   aby   sa   väzba   vždy opierala o rozhodnutie súdu.“

Porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   napadnutým uznesením krajského súdu odvodzuje sťažovateľ od toho, že krajský súd zamietol jeho sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   10.   septembra   2009   napriek   tomu,   že   po 8. septembri   2009   sa   podľa   jeho   tvrdenia   už   jeho   väzba   neopierala   o   žiadne   súdne rozhodnutie, t. j. o žiadny právny titul, ktorý by ju legitimizoval, pričom navyše tvrdí, že ide o rozhodnutie, ktoré odporuje doterajšej judikatúre ústavného súdu v obdobných veciach.

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu zistiť, či vo veci sťažovateľa existoval   v   čase   od   8.   septembra   2009   právny   titul,   t.   j.   súdne   rozhodnutie,   ktoré   by legitimizovalo jeho väzbu, t. j. obmedzenie jeho osobnej slobody, a zároveň posúdiť, či bolo obmedzenie   jeho   osobnej   slobody   v   tomto   čase   legitímne   a   z   ústavného   hľadiska akceptovateľné.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa vo vzťahu k sťažovateľovej námietke (a identickej námietke spoluobvineného) uplatnenej v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 T 39/2009 z 10. septembra 2009 najmä uvádza:

„K námietkam obvinených ohľadom uplynutia lehoty v ktorej bol prokurátor povinný podať   obžalobu   a   súd   rozhodnúť,   ktorú   vzniesli   obvinení,   okresný   súd   poukázal   na ustanovenie § 334 ods. 3 Tr. por. a § 76 ods. 10 Tr. por. v znení účinnom do 1. 2. 2009 s tým, že po vrátení veci prokurátorovi do prípravného konania po neschválení dohody o vine a treste začala plynúť nová šesťmesačná lehota väzby.

Proti tomuto uzneseniu podali v zákonnej lehote sťažnosť obaja obvinení... Sú toho názoru, že lehota väzby uplynula dňom 8. 9. 2009... Súd mal preto dňom 8. 9. 2009, ktorý bol dňom skončenia predĺženia väzby, obvinených prepustiť na slobodu.

Krajský   súd   z   podnetu   riadne   a   včas   podaných   sťažností   obvinených   preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým podali   sťažovatelia   sťažnosť   a   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   týmto výrokom a tak zistil, že sťažnosti obvinených nie sú dôvodné.

Po preskúmaní spisového materiálu si krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu osvojil ako zodpovedajúce stavu veci a zákonu.

Základnú otázku, ktorú je treba posúdiť je, či okresný súd rozhodol o ďalšom trvaní väzby obvinených v zákonnej lehote.

Okresný súd svoje rozhodnutie oprel o ustanovenie § 76 ods. 10 Tr. por. a § 334 ods. 3 Tr. por., pričom tieto ustanovenia Trestného poriadku citoval v napadnutom uznesení v znení účinnom do 1. 2. 2009, keďže väzba obvinených začala plynúť pred 1. 2. 2009. Obvinení boli do väzby vzatí uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 10. 1. 2009 sp. zn. Tp/3/2009 v spojení s uznesením Krajského súdu Trnava zo dňa 15. 1. 2009 sp. zn. 6 Tpo/2/09 z dôvodov § 71 ods. 1 písm. a), c), Tr. por. s tým, že lehota väzby sa u oboch započítava dňom 8. 1. 2009.

Lehota trvania väzby v prípravnom konaní (šesťmesačná) bola uznesením zo dňa 16. 6. 2009 predĺžená do 8. 9. 2009.

Dňa   21.   7.   2009   okresný   prokurátor   predložil   spis   na   okresný   súd   za   účelom schválenia dohody o vine a treste. Kontinuitu plynutia väzby okresný súd zachoval v rámci lehoty väzby predĺženej do 8. 9. 2009, keď dňa 27. 8. 2009 rozhodol, že dôvody väzby u obvinených naďalej trvajú.

Keďže   k   dohode   o   vine   a   treste   nedošlo,   vec   bola   dňa   3.   9.   2009   vrátená prokurátorovi do prípravného konania. Od tohto momentu začala v zmysle § 76 ods. 10 Tr. por. účinného do 1. 2. 2009 plynúť nová šesťmesačná lehota v rámci lehôt uvedených v odseku 7 tohto ustanovenia.

Podľa názoru krajského súdu toto ustanovenie je potrebné aplikovať pri všetkých typoch vrátenia veci do prípravného konania.

Z uvedeného vyplýva, že okresný prokurátor podal obžalobu dňa 8. 9. 2009 v rámci plynutia novej šesťmesačnej lehoty a okresný súd rozhodol o ďalšom trvaní väzby dňa 10. 9. 2009 rovnako v zákonnej lehote, v zmysle § 76 ods. 10 Tr. por. účinného do 1. 2. 2009. S   poukazom   na   uvedené   skutočnosti,   keďže   dôvody   väzby   u   obvinených   trvajú nezmenene aj v súčasnom štádiu konania, krajský súd sťažnosti obvinených zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodné.“

V odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 T 39/2009 z 10. septembra 2009, na   ktoré   sa   krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   odvoláva,   sa   vo   vzťahu k podstate sťažovateľovej námietky najmä uvádza:

„K námietke obvinených ohľadom uplynutia lehoty v ktorej bol povinný prokurátor podať   obžalobu   po   vrátení   veci   do   prípravného   konania   a   v   ktorej   bol   súd   povinný rozhodnúť   o   väzbe   obvinených,   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   po   vrátení   veci   do prípravného konania pokračuje v zmysle § 334 ods. 3 Trestného poriadku (v znení účinnom do 1. 2. 2009, keďže väzba začala plynúť pred 1. 2. 2009) väzba v prípravnom konaní, ktorá však nesmie spolu s už vykonanou väzbou v prípravnom konaní presiahnuť lehotu uvedenú v § 76 ods. 7 Trestného poriadku. Z takéhoto znenia potom vyplýva, aj to, že pre potreby výpočtu   dĺžky   trvania   väzby   v   prípravnom   konaní   sa   môže   brať   do   úvahy   iba   väzba vykonaná v prípravnom konaní, nie však doba, počas ktorej bola vec v štádiu konania pred súdom po podaní návrhu na schválenie dohody o vine a treste až po vrátenie veci do prípravného konania. K otázke v akej lehote je prokurátor povinný podať obžalobu po vrátení veci do prípravného konania, súd vychádza z ustanovenia § 76 ods. 10 (v znení účinnom do 1. 2. 2009, keďže väzba začala plynúť pred 1. 2. 2009) Trestného poriadku, v zmysle   ktorého   po   vrátení   veci   prokurátorovi   na   došetrenie   plynie   nová   šesťmesačná lehota väzby odo dňa, keď bol spis doručený prokurátorovi.

Ak by aj súd pripustil, že v tomto ustanovení (v znení účinnom do 1. 2. 2009) sa vyslovene   neuvádza   prípad   vrátenia   veci   do   prípravného   konania   podľa   §   334   ods.   3 Trestného poriadku, a preto nemožno konštatovať, že plynie nová šesťmesačná lehota od vrátenia   veci   prokurátorovi,   je   aj   v   takomto   prípade   podľa   názoru   súdu   potrebné posudzovať lehotu, v ktorej je prokurátor povinný podať obžalobu rovnako ako celkovú dobu trvania väzby v prípravnom konaní a to v súvislosti a s poukazom na ustanovenie § 334 ods. 3 Trestného poriadku. Teda pre posúdenie, či už uplynula šesťmesačná lehota (prípadne lehota, do ktorej bola väzba v prípravnom konaní pôvodne predĺžená) je potrebné brať do úvahy len skutočnú dobu, počas ktorej bola vec v prípravnom konaní, teda bez započítania doby, kedy bol vo veci predložený na súd návrh na schválenie dohody o vine a treste   a   kedy   bola   vec   v   konaní   pred   súdom).   Zároveň   je   potrebné   uviesť,   že   súd preskúmaval dôvody trvania väzby aj pri rozhodovaní o návrhu na schválenie dohody o vine a treste a rozhodol uznesením zo dňa 27. 8. 2009.

V danom prípade sa u obvinených započítava väzba odo dňa 8. 1. 2009, dňa 16. 6. 2009 bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby v prípravnom konaní do 8. 9. 2009, teda o dva mesiace. Dňa 21. 7. 2009 – teda po šiestich mesiacoch a trinástich dňoch bol na súd predložený návrh na schválenie dohody o vine a treste u oboch obvinených a dňa 3. 9. 2009 bol spis doručený prokurátorovi po vrátení veci do prípravného konania. Vec bola v dobe od 21. 7. 2007 do 2. 9. 2009 (pokiaľ sa berie do úvahy deň doručenia spisu prokurátorovi) v konaní pred súdom, spolu jeden mesiac a dvanásť dní. Obžaloba na oboch obvinených bola podaná dňa 8. 9. 2009. Vec bola teda v skutočnosti v prípravnom konaní spolu po dobu šiestich mesiacov a devätnásť dní. Väzba oboch obvinených v prípravnom konaní bola predĺžená o dva mesiace, teda spolu na osem mesiacov. O väzbe obvinených po podaní obžaloby je rozhodované dnešným dňom – 10. 9. 2009, dva dni po podaní obžaloby, t. j. po šiestich mesiacoch a dvadsaťjeden dňoch a zároveň teda aj v rámci osemmesačnej lehoty na ktorú bola väzba v prípravnom konaní predĺžená.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, že dôvody väzby u P. L. a M. H. naďalej trvajú.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd preskúmal právne závery krajského súdu, ako aj okresného súdu v kontexte so znením príslušných ustanovení Trestného poriadku v znení relevantnom pre vec sťažovateľa.

Podľa § 567c ods. 2 Trestného poriadku (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. februára 2009, pozn.) ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009.V danom prípade lehota väzby sťažovateľa začala plynúť 8. januára 2009, a preto na posudzovanie predmetnej veci boli príslušné ustanovenia Trestného poriadku relevantné v znení účinnom   do   31.   januára   2009.   Pri   posudzovaní   veci   sťažovateľa   bolo   potrebné ústavne konformným spôsobom interpretovať a aplikovať najmä ustanovenia § 76 ods. 2 až 7, § 76 ods. 10 a § 79 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 (ďalej len „v relevantnom znení“), ako aj § 334 ods. 3 Trestného poriadku (toto ustanovenie Trestného   poriadku   nebolo   dosiaľ   novelizované,   a   preto   bolo   aplikovateľné   na   vec sťažovateľa v pôvodnom znení, pozn.).

Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku v relevantnom znení ak by lehota trvania väzby v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov, je prokurátor povinný podať sudcovi   pre prípravné konanie návrh na predĺženie lehoty väzby, ak obvineného z väzby neprepustí sám. Predĺžiť lehotu väzby obvineného možno len vtedy, ak bol návrh prokurátora doručený súdu najmenej 15 pracovných dní pred uplynutím šesťmesačnej lehoty a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením   obvineného   na   slobodu   hrozí,   že   bude   zmarené   alebo   podstatne   sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Podľa   §   76   ods.   3   Trestného poriadku   v relevantnom   znení sudca   pre prípravné konanie rozhodne   o   návrhu   prokurátora   na predĺženie   lehoty   väzby   tak,   aby   v   prípade podania   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   mohol   byť   spis   predložený   nadriadenému   súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Predĺžená lehota väzby môže trvať až šesť mesiacov, nesmie však presiahnuť lehotu uvedenú v odseku 7.

Podľa § 76 ods. 4 Trestného poriadku v relevantnom znení ak bolo rozhodnuté, že lehota   väzby   obvineného   sa   predlžuje,   je   v   prípravnom   konaní   prokurátor   po   každom takomto rozhodnutí povinný opäť podať návrh podľa odseku 2 alebo prepustiť obvineného na slobodu.

Podľa § 76 ods. 5 Trestného poriadku v relevantnom znení súdu plynie lehota väzby podľa odseku 7 od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste.

Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku v relevantnom znení celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa   §   76   ods.   7   Trestného   poriadku   v   relevantnom   znení   z   lehoty   uvedenej v odseku 6 pripadá jedna polovica na prípravné konanie a jedna polovica na konanie pred súdom.

Podľa § 76 ods. 10 Trestného poriadku v relevantnom znení lehoty uvedené v odseku 6 a 7 sa rátajú od času, keď bol obvinený zatknutý alebo zadržaný; ak nepredchádzalo zatknutie   alebo   zadržanie   obvineného,   od   momentu,   keď   bola   na   základe   rozhodnutia o väzbe   obmedzená   osobná   sloboda   obvineného.   Pri   odmietnutí   obžaloby,   vrátení   veci prokurátorovi   na   došetrenie,   alebo   ak   prokurátor   vzal   obžalobu   späť,   plynie   nová šesťmesačná lehota väzby v rámci lehôt uvedených   v odseku   7 odo   dňa, keď bol   spis doručený prokurátorovi.

Podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku v relevantnom znení ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu. V prípravnom konaní o tom rozhodne prokurátor.

Podľa § 334 ods. 3 Trestného poriadku ak súd dohodu o vine a treste v navrhnutom rozsahu neschváli alebo obvinený odpovedal na niektorú otázku „nie“, uznesením vráti vec prokurátorovi do prípravného konania; ak je obvinený vo väzbe a súd zároveň nerozhodol o prepustení   obvineného   na slobodu,   pokračuje   väzba   v   prípravnom   konaní,   ktorá   však nesmie   spolu   s   väzbou   už vykonanou   v   prípravnom   konaní presiahnuť lehotu   uvedenú v § 76 ods. 7.

Pri posudzovaní námietky sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry, z ktorej okrem iného vyplýva, že súčasťou záruk obsiahnutých v ustanoveniach čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   je   aj   právo   obvineného   nebyť vo   väzbe   dlhšie   ako   po   dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania, pokiaľ by mala byť   táto   doba   prekročená   (pozri   m.   m.   III.   ÚS   7/00,   III.   ÚS   255/03,   III.   ÚS   199/05, III. ÚS 226/07).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   väzba   vždy   musí   opierať o rozhodnutie súdu, pričom iba podanie obžaloby nepostačuje na to, aby sa súdna väzba stala zákonnou po podaní obžaloby bez výslovného rozhodnutia súdu o jej ďalšom trvaní (napr. I. ÚS 6/02, III. ÚS 322/05, I. ÚS 187/07, IV. ÚS 112/08, II. ÚS 246/09).

Vychádzajúc z citovaných právnych názorov ústavného súdu a aplikujúc ich na vec sťažovateľa   ústavný   súd   konštatoval,   že   z   relevantnej   zákonnej   úpravy   obsiahnutej v príslušných   ustanoveniach   Trestného   poriadku   sťažovateľovi   v   kontexte   s   ochranou zaručenou mu ustanoveniami čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy vyplývali tieto záruky:

a) záruka, že základná lehota trvania jeho väzby v prípravnom konaní (v relevantnom čase bola šesťmesačná) môže byť predĺžená len na základe rozhodnutia súdu a pri splnení podmienok uvedených v § 76 ods. 2 Trestného poriadku v relevantnom znení,

b)   záruka,   že   maximálna   lehota   trvania   jeho   väzby,   t.   j.   po   jej   predĺžení,   resp. predĺženiach   (zahŕňajúca   väzbu   v   prípravnom   konaní   a   väzbu   v   konaní   pred   súdom) neprekročí štyridsaťosem mesiacov (§ 76 ods. 6 Trestného poriadku v relevantnom znení),

c) záruka, že maximálna lehota trvania jeho väzby v prípravnom konaní, t. j. po jej predĺžení, resp. predĺženiach neprekročí dvadsaťštyri mesiacov (§ 76 ods. 6 v spojení s § 76 ods. 7 Trestného poriadku v relevantnom znení),

d) záruka, že po vrátení veci do prípravného konania podľa § 334 ods. 3 Trestného poriadku   (t.   j.   v danom   prípade   z dôvodu,   že sťažovateľ   v konaní pre súdom   vyslovil nesúhlas s dohodou o vine a treste predloženou prokurátorom krajskej prokuratúry) lehota trvania jeho väzby v (novo začatom) prípravnom konaní neprekročí spolu s už vykonanou väzbou   v   prípravnom   konaní   lehotu   uvedenú   v   §   76   ods.   7   Trestného   poriadku v relevantnom znení, t. j. lehotu dvadsaťštyri mesiacov.

V danom prípade boli všetky uvedené záruky sťažovateľa vyplývajúce mu z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy podľa názoru ústavného súdu zachované. Za danej situácie bolo potrebné z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu ešte potrebné posúdiť, či bolo rozhodnutím príslušného súdu (v danom prípade okresného súdu) „pokryté“ aj obdobie   od   8.   septembra   2009   do   10.   septembra   2009,   keď   okresný   súd   po   podaní obžaloby uznesením sp. zn. 6 T 39/2009 z 10. septembra 2009 rozhodol o tom, že dôvody väzby sťažovateľa a jeho spoluobvineného pretrvávajú, a ponechal ich vo väzbe.

Sťažovateľ tvrdí, že uvedené obdobie nebolo „prekryté“ rozhodnutím súdu, pričom z jeho argumentácie možno vyvodiť, že tento záver zakladá na skutočnosti, že uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 58/2009 zo 16. mája 2009 bola predĺžená lehota jeho väzby „len“ do 8. septembra 2009.

Z   citovaných   častí   odôvodnení   uznesení   okresného   súdu   sp.   zn.   6   T   39/2009 z 10. septembra 2009 a krajského súdu sp. zn. 5 Tos 136/2009 zo 6. októbra 2009, ako aj z vyjadrenia   predsedníčky   krajského   súdu   doručeného   ústavnému   súdu   v   súvislosti s konaním   o   tejto   sťažnosti   vyplýva,   že   sa   s   uvedeným   právnym   názorom   sťažovateľa nestotožňujú   tvrdiac,   že   vrátením   veci   do   prípravného   konania   po   neschválení   dohody o vine a treste okresným súdom začala plynúť nová šesťmesačná lehota (základná lehota trvania   väzby   v prípravnom   konaní   vyplývajúca   z   §   76   ods.   2   Trestného   poriadku v relevantnom znení) trvania ich väzby v prípravnom konaní, pričom právnym titulom pre jej ďalšie trvanie aj po 8. septembri 2009 sa stalo (bolo) uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T   59/2009   z 27. augusta   2009,   ktorým   okresný   súd   (potom,   ako   uznesením   rozhodol o vrátení   veci   do   prípravného   konania)   rozhodol,   že   u   sťažovateľa   a   spoluobvineného pretrvávajú dôvody väzby a že ich ponecháva vo väzbe.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je uvedený   právny   názor   vyjadrený   v   označených uzneseniach   okresného   súdu   a   krajského   súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný. Označeným uznesením okresného súdu z 27. augusta 2009 totiž podľa právneho názoru ústavného   súdu   došlo   k faktickej   „konzumpcii“   jeho   predchádzajúceho   uznesenia   zo 16. júna 2009. Uznesenie z 27. augusta 2009 sa tak stalo právnym titulom ďalšieho trvania jeho väzby (aj po 8. septembri 2009), keďže vrátením veci do prípravného konania začala plynúť nová základná lehota väzby sťažovateľa, pričom bola sťažovateľovi zároveň týmto rozhodnutím zachovaná záruka, že táto lehota bude najviac šesťmesačná, ak z dôvodov uvedených v § 76 ods. 2 Trestného poriadku nedôjde v ďalšom období v rámci prípravného konania k jej predĺženiu. Rovnako bola týmto uznesením okresného súdu vzhľadom na konkrétne   okolnosti   prípadu   zachovaná   aj   ďalšia   záruka   sťažovateľa   vyplývajúca   mu z čl. 17   ods.   2   a   5   ústavy,   t.   j.   že   celková   lehota   trvania   jeho   väzby   vykonanej   pred predložením   dohody   o   vine   a   treste   okresného   súdu   a   po   vrátení   veci   do   prípravného konania (po neschválení tejto dohody súdom) neprekročí lehotu dvadsaťštyri mesiacov.

Vzhľadom na uvedené okresný súd pri svojom rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa na verejnom zasadnutí 27. augusta 2009 mohol, ale nemusel rozhodnúť o trvaní väzby sťažovateľa do presne stanoveného termínu (času), keďže sťažovateľovi priamo zo zákona a ústavy vyplývali záruky, že bez predĺženia lehoty trvania jeho väzby príslušným súdom   mu   nová   (základná)   lehota   trvania   jeho   väzby   v   prípravnom   konaní   uplynie najneskôr   uplynutím   šiestich   mesiacov   od   právoplatnosti   uznesenia   okresného   súdu z 27. augusta   2009.   Za   daných   okolností   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne akceptovateľné aj napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorý sa v ňom stotožnil s právnymi závermi   okresného   súdu   a   sťažnosti   sťažovateľa   a   spoluobvineného   týmto   zamietol. V prospech interpretácie príslušných ustanovení Trestného poriadku vo veci sťažovateľa uplatnenej   okresným   súdom   a   krajským   súdom   podľa   názoru   ústavného súdu   nesporne svedčí aj argument uvedený vo vyjadrení predsedníčky krajského súdu, podľa ktorého by výklad   založený   na   právnom   názore   sťažovateľa   mohol   viesť   v   konečnom   dôsledku k popretiu   inštitútu   dohody   o   vine   a   treste   a   k   jeho zneužívaniu   obvinenými   (pozri   už uvedené, pozn.).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom uznesení akceptoval záruky vyplývajúce sťažovateľovi z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval na ďalšie trvanie jeho väzby príslušné ustanovenia   Trestného   poriadku,   pričom   svoje   rozhodnutie   ústavne   akceptovateľným spôsobom odôvodnil. Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2010