znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 74/09-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. mája 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Jána Lubyho a sudcu Ladislava Orosza   v konaní   o sťažnosti   J.   M.,   D.   M.,   O.   M.   a mal. M.   A.   M.,   všetci   bytom   B., zastúpených advokátom JUDr. M. T., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 26 C 210/2006, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M., D. M., O. M. a mal. M. A. M., na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 26 C 210/2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 210/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. M., D. M. a O. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 500 € [slovom päťsto eur (15 063 Sk)], ktoré im j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Maloletému   M.   A.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   500   € [slovom   päťsto   eur   (15 063   Sk)],   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý zaplatiť   k rukám   jeho   zákonných   zástupcov   J.   M.   a D.   M.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á   uhradiť trovy konania J. M., D. M., O. M. a mal. M. A. M. v sume 1 196,04 € [slovom tisícstodeväťdesiatšesť eur a štyri centy (36 031,90 Sk)] na účet ich právneho zástupcu JUDr. M. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   konania   v sume 1 196,04 €   [slovom   tisícstodeväťdesiatšesť   eur   a štyri   centy   (36 031,90 Sk)]   na   účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2009 doručená sťažnosť J. M., D. M., O. M. a mal. M. A. M., všetci bytom B. (ďalej spolu len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   T.,   K.,   ktorou   namietajú   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 C 210/2006.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia v postavení žalobcov podali 30. júna 2006 proti žalovanej Slovenskej republike na okresnom súde žalobu „o základné práva a slobody, ochranu osobnosti a zodpovednosti za škodu“. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 26 C 210/2006.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:«Obsahom žaloby bolo aj porušenie základných ľudských práv a následné príčinné súvislosti viedli k nenapraviteľným nevýhodám rodiny s dvomi deťmi, a preto sťažovatelia očakávali, že súd nebude robiť prieťahy v konaní a vo veci bude urýchlene konať.

Po   niekoľkých   výzvach   súdu   a následných   odpovediach   súd   ďalej   nekonal a sťažovatelia podali 21. 01. 2008 návrh na zmenu petitu žaloby o náhradu škody podľa Zákona 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v súvislosti s nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv...

Okresný súd opäť nekonal, a preto dňa 24. 6. 2008 sťažovatelia podali sťažnosť na prieťahy v konaní...

Dňa 16. 7. 2008 bola sťažnosť vyhodnotená ako dôvodná a zároveň sa predsedníčka Okresného   súdu   Bratislava   I ospravedlnila   za   prieťahy   v konaní   a prisľúbila   zjednať nápravu...

Okresný súd opäť nekonal, a preto dňa 6. 11. 2008 sťažovatelia podali sťažnosť na prieťahy v konaní...

Dňa 25. 11. 2008 bola sťažnosť vyhodnotená ako dôvodná a zároveň sa podpredseda Okresného súdu Bratislava I ospravedlnil za prieťahy v konaní a prisľúbil zjednať nápravu „Zároveň Vám oznamujem, že som vyzval zákonného sudcu a vyššieho súdneho úradníka, aby   neodkladne   prijali   opatrenia   na   odstránenie   vzniknutého   stavu.   Vo   veci   budem priebežne   sledovať,   tak   aby   k zbytočným   prieťahom   v konaní   so   strany   súdu nedochádzalo.“...

Meritom   sporu   je   ochrana   osobnosti   v zmysle   Občianskeho   zákonníka   právo   na bývanie,   právo   na   dávku   v nezamestnanosti   a právo   na   účinnú   sociálnu   pomoc   pre štvorčlennú   rodinu.   Orgány   verejnej   moci   po   vyše   4   ročnom   azylovom   konaní   vo Švajčiarsku odmietli navrhovateľom priznať uvedené práva z dôvodov, že navrhovatelia sa za posledné 4 roky nezdržiavali na území Slovenskej republiky.»

Sťažovatelia poukazujú na to, že od podania žaloby uplynuli už viac ako 2 roky, pričom okresný súd i napriek prísľubu, že prieťahy v konaní budú odstránené, naďalej vo veci nekoná, a preto zastávajú názor, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom o ich sťažnosti takto rozhodol:„1.   Základné   právo   J.   M.,   D.   M.,   O.   M.   a M.   A.   M.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 210/2006 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 26 C 210/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. M., D. M., O. M. a M. A. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk   (slovom   jedenmilión   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu   JUDr.   (meno   sa   upresní   po   prijatí   sťažnosti),   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na   základe   žiadosti   sťažovateľov   im   ústavný   súd   ustanovil   uznesením č. k. IV. ÚS 74/09-17 z 5. marca 2009 za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. M. T., K.

Následne   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 74/09-22 z 5. marca 2009 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľov   a predsedníčku okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľov a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľov a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení č. Spr. 3265/2009 z 9. apríla 2009, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 20. apríla 2009, okrem chronologického prehľadu úkonov okresného súdu a účastníkov konania uviedla:

«Predmetné konanie je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho   súdneho   úradníka,   zákonného   sudcu   ako   aj   nedostatočným   personálnym obsadením   sudcov   na   civilnom   úseku   tunajšieho   súdu.   Vzhľadom   na   vysoký   nápad v oddelení   „26C“   a pretrvávajúci   veľký   počet   nevybavených   vecí   v oddelení   26C   sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne a vyšších súdnych úradníkov predĺžili. Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že som pristúpila k sledovaniu veci a požiadala som   zákonnú   sudkyňu   o konanie   vo   veci   tak,   aby   k ďalším   prieťahom   v konaní nedochádzalo.   Nakoľko   zaťaženosť   súdneho   oddelenia   resp.   jednotlivých   obchodných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi avšak   objektívneho   charakteru.   Ide   o spor,   ktorým   sa   účastník   domáha   vypratania nebytových priestorov.

V prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní prosím Ústavný súd Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o priznaní   finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške.»

Právny   zástupca   sťažovateľov   v stanovisku   z 5.   mája   2009,   ktorým   reagoval   na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu z 9. apríla 2009, uviedol:

„Okresný súd vo svojom podaní chronologicky uvádza úkony súdu a sťažovateľov, ktoré   boli   vykonané   v konaní,   ktoré   vedie   pod   sp.   zn.   26 C   210/2006.   Tieto   úkony   sú vymenované tak, aby vyvolávali dojem, že v danom konaní súd riadne a bez zbytočných prieťahov koná.

Zo spisu vedeného v tomto konaní vyplýva, že Okresný súd od podania návrhu na začatie   konania   do   dňa   podania   sťažnosti   sťažovateľov   bez   zavinenia   jeho   účastníkov nevykonal žiadne úkony, ktorými by smeroval k rozhodnutiu vo veci. Skutočnosť, že v tomto konaní dochádza k bezdôvodným prieťahom priznal aj samotný Okresný súd vo svojich dvoch podaniach doručovaných sťažovateľom, ktoré boli vypracované ako reakcia na ich sťažnosť na prieťahy. Napriek prísľubu uvedeného v týchto listoch, že tak predseda ako aj podpredseda súdu zabezpečia zjednanie nápravy a odstránenie prieťahov, k takejto náprave do dňa podania sťažnosti sťažovateľov nedošlo.

V danom   konaní   dochádzalo   k prieťahom   najmä   z dôvodov   na   strane   vyššieho súdneho   úradníka,   ktorý   nestíha   spracovať   svoju   agendu.   Okresný   súd   po   tom   čo   túto skutočnosť zistil nevykonal opatrenia na prerozdelenie agendy pridelenej tomuto vyššiemu súdnemu   úradníkovi   ako   ani   iné   opatrenia   tak,   aby   bolo   zabezpečené   základné   právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

Zo spisu vedeného v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 74/09 vyplýva, že sa v ňom nachádzajú   dôkazy   preukazujúce   porušenie   vyššie   uvedeného   základného   práva sťažovateľov.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil   na súd   so   žiadosťou   o jeho   rozhodnutie.   Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva z § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   konštantnou   judikatúrou   (napr.   III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl. 6 ods.   1 dohovoru, ústavný súd zistil, že predmetom namietaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie   o žalobe sťažovateľov,   ktorou   sa   pôvodne   domáhali vyslovenia   porušenia svojich základných ľudských a občianskych práv Slovenskou republikou. Po zmene petitu z 30. júna   2006,   ktorú   okresný   súd   pripustil   uznesením   č.   k.   26   C   210/2006-161 z 29. októbra 2008, sa sťažovatelia domáhajú zaplatenia sumy 19 819,95 € (597 096 Sk) voči žalovaným 1. Slovenskej republike – Úradu vlády Slovenskej republiky, 2. Slovenskej republike – Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny a 3. Hlavnému mestu Slovenskej republiky Bratislave, ako aj vyslovenia porušenia svojich základných práv. Vychádzajúc z predmetu   napadnutého   konania,   ako   aj   obsahu   spisovej   dokumentácie   a doterajšieho priebehu konania ústavný súd konštatoval, že doterajšia dĺžka konania nie je ovplyvnená právnou a ani faktickou zložitosťou veci. Ústavný súd v tejto súvislosti vzal na vedomie, že ani   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   neargumentovala zložitosťou napadnutej veci.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd   po   analýze   spisovej   dokumentácie   konštatoval,   že   správanie   sťažovateľov v predmetnom konaní pred okresným súdom čiastočne ovplyvnilo jeho doterajšiu dĺžku tým,   že   sťažovatelia   opakovane   dopĺňali   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia a špecifikovali okruh žalovaných (podania z 26. júla 2006, 31. júla 2006 a 3. októbra 2006), ako aj opakovane menili žalobný petit (podania z 25. januára 2008 a zo 7. novembra 2008). Ide   o procesné   úkony,   na   ktoré   majú   sťažovatelia   právo,   okresný   súd   sa   musel   nimi zaoberať, čo objektívne vplývalo na jeho procesný postup, a preto možno sťažovateľom pričítať čiastočný podiel na stave, v akom sa vec v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 26 C 210/06 ústavný súd zistil, že sťažovatelia ako žalobcovia podali 30. júna 2006 okresnému súdu proti žalovanej Slovenskej   republike   žalobu   o zaplatenie   250 000 Sk   a návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia, ktorým sa domáhali, aby nedošlo k ich vyhosteniu z ubytovne F., resp. uloženia povinnosti Magistrátu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy strpieť ich zotrvanie v   ubytovni   F.   Zároveň   sťažovatelia   požiadali   o priznanie   oslobodenia   od   súdnych poplatkov.

Okresný súd uznesením č. k. 26 C 210/2006-86 z 18. júla 2006 vyzval sťažovateľa J. M.   na doplnenie   návrhu   na vydanie   predbežného   opatrenia.   Podaniami   z 26.   júla 2006 a z 31.   júla   2006   sťažovatelia   doplnili   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia a špecifikovali žalovaných tak, že za žalovaných označili 1. Slovenskú republiku - Úrad vlády Slovenskej republiky, 2. Slovenskú republiku - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a 3. Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu. Okresný súd vyzval 1. augusta 2006 sťažovateľov na vyplnenie formuláru o majetkových a osobných pomeroch. Sťažovateľ J. M. podaním zo 16. augusta 2006 upresnil skutočnosti potrebné na rozhodnutie   o   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   sťažovateľka   D.   M.   tak urobila podaním z 21. augusta 2006. Sťažovatelia dopĺňali svoj návrh vo veci samej, ako aj návrh na vydanie predbežného opatrenia podaniami z 2. augusta 2006, 30. augusta 2006 a z 3. októbra 2006. Žalovaný - Magistrát hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, doručil okresnému súdu 7. septembra 2006 vyjadrenie k žalobe.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   26   C   210/06-131   z 25. septembra   2006   priznal sťažovateľom oslobodenie od súdnych poplatkov v konaní o predbežnom opatrení, následne uznesením č.   k.   26   C 210/06-142 z 27. novembra 2006 návrh na vydanie predbežného opatrenia   zamietol.   Dňa   15.   februára   2007   dala   zákonná   sudkyňa   kancelárii   pokyn   na predloženie spisu vyššiemu súdnemu úradníkovi na rozhodnutie o oslobodení sťažovateľov od súdnych poplatkov pre celé konanie. O oslobodení od súdnych poplatkov na celé konanie rozhodol okresný súd až uznesením č. k. 26 C 210/06-195 z 26. januára 2009. Sťažovatelia podaním z 25. januára 2008 podali návrh na pripustenie zmeny žaloby, pričom zároveň týmto podaním vzali žalobu sčasti späť. Okresný súd uznesením č. k. 26 C 210/06-161 z 29. októbra 2008 pripustil zmenu žalobného petitu.

Na základe skutočností zistených zo spisu ústavný súd konštatoval, že okresný súd bol v napadnutom konaní najmä v období od 27. novembra 2006 do 29. októbra 2008 bez ospravedlniteľného   dôvodu   nečinný,   čím   došlo   k zbytočným   prieťahom.   Ústavný   súd v súvislosti s týmto svojím záverom poukázal na skutočnosť, že rovnakú dĺžku nečinnosti okresného   súdu   akceptoval   aj   podpredseda   okresného   súdu   v odpovedi   na   sťažnosť sťažovateľov obsiahnutej v liste sp. zn. Spr. 2187/08 z 25. novembra 2008.

Ústavný   súd   na   základe   svojich   zistení   zhodnotil   postup   okresného   súdu v napadnutom   konaní   aj   ako   nesústredený   a neefektívny.   V tejto   súvislosti   poukázal   na skutočnosť, že sťažovatelia spolu s podaním žaloby 30. júna 2006 požiadali okresný súd o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v celom konaní. Napriek tomu im okresný súd uznesením č. k. 26 C 210/06-131 z 25. septembra 2006 priznal oslobodenie od súdnych poplatkov   len   v konaní   o   predbežnom   opatrení,   pričom   o ich   oslobodení   od   súdnych poplatkov pre celé konanie okresný súd rozhodol až uznesením č. k. 26 C 210/2006-195 z 26. januára 2009, teda viac ako 2 a pol roka od podania žiadosti. Aj v dôsledku uvedených skutočností   nebol   vo veci   po   takmer troch   rokoch   od podania   žaloby dosiaľ   nariadený termín pojednávania.

Námietku   predsedníčky   okresného   súdu,   že „...   Nakoľko   zaťaženosť   súdneho oddelenia resp. jednotlivých obchodných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru.“, ústavný súd neakceptoval   s poukazom   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   skutočnosť,   že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr.   I.   ÚS   156/02).   Rovnako   zaťaženosť   súdneho   oddelenia,   ako   aj   ďalšie   zbytočné prieťahy objektívneho   charakteru   nemôžu   ísť   na ťarchu   účastníka   konania a nevylučujú zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že okresný súd svojím doterajším postupom v napadnutom konaní porušil základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   ich právo   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48   ods.   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   ich   žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovatelia   žiadali,   aby   im   bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume spolu 1 000 000 Sk (33 193,92 €), poukazujúc najmä na to, že «... v tomto konkrétnom prípade ide o dlhotrvajúce „prenasledovanie“ nezákonnosťou   s následkom   bezdomovstva   a ohrozovania   na   živote   a zdraví   nielen dospelých osôb, ale aj dvoch detí a pretrvávajúcimi prieťahmi v konaní sa prehlbuje ich utrpenie...».

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým dĺžku obdobia, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, ako   aj   neefektívnu   činnosť   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o oslobodení   od   súdnych poplatkov   a tiež   správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania,   ústavný   súd   dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre každého zo sťažovateľov   v sume   500   €   (15 063   Sk)   primerané   konkrétnym   okolnostiam   prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v dôsledku   ich   právneho zastupovania   advokátom   JUDr.   M.   T.   Ústavný   súd   pri   priznaní   úhrady   trov   konania vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 20 950 Sk (695,41 €), keďže išlo o úkony právnej služby   vykonané   v roku   2009.   Úhradu   priznal   každému   zo   sťažovateľov   za   tri   úkony právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   štúdium   spisu   4. mája   2009   a podanie vyjadrenia z 5. mája 2009), pričom základnú sadzbu tarifnej odmeny znížil o 20 %, keďže išlo o spoločné úkony pri zastupovaní viacerých osôb, v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 92,72 €, t. j. spolu u každého zo sťažovateľov 278,16 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát po 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje u každého zo sťažovateľov sumu 299,01 € a spolu všetkým sťažovateľom úhradu v sume 1 196,04 €. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet Kancelárie ústavného súdu v lehote uvedenej vo výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2009