znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 74/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 NcC 42/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. októbra 2006   doručené   podanie   MUDr. J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr.   I.   R.,   ktoré   bolo   označené   ako „Sťažnosť   podľa   článku   127   Ústavy   Slovenskej republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 NcC 42/2006.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   vo   veci   vedenej   Okresným   súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 112/05, v ktorej sťažovateľ vystupuje na strane odporcu a M. F. a M. F. na strane navrhovateľov, sa 24. mája 2006 uskutočnilo pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   27. jún 2006.   Podaním   z 9. júna   2006   sťažovateľ vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   vec   pojednávajúcemu   sudcovi   a žiadal,   aby   bol z prerokúvania   veci   vylúčený.   Vzhľadom   na   vznesenú   námietku   zaujatosti   voči pojednávajúcemu   sudcovi   sa   sťažovateľ   26. júna 2006   ospravedlnil   z   neúčasti na pojednávaní   nariadenom   v   tejto   veci   na   27. jún 2006.   Podaním   z   26. júna 2006 sťažovateľ na výzvu okresného súdu z 13. júna 2006 uhradil súdny poplatok za vznesenú námietku. K námietke sťažovateľa sa pojednávajúci sudca vyjadril 28. júna 2006.

Krajský súd listom sp. zn. 4 NcC 42/2006 z 20. júla 2006 vrátil spis bez rozhodnutia okresnému   súdu   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   (žalovaný)   v   námietke   zaujatosti   namieta iba okolnosti   spočívajúce   v   postupe   zákonného   sudcu   v   konaní   o   prejednávanej   veci [§ 14 ods. 3   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)],   a   teda   nadriadený   súd na námietku zaujatosti neprihliadal (§ 15 ods. 1 OSP). Ako uviedol:

„Súd prvého stupňa v týchto prípadoch vec nadriadenému súdu nepredkladá. Z tohto dôvodu Vám vraciame vec bez rozhodnutia (§ 16 OSP).“ Predmetný list bol doručený okresnému súdu 1. augusta 2006.

Sťažovateľ   sa   o   tomto   postupe   krajského   súdu   dozvedel   11. augusta 2006 pri nahliadnutí do spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 112/05.

Sťažovateľ   je   presvedčený   o   tom,   že   postupom   krajského   súdu   vo   veci sp. zn. 4 NcC 42/2006, keď nerozhodol o námietke zaujatosti sťažovateľa vznesenej voči sudcovi okresného súdu vo veci sp. zn. 9 C 112/05, bolo porušené jeho právo domáhať sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nestrannom   súde   zakotveného v čl. 46 ods. 1   ústavy   a   právo   na   prejednanie   veci   nestranným   súdom   zakotvené v čl. 6 ods. 1 vety prvej dohovoru.

Krajský súd svoj postup odôvodnil tým, že sťažovateľ v námietke zaujatosti namieta iba   okolnosti   spočívajúce   v   postupe   zákonného   sudcu   v   konaní   o   prejednávanej   veci, a z toho   dôvodu   nadriadený   súd   na   námietku   zaujatosti   neprihliadal.   Prvostupňový   súd v týchto prípadoch vec nadriadenému súdu nepredkladá. Sťažovateľ považuje takýto postup za nesúladný s čl. 46 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj s ustanovením § 14, § 15 a § 15a   OSP.   Sťažovateľ   svoju   námietku   zaujatosti   voči   prejednávajúcemu   sudcovi odôvodnil   tým,   že   sudca   v   predmetnej   veci   zasahoval   do   jeho   práva   na   informácie, ktoré na pojednávaní   konanom   24. mája 2006   uplatnil   tak,   že   z   priebehu   pojednávania zhotovoval   zvukový   záznam. Sťažovateľ   teda   neodôvodňoval   svoju   námietku   zaujatosti tým, že sudca   v predmetnom   konaní postupoval   v rozpore   s procesnými ustanoveniami upravujúcimi konanie pred súdom. Námietka zaujatosti sa týkala zásahu sudcu do práva sťažovateľa   ustanoveného   v   čl. 26   ods. 2   ústavy   a   zásah   sudcu   do   tohto   práva   vyvolal u sťažovateľa   pochybnosti   o   nezaujatosti   vec   prejednávajúceho   sudcu.   Ak   krajský   súd neprejednal   námietku   zaujatosti   odôvodnenú   zásahom   do   práva   sťažovateľa   vo   veci prejednávajúcim sudcom, aplikoval ustanovenie § 15a ods. 5 OSP tak, že táto aplikácia a jej predchádzajúci   výklad   je   nezlučiteľný   s   ustanoveniami   ústavy   a   dohovoru,   ktoré zaručujú sťažovateľovi základné ľudské práva, medzi nimi právo na prijímanie informácií a právo na prejednanie veci nestranným súdom.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že postup krajského súdu je excesom z jeho judikatúry. Ako vyplýva z ním priloženého rozhodnutia toho istého súdu, v iných veciach krajský súd prerokúval námietku zaujatosti vznesenú účastníkom proti sudcovi Okresného súdu Prešov. Sťažovateľ predložil ústavnému súdu námietku zaujatosti, ktorú účastník konania v inej právnej veci vzniesol voči sudcovi Okresného súdu Prešov, pričom účastník v nej uviedol, že   sudca,   voči   ktorému   vznáša   námietku   zaujatosti   naňho   urobil   zlý   dojem,   vzhľadom na spôsob   akým   viedol   vypočúvanie,   a   že   nemá   dôveru   v   korektné   a   spravodlivé prerokovanie veci ani v ďalšom súdnom spore. Sudca Okresného súdu Prešov predložil vec na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   krajskému   súdu,   ktorý   o   tejto   námietke rozhodol uznesením z 3. októbra 2005. Sťažovateľ podotýka, že v čase vznesenia námietky zaujatosti   účastníkom   v   označenom   spore,   teda   8. septembra 2005,   platilo   ustanovenie § 15a ods. 5 OSP v rovnakom znení, ako to bolo v čase, keď vzniesol námietku zaujatosti sťažovateľ.

V   inej   veci   vedenej   Okresným   súdom   Spišská   Nová   Ves,   iný   účastník   konania vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   sudcom,   v   ktorej   uviedol,   že   postup   sudcov   v jeho konaniach svedčí o ich zaujatosti a má voči ním nedôveru. Táto námietka zaujatosti bola vznesená   20. marca 2006,   teda   v   čase   platnosti   ustanovenia   § 15a   ods. 5   OSP   v znení rovnakom   ako   v   čase   vznesenia   námietky   sťažovateľom.   Krajský   súd   v   Košiciach o nej rozhodol uznesením zo 6. apríla 2006.

V   prípade   sťažovateľa,   ako   to   bolo   už   uvedené,   dôvodom   vznesenia   námietky zaujatosti bol zásah sudcu do jeho základného práva na prijímanie informácií. Skutočnosť, že sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti, o ktorej mal rozhodnúť nadriadený súd, vyplýva aj z postupu okresného súdu. Sudca, ktorého zaujatosť sťažovateľ namieta, sa vyjadroval k okolnostiam   zhotovovania   záznamu,   ako   aj   zápisnice   z   predmetného   pojednávania. Vec predložil   nadriadenému   súdu.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   otázka   posúdenia, či v predmetnej   veci   ide   o   námietku   zaujatosti,   o   ktorej   rozhoduje   nadriadený   súd, je otázkou,   ktorej   posúdenie   prislúcha   sudcovi   súdu,   voči   ktorému   námietka   smeruje. Toto možno   vyvodiť   z   ustanovenia   § 15a   ods. 5 OSP,   z   ktorého   vyplýva,   že   súd na námietku   zaujatosti,   ktorá   sa   týka   len   okolností,   ktoré   spočívajú   v   postupe   sudcu v konaní   o prejednávanej   veci,   neprihliada.   V   takomto   prípade   vec   nadriadenému   súdu nepredkladá.   Sťažovateľ   považuje   za   nesporné,   že   citované   ustanovenie   zveruje   otázku posúdenia, či ide o námietku zaujatosti, na ktorú súd prihliada alebo nie, do právomoci súdu,   voči   ktorému   námietka   smeruje.   Táto   úvaha   je   odôvodnená   aj   tým,   že   iné ustanovenie OSP (§ 15 tretia veta) ustanovuje, že ak ide o vylúčenie podľa § 14 ods. 1 OSP a predseda súdu zastáva názor, že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu, predloží vec   na rozhodnutie   súdu   uvedenému   v § 16   ods.   1   OSP.   Podľa   prvej   vety   citovaného zákonného ustanovenia - sudca v predmetnej veci, ktorý sa dozvie o skutočnostiach, pre ktoré   je vylúčený,   môže   robiť   len   také   úkony,   ktoré   nepripúšťajú   odklad.   Posúdenie skutočnosti,   či   ide   o   námietku   zaujatosti,   na   ktorú   nie   je   potrebné   prihliadať,   je   teda jednoznačne v právomoci napadnutého súdu a sudcu, keďže od posúdenia námietky závisí ďalší postup v konaní. Sudca v konaní alebo na námietku zaujatosti neprihliada a koná naďalej   ako by nebola   vznesená,   alebo   ju   posúdi   ako   takú,   na   ktorú   treba   prihliadnuť a potom   predloží   vec   nadriadenému   súdu.   Zo   žiadneho   z   ustanovení   OSP   nevyplýva možnosť nadriadeného súdu po predložení veci a prihliadnutí na túto námietku zaujatosti sudcom, proti ktorému smeruje, zmeniť toto posúdenie.

Právo   na   nestranný   súd   je   jedným   zo   základov   súdneho   konania.   Toto   právo samozrejme nie je možné vykladať tak, a ani sťažovateľ ho tak nevykladá, že súd vyhovie každej námietke zaujatosti vznesenej účastníkom konania. Podľa rozhodnutia ústavného súdu   vo   veci   sp. zn.   I. ÚS 27/98  ,,Základné   právo   na   prejednanie   a rozhodnutie   veci nestranným   súdom   podľa   čl.   36   ods. 1   Listiny   (a   aj   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky)   je   v   občianskom   súdnom   konaní   zabezpečené   inštitútom   vylúčenia   sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 12 až 16 Občianskeho súdneho poriadku)“. Je právom účastníka konania, aby o takejto námietke súd určený OSP rozhodol. Akýkoľvek výklad a aplikácia ustanovení upravujúcich postup súdu pri vznesení námietky zaujatosti,   a   teda   pochybnosti   o   nestrannosti   súdu,   ktorý   vyvoláva   pochybnosti   o   jeho súladnosti so základným ľudským právom ustanoveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a v dohovore, nie je postupom, ktorým by bolo rešpektované právo účastníka na konanie pred nestranným súdom.

Sťažovateľ   sa   touto   sťažnosťou   nedomáha   určenia,   že   vec   pojednávajúci   sudca by mal byť z prerokovávania predmetnej veci vylúčený, keďže o tejto veci je kompetentný rozhodnúť krajský súd. Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho práva krajským súdom preto, lebo o predmetnej veci nerozhodol.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   považuje   sťažovateľ   za   primerané,   aby   mu   bolo priznané   aj   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk.   Sťažovateľ   považuje   zásah do svojho práva za mimoriadne závažný, keďže ide o právo, ktoré je jedným zo základov spravodlivého   súdneho   konania.   Sťažovateľ   sa   cíti   porušením   svojho   práva   dotknutý o to viac,   že   porušovateľom   je   krajský   súd,   teda   orgán,   ktorého   úlohou   a   poslaním je ochrana zákonnosti.

Po prerokovaní veci sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Právo sťažovateľa

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR

- a právo na prejednanie veci nestranným súdom zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru,

bolo postupom Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 4 NcC 42/2006, ktorým nerozhodol   o   námietke   zaujatosti   sťažovateľa   vznesenej   voči   sudcovi   Okresného   súdu v Humennom vo veci sp. zn. 9 C 112/2005, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Prešove rozhodnúť o námietke zaujatosti sťažovateľa vznesenej voči sudcovi Okresného súdu v Humennom vo veci sp. zn. 9 C 112/2005.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   porušil   jeho právo   na nestranný súd   tým, že ak už   sudca   okresného   súdu   predložil   nadriadenému   -   krajskému   súdu   -   námietku zaujatosti podanú sťažovateľom, tak krajský súd mal o nej rozhodnúť uznesením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na (...) nestrannom súde (...).

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa § 15a ods. 5 OSP ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3), súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Právo na nestranný súd je zabezpečované ustanoveniami OSP o vylúčení sudcov, o ktorých nezaujatosti sú dôvodné pochybnosti. Podľa názoru ústavného súdu je účelom inštitútu nepredloženia veci   nadriadenému súdu upraveného v § 15a OSP zabezpečenie plynulosti konania. Okrem toho zákonodarca výslovne ustanovil ako dôvod nevylúčenia sudcu okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Ak   sám   sudca,   voči   ktorému   bola   námietka   vznesená   vyhodnotí   námietku   tak, že táto spočíva v okolnostiach jeho postupu v prejednávanej veci, tak o námietke formálne nerozhoduje a nepredkladá ju. Sudca   ďalej, bez ďalšieho pokračuje v konaní. Účastník konania môže svoje námietky vždy uplatniť prostredníctvom opravných prostriedkov. Podľa názoru   ústavného   súdu   ak   sudca   vec   predloží   nadriadenému   súdu,   je   tento   oprávnený posúdiť, či sa v danom prípade námietka týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Ak dospeje k záveru, že to tak je, môže vybaviť vec aj inak ako rozhodnutím.

Keďže   krajský   súd   zistil,   že   námietka   sa   týka   okolností   spočívajúcich   v postupe sudcu, prípisom vrátil vec okresnému súdu. Z prípisu vyplýva, že námietka bola riadne zapísaná v registri krajského súdu pod sp. zn. 4 NcC 42/2006 [porov. § 164 ods. 3 písm. a) a príloha   1   –   súdne   registre   odvolacej   agendy   -   Vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č. 543/2005   Z. z.   o   Spravovacom   a   kancelárskom   poriadku pre okresné   súdy,   krajské   súdy,   Špeciálny   súd   a   vojenské   súdy   v znení   neskorších predpisov] a vec bola prerokovaná štvrtým senátom, o čom svedčí podpis predsedu senátu na   prípise.   Námietka   nebola   vybavená   len   administratívnym   kancelárskym   spôsobom, ale bola prerokovaná bez meritórneho rozhodnutia.

Ústavný súd pripomína, že neobstojí argumentácia sťažovateľa príkladmi z praxe, ktoré   predložil   na   podporu   svojich   tvrdení.   V ním   uvedených   príkladoch   účastníci nenamietali len okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní, ale vždy aj iné okolnosti (1. advokát   účastníka,   ktorý   namietol   zaujatosť   vystupuje   v procese   proti   starej   matke sudcu,   2.   účastník   namietal   voči   všetkým   sudcom   okresného   súdu,   že „... dochádza k manipulácii a klientelizmu, ako aj k zneužitiu detí. Konajúca sudkyňa podľa jeho názoru pokračuje   v intrigách   jej   predchodcov   a je   zaujatá   voči   jeho   osobe,   čoho   dôkazom je skutočnosť, že sa už 9 rokov domáha súdnej úpravy styku s mal. deťmi“). Z toho dôvodu bolo podľa nadriadeného súdu potrebné, aby sa týmito námietkami zaoberal meritórne.

Iba   predloženie   veci   nadriadenému   súdu   nemôže   bez   ďalšieho   zakladať   jeho povinnosti o nej rozhodnúť. Podľa ústavného súdu nemožno vec interpretovať tak, že sudca pozná   právo,   a teda   jeho   rozhodnutie   predložiť   vec   nadriadenému   súdu   je   záväzné pre nadriadený   súd.   Zhodnotenie   skutkových   okolností   o tom,   či   ide   o postup   sudcu v konaní alebo nie, patrí tak sudcovi, ako aj nadriadenému súdu. V konečnom dôsledku však rozhoduje nadriadený súd, ktorý ak zistí, že ide o okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní, nerozhoduje už meritórne o jeho vylúčení alebo nevylúčení. To vyplýva z osobitosti   inštitútu   nepredkladania   veci,   ktorého   účelom,   ako   už   bolo   uvedené, je plynulosť konania. Ak by mal nadriadený súd v každom prípade posudzovať meritórne nezaujatosť, tak by bol účel tohto inštitútu popretý.

Skutočnosť,   že   nadriadený   súd   v danej   veci   nerozhodol   meritórnym   uznesením, nemohla   mať   podľa   názoru   ústavného   súdu   priamu   súvislosť   s možným   porušením sťažovateľovho práva na nestranného sudcu.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   uznesenia   ústavný   súd   poznamenáva,   že   podľa poznatkov zo súdnej praxe niektoré nadriadené súdy o vrátení veci rozhodujú v takýchto prípadoch   uznesením.   Takéto   uznesenie   sa   však   nezaoberá   meritom   (teda   nerozhoduje sa ním o vylúčení, resp. nevylúčení vec prejednávajúceho sudcu), ale sa ním len konštatuje, že vec nemala byť predložená nadriadenému súdu, a preto sa vracia súdu prvého stupňa. Voľba spôsobu komunikovania medzi všeobecnými súdmi vo vzťahu k § 15a ods. 5 OSP je na   všeobecných   súdoch.   Ak   nadriadený   súd   zvolí   formu   uznesenia,   volí   formálnejší spôsob   vybavenia   veci,   ako   je   vybavenie   prípisom.   Preto   ak   nadriadený   súd   dospeje k záveru,   že námietka   sa   týka   len   okolností,   ktoré   spočívajú   v postupe   sudcu   a vec mu nemala byť predložená, tak forma vybavenia veci (uznesenie alebo vrátenie prípisom) nemá žiaden   ústavno-právny   rozmer   a   ústavnoprávnu   relevanciu   vo   vzťahu   k namietajúcemu účastníkovi.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že z ústavného hľadiska je podstatné, že sa krajský súd vecou riadne zaoberal a vybavil ju v súlade so zákonnými a ústavnými limitmi, nezasahujúc tým do základných práv sťažovateľa. Právo na nestranného sudcu nemohlo byť z tohto dôvodu porušené tak, ako to namieta sťažovateľ.

Z dôvodov, ktoré boli uvedené, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne   neopodstatnenú   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2007