znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 74/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Karola Ponického, bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., K., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA-4E 216/2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Karola Ponického   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2005 doručená sťažnosť Ing. Karola Ponického (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA-4E 216/2002.

Sťažovateľ uviedol, že je účastníkom označeného konania (v procesnom postavení oprávneného),   ktoré   je   vedené   od   roku   2002.   Podľa   neho   dochádza   v   tomto   konaní k prieťahom, pričom poukazuje na to, „... že vec nie je tak právne zložitá, aby ju bolo potrebné riešiť v tak dlhom časovom slede. (...) Dôvody nekonania súdu nepoznám. Vinou postupu súdu sa ocitám v dlhoročnej právnej neistote. S poukazom na vyššie ozrejmený stav postrádam právnu ochranu garantovanú Ústavou SR. Dlhodobo žijem v právnej neistote. Celá záležitosť ma dlhodobo zaťažuje, som z nej nervózny. Ku dňu podania tejto sťažnosti som   vynaložil   nemalé   finančné   prostriedky   na bránenie   práva   (Cestovné   výlohy,   súdne poplatky, advokátske poplatky, telefónne účty, poštovné, strata času atď.). Súdne konanie generálne rozporuje zásadu hospodárnosti súdneho procesu. Vinou neriešenia spomínanej causy   sústavne   žijem   v   strese,   čo   sa   negatívne   prejavuje   na   mojom   zdravotnom   stave a na zhoršení medziľudských vzťahov   v mojej   rodine.   Trpí   tým kvalita   môjho   osobného života. Z vyššie uvedených dôvodov uplatňujem aj nárok finančnej satisfakcie.

Celú   záležitosť   som   sa   pokúšal   riešiť   sťažnosťou   adresovanou   predsedovi označeného súdu. (...) Predseda označeného súdu vo svojej odpovedi na sťažnosť vo veci RA-4E 216/2002 sťažnosť prakticky uznal, že vo veci boli spôsobené prieťahy v konaní“.

Z   uvedených   dôvodov   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že:

„1. Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   SR   a právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní sp. zn. RA-4E 216/2002 vedenom na Okresnom súde v Rimavskej Sobote porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   v Rimavskej   Sobote   prikazuje,   aby   v konaní   sp.   zn.   RA-4E 216/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   Sk   75.000,-   slovom sedemdesiat   päť   tisíc   korún   slovenských,   ktoré   je   porušiteľ   práva   povinný   zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu SR k rukám sťažovateľa.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa vo výške vyčísleného osobitným podaním.“

II.

Z pripojenej dokumentácie a z vyžiadaného spisu Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. RA 4E 216/2002 vyplynulo, že sťažovateľ podal 11. júna 2002 Okresnému súdu Rožňava „Žalobný návrh na výkon rozhodnutia o vydanie veci“.

Z   dôvodu,   že   sťažovateľ   uvedený   návrh   podal   na   miestne   nepríslušnom   súde, postúpil tento súd vec bezodkladne Okresnému súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“), ktorému bol doručený 13. júna 2002.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   28.   júna   2002   mu   sťažovateľ   oznámil,   že od 1. júla   2002   sa   bude   dlhodobo   zdržiavať   mimo   územia   Slovenskej   republiky a že frekvenciu jeho návratov do miesta trvalého bydliska odhaduje asi na 1-krát mesačne. Ďalej   v   spomínanom   liste   uviedol,   že   okrem „... neplnoletých   detí   nemám   v   Košiciach žiadnu   dôveryhodnú   osobu,   ktorú   by   mohol   poveriť   preberaním   mojej   korešpondencie. Pre insolventnosť   si   nemôžem   dovoliť   zaplatiť   advokáta   ani   komerčného   právnika. Na základe horeuvedeného Vás žiadam, aby ste aktuálne situácii prispôsobili komunikáciu a spôsob korešpondencie s mojou osobou. Prehlasujem, že mám záujem horeuvedenú vec vysporiadať za mojej osobnej účasti“.

Keďže   sťažovateľ   nezaplatil   pri   podaní   návrhu   súdny   poplatok,   okresný   súd   ho vyzval uznesením sp. zn. 4 E 216/02 zo 16. augusta 2002, aby tak urobil v lehote ôsmich dní. Citovaným uznesením ho zároveň s poukazom na ustanovenie § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vyzval, aby svoj návrh špecifikoval, keďže v ňom nie je konkrétne uvedené, vydania ktorých vecí sa domáha, a tiež, aby ho doplnil o potrebný počet rovnopisov.

V nadväznosti na uznesenie okresného súdu zo 16. augusta 2002 požiadal sťažovateľ podaním   z 9. septembra   2002   (ktoré   v zmysle   jeho   obsahu   označil   ako   odvolanie) s poukazom na svoju nepriaznivú sociálnu situáciu o oslobodenie od súdnych poplatkov. Vo vzťahu   k   požiadavke   špecifikácie   nárokov   sťažovateľ   v   uvedenom   podaní   uviedol, že nároky, ktorých sa svojím návrhom v tomto konaní domáha, sú podľa neho dostatočne konkrétne a odôvodnené.

Od 13. septembra 2002 (keď bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa z 9. septembra 2002) bol ďalší úkon vo veci urobený až takmer po devätnástich mesiacoch (30. marca 2004). Išlo o dožiadanie adresované Obvodnému oddeleniu Policajného zboru Košice IV (ďalej len „obvodné oddelenie“), ktorým ho okresný súd požiadal o doručenie zásielky   sťažovateľovi,   a   to   listu   a   tlačiva   o   osobných,   zárobkových   a   majetkových pomeroch na účely žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Na dožiadanie okresného súdu   z 30.   marca 2004 odpovedalo obvodné oddelenie 11. júna 2004 a uviedlo, že sa sťažovateľovi na adrese jeho trvalého pobytu zásielku doručiť nepodarilo („nikto neotváral“), a preto bola vrátená okresnému súdu.

Dňa 10. mája 2004 okresný súd požiadal Register obyvateľov Slovenskej republiky Banská Bystrica (ďalej len „register“) o oznámenie miesta trvalého pobytu sťažovateľa. Podľa oznámenia registra zo 14. mája 2004 k zmene miesta trvalého pobytu sťažovateľa nedošlo.

Dňa 23. júna 2004 okresný súd zisťoval údaje o pobyte sťažovateľa prostredníctvom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, ktorý mu však listom z 8. júla 2005 oznámil, že mu toho času jeho trvalý pobyt nie je známy.

Podľa § 15 ods. 2 písm. j) zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku   štátu,   práv   a   povinností   z   pracovnoprávnych   vzťahov   a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných právnych vzťahov a práv a povinností z osobitných vzťahov k štátu prešla k   1.   januáru   2005   z   okresného   súdu   na   Okresný   súd   Rimavská   Sobota.   Na   základe citovaného   zákona   vec   sťažovateľa   pôvodne   vedená   na okresnom   súde   pod   sp. zn. 4 E 216/2002 je od 1. januára 2005 vedená na Okresnom súde Rimavská Sobota, a to pod sp. zn. RA-4E 216/2002.

V   podaní   doručenom   Okresnému   súdu   Rimavská   Sobota   7. januára 2005 adresovanom   okresnému   súdu,   označenom   ako „Sťažnosť“ sťažovateľ   okrem   iného uviedol: „Exekučné konanie je vedené od roku 2002 a aj napriek dlhodobejšiemu časovému odstupu nie je dodnes právoplatne ukončené a môj nárok nie je vymožený. Ja sa vinou postupu súdu ocitám v dlhodobej právnej neistote. S poukazom na vyššie uvedený skutkový stav Vás žiadam, aby ste vo veci zjednali patričnú nápravu.“

Na sťažnosť sťažovateľa na postup okresného súdu vo veci jeho návrhu na výkon rozhodnutia odpovedala predsedníčka Okresného súdu Rimavská Sobota 18. januára 2005 a okrem iného uviedla: „Tlačivo na oslobodenie od súdnych poplatkov Vám nebolo možné doručiť, nakoľko ste Okresnému súdu v Revúcej síce oznámili, že sa dlhodobo nebudete zdržiavať v mieste trvalého bydliska, ale neoznámili ste adresu, na ktorú by Vám bolo možné doručovať písomnosti. Súd ďalej robil úkony týkajúce sa miesta Vášho bydliska, avšak   bezúspešne.   Keďže   Vaša   sťažnosť   bola   adresovaná   z K.,   J. 5,   Okresný   súd v Rimavskej Sobote bude vo veci ďalej konať a písomnosti Vám bude zasielať na uvedenú adresu.“

III.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Výkon   rozhodnutia   podľa   VI.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Preto aj vo veci výkonu rozhodnutia má účastník konania (oprávnený aj povinný) základné právo   na konanie bez zbytočných   prieťahov,   ktoré mu zaručuje čl.   48 ods.   2 ústavy. Konaním bez zbytočných prieťahov vo veci výkonu rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho poriadku je taký postup všeobecného súdu, ktorým sa postupne odstraňuje stav právnej   neistoty   účastníkov   konania,   a   to   predovšetkým   včasným   nariadením   výkonu rozhodnutia   (§   261   až   266   OSP)   a   nadväzne   na   to   aj   prejednaním   a   rozhodovaním o návrhoch a žiadostiach účastníkov konania, ktoré VI. časť Občianskeho súdneho poriadku predvída a upravuje.

Z chronologického prehľadu napadnutého konania uvedeného v čl. II tohto uznesenia vyplýva, že okresný súd bol v právnej veci sťažovateľa nečinný v období od 13. septembra 2002 (keď mu bolo doručené podanie sťažovateľa z 9. septembra 2002) do 30. marca 2004 (dožiadanie   obvodného   oddelenia   na   doručenie   zásielky   sťažovateľovi).   Toto   obdobie nadväzuje na podanie sťažovateľa z 10. júna 2002, ktorým okresnému súdu oznámil, že sa bude   dlhodobo   zdržiavať   mimo   územia   Slovenskej   republiky,   a   zároveň   požiadal,   aby okresný súd vzhľadom na uvedené prispôsobil komunikáciu a spôsob korešpondencie s ním uvedenej   situácii   z dôvodu,   že   má   záujem   predmetnú   vec   vysporiadať   za   jeho   osobnej účasti.   Uvedené   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   predstavuje   prieťahy   v   trvaní presahujúcom 18 mesiacov.

V ďalšom období bol už procesný postup okresného súdu plynulý, keď sa opakovane pokúšal doručiť zásielku sťažovateľovi a zisťoval dostupnými prostriedkami jeho pobyt, hoci neúspešne.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   v   danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie pred ním.

Zo   skutkových   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   svojím   správaním výrazne prispel k spomaleniu postupu okresného súdu najmä tým, že od 9. septembra 2002 (žiadosť   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov)   prestal   vyvíjať   v   napadnutom   konaní akúkoľvek aktivitu a nezaujímal sa o ďalší priebeh konania. Hoci sťažovateľ v júni 2002 okresnému   súdu   oznámil,   že   od 1. júla   2002   sa   bude   dlhodobo   zdržiavať   v   zahraničí, neuviedol adresu, na ktorú mu bude možné doručovať písomnosti. V nasledujúcom období až do podania sťažnosti doručenej Okresnému súdu Rimavská Sobota (podanej na poštu 3. januára 2005)   sťažovateľ   neprejavil   žiadnu   iniciatívu   vo   vzťahu   k okresnému   súdu (najmä   pokiaľ   ide   o oznámenie aktuálnych   údajov   týkajúcich   sa   možnosti   komunikácie s ním) zameranú na urýchlenie konania a nedožadoval sa prostriedkami zverenými štátnej správe súdu nápravy postupu v konaní.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní [(podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a   o   voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe sudov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) účinného v relevantnom čase v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb.   o   súdoch   a   sudcoch   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch a sudcoch“)] je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou.   Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže, že   účinne využil   označené právne prostriedky   podľa   zákona o štátnej   správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch zásadne považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných   práv,   ktoré   súvisia so základným právom   na súdnu   ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov   (napr.   IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť   takého   právneho prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje   aj   znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   ako   aj   zo spisu   Okresného   súdu Rimavská   Sobota   sp.   zn.   RA-4E 216/2002   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   využitie právneho   prostriedku,   na   uplatnenie   ktorého   mal   sťažovateľ   právo   podľa   citovaných ustanovení zákona o štátnej správe súdov a zákona o súdoch a sudcoch jeden mesiac pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   nepredstavuje   dostatočný   časový   priestor na poskytnutie možnosti napadnutému všeobecnému súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   nečinnosťou   okresného   súdu.   Ústavný   súd   zastáva   stanovisko, že predmetná sťažnosť bola v okolnostiach prípadu zo strany sťažovateľa iba formálnym úkonom,   ktorému   nemožno   pripísať účinky, ktoré   by inak takáto sťažnosť   mohla mať, ak by predsedníčka   okresného   súdu   dostala   primeranú   lehotu   na   prijatie   opatrení   proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní (m. m. IV. ÚS 278/04).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že hoci sťažovateľ podal pred tým, než sa obrátil na ústavný súd, sťažnosť podľa zákona o štátnej správe súdov a zákona o súdoch a sudcoch, takéto formálne využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažovateľom aj so zreteľom na komplexné zhodnotenie jeho správania ako účastníka konania, najmä na obsah jeho citovaného listu z júna 2002, nemožno   považovať   za   efektívny   postup,   ktorý   by   predstavoval   splnenie   podmienky prípustnosti sťažnosti podľa označeného ustanovenia zákona o ústavnom súde. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorého je oprávnený podľa osobitných   predpisov   bolo   bezúspešné   a   neprinieslo   ním   sledovaný   cieľ,   ani   k záveru, že napriek   jeho   využitiu   predsedníčka   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   primerane nereagovala a nevyužila príležitosť, aby sama urobila nápravu a odstránila protiprávny stav zapríčinený nečinnosťou okresného súdu.

Preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2005