znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 74/02-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2003 v konaní o sťažnosti   MUDr.   D.   B.,   L.,   zastúpenej   advokátkou   Mgr.   V.   H.,   L.,   ktorou   namieta porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu vo Zvolene vo veci vedenej pod sp. zn. D 1213/92, za účasti Okresného súdu vo Zvolene, na neverejnom zasadnutí takto

r o z h o d o l:

1. Základné právo MUDr. D. B. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   vo   Zvolene   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. D 1213/92   p o r u š e n é   b o l o.

2.   MUDr.   D.   B.   p   r   i   z   n   á   v   a   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (slovom Jedenstotisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd vo Zvolene   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresnému súdu vo Zvolene   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. D 1213/92 konal bez zbytočných prieťahov.

4.   Okresný   súd   vo   Zvolene   j   e   p   o   v   i   n   n   ý   uhradiť   MUDr.   D.   B. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 12 398 Sk (slovom Dvanásťtisíctristodeväťdesiatosem slovenských korún) na účet advokátky Mgr. V. H., L.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 26. novembra 2002 sp. zn. IV. ÚS 74/02 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. D. B., L., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. V. H., L., v časti, ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   vo   Zvolene   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo   veci vedenej pod sp. zn. D 1213/92.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

„Dedičská   vec   po   nebohom   M.   B.   napadla   na   Okresnom   súde vo Zvolene 20. 5. 1992.

Až (s odstupom takmer desiatich mesiacov) 8. 3. 1993 bola vec podľa rozvrhu práce zverená notárke JUDr. D. H. 12. 9. 1994 (s odstupom dvoch rokov a troch mesiacov od nápadu   veci)   oznámila   Notárska   komora   SR   ako   odpoveď   na   sťažnosť MUDr.   B.   zo   dňa   15.   7.   1994   na   nečinnosť   notárky,   že   vo   veci   doteraz   pojednávanie vytýčené nebolo z dôvodu, že notárka ešte nemá k dispozícii všetky listinné podklady. O tieto podklady požiadala až v júni 1994 KÚ správu katastra L.“

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   nakoľko   sa   v dedičskej   veci   po   poručiteľovi (jej otcovi) stále nekonalo, obrátila sa znovu na Notársku komoru Slovenskej republiky, a to listom z 3. apríla 1995. Notárska komora Slovenskej republiky zdôvodnila nečinnosť notárky tým, že stále nemá k dispozícii jedno dedičské rozhodnutie, ktoré jej sťažovateľka nadväzne na to (na základe jej žiadosti z 19. apríla 1995) bezodkladne doručila.

V súvislosti   s tým   poukazuje   sťažovateľka   na   ustanovenie   §   175zb   Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   podľa   ktorého   môže   súd   odňať   vec   poverenému notárovi, ak napriek predchádzajúcemu upozorneniu spôsobí zbytočné prieťahy v súdnom konaní, a vyčíta okresnému súdu, že nepostupoval podľa citovaného ustanovenia. Takýto postoj   okresného   súdu   podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   spôsobil,   že   stratila   voči   nemu dôveru, a z toho dôvodu 20. novembra 1995 podala Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   návrh   na   vylúčenie   sudcov   okresného   súdu   z prejednávania a rozhodovania   v predmetnej   dedičskej   veci.   Krajský   súd   však   uznesením   sp.   zn. 13 Nc 13/96 z 12. marca 1996 rozhodol, že sudcovia okresného súdu nie sú v tejto dedičskej veci vylúčení.

Vzhľadom na to, že sa vo veci aj naďalej nekonalo, požiadala sťažovateľka listom zo 4. júna 1997 krajský súd o nariadenie pojednávania.

Napokon 31. októbra 1997 vydala súdna komisárka osvedčenie o dedičstve, proti ktorému podala sťažovateľka 11. novembra 1997 „odvolanie“ z dôvodu, že do dedičstva nebol   zahrnutý   všetok   poručiteľov   majetok.   Dňa   9.   januára   1998   oznámil   okresný   súd všetkým   účastníkom   konania,   že   osvedčenie   o dedičstve   sp.   zn.   D   1213/92   nadobudlo právoplatnosť 16. novembra 1992 (ide o chybu v písaní, správny dátum je 16. november 1997),   pretože   nikto   z účastníkov   nepožiadal   o pokračovanie   v dedičskom   konaní a „odvolanie“ sťažovateľky nespĺňalo formálne náležitosti opravného prostriedku.

Ďalším krokom sťažovateľky v tejto veci bol „návrh na obnovu dedičského konania“, ktorý podala 19. februára 1999. Tento návrh okresný súd 20. apríla 1999 zamietol. Proti rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľka odvolala na krajskom súde, ktorý uznesením sp. zn. 13 Co 239/99 zo 17. augusta 1999 zrušil uznesenie okresného súdu, ktorým bol zamietnutý jej návrh na obnovu konania, a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

S uznesením krajského súdu však nesúhlasil spoludedič JUDr. J. H., a preto proti nemu   podal   dovolanie   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky.   Uznesením   sp.   zn. 1 Cdo 63/00 z 12. decembra 2000 Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedené dovolanie odmietol.

Následne sťažovateľka „požiadala o prikázanie veci inému súdu“ s tým, že zároveň vzniesla námietku predpojatosti voči všetkým sudcom okresného súdu, ako aj voči všetkým notárom pôsobiacim v jeho obvode.

Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   13   Nc   500/01   z 12.   novembra   2001   boli z prejednávania   a rozhodovania   v označenej   dedičskej   veci   vylúčení   piati   sudcovia okresného   súdu.   Toto   rozhodnutie   bolo   doručené   právnej   zástupkyni   sťažovateľky až 25. júna 2002.

Vážne porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vidí sťažovateľka „v tomto   postupe   súdu,   ktorý   za   desať   rokov   nie   je   schopný   prejednať dedičskú vec a každý úkon urobí až na jej písomnú výzvu alebo dotaz“.

Na   základe   toho   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejedanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   zároveň   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané aj   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk, ako aj úhrada trov konania. Doplňujúcim podaním z 10.   februára   2003   zvýšila   sumu,   ktorú   žiada   priznať   z titulu   primeraného   finančného zadosťučinenia,   na   200   000   Sk   poukazujúc   na „dĺžku   prejednávanej   veci   a jej   mnohú a dlhoročnú korešpondenciu a úsilie o jej právoplatné skončenie“.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa ústavný súd podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde 17. decembra 2002 obrátil na predsedníčku okresného súdu so žiadosťou o vyjadrenie k prijatej sťažnosti.

Vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu k prijatej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 16. januára 2002 sa uvádza:

„Celý obsah spisu D 1213/92 potvrdzuje prácu súdnej komisárky a sudcu, ktorému vec bola pridelená na konanie a rozhodnutie. Podaná sťažnosť MUDr. B. a ňou popísané jednotlivé úkony nie vždy presne dokumentujú prácu s. komisárky a sudcu. Pokladám preto za potrebné poukázať na postupnosť aj keď nie všetkých, ale podstatných úkonov.

Úmrtný   list   M.   B.   bol   doručený   ešte   Štátnemu   notárstvu   vo   Z. 22. 5. 1992. Dňa 15. 6. 1992 bola spísaná pracovníkom notárstva zápisnica o predbežnom šetrení kde bola spísaná aj poľnohospodárska pôda – v rôznych katastrálnych územiach. Dňa 11. 9. 1992 štátna notárka žiada o výpis pozemkovej knihy – presne označuje čísla jednotlivých vložiek. Časť výpisov bola doručená 8. 10. 1992.

K   1.   1.   1993   agenda   dedičského   práva   prechádza   na   Okresný   súd   Zvolen. Pri vysokom počte prebraných vecí už dňa 1. 3. 1993 je vec pridelená súdnej komisárke – JUDR. H. Notárka 22. 3. 1993 žiada znovu o doplnenie výpisov – Správu katastra L., identifikácia je spracovaná 17. 06. 1993. Nakoľko na prvú žiadosť nebol doručený výpis katastrálneho   územia   B.–   žiada   ho   znovu,   je   spracovaný 28. 10. 1994, predložený notárke, ktorá spracováva prepočet výmery pozemkov. Na výzvu notárky   dedička   MUDr.   B.   8.   5.   1995   doplňuje   požadované   listinné   dôkazy (D-rozhodnutia, znal. posudok na dom), stále chýba znalecký posudok na motor. vozidlo, ktoré je predmetom dedičstva.

Dňa 22. 8. 1995 – dedič – JUDr. H. oznamuje, že bol podaný na OS Lučenec návrh na   určenie   vlastníckeho   práva   v   prospech   poručiteľa   –   k   nehnuteľnosti,   ktorej   je spoluvlastníkom, žiada aby sa v dedičskom konaní pokračovalo až po právoplatnosti tohto konania. Kópiu právoplatného rozsudku OS R. Sobota – 7 C 144/95 predložil 12. 1. 1996 a požiadal o pojatie nehnuteľnosti do súpisu aktív po poručiteľovi.

Dňom   3.   1.   1996   podáva   MUDr.   B.   námietku   predpojatosti   notárky   a   celého okresného súdu. Po vyjadrení všetkých sudcov je spis predložený nadriadenému súdu – vrátený 22. 3. 1996, sudcovia nie sú vylúčení, pričom rozhodnutie preds. súdu o vylúčení notárky   je   irelevantné.   Krajský   súd   poukazuje   na   právo   účastníka   konania   žiadať o   delegovanie   veci   a   upravuje   ďalší   postup   súdu.   Konštatujem,   že   toto   uznesenie 13 Nc 13/96 zo dňa 12. 3. 1996 sudca opomenul doručiť účastníkom konania, je doručené pri sledovaní veci preds. súdu.

Spis bol 16. 5. 1996 vrátený notárke, tá žiada na základe rozsudku 7 C 144/95 o výpis listu vlastníctva – spracované 18. 7. 1996. Obsah spisu dokumentuje úkony notárky smerujúce   k   získaniu   znaleckého   posudku   na   auto,   doplnenia   dedičských   rozhodnutí, posledné podanie MUDr. B.– 21. 4. 1997, 22. 5. 1997. Vo veci bolo 31. 10. 1997 vydané osvedčenie   za   účasti   účastníkov konania,   ktorí   ho vzali   na   vedomie,   vrátane poučenia, prevzali. Osvedčenie nadobudlo právoplatnosť 16. 11. 1997.

MUDr. B. dňa 12. 11. 1997 podala proti osvedčeniu odvolanie, účastníci konania sa k nemu vyjadrili 20. 11. 1997, sudca dňa 9. 1. 1998 oznamuje účastníkom konania, že osvedčenie   nadobudlo   právoplatnosť,   dňa   24.   3.   1998   je   vydané   rozhodnutie o poplatkoch.

Dňa   20.   4.   1998   podáva   MUDr.   B.   sťažnosť   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu námietku   predpojatosti   notárky,   spis   je   predložený   notárke,   ktorá   po   doplnení   údajov 24. 6. 1998 vydáva opravné osvedčenie, ktoré nadobúda právoplatnosť 25. 9. 1998. Sudca 21. 10. 1998 rozhoduje o nevylúčení notárky. Na podanie MUDr. B. k rukám preds. súdu 24.   9.   1998   –   po   vyjadrení   notárky   a   sudcu   je   jej   oznámený   stav   konania 4. 1. 1999.

Dňom   25.   2.   1999   podáva   MUDr.   B.   návrh   na   obnovu   konania   vo   veci D 1213/92, účastníci sa k nemu vyjadrujú 23. 3. 1999. Sudca rozhodol po uhradení súdneho poplatku   20.   4.   1999,   návrh   zamietol.   Dňa   11.   5.   1999   bolo   podané   odvolanie,   spis predložený nadriadenému súdu – uznesením 13 Co 239/99-212 sa vec vracia na ďalšie konanie okresnému súdu, spis vrátený 26. 8. 1999 – doručované uznesenie účastníkom konania.

Dňa 28. 9. 1999 účastník konania JUDr. H. predkladá dovolanie na NS SR proti uzneseniu Kraj. súdu B. Bystrica – 13 Co 239/99-212. Po doručení účastníkom konania spis je   predložený   NS   SR   –   13.   1.   2000.   NS   SR   vracia   spis   bez   vybavenia 23. 6. 2000, nakoľko neboli pripojené 2 doručenky. Spis opakovane predložený 29. 6. 2000. NS SR uznesením 1 Cdo 63/2000 zo dňa 12. 12. 2000 odmietol dovolanie. Rozhodnutie bolo doručené účastníkom konania a 4. 4. 2001 sudca vracia spis notárke na konanie v zmysle právneho   záveru   krajského   súdu.   Dňa   26.   4.   2001   MUDr.   B.   predkladá   návrh na prikázanie veci inému súdu – namieta zaujatosť všetkých sudcov OS Zvolen a všetkých notárov, pôsobiacich v obvode OS Zvolen. Sudca žiada 20. 6. 2001 o presné špecifikovanie dôvodov pre prikázanie veci inému súdu. Dňa 24. 9. 2001 sa sudca vo veci vyjadruje, žiada o vyjadrenie 7 notárov, sudcov OS Zvolen. Dňa 26. 9. 2001 nám Kraj. súd B. Bystrica odstupuje vyjadrenie advokátky, ktorá prevzala zastúpenie MUDr. B., doplnenie dôvodov vylúčenia sudcov a delegovania veci. Notári sa vyjadrili v období 5. 10. – 11. 10. 2001. Krajský   súd   uznesením   13   Nc   500/2001–263   dňa   22.   10.   2001   rozhodol   o   vylúčení 5-tich sudcov. Sudca, ktorému vec bola pridelená sa dňa 21. 1. 2002 vyjadruje s poukazom na § 15 ods. 1 O. s. p. – súhlasí s vylúčením pri rozhodovaní vo veci. Vyjadrujú sa aj ďalší sudcovia   a   vec   je   18.   2.   2002   znovu   predložená   nadriadenému   súdu.   Ten   rozhoduje, že sudca D. M. nie je vylúčený z prejednania veci. Spis sa vrátil 12. 3. 2002. Po doručení bola   zaslaná   výzva   na   právnu   zástupkyňu   MUDr.   B.,   aby   oznámila,   či   ostatní   dedičia súhlasia   s   prikázaním   veci   z   dôvodu   vhodnosti,   odpoveď   bola   doručená   4.   10.   2002, účastníci sa vyjadrili 13. 11. 2002 – s tým, že s prikázaním veci súhlas nevyslovili. Vec sa nachádza u sudcu na ďalšie konanie.

S poukazom na úkony, ktoré boli postupne vo veci vykonané do rozhodnutia súdu zo   dňa   31.   10.   1997   a   následne,   podania   sťažovateľky,   ktoré   si   vyžiadali   postupné vyjadrenie   sudcov   a   notárov   a   predkladanie   veci   nadriadenému   súdu   máme   zato,   že v konaní OS Zvolen D 1213/92 nedošlo k porušeniu práva sťažovateľky MUDr. D. B. tak, ako to má na zreteli ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu zaujala 7. marca 2003 právna zástupkyňa sťažovateľky nasledujúce stanovisko:

«Konštatovaniu pani predsedníčky, „že celý obsah spisu D 1213/92 potvrdzuje prácu súdnej   komisárky   a   sudcu“,   by   sme   radi   oponovali   skutočnosťou,   že   samotným prerokovaním veci na súde alebo inom orgáne sa právna neistota sťažovateľky neodstránila a to ani faktom, že súdny komisár, či súd vo veci vykonal mnoho úkonov.

Vo veci sťažovateľky právna neistota trvá prakticky od smrti jej otca až do dnešného dňa, čo je už viac ako 10 rokov.»

Ďalej cituje judikatúru ústavného súdu, o ktorú opiera svoju argumentáciu, a tvrdí, že „Zhromažďovanie   podkladov   k dedičskému   konaniu   trvalo   súdnej   komisárke od 22. 5. 1992 do 22. 5. 1997.

Z toho   obdobia   len   na   4   mesiace   požiadal   JUDr.   H.–   účastník   konania   o jeho prerušenie   do   právoplatného   skončenia   konania   o   určenie   vlastníckeho   práva   (žiadal 22. 8. 1995, právoplatný rozsudok doložil 12. 1. 1996) bez toho, že bolo o prerušení vydané uznesenie a doručené sťažovateľke ako účastníčke konania“.

Na základe toho vyslovuje názor, že konanie súdnej komisárky i okresného súdu vykazuje   známky   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a tým   došlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania, ich zástupcov a verejnosti len na základe obsahu sťažnosti a dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   ústavný   súd   zistil   nasledovný priebeh   konania   v predmetnej   veci   od   22.   mája   1992,   keď   bolo   bývalému   Štátnemu notárstvu vo Zvolene (ďalej len „štátne notárstvo“) doručené oznámenie o úmrtí poručiteľa, do   15.   januára   2003,   keď   bol   ústavnému   súdu   doručený   spis   okresného   súdu   sp.   zn. D 1213/92.

Dňa 15. júna 1992 bola na štátnom notárstve spísaná s dcérou poručiteľa B. H., rod. B.,   zápisnica   o predbežnom   vyšetrení   a   11.   septembra   1992   boli   vyžiadané   výpisy z pozemkovej knihy spolu so žiadosťou o identifikáciu parciel patriacich do dedičstva.

Dňa   28.   septembra   1992   vystavilo   štátne   notárstvo   potvrdenie   o okruhu   dedičov, z ktorého vyplýva, že sťažovateľka je dedičkou po poručiteľovi v jednej polovici.

Požadované výpisy z pozemkovej knihy boli štátnemu notárstvo doručené 8. októbra 1992.

Od 1. januára 1993 prešla dedičská agenda na okresný súd, ktorý 1. marca 1993 poveril notárku JUDr. D. H. vo funkcii súdnej komisárky úkonmi spojenými s dedičským konaním sp. zn. D 1213/92.

Súdna   komisárka   požiadala   22. marca   1993   Správu   katastra   v Lučenci o zaslanie ďalších výpisov z pozemkovej knihy, ako aj o identifikáciu parciel patriacich do dedičstva. Časť požadovaných dokladov bola súdnej komisárke zaslaná 28. mája 1993 a zostávajúca časť 17. júna 1993.

Po uplynutí jedného roka 18. júna 1994 požiadala súdna komisárka Správu katastra v Lučenci o zaslanie ďalších výpisov z pozemkovej knihy, ako aj o identifikáciu príslušných parciel. Zo spisu nie je možné zistiť, kedy boli výpisy doručené súdnej komisárke, ale podľa dátumu na nich boli vyhotovené 28. októbra 1994.

Prípisom   z 19.   apríla   1994   požiadala   súdna   komisárka   sťažovateľku   o zaslanie dedičského rozhodnutia po otcovi poručiteľa a predloženie znaleckého ohodnotenia vecí patriacich do dedičstva, a to osobného motorového vozidla a rodinného domu. Sťažovateľka jej   požadované   doklady   zaslala   8.   mája   1994   s výnimkou   znaleckého   ohodnotenia motorového vozidla, pretože bolo odhlásené z evidencie a nemá od neho k dispozícii žiadne doklady.

Dňa   22.   augusta   1995   požiadal   dedič   JUDr.   J.   H.   súdnu   komisárku,   aby nepojednávala   v dedičskej   veci   skôr,   než   bude   ukončené   konanie   na   Okresnom   súde v Rimavskej Sobote o určenie vecí patriacich do dedičstva po poručiteľovi. Právoplatný rozsudok Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 7 C 144/95 v tejto veci bol doručený súdnej komisárke 12. januára 1996.

Rozhodnutím   predsedníčky   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr.   2108/95,   Spr.   2101/96 z 30.   januára   1996   bola   notárka   JUDr.   D.   H.   vylúčená   z úkonov   súdneho   komisára v dedičskej   veci   po   poručiteľovi   M.   B.   na   základe   námietky   sťažovateľky   z dôvodu predpojatosti a prieťahov v konaní. Na základe toho vrátila súdna komisárka 8. februára 1996 spis okresnému súdu.

Krajský súd rozhodol 12. marca 1996 uznesením sp. zn. 13 Nc 13/96, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. D 1213/92. Toto rozhodnutie   bolo   doručené   okresnému   súdu   22.   marca   1996,   ale   sťažovateľke až 4. decembra 1996 na základe jej urgencie.

Dňa 5. decembra 1996 zaslal okresný súd dedičský spis sp. zn. D 1213/92 opäť notárke   JUDr.   D.   H.   na   ďalšie   konanie   odvolávajúc sa   na   vyššie   citované   rozhodnutie krajského súdu s tým, že predchádzajúce rozhodnutie predsedníčky súdu o jej vylúčení je irelevantné.

Listom zo 7. februára 1997 oznámil spoludedič JUDr. J. H. súdnej komisárke, že motorové vozidlo, na ktoré je potrebné vyhotoviť znalecké ocenenie, sa nachádza v dome po poručiteľovi a prístup k nemu má iba sťažovateľka.

Prípisom z 3. apríla 1997 požiadala predsedníčka okresného súdu súdnu komisárku o zapožičanie   dedičského   spisu   za   účelom   riešenia   sťažnosti   sťažovateľky   na   prieťahy v konaní podanej krajskému súdu.

Dňa   12.   mája   1997   vyzvala   súdna   komisárka   dediča   JUDr.   J.   H. na predloženie znaleckého posudku na osobné motorové vozidlo, ktoré má byť zaradené do aktív dedičstva.

V nadväznosti   na   vyššie   uvedený   rozsudok   Okresného   súdu   v Rimavskej   Sobote požiadala   súdna   komisárka   19.   mája   1997   katastrálny   odbor   Okresného   úradu   P. o poskytnutie údajov z katastra nehnuteľností a 10. septembra 1997 zasiela k tejto žiadosti urgenciu.

Vo veci bolo 31. októbra 1997 vydané osvedčenie o dedičstve, proti ktorému podala sťažovateľka 12. novembra 1997 odvolanie.

Dňa   9.   januára   1998   oznámil   okresný   súd   dedičom,   že   osvedčenie   o dedičstve sp.   zn.   D   1213/92   nadobudlo   právoplatnosť 16.   novembra   1992   (ide   o   chybu   v písaní, správny   dátum   je   16.   november   1997)   uvádzajúc,   že   nikto   z účastníkov   nepožiadal o pokračovanie   v dedičskom   konaní   a   „odvolanie“   sťažovateľky   nespĺňalo   formálne náležitosti opravného prostriedku.

Podaním   zo   6.   apríla   1998   doručeným   okresnému   súdu   20.   apríla   1998 sa   sťažovateľka sťažovala na postup súdnej   komisárky   a vzniesla   voči   nej, ako aj voči všetkým sudcom okresného súdu námietku predpojatosti.

Okresný úrad P., katastrálny odbor, vrátil 2. júna 1998 okresnému súdu osvedčenie o dedičstve   z dôvodu   meritórnych   chýb   a   požiadal   o vydanie   opravného   osvedčenia o dedičstve, ktoré súdna komisárka vydala 24. júna 1998.

Podaním   z 21.   septembra   1998   (po   doručení   opravného   uznesenia   o dedičstve) požiadala sťažovateľka opätovne o pokračovanie v dedičskom konaní.

Uznesením   z 21.   októbra   1998   rozhodol   okresný   súd,   že   súdna   komisárka JUDr.   D.   H.   nie   je   vylúčená   z pojednávania   v dedičskej   veci   sp.   zn. D 1213/92.

Dňa 25. februára 1999 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na obnovu dedičského konania sp. zn. D 1213/92. Listom zo 6. apríla 1999 požiadala sťažovateľka okresný súd o bezodkladné nariadenie pojednávania vo veci jej návrhu na obnovu konania.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   D   1213/92   z   20.   apríla   1999   návrh   na   obnovu dedičského   konania   zamietol.   Sťažovateľka   proti   tomuto   uzneseniu   podala   v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. 13 Co 239/99 zo 17. augusta 1999 zrušil uznesenie okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na obnovu dedičského konania, a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Dedič   JUDr.   J.   H.   podal   28.   septembra   1999   cestou   okresného   súdu   dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky proti vyššie uvedenému uzneseniu krajského súdu. Spis bol postúpený dovolaciemu súdu 11. januára 2000.

Dňa 19. júna 2000 vrátil Najvyšší súd Slovenskej republiky spis okresnému súdu s požiadavkou, aby k nemu boli pripojené doručenky dedičov Ing. M. H. a JUDr. J. H. Po opätovnom doručení spisu dovolací súd 12. decembra 2000 uznesením sp. zn. 1 Cdo 63/00 dovolanie JUDr. J. H. proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 13 Co 239/99 zo 17. augusta 1999 odmietol.

Okresný súd predložil 4. apríla 2001 spis v dedičskej veci po poručiteľovi M. B. po vrátení   z Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   súdnej   komisárke JUDr. D. H.

Dňa   23.   apríla   2001   podala   sťažovateľka   krajskému   súdu   návrh   na   prikázanie dedičskej   veci   sp.   zn.   D   1213/92   Okresnému   súdu   v Lučenci,   čo   neskôr   zdôvodnila tvrdením   o priateľských   a   iných   vzťahoch   sudcov   okresného   súdu   a notárov   k dedičovi JUDr. J. H.

Po vyjadrení sudcov okresného súdu a notárov pôsobiacich v jeho obvode k námietke predpojatosti   vznesenej   sťažovateľkou   predložil   okresný   súd   22.   októbra   2001   spis na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 13 Nc 500/01 z 12. novembra 2001 rozhodol, že piati sudcovia okresného súdu sú vylúčení z pojednávania a rozhodovania veci sp. zn. D 1213/92.

Predsedníčka okresného súdu opatrením z 23. januára 2002 rozhodla o pridelení veci sp.   zn.   D   1213/92   na   prejednanie   a rozhodnutie   sudkyni   JUDr.   Ľ.   O.,   ktorá   jej   však 29. januára 2002 oznámila, že sa cíti byť v tejto veci zaujatá.

Dňa 31. januára 2002 rozhodla predsedníčka okresného súdu opatrením o pridelení veci   sp.   zn.   D   1213/92   na   prejednanie   a rozhodnutie   Mgr.   B.   H.   Menovaný   sudca sa však taktiež cítil byť v tejto veci zaujatý.

Predsedníčka   okresného   súdu   predložila   18.   februára   2002   znovu   spis   sp.   zn. D 1213/92 na rozhodnutie v zmysle § 16 ods. 1 OSP krajskému súdu s poukazom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala podaním z 11. septembra 2001 o prikázanie veci inému súdu. V závere sprievodného listu predsedníčka okresného súdu konštatuje, že: „postupom,   ktorý   zvolili   sudcovia   tunajšieho   súdu,   skutočne   už   dochádza   k zbytočným prieťahom vo veci, ide o vec starú, reštančnú.“

Krajský súd uznesením sp. zn. 13 Nc 78/2002 z 26. februára 2002 rozhodol, že sudca D. M. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. D 1213/92.

Okresný súd 13. marca 2002 vyzval notárov v jeho obvode, aby sa vyjadrili, či sú v danej   veci   zaujatí,   a výzvu   zopakoval   5.   júna   2002.   Všetci   notári   odpovedali   v tom zmysle, že sa v danej veci cítia byť zaujatí.

Dňa 25. júna 2002 vyzval okresný súd právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby mu oznámila, či jej klientka a ostatní dedičia súhlasia s postúpením veci inému súdu, a zároveň aby   zdôvodnila,   prečo   žiada   prikázanie   veci   z dôvodu   vhodnosti.   Odpoveď   na   výzvu urgoval okresný súd prípisom z 18. septembra 2002. Stanovisko právnej zástupkyne na túto výzvu bolo okresnému súdu doručené 4. októbra 2002.

Výzvu obsahujúcu požiadavku na zaujatie stanoviska k návrhu na prikázanie veci inému súdu zaslal okresný súd 6. novembra 2001 aj ostatným dedičom, ktorí k návrhu zaujali negatívne stanovisko.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...".

Ústavný   súd   v rámci   svojej   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd (III. ÚS 47/00).

Tento záver vyplýva z ustanovenia § 38 ods. 1 (prvej vety) OSP, podľa ktorého súd poverí notára, aby ako súdny komisár prejednal dedičstvo a v prípadoch, keď sú splnené podmienky uvedené v § 175zca, vydal osvedčenie o dedičstve. Podľa ods. 3 citovaného zákonného   ustanovenia   úkony   notára   podľa   odseku   1   sa   považujú   za   úkony   súdu. Zodpovednosť   všeobecného   súdu   za   efektívny   postup   súdneho   komisára   v dedičskom konaní vyplýva aj z ustanovenia § 175zb ods. 1 OSP, podľa ktorého súd môže odňať vec poverenému notárovi, ak napriek predchádzajúcemu upozorneniu spôsobí zbytočné prieťahy v súdnom   konaní.   Súd   potom   poverí   úkonmi   v konaní   o dedičstve   iného   notára   podľa rozvrhu práce.

V občianskom súdnom konaní je povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov konkretizovaná vo viacerých ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili.   Podľa   §   100   ods.   1   OSP,   len   čo   sa   konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   aj bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Napokon podľa § 114 ods. 1 OSP predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jednom pojednávaní. O prieťahoch v súdnom konaní možno hovoriť vtedy, ak súd   vôbec nevyužije tie   procesné   inštitúty   alebo iné   prostriedky,   účelom   ktorých   je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež „rýchlej ochrany práv účastníkov konania, prípadne ak k ich použitiu siahne vtedy, keď je ich skutočný príspevok (účinok) k dosiahnutiu účelu súdneho   konania   vylúčený   alebo   značne   minimalizovaný“   (I.   ÚS   57/97).   Priznanie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakladá   povinnosť súdu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   základné   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 26/95).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98, II. ÚS 214/02), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“ (I. ÚS 44/99, I. ÚS 70/02, IV. ÚS 68/02).

K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, príp. vykonali rôzne úkony (bez ohľadu   na ich   počet)   a právoplatne nerozhodli   (napr.   I.   ÚS   10/98,   II.   ÚS   64/99, I. ÚS 98/99).

Pri   posudzovaní,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Na základe preskúmania doterajšieho priebehu konania vo veci sp. zn. D 1213/92 pred   okresným   súdom   ústavný   súd   konštatuje,   že   toto   konanie   možno   hodnotiť   ako skutkovo   zložité,   po   právnej   stránke   však   nie   je   zložité.   Rozhodovanie   v danej   veci predstavuje určitý stupeň faktickej zložitosti súvisiaci so zisťovaním okruhu vecí patriacich do dedičstva po poručiteľovi. Vzhľadom na doterajší priebeh konania môže ústavný súd pripísať jeho zdĺhavý priebeh čiastočne aj na vrub náročnosti pri zisťovaní skutkového základu prejednávanej veci (súpis a oceňovanie veci patriacich do aktív dedičstva a rozsah pasív, ako aj rozsah sporných skutočností).

Zároveň však ústavný súd vyjadruje názor, že pri účinnejšom a dôslednejšom postupe okresného súdu, pokiaľ ide o jeho pokyny voči notárke (ako aj notárky poverenej úkonmi v tomto dedičskom konaní), by sa mohlo konanie do značnej miery urýchliť a nemuselo by v ňom dochádzať k zbytočným prieťahom.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv sťažovateľky.

Správanie   účastníka   konania   môže   zbaviť   orgán   verejnej   moci   zodpovednosti za prieťahy v konaní len vtedy, ak dôsledkom   správania účastníka je spomalenie alebo znemožnenie postupu konania.

Zo skutkových zistení ústavného súdu v uvedenej veci takáto skutočnosť nevyplýva. Predsedníčka okresného súdu síce vo vyjadrení k sťažnosti poukazuje na celý rad podaní sťažovateľky,   v ktorých   v doterajšom   priebehu   konania   namietala   prieťahy   v konaní, zaujatosť   sudcov   okresného   súdu   a   notárov   pôsobiacich   v jeho   obvode   a domáhala   sa prikázania veci   inému   súdu,   čo   dáva   do   súvislosti   s tým, že tieto   podania   si   vyžiadali postupné   vyjadrenia   sudcov   a notárov,   ako   aj   predkladanie   veci   nadriadenému   súdu, čo malo zrejme ovplyvniť aj celkovú dĺžku konania. V nadväznosti na to však ústavný súd poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   predĺženie   konania,   ktoré   je dôsledkom   uplatnenia   procesných   práv   účastníkov   konania,   zásadne   nemá   povahu zbytočných prieťahov (II. ÚS 41/97, I. ÚS 15/02, III. ÚS 58/02). Navyše, podľa názoru ústavného   súdu   prieťahy   v konaní,   ktoré   možno   pripísať   správaniu   účastníka   konania, nevylučujú zodpovednosť štátu za to, že o právach účastníka konania sa rozhoduje dlhšie, ako je primerané podľa povahy veci, ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený nečinnosťou orgánu verejnej moci (II. ÚS 14/01). Ústavný súd síce pripúšťa, že k určitým prieťahom v konaní došlo aj v dôsledku celého radu procesných podaní zo strany sťažovateľky, avšak pri zohľadnení doterajšej celkovej dĺžky konania sú tieto prieťahy v podstatnom nepomere voči prieťahom zapríčineným neefektívnymi a nesústredenými úkonmi okresného súdu.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom dedičskom konaní, bol postup samotného okresného súdu vrátane postupu notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve, keďže jeho úkony sú úkonmi súdu, ktorými je možné spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní (III. ÚS 47/00).

Z rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmania obsahu súdneho spisu a doterajšieho priebehu   konania,   vyplýva,   že   v   predmetnej   veci   opakovane   dochádzalo k niekoľkomesačným obdobiam nečinnosti a viacerým neefektívnym úkonom. Konanie je preto ako celok poznačené zbytočnými prieťahmi. Ústavný súd je toho názoru, že postačuje vymedziť   len   jednotlivé   najzávažnejšie   obdobia   nečinnosti,   resp.   činnosti,   ktoré   možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Zbytočnými   prieťahmi   je   poznačené   obdobie   od   22.   marca   1993,   keď   súdna komisárka   požiadala   Správu   katastra   v L.   o zaslanie   výpisov   z pozemkovej   knihy a identifikáciu parciel, až do 18. júna 1994, keď požiadala ten istý orgán o poskytnutie ďalších údajov z katastra nehnuteľností.

Ďalší úkon vo veci nasledoval až po viac než ôsmich mesiacoch, a to 19. apríla 1995, keď súdna komisárka žiadala sťažovateľku o predloženie znaleckého posudku na osobné motorové vozidlo. Skutočnosť, že toto vozidlo patrí do dedičstva po poručiteľovi, bola pritom známa už zo zápisnice o predbežnom vyšetrení z 15. júna 1992.

Za   úkon,   ktorým   sa   zbytočne   predĺžilo   konanie,   treba   považovať   rozhodnutie predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 2108/95, Spr. 2101/96 z 30. januára 1996, ktorým bola   notárka   JUDr.   D.   H.   vylúčená   z úkonov   súdneho   komisára   v   dedičskej   veci   po poručiteľovi M. B.

Podľa odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu z 12. marca 1996 sp. zn. 13 Nc 13/96 o nevylúčení sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. D 1213/92 môže o prípadnom vylúčení súdnej komisárky rozhodnúť iba zákonný sudca, a preto je uvedené   rozhodnutie   predsedníčky   okresného   súdu   irelevantné.   Toto   uznesenie   došlo okresnému súdu 22. marca 1996, ale spis bol vrátený súdnej komisárke až 5. decembra 1996.

Aj medzi ďalšími úkonmi vykonávanými vo veci súdnou komisárkou sú neprimerané časové   odstupy   (napr.   žiadosť   o poskytnutie   údajov   z katastra   nehnuteľností   adresovaná Okresnému úradu v P., katastrálnemu odboru, z 19. mája 1997 a urgencia vzťahujúca sa na túto žiadosť z 10. septembra 1997, teda takmer po piatich mesiacoch).

Pokiaľ ide o osvedčenie o dedičstve vydané súdnou komisárkou 31. októbra 1997 v znení opravného osvedčenia o dedičstve z 24. júna 1998, ústavný súd prihliadol na to, že   v zmysle   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   13   Co   239/99   zo   17.   augusta   1999 nenadobudlo právoplatnosť, lebo včas podanou žiadosťou sťažovateľky „stratilo platnosť“. Výsledkom konania (postupu) okresného súdu bolo teda také rozhodnutie, ktoré neviedlo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.

Nasledujúce úkony súdu poukazujú na nedostatočnú sústredenosť okresného súdu na   túto   vec.   Ide   napr.   o predloženie   spisu   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky 13. januára 2000 na rozhodnutie o dovolaní dovolateľa JUDr. J. H. z 28. septembra 1999. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   musel   spis   vrátiť   okresnému   súdu   (23.   júna   2000) z dôvodu, že z neho nevyplývalo, že by dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo nadobudlo právoplatnosť.

Po tom, čo sťažovateľka podala 27. júna 2001 návrh na prikázanie veci inému súdu namietajúc zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu a notárov pôsobiacich v jeho obvode, spočívala   činnosť   okresného   súdu   takmer   výlučne   v zasielaní   výziev   (a opakovaných výziev) všetkým sudcom a notárom, aby sa vyjadrili, či sa cítia byť v tejto veci zaujatí. Hodnotenie   jednotlivých   úkonov   a postupov   okresného   súdu   zakladá   záver o nečinnosti,   resp.   realizovaní   takých   úkonov,   ktoré   nemožno   považovať   za   relevantný a efektívny   postup   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   sťažovateľky   v dedičskom   konaní po jej nebohom otcovi. Dedičská vec, v ktorej je sťažovateľka účastníčkou konania, trvá neprimerane dlho, keďže v nej došlo k zbytočným prieťahom či už zo strany notárky, ktorá ju ako súdna komisárka prejednáva, alebo okresného súdu.

Existenciu   zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   potvrdzuje   aj   list   predsedníčky okresného   súdu   z   18.   februára   2002   adresovaný   krajskému   súdu,   v závere   ktorého   sa uvádza,   že:   „postupom,   ktorý   zvolili   sudcovia   tunajšieho   súdu,   skutočne   už   dochádza k zbytočným prieťahom vo veci, ide o vec starú, reštančnú“.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že okresný súd svojím postupom v predmetnej   veci   porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Aj keď sa sťažovateľka výslovne nedomáhala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D   1213/92   konal   bez   zbytočných   prieťahov, ústavný súd túto povinnosť okresnému súdu vzhľadom na citovaný článok ústavy uložil aj bez návrhu a rozhodol tak, ako je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk poukazujúc najmä na celkovú doterajšiu dĺžku konania okresného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba čakala na   výsledok   dedičského   konania   viac než   desať   rokov.   Sťažovateľka   oprávnene   takýto postup okresného súdu a súdnej komisárky považuje za nespravodlivosť a zároveň pociťuje márnosť   ako   sprievodný   znak   porušovania   jej   základného   práva.   Vychádzajúc   z tohto pohľadu   na pozíciu   sťažovateľky,   princípov   spravodlivosti   a spôsobu   zavŕšenia   ochrany základných práv každej oprávnenej osoby, ako aj z konkrétnych okolností tohto prípadu ústavný súd dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ktoré   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   v súlade   s výrokom   tohto   nálezu,   je   náležitou satisfakciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľky.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou Mgr. V. H., L. Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   (§   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde)   úhradu   trov konania   vo   výške   12   398   Sk   (slovom   Dvanásťtisíctristodeväťdesiatosem   slovenských korún) z dôvodu trov jej právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 3 900 Sk, jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2003 v hodnote 4 270 Sk, teda spolu   za   tri   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   veci   a písomné   vyhotovenie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku predsedníčky okresného súdu z 12. marca 2003), pričom základom za prvé dva úkony právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11 693 Sk a za úkon právnej   služby   uskutočnený   v roku   2003   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2002   vo   výške   12   811   Sk.   Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky dvakrát náhradu režijného paušálu po 100 Sk a raz v sume 128 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb].

P o u č e n i e:   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2003