znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 739/2013-25

Ústavný   súd Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., d. d., Slovinsko, zastúpenej JUDr. M. M..., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 31 CbPv/3/2005   a jeho   rozsudkom   zo 16.   mája 2011,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Cob/340/2011   a jeho   rozsudkom   z 26. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., d. d.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., d. d. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 CbPv/3/2005 a jeho rozsudkom zo 16. mája 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/340/2011 a jeho rozsudkom z 26. septembra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil tieto skutočnosti:Sťažovateľka   bola   spoločníčkou   obchodnej   spoločnosti   T.,   spol.   s r. o.   (ďalej   aj „žalovaná“), s 50 % podielom na základnom imaní. Sťažovateľka ako jedna zo zakladateľov uvedenej   obchodnej   spoločnosti   v spoločenskej   zmluve   vyslovila   súhlas   s názvom obchodného mena a rovnako aj s predmetom jej činnosti. Následne, stále ako spoločníčka uvedenej   obchodnej   spoločnosti,   od   nej   požadovala,   aby   sa   zdržala   používania   jej ochranných   známok,   keďže   tejto   spoločnosti   neudelila   súhlas   na   ich   používanie, neuzatvorila s ňou licenčnú zmluvu a výslovne jej zakázala používanie ochranných známok. Okrem toho sťažovateľka založila v roku 2004 na území Slovenskej republiky organizačnú zložku zahraničnej osoby T., d. d., ktorá sama vykonávala podnikateľskú činnosť.

Sťažovateľka   sa   návrhom   na   začatie   konania   domáhala,   aby   okresný   súd   vydal rozhodnutie, ktorým by uložil obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o., povinnosť zdržať sa akéhokoľvek   používania   slovnej   ochrannej   známky   T.   číslo   medzinárodného   zápisu... a kombinovanej ochrannej známky T. číslo medzinárodného zápisu..., ktorých majiteľom je sťažovateľka, a to pre rovnaké alebo podobné tovary a služby a v spojení s rovnakými tovarmi a službami, pre ktoré sú tieto ochranné známky zapísané do registra ochranných známok. Ďalej tvrdila, že žalovaná sa dopúšťa nekalosúťažného konania, a to klamlivého označenia tovaru a služieb, ako aj parazitovania na povesti sťažovateľky.

Okresný   súd   napadnutým   rozsudkom   žalobu   sťažovateľky   zamietol.   Na   základe vykonaného   dokazovania   považoval   za   preukázané,   že   cieľom   založenia   žalovanej   ako obchodnej spoločnosti bola propagácia výrobkov sťažovateľky na tuzemskom trhu, pričom to bola práve sťažovateľka, ktorá pri zakladaní spoločnosti na území Slovenskej republiky trvala na previazanosti obchodného mena žalovanej s jej obchodným menom. Okresný súd nedospel k záveru ani o nekalosúťažnom konaní žalovanej. Podľa zistení okresného súdu žalovaná   dlhodobo   a s vedomím   sťažovateľky   ako   spoločníčky   vykonávala   obchodnú činnosť, ktorej predmetom bola aj distribúcia tovarov a služieb pod označením, ktoré tvorí ochrannú známku patriacu sťažovateľke, a zákaz možnosti používať ochrannú známku by obmedzoval žalovanú v možnosti používať svoje obchodné meno. Okresný súd okrem toho uviedol, že konanie žalovanej nespôsobuje sťažovateľke ujmu, pretože jej ako spoločníčke vzniká nárok na podiel na zisku z činnosti žalovanej vo výške 50 %.

Sťažovateľka   sa   proti   prvostupňovému   rozsudku   odvolala.   Odvolanie   odôvodnila tým, že okresný súd mal na základe vykonaných dôkazov dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdiť. Podľa sťažovateľky okresný súd nedostatočne rozlišoval medzi ochrannou známkou a obchodným menom spoločnosti a nezohľadnil ani to, že sťažovateľka osobitným listom zakázala žalovanej používať svoje ochranné známky.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, a preto sa v odôvodnení obmedzil   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu s prihliadnutím na tvrdenia sťažovateľky v odvolaní krajský súd uviedol, že «sa nestotožnil s názorom žalobcu, že súd prvého stupňa si v odôvodnení napadnutého rozhodnutia stotožnil pojmy ochranná známka a obchodné meno. Súd prvého stupňa ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodnutia tieto dva pojmy nepovažuje za totožné, ale jasne uviedol, že uložením povinnosti zdržať sa používania   ochranných   známok   T.   by   zároveň   znemožnil   žalovanému   používať   i   jeho obchodné meno. S touto argumentáciou súdu prvého stupňa sa stotožnil i odvolací súd, pretože ochranné známky T. a obchodné meno žalovaného sú sčasti zhodné a to tak, že slovo T., ktoré je chránené ochrannými známkami, zároveň tvorí súčasť obchodného mena žalovaného a to ako podstatná zložka. Obchodné meno žalovaného je „T., spol. s r. o.“ a bez použitia slova T., by žalovaný mal nezmyselné obchodné meno „S., spol. s r. o.“ ako správne tvrdí vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný. Súd prvého stupňa preto správne uzavrel, že   týmto   by   neprimerane   zasiahol   do podnikateľskej   činnosti   žalovaného.   Odvolací   súd naviac zdôrazňuje, že žalovaný obchodné meno používa so súhlasom žalobcu, ktorý je jeho spoločníkom   a   v   spoločenskej   zmluve   súhlasil   s   takýmto   obchodným   menom,   teda i s použitím jeho ochrannej známky T. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani tvrdenie žalobcu v odvolaní, že žalovaný napriek upozorneniu žalobcu listom zo dňa 23. 5. 2005 naďalej bez jeho súhlasu porušuje práva   majiteľa   ochranných   známok.   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, že majiteľ ochranných známok dal súhlas s ich používaním v spoločenskej zmluve spoločnosti žalovaného a tento súhlas môže odvolať len zmenou spoločenskej zmluvy. Žalobca teda v konaní nepreukázal, že konanie žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi hospodárskej súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi (§ 44 ods. 1 Obch. zák.). Odvolací   súd   pre   úplnosť   uvádza,   že   žalobca   sa   návrhom   na   začatie   konania domáhal výkonu práva, ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zo skutkového stavu nepochybne vyplýva, že žalobca ako zakladajúci spoločník žalovaného s podielom na základnom imaní spoločnosti 50 % v spoločenskej zmluve z 18. 1. 1995 sa dohodol s ostatnými dvomi spoločníkmi na založení obchodnej spoločnosti s obchodným menom „T., spol. s r. o.“ a to v čase, keď jeho ochranné známky boli zapísané. Žalobca do vzniku spoločnosti žalovaného nemal na území SR žiadne zastúpenie, a preto spoločnosť žalovaného ako vyplýva i z jeho predmetu činnosti nepochybne vznikla za účelom uvedenia výrobkov žalobcu na trh v SR, čo žalovaný nepochybne úspešne vykonával takmer desať rokov a počas tejto doby žalobca, ktorý o tejto činnosti vedel ako spoločník žalovaného ani raz   nenamietal   porušovanie   jeho   ochranných   známok.   Práve   naopak   ako   vyplýva zo zápisnice   z   valného   zhromaždenia   spoločnosti   z   28. 12. 2000   žalobca   nemal   žiadne výhrady v tomto smere. Žalobca až po zriadení svojej organizačnej zložky na území SR, t. j. po 12. 11. 2004 začal vyvíjať činnosť smerujúcu v podstate k likvidácii spoločnosti žalovaného. Odvolací   súd   je   toho   právneho   názoru,   že   i   v prípade,   ak   by   žalovaný   používal niektorú z ochranných známok žalobcu bez jeho súhlasu, nemohol by žalobcovi vyhovieť, pretože by sa v zmysle ustanovenia § 265 Obch. zák. jednalo o výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom, a preto by nepožíval právnu ochranu.».

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   a   napadnutému   rozsudku   krajského súdu   podala   sťažovateľka   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou   navrhuje,   aby ústavný súd vyslovil, že nimi bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a zároveň sa domáha, aby ústavný súd napadnutý rozsudok okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka tvrdí, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom a krajským súdom bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu. Nesprávne právne   posúdenie   veci   malo   podľa   sťažovateľky   spočívať   v prvom   rade   v tom   závere krajského   súdu,   že   je   neprípustné   na   základe   spoločenskej   zmluvy   poskytnúť   inému subjektu   vrátane   samotnej   žalovanej   právo   používať   obchodnú   známku,   a ak   by   takýto súhlas podľa sťažovateľky aj mal mať práve účinky, sťažovateľka musí mať možnosť tento súhlas   kedykoľvek   odvolať.   Podľa   sťažovateľky   neprichádza   do   úvahy   taký   výklad príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, v dôsledku ktorého by nemohla svoj súhlas odvolať, keďže nedisponuje väčšinovým obchodným podielom. Krajský súd mal pochybiť aj   v tom,   keď   považoval   výkon   práva   sťažovateľky   za   odporujúci   zásadám   poctivého obchodného styku, keďže majiteľ ochrannej známky má právo zabrániť všetkým tretím osobám používať ochrannú známku. Takýmto výkladom sa krajský súd podľa sťažovateľky ústavne neudržateľným spôsobom odchýlil od znenia noriem Obchodného zákonníka, ako aj smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/ES z 22. októbra 2008 o aproximácii právnych   predpisov   členských   štátov   v oblasti   ochranných   známok   [Ú. v. EÚ   L 299, 8. 11. 2008, s. 25 (ďalej len „smernica o ochranných známkach“)], pričom ale sťažovateľka neuviedla, v čom konkrétne malo dôjsť k porušeniu predmetnej smernice.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia   jej   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti napadnutému   rozsudku   okresného   súdu,   odmietol   z   dôvodu   nedostatku   svojej právomoci podľa   § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona   o   ústavnom   súde   (obdobne   napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je aj právo účastníka   konania na také odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vo   vzťahu   k námietkam   sťažovateľky   sú   významné   tie   časti   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   v ktorých   sa   vysporadúva   s tým,   prečo   nárok sťažovateľky nie je dôvodný.

Podľa   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   by   vyhovenie   návrhu   sťažovateľky neprimerane zasiahlo do činnosti obchodnej spoločnosti žalovanej, keďže to by okrem iného viedlo aj k nemožnosti používať jej obchodné meno. Krajský súd považoval za dôležité, že sťažovateľka dala súhlas na použitie ochrannej známky aj vo vzťahu k obchodnému menu žalovanej. Podľa krajského súdu aj v prípade, ak by žalovaná už nemala právo používať ochrannú   známku   sťažovateľky   bez   jej   súhlasu,   nemohlo   by   byť   žalobe   sťažovateľky vyhovené z toho dôvodu, že takýto výkon práva by bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže sťažovateľka ako spoločníčka obchodnej spoločnosti – žalovanej, aj po prvotnom súhlase s používaním ochrannej známky v spoločenskej zmluve dlhodobo (minimálne desať rokov) akceptovala jej používanie žalovanou obchodnou spoločnosťou a až   po   založení   vlastnej   organizačnej   zložky   začala   vyvíjať   činnosť   smerujúcu k ekonomickej likvidácii žalovanej.

Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepoužíva právnu ochranu.

Toto ustanovenie obsahujúce neurčitý právny pojem (zásady poctivého obchodného styku) poskytuje široký priestor pre sudcovskú úvahu o tom, či určité ustanovenie zmluvy, resp.   určitý   spôsob   výkonu práva je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku (m. m. I. ÚS 221/2010).

Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   limity   ústavne   konformného   výkladu a aplikácie neurčitého právneho pojmu neprekročil, a hoci odôvodnil aplikáciu predmetného ustanovenia stroho, poukazom na dlhodobé používanie ochrannej známky, ako aj následnú konkurenčnú činnosť sťažovateľky voči žalovanej a bez ohľadu na to, či ide o jediný možný výklad   predmetných   ustanovení,   uviedol   dostatočné   skutkové   okolnosti,   ako   aj   právne závery, ktoré by mohli odôvodňovať právny následok vyplývajúci z § 265 Obchodného zákonníka.

Navyše,   ústavný   súd   pri   posudzovaní   otázky,   či   krajský   súd   neprekročil   ústavne udržateľný výklad neurčitého právneho pojmu, nemohol nezohľadniť okolnosti danej veci, ktoré sú špecifické v tom, že obmedzenie možnosti používať ochrannú známku sa môže dotýkať   možnosti   používať obchodné   meno   žalovanej,   nepochybne   by   sa   ale negatívne dotklo jej obchodných aktivít, ktorej je sťažovateľka naďalej spoločníčkou a voči ktorej má ako   spoločníčka   záväzok   lojality.   V tomto   kontexte,   ako   aj   v kontexte   konštatovania krajského súdu, že sťažovateľka vyvíjala od roku 2004 ekonomicky konkurenčnú činnosť voči žalovanej, sa záver krajského súdu o nemožnosti vyhovieť žalobe z dôvodu, že by išlo o   výkon   práva   v rozpore   so   zásadami   poctivého   obchodného   styku   v zmysle   § 265 Obchodného zákonníka, a to i v prípade, že by žalovaná používala niektorú z ochranných známok sťažovateľky bez jej súhlasu, nejaví ako protirečivý či popierajúci zmysel alebo účel uplatnených právnych noriem.

S ohľadom na uvedené na tomto závere nič nemení ani názor sťažovateľky, podľa ktorej neprichádza do úvahy taký výklad uplatnených právnych noriem, podľa ktorých by nemohla svoj súhlas s použitím ochrannej známky odvolať, keďže nedisponuje väčšinovým obchodným podielom, resp. tá jej námietka, že dojednaním v spoločenskej zmluve nemožno súhlasiť s právom používať ochrannú známku, a teda že spoločenská zmluva nenahrádza licenčnú zmluvu.

Ústavný súd poukazuje na to, že z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by sťažovateľka vôbec nemohla svoj súhlas odvolať, resp. že by žalovanej nepochybne právo   používať   ochrannú   známku   prislúchalo   na   základe   spoločenskej   zmluvy.   Práve naopak,   krajský   súd   posudzoval   aj   možnosť,   že   žalovaná   používa   ochrannú   známku neoprávnene. Vzhľadom na okolnosti prípadu dospel k záveru, že výkon práva sťažovateľky – v prípade, ak by jej také právo skutočne patrilo – by bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.

Krajský súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľky, ktoré majú   pre   vec   podstatný   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   dal   krajský   súd   jasnú a zrozumiteľnú   odpoveď   na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila.

Podľa názoru ústavného súdu nevyplýva iný záver ani z argumentácie sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd mal ústavne neudržateľným spôsobom odchýliť od smernice o ochranných   známkach,   pričom   sťažovateľka   neuviedla,   v čom   konkrétne   malo   dôjsť k porušeniu predmetnej smernice. Podľa názoru ústavného súdu nebol pre okolnosti danej veci   rozhodujúci   samotný   nárok   sťažovateľky   voči   žalovanej,   ktorá   mala   byť porušovateľkou práv vyplývajúcich z ochranných známok. Ako už bolo uvedené, krajský súd skúmal možnosť, že by žalovaná už skutočne nemala oprávnenie používať ochranné známky. Dospel však k záveru (rozpor takého práva so zásadami poctivého obchodného styku), pre ktorý nezohráva táto možnosť žiadnu relevanciu. Krajský súd preto nemusel posudzovať, či právna úprava, ktorou je transponovaná smernica o ochranných známkach, bola transponovaná dostatočne.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil,   prečo   považoval   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   za   vecne   správny, osobitne   s   ohľadom   na   námietky   sťažovateľky   uplatnené   v jej   odvolaní.   Sťažovateľka neuviedla žiadne relevantné námietky, ktoré by spochybnili ústavnú konformitu záverov krajského súdu. Z toho dôvodu ústavný súd nepovažuje napadnutý rozsudok krajského súdu za   arbitrárny   ani   svojvoľný,   či   porušujúci   zmysel   a   účel   aplikovaných   ustanovení Obchodného   zákonníka.   Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a postupom krajského súdu   pri   rozhodovaní   o jej   odvolaní   a jeho   napadnutým   rozsudkom.   Z   tohto   dôvodu sťažnosť   sťažovateľky   v časti   smerujúcej   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   v celom   rozsahu   nebolo   potrebné   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013