znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 738/2013-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť C. V., S., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb/158/2011   a jeho   uznesením   z 29.   februára   2012   a postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom   pod sp. zn. 3 Cob/168/2012 a jeho uznesením z 27. júna 2012 v znení opravného uznesenia zo 6. septembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2012   doručená   sťažnosť   C.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   podaním   doručeným 7. decembra 2012, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 v spojení s   čl. 1   ods. 1,   čl. 2   ods. 2   a čl. 127   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb/158/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho uznesením   z 29.   februára   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   okresného   súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/168/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením z 27. júna 2012 v znení opravného uznesenia zo 6. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   v časti   označenej   ako „faktografia   základného   konania o veci“ poukazuje na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 44 Cb 51/2005, v ktorom bol ako žalobca neúspešný, pričom proti prvostupňovému rozsudku zo 14. septembra 2009 podal   odvolanie,   na   základe   ktorého   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   1 Cob 352/2009 z 25. februára 2010 prvostupňový rozsudok potvrdil.

Keďže sťažovateľ uvedené rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu považoval za „vrchol krivdy“ a „klasickú podobu arbitrárneho rozhodovania“, požiadal generálneho prokurátora Slovenskej republiky, aby proti nim podal mimoriadne dovolanie, a v tejto veci podal aj sťažnosť ústavnému súdu. V sťažnosti sa ďalej uvádza, že „GP SR si ale názory C. V.   neosvojil“ a vo   vzťahu   k uzneseniu   ústavného   súdu   sp. zn.   IV. ÚS 51/2011 z 24. februára   2011   (ktorým   bola   odmietnutá   jeho   sťažnosť   a   sťažnosť   ďalších   štyroch sťažovateľov) vyslovil sťažovateľ názor, že „vzhľadom na vtedajšiu dôkaznú situáciu bol však C. V. aj v tom neúspešný“.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti označenej ako „faktografia konania o obnove“ okrem iného poukázal na to, že «Počas „riadneho“ konania pred OS BA III a KS Ba sa teda žalobcovi (sťažovateľovi C. V.) nepodarilo preukázať, že pohľadávka, ktorú v r. 2004 mal voči a. s. S. prešla na a. s. L. (teda na žalovaný subjekt), či už cestou prevzatím dlhu alebo pristúpením k záväzku, alebo mu vzniklo voči žalovanej a. s. L. právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. V tomto kontexte treba povedať, že podstata sporu sa „točila a točí“ okolo troch momentov:

-aké zmluvné ciele mal inkriminovaný Dodatok č. 4. Pri troch zmluvných stranách samozrejme neexistuje jeden „univerzálny cieľ“ aké práva a povinnosti prevzala každá z troch zmluvných strán a čo bolo reálnou obchodnou „filozofiou“, na základe ktorej prišlo k uzatvoreniu predmetného Dodatku č. 4, na formulovaní ktorého nemal žalobca žiadnu účasť. Predmetný Dodatok č. 4 vznikol ako idea triumvirátu firiem U., a. s., L. a. s. a S., a. s.; zmluvný text bol „formulárový“ a celé   predzmluvné   rokovania   boli   komponované   a manifestované   prioritne   ako „záchranná   akcia“   pre   dodávateľov   mlieka.   Zámerom   U.,   a. s.,   ako   aj   jej dcérskej   a. s.   L.   bolo   získať   výrobné   areály   reálne   zbankrotovanej   a. s.   S.   – samozrejme   ešte   skôr   ako   táto   firma   oficiálne   „padne“   do   konkurzu   – a „prevziať“ pre a. s. S. činných dodávateľov mlieka. Zámerom a. s. S. bolo s pomocou U., a. s. a jej dcérskej a. s. L. „výhodne upratať“ majetok – samozrejme ešte pred oficiálnym vstupom a. s. S. do konkurzu. Zámerom C. V. bolo dostať zaplatenú pohľadávku, ktorú mal voči a. s. S. (takpovediac od kohokoľvek) a s tým, že kto mu za a. s. S. zaplatí, bude C. V. pokračovať v obchodovaní. Istotne pochopeniu   záležitosti   pomôže   položiť   si   aj   otázku,   prečo   hneď   pri   podpise trojstranného   Dodatku   č.   4   nebola   „nachystaná   na   podpis“   aj   dvojstranná zmluva   o   postúpení   pohľadávok   od   C.   V.   na a. s.   L.   Z   formulácie   čl. 1/2   cit. Dodatku č. 4 vidno, že táto „sprievodná, právno-technická“ otázka nebola ešte doriešená na strane U., a. s. a jej dcérskej a. s. L. Pri podpise Dodatku č. 4 nemohol C. V. ani vedieť, kto bude „prijímateľom“ jeho pohľadávky: a. s. U. alebo a. s. L. (k tomu č1. I/2 cit. Dodatku č. 4: splatenie pohľadávky sa bude riešiť   na základe   osobitnej   Zmluvy   o   postúpení   pohľadávky,   uzavretej   medzi predávajúcim a L., res. spoločnosťou U. ako kupujúcim pohľadávky). Čiže na tom nenesie C. V. žiadnu „vinu“.

-Druhým momentom je charakter ominózneho Dodatku č. 4 ako právneho úkonu s podmienkou. Žalobca ako aj žalovaný tvrdia, že je tomu tak môže byť. Áno, vyplatenie   „starých   dlhov“,   teda   pohľadávok,   ktoré   mal   žalobca   ku   dňu podpísania Dodatku č. 4 voči a. s. S. mala vyplatiť a. s. L. v prospech žalobcu a to mohlo byť (malo byť?) sprevádzané podpisom zmluvy o postúpení pohľadávok. Túto podmienku (ak ju ako podmienku a. s. L. chápali po podpise Dodatku č. 4 žiadnym   spôsobom   žalobca   neovplyvňoval   a   žiadnym   spôsobom   sa   nepriečil, resp.   nebránil   jej   splneniu.   Žalobca   situáciu   chápal   tak,   ako   ju   vnímal   pri podpisoch   všetkých   predchádzajúcich   zmlúv   a   obchodných   dokladov.   Každý zmluvný text mu bol predkladaný jeho obchodným partnerom; ten dokonca za neho vystavoval dodacie doklady a k nim patriace faktúry. Žalobca teda nemal najmenší dôvod nazdávať sa, že on má vypracovať návrh zmluvy o postúpení pohľadávok. Presný opak je pravdou – žalobcovi (ani žiadnemu z jeho dvanástich kolegov) nie je známe, že by dodávateľ mlieka takú zmluvu predkladal a. s. L. Dokonca ani tí, s ktorými takáto zmluva o postúpení pohľadávok bola podpísaná, nevyvíjali   v   tomto   smere   aktivitu,   ale   text   im   predložila   a. s.   L.   (zmluvu vypracovali právnici a. s. L.). Musí byť teda v prospech žalobcu podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka aplikovaný § 36 Občianskeho zákonníka.

- Tretím aspektom je či po podpise Dodatku č. 4 a. s. L. (ako jeden z dvoch kupcov) kupovali mlieko od žalobcu. Tvrdiť opak nie je čo do právnej argumentácie dôstojné pre kultivovanú   justíciu.   Tu   by   išlo   o   jasnú   dezinterpretáciu   zmluvy.   Dodatok   č. 4   definuje kupujúceho 1 – a. s. S. a kupujúceho 2 – a. s. L. Tento Dodatok hovorí, že:

- do podpisu Dodatku č. 4 bola kupujúcim a jediným kupujúcim a. s. S.,

-   od   podpisu   Dodatku   č. 4   do   vyplatenia   „starých   dlhov“   figurovali   vo   vzťahu k dodávateľovi mlieka dvaja spoloční a nerozdielni kupujúci. Teda a. s. S. a. s. L. To je právne korektné a obchodnícky nie ojedinelo praktikované riešenie. Kto potom „technicky“ vystavuje faktúry, kto ich platí, v akej výške ich platí a ako sa s platbami v prospech dodávateľa medzi sebou odberatelia tovaru vyporiadajú, je druhotné – v kontexte nášho súdneho   sporu   bezvýznamné.   Osobitne   treba   zdôrazniť   tú   časť   výpovedí   A.   B.   a   F.   N. (realizovaných v analogických konaniach KS Ba č. 2 Cob 46/2011 a č. 2 Cob 359/2011 dňa 24. 04. t. r.), ktorí prehlásili, že predzmluvné rokovanie v N., za účasti reprezentantov S., U. a L. chápali ako pohltenie S. do L. Rozumeli teda manifestovanej myšlienke strategického investora U. tak, že vznikne jediný-dvojjediný nový obchodný partner. V obchode a výrobe „zväčšená“ firma L.: L., obohatené o firmu S. Bolo im autoritatívne oznámené, že „staré dlhy“   im   budú   zaplatené   a   nové   dodávky   mlieka   budú   pokračovať   v   komerčne   i prevádzkovo nezmenených podmienkach.

- Po vyplatení „starých dlhov“ a. s. S. voči žalobcovi, a to z prostriedkov a. s. L., mala sa a. s. L. stať jediným kupujúcim. Teda z pravidiel výrokovej logiky musí byť jasné, že ak   subjekt C   mal   ostať   vo vzťahu   k subjektu A   jediným,   musel   predtým   stáť   vo   vzťahu k subjektu A   spolu   so subjektom B   (A = dodávateľ   mlieka,   B = kupujúci 1:   S., C = kupujúci 2; L.).».

Ďalej   sťažovateľ   tvrdí,   že «Pri   skúmaní   podmienok   obnovy   konania   postupovali OS BA III i KS Ba extrémne protirečivo. Hovoríme o uznesení OS BA III č. 22 Cb/158/2011 z 29. 02. 2012   a   uznesení   KS Ba   č. 3 Cob/168/2012   z   27. 06. 2012   (v   znení   opravného uznesenia z 06. 09. 2012).

Súdy oboch inštancií sa úplne vyhli hodnoteniu dôkazu, ktorý C. V. predložil ako dôkaz   nový   a   súčasne   dôkaz,   spôsobilý   privodiť   priaznivý   výsledok   jeho   „základného“ sporu. Prešli   na   tému   „aktívna   legitimácia   C.   V.   po   uzatvorení   zmluvy   o   postúpení žalovaného nároku na firmu R.“. Áno, C. V. (v intenciách pacta de contrahendo... text v kópii   prikladáme)   cedoval   svoju   pohľadávku   –   uplatňovanú   v   konaní   pred   OS BA III č. 44 Cb 51/2005 voči a. s. L. – na firmu R.. Už sme povedali, že senát KS Ba v zložení JUDr. A. R., JUDr. E. E. a JUDr. D. M. (ten, ktorý potom dňa 25. 02. 2010 vyhlásil pre C. V. nepriaznivý rozsudok č. 1 Cob 352/2009)...

Kým Z. S. sa s firmou R. dohodol na anulovaní zmluvy o postúpení pohľadávky a potom ju cedoval na firmu A. (a tá bola potom „držiteľom nároku“ i žalobcom do konca jeho „základného sporu“), tak C. V. sa s firmou R. tiež dohodol na anulovaní zmluvy o postúpení pohľadávky, ale pohľadávku ponechal vo svojom majetku, vo svojom vlastníctve a vo svojej neobmedzenej dispozícii.

O   tom   nikto   pred   OS   Bratislava III   nepochyboval   a   táto   otázka   nebola   ani predmetnom   dokazovania.   To   nebolo   predmetom   dokazovania   ani   pred   KS Ba.   Ten vo februári 2010 číro „konfabuloval“, že C. V. síce pohľadávku platne previedol na firmu R. a keďže KS Ba už rozhodol, že C. V. nepreukázal platný prevod pohľadávky na firmu R., tak   je   síce   žalobcom,   ale   nie   je   vlastníkom   pohľadávky.   Ide   o zlomyseľnú   a   právne neudržateľnú, skoro schizofrénu konštrukciu, ktorej cieľom bolo jedno jediné – poškodiť C. V.».

V závere sťažnosti sťažovateľ vyjadril názor, že «z vyššie uvedených skutočností dá sa   vyvodiť   záver   o   priamej   spojitosti   tvrdeného   porušenia   práv   sťažovateľa   p. C.   V. s ústavnosťou. Okresný súd Bratislava II (správne má byť Okresný súd Bratislava III, pozn.) a Krajský súd v Bratislave rozhodli, že návrh na obnovu konania, podaný C. V., právne neobstojí. OS BA III nepochyboval, že C. V. je aktívne procesne legitimovaný – opak je len „výmyslom“   KS Ba   (pričom   získanie   jeho   „poznatku“   je   nepreskúmateľné,   ba   dokonca ľahko vyvrátiteľné existujúcim dokladom o usporiadaní tangovaného „pohľadávkového“ vzťahu C. V. – R.)...

Medzi   napadnutým   postupom   OS   Bratislava III   a   postupom   KS   v   Bratislave (arbitrárnym   rozhodovaním   oboch   porušovateľov   a   šokujúcim   rozhodnutím   KS Ba (porušovateľom   2)   a   základným   právom   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý proces existuje priama príčinná súvislosť.».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo C. V... priznané čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46, čl. 48 v spojení s čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením OS BA III   z   22 Cb/158/2011   z 29.   02.   2012   a uznesením   KS Ba   č. 3 Cob/168/2012 z 27. 06. 2012 (v znení opravného uznesenia z 06. 09. 2012).

2. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   KS Ba   č. 3 Cob/168/2012 z 27. 06. 2012,   v znení   opravného   uznesenia   z   06. 09. 2012   ako   aj   uznesenie   OS BA III č. 22 Cb/158/2011 z 29. 02. 2012 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ taktiež navrhuje, aby mu ústavný súd priznal aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne...

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 22 Cb/158/2011 a jeho uznesením z 29. februára 2012

Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ proti napadnutému   uzneseniu   okresného súdu   podal   riadny   opravný   prostriedok   −   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Cob/168/2012 z 27. júna 2012 v znení opravného uznesenia zo 6. septembra 2012. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o sťažnosti   v   časti,   v   ktorej   sa   namieta   porušenie   práv   sťažovateľa   predmetným rozhodnutím okresného súdu.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Napadnuté   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide   o napadnuté uznesenie okresného súdu,   ústavný súd vzhľadom   na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľ aj využil. Označené uznesenie okresného súdu, ako aj sťažovateľom namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Cob/168/2012   a jeho   rozsudkom   z 27.   júna   2012   v znení   opravného   uznesenia zo 6. septembra 2012

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Podľa   čl. 142   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   „víťazstvo“ v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru (ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že jej podstatou   je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu vyjadrenými v jeho uznesení sp. zn. 22 Co 158/2011 z 29. februára 2012, ktorým zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania.

Ako   už   bolo   uvedené,   sťažovateľ   predovšetkým   namieta,   že   napriek   tomu,   že v skutkovo a právne identických veciach ako je vec, o ktorej sa rozhoduje, existuje viacero diametrálne   odlišných   rozhodnutí   a všeobecné   súdy   dosiaľ   nerealizovali   zákonom ustanovenú povinnosť „zabezpečiť jednotu rozhodovania“. Aj v nadväznosti na uvedené považuje   sťažovateľ   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   za „arbitrárne a nepreskúmateľné“.   Ďalším   pochybením,   na   základe   ktorého   bol   návrh   sťažovateľa na obnovu   konania   zamietnutý,   bola   podľa   jeho   názoru   skutočnosť,   že „súdy   oboch inštancií   sa   úplne   vyhli   hodnoteniu   dôkazu,   ktorý   sťažovateľ   predložil   ako   dôkaz   nový spôsobilý privodiť priaznivý výsledok jeho základného sporu“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   keď   sťažovateľ   v petite   sťažnosti   nekonkretizoval označený čl. 46 ústavy uvedením príslušného odseku, z argumentácie v sťažnosti je zrejmé, že namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.V nadväznosti   na   uvedené   sa   ústavný   súd   ďalej   zaoberal   posúdením   obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu v znení opravného uznesenia zo 6. septembra 2012.

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   okrem   iného   uviedol,   že «prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p.   bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní napadnutého uznesenia, ako i obsahu spisu zistil zhodne so súdom prvého stupňa, že žalobca sa návrhom z 28. 11. 2011 domáha obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn. 44 Cb 51/2005, v ktorom súd prvého stupňa jeho žalobu o zaplatenie 5.893,57 eur (177.549,70 Sk) zamietol rozsudkom zo dňa 14. 9. 2009. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací napadnutý rozsudok potvrdil v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 352/2009   rozhodnutím   zo   dňa   25. 2. 2010.   Rozsudok   nadobudol   právoplatnosť 2. 4. 2010.

Podľa   ustanovenia   § 228   ods. 1   O. s. p.   môže   účastník   napadnúť   právoplatný rozsudok   návrhom   na   obnovu   konania   za   splnenia   predpokladov   pod   písm. a/   až   f/ citovaného ustanovenia.

Súd prvého stupňa v konaní správne postupoval, keď po doručení návrhu skúmal podmienky konania a prípustnosť obnovy v zmysle § 234 ods. 2 O. s. p.

Súd   prvého   stupňa   pri   skúmaní   podmienok   konania   nezistil   a   ani   neuviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že žalobca nie je v konaní procesne legitimovaný (ako nesprávne tvrdí v odvolaní žalobca). Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu v odvolaní,   že   „v   procesnoprávnej   rovine   návrh   mohol   podať   len   subjekt,   ktorý   bol účastníkom pôvodného konania, a to bol žalobca v tomto konaní“. Odvolací súd k tomuto uvádza, že táto situácia nastala z dôvodu, že súd prvého stupňa návrh žalobcu na zmenu účastníka   konania   na   strane   navrhovateľa   zamietol   uznesením   č. k.   44 Cb 51/2005-246 z 9. marca 2009 z dôvodu procesnej nečinnosti žalobcu, keď tento ani na základe výzvy súdu   nepredložil   zmluvu   o   postúpení   vymáhanej   pohľadávky   uzavretú   medzi   žalobcom a spoločnosťou R. s. r. o... Žalobca sa v pôvodnom konaní voči tomuto uzneseniu neodvolal a uznesenie je právoplatné. Žalobca zmluvu o postúpení odmietol predložiť z dôvodu, že na obsah zmluvy sa vzťahuje obchodné tajomstvo. Súd preto v konaní pokračoval s pôvodným žalobcom a jeho žaloba bola zamietnutá. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa uzavrel, že žalobca uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok zo   dňa   5. 2. 2009   stratil   aktívnu   legitimáciu   na   vymáhanie   postúpenej   pohľadávky a z dôvodu,   že   dodatok   č. 4,   na   základe   ktorého   sa   žalobca   domáhal   zaplatenia   ceny dodaného   mlieka   a   ktorý   bol   uzavretý   na   základe   kúpnej   zmluvy   medzi   žalobcom a pôvodným   kupujúcim   S.,   a. s.,   nevznikla   žalovanému   povinnosť   zaplatiť   spornú pohľadávku, pretože žalobca takúto dohodu so žalovaným neuzavrel. Tento záver vyslovil NS SR vo svojom rozsudku zo dňa 6. 8. 2008 sp. zn. 4 0bdo 25/2007.

Pre   rozhodnutie o   tom,   či žalobca bol   aktívne legitimovaný pre   podanie návrhu na obnovu   konania,   je   však   rozhodujúca   len   skutočnosť,   že   žalobca   svoju   pohľadávku postúpil   zmluvou   o   postúpení   pohľadávok   postupníkovi   R.   s. r. o...   (č. l.   259   v   spise 44 Cb 51/2005). Na základe tejto skutočnosti súd prvého stupňa návrh zamietol, pretože ho podala neoprávnená osoba, teda niekto, kto nie je aktívne legitimovaný.

Aktívna   legitimácia   účastníka   konania   (vecná   legitimácia)   je   stav   vyplývajúci z hmotného práva, ktorý určuje, kto je nositeľom práva, o ktoré v konaní ide. Na strane žalobcu sa vecná legitimácia nazýva aktívna a na strane žalovaného pasívna.

V   prípade,   ak   by   súd   prvého   stupňa   zistil   nedostatok   procesnej   spôsobilosti (procesná legitimácia),   musel   by   konanie   zastaviť   pre   neodstrániteľnú   podmienku konania a nie zamietnuť, ako v danej veci (pretože žalobcovi nesvedčí právo vyplývajúce z hmotnoprávnych predpisov).

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo výroku vecne správne.».

V odôvodnení napadnutého uznesenia reagoval krajský súd aj na „nové“ dôkazy predložené sťažovateľom, keď uviedol, «že dôkaz predložený ako nový dôkaz a označený „Inventarizácia pohľadávok a záväzkov k 31. 8. 2004“ odoslaný zo spoločnosti S. a. s., ktorého prílohou je tabuľka, sa nachádza na l. č. 129 v pôvodnom spise 44 Cb 51/2005 a ďalší nový doklad od spoločnosti U., a. s. adresovaný S. a. s. o jednostrannom započítaní vzájomných   pohľadávok   a   záväzkov   s označenými   faktúrami,   ktoré   nie   sú   totožné s faktúrami   uplatňovanými   žalobcom   v   konaní   44 Cb 51/2005,   ako   správne   uviedol   súd prvého stupňa. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že R. s. r. o. mu pohľadávky vrátil,   o   čom   prikladá   doklad.   Takýto   doklad   však   nepriložil.   Dôvody   obnovy   konania stanovuje   Občiansky   súdny   poriadok   vo   svojom   ustanovení   § 228   ods. 1.   Z   citovaného ustanovenia vyplýva, že prvým dôvodom obnovy sú nové skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy. Spoločným predpokladom ich uplatnenia je, že ich žalobca nemohol použiť bez svojej   viny   v pôvodnom   konaní   a   že   môžu   privodiť   pre   neho   priaznivejšie   rozhodnutie vo veci.   Pritom   môže   ísť   o   skutočnosť,   ktorá   sama   osebe   priaznivejšie   rozhodnutie neprivodí, ale v spojení s ostatnými už známymi skutočnosťami je na to spôsobilá. Pokiaľ takáto   skutočnosť   nie   je   významná   pre   posúdenie   veci,   nie   je   daný   dôvod   obnovy. So zreteľom na ustanovenie § 154 ods. 1 a § 211 ods. 2 O. s. p. musí ísť o skutočnosti, ktoré nastali do doby vyhlásenia rozsudku, pretože len k týmto okolnostiam súd mohol prihliadať. Novo uvádzaná skutočnosť musí byť vždy spojená s novým dôkazom. Dôkaz ako prostriedok preukázania určitej skutočnosti bude spôsobilým dôvodom obnovy vtedy, ak ním bude   možno   preukázať   právne   spôsobilú   skutočnosť,   ktorá   môže   privodiť   pre   žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Priaznivejšie rozhodnutie vo veci však nemôže vzhľadom na to, že žalobca stratil počas pôvodného konania aktívnu legitimáciu pre žalobcu privodiť žiadny nový dôkaz ani rozhodnutie, ktoré bolo vydané po vyhlásení rozsudku v pôvodnom konaní.

Druhý dôvod obnovy sú dôkazy, ktoré nemohli byť vykonané v pôvodnom konaní a tretím posledným dôvodom je trestná činnosť súdu. Tieto dva dôvody nie sú dôvodmi na povolenie obnovy konania v pôvodnej veci.».

V závere   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajský   súd   ešte   doplnil,   že „sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že súd prvého stupňa mu odňal právo konať pred súdom tým, že rozhodol skôr, ako bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného k návrhu na obnovu konania, porušil právo účastníkov na spravodlivý proces a súdnu ochranu. Súd prvého stupňa neodňal žalobcovi právo konať pred súdom, pretože skutočnosť, že rozhodol bez   vyjadrenia   žalovaného   uviedol   v   napadnutom   rozhodnutí,   a   keďže   toto   vyjadrenie do dňa   vydania   rozhodnutia   nebolo   súdu   doručené,   tak   nemohol   pri   rozhodovaní   ani prihliadať na skutočnosti uvedené vo vyjadrení.

Právo   na   spravodlivý   proces   a   súdnu   ochranu   bolo   v   konaní   dodržané,   pretože odôvodnenie napadnutého uznesenia je v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. Súd prvého stupňa sa   v   odôvodnení   dôsledne   vysporiadal   so   všetkými   skutočnosťami   tvrdenými   žalobcom v návrhu.“.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   vyjadruje názor,   že   sťažovateľovi   bol   reálne umožnený   prístup   k súdu,   keďže   všeobecný   súd   na   základe   ním   podaného   návrhu (na obnovu konania) vo veci konal a rozhodol a rozhodnutie riadne odôvodnil. Ústavný súd zároveň   konštatuje,   že   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia nie je v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu.

Z hľadiska procesného postupu krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 22 Cb/158/2011 z 29. februára 2012, ktorým bol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietnutý v súlade s § 234 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Reálne   garantovanie   a uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v konaní o obnove konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

Keďže   ústavný   súd   nezistil,   že   by   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   bolo arbitrárne   a nebolo   náležite   odôvodnené,   nemá   príčinu   zasahovať   do   sféry   pôsobnosti krajského   súdu   (I. ÚS 19/02,   I. ÚS 50/04).   Krajský   súd   (v   spojení   so   skutkovými a právnymi   závermi   vyjadrenými   v   odôvodnení   uznesenia   okresného   súdu   sp. zn. 22 Cb/158/2011 z 29. februára 2012) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom   vysporiadal   s námietkami   sťažovateľa,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru   nespadá   konanie   o   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   za   ktoré   treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré   priamo   nesúvisia   s   rozhodnutím   o   právach   a záväzkoch   občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania (bližšie pozri   Svák,   J.   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadu   judikatúry   a   doktríny   štrasburských orgánov   ochrany   práva.   Žilina :   Poradca   podnikateľa   2003,   s.   369 – 370;   m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09).

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľa,   že   všeobecné   súdy   sa   v   odôvodnení   svojich rozhodnutí odvolávajú na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozsudku sp. zn. 4 Obdo/25/2007 zo 6. augusta 2008, ktorý bol zrušený nálezom ústavného súdu č. k. IV. ÚS 303/09-49 z 10. decembra 2009, ústavný súd k tomu uvádza, že nálezom č. k. IV. ÚS 303/09-49 z 10. decembra 2009 okrem iného rozhodol tak, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo/25/2007 zo 6. augusta 2008 zrušuje a vec vracia   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   zrušil   predmetné   rozhodnutie najvyššieho súdu na základe záveru, že najvyšší súd sa vysporiadal s otázkou včasnosti podania odvolania žalovanou ústavne nekonformným spôsobom, čoho dôsledkom bolo, že bez ústavne akceptovateľných dôvodov neprihliadol na § 28 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého odvolanie alebo výpoveď plnomocenstva sú voči súdu účinné, len čo   ich   účastník   alebo   zástupca   oznámili...   Za daných   okolností   považoval   ústavný   súd výklad   uplatnený   v napadnutom   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu vo vzťahu   k otázke   právnych   účinkov   doručenia   rozsudku   súdu   prvého   stupňa a nadväzujúceho   hodnotenia   včasnosti   podania   odvolania   za   ústavne   neakceptovateľný a neudržateľný. Ústavný súd však v náleze z 10. decembra 2009 neskúmal výklad dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve uzavretej medzi účastníkmi predmetného konania a ani iné skutkové a právne   závery,   ktoré   urobil   najvyšší   súd   vo   svojom   rozsudku   zo   6.   augusta   2008, a nehodnotil ich z toho pohľadu, či sú ústavne akceptovateľné, či nie sú svojvoľné, teda arbitrárne a pod.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukázal   i   na   rozdielnosť   prístupov   všeobecných   súdov pri rozhodovaní v obdobných vecí.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   ESĽP   Beian   v. Rumunsko   (č. 1)   zo   6.   decembra   2007   vyplýva,   že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene dochádza   pri   rozhodovaní   všeobecnými   súdmi   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovať svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in   abstracto judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č. 757/2004   Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m. m.   I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá   najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd   v   prípade   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   prejav   svojvôle,   resp.   zjavnej neodôvodnenosti   nezistil,   nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciu   sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/168/2012 z 27. júna 2012 v znení opravného uznesenia zo 6. septembra 2012

Keďže sťažovateľ v petite sťažnosti namieta vo vzťahu k postupu krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uzneseniu z 27. júna 2012 porušenie základného práva podľa čl. 48 ústavy bez bližšieho označenia príslušného odseku a najmä bez konkrétnych námietok a zdôvodnenia, v čom má uvedené porušenie spočívať, nemožno s ním polemizovať ani mu oponovať konkrétnymi argumentmi.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Keďže, ako už bolo uvedené, sťažovateľ okrem strohej konštatácie o nepochybnom porušení   jeho   v   sťažnosti   označeného   základného   práva   podľa   ústavy   napadnutým postupom a uznesením krajského súdu toto svoje tvrdenie ničím neodôvodnil, nepreukázal existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením,   resp.   postupom   krajského súdu a namietaným porušením označeného základného práva.

Podľa ústavného súdu   má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových   okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty a právne posúdenie predloženého sporu (napr. IV. ÚS 124/08).

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v   uvedení   skutočností   svedčiacich   o   porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľa neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práva nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k jeho namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť sťažovateľa neobsahuje v tejto časti kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa   ani podstatnú   zákonom   predpísanú   náležitosť   ustanovenú   v   § 20   ods. 1   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd v súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátkou. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o   advokácii a o zmene a doplnení zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (napr. II. ÚS 117/05).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   čl. 1   ods. 1   a   čl. 2   ods. 2   ústavy   napadnutým postupom   a uznesením   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   pričom   v   petite   zahrnul   túto námietku pod slovné spojenie „základné právo“. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že uvedené články ústavy nezakotvujú žiadne základné právo alebo slobodu, a v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 32/08), podľa ktorej tento typ relevantnej právnej normy nemožno podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy   samostatne   namietať.   Ústavný   súd   rozhoduje   vždy   o   porušení   konkrétneho základného práva alebo slobody ustanoveného v druhej hlave ústavy, prípadne základného práva   zaručeného   listinou   alebo   práva   upraveného   kvalifikovanými   medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd; porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy síce možno namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody.

Z uvedeného vyplýva, že či už by sa námietka porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy   posudzovala   samostatne,   alebo   v   spojení   s   označenými   základnými   právami a právom   podľa   dohovoru   a   listiny,   ktorých   porušenie   ústavný   súd   v   predmetnej   veci nezistil, uznesením okresného súdu alebo krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených   článkov   ústavy,   a   to   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   postupom a rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu a týmito ústavnými normami, preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013