znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 737/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   štátneho   podniku   L.,   B.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. E. M., Z., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10 Co/37/2012 z 20. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť štátneho podniku L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2012 faxom   a   10.   októbra   2012   poštou   doručená   sťažnosť   štátneho   podniku   L.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co/37/2012 z 20. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že G. sa ako navrhovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi domáhala voči Slovenskej republike, zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, ako odporcovi   v prvom   rade   a sťažovateľovi   ako   odporcovi   v druhom   rade   vydania nehnuteľnosti na základe zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   a prechode   vlastníctva   k   niektorým nehnuteľnostiam.   Navrhovateľka   počas   konania   vzala   svoj   návrh   voči   sťažovateľovi v celom rozsahu späť a Okresný súd Svidník (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 4 C/102/2007-195   z   8.   decembra   2011   konanie   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   zastavil. O trovách   konania   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č. k. 4 C/102/2007-214 z 8. februára 2012, ktorým nepriznal účastníkom náhradu trov konania, čo   odôvodnil   tým,   že   predmetom   konania   bolo   napravenie   krivdy   a vydanie   odňatého majetku cirkvi, pričom sťažovateľ je „štátnym subjektom“. Proti uvedenému rozsudku sa v časti výroku o trovách konania odvolal okrem navrhovateľky, ktorej napriek jej úspechu vo   veci   tiež   okresný   súd   nepriznal   náhradu   trov   konania,   aj sťažovateľ.   Podľa   názoru sťažovateľa mu mal okresný súd priznať náhradu trov konania, pretože v prípade spätvzatia žalobného návrhu v zásade platí, že navrhovateľka procesne zavinila zastavenie konania, a preto je povinná nahradiť odporcovi (sťažovateľovi) trovy konania. Podľa neho tiež nebol dôvod   na   výnimočné   nepriznanie   trov   konania,   keďže   nenastali   žiadne   dôvody   hodné osobitného zreteľa.

Uznesením krajského súdu č. k. 10 Co/37/2012-268 z 20. júna 2012 bol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t. j. vo výroku o náhrade trov, potvrdený ako vecne správny. Podľa napadnutého uznesenia krajského súdu „Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t. j. vo výroku o náhrade trov konania. Pokiaľ ide o tvrdenie, že navrhovateľ bol nepripravený na podanie žaloby, s týmto tvrdením sa odvolací súd nestotožňuje. Z dôkazov vyplýva, že reštitučný nárok   uplatnil   na   základe   podkladov,   ktoré   mu   boli   vydané   z   katastra   nehnuteľnosti. V katastri nehnuteľnosti parc. č... bola vedená ako lesný pozemok. Z výpisu z pozemkovej knihy vyplýva, že les a pasienok G. vlastníctvo Československý štát v správe Krajskej správe lesov P., podľa pridelenej listiny z 2. 6. 1960 a vlastníctvo gréckokatolícky farár v B. 1/1. Taktiež   z   identifikácie   parciel   zo   dňa   Správy   katastra   S.   č. j..   odvolací   súd   zisťuje,   že uvedený list vlastníctva č... – čiastočný, parcelné číslo... z pozemkovoknižnej vložky..., je vedený druh pozemku ako lesný pozemok. Výzvou zo dňa 20. 4. 2006 navrhovateľ vyzval na vydanie   nehnuteľnosti   odporcu   v 2.   rade.   Odporca   v   2.   rade   nepoukázal   na   to,   že predmetné   nehnuteľnosti   nevlastní,   resp.   že   ich   neužíva   a   taktiež   žalovaný   v   2.   rade poukázal na   list   vlastníctva č...,   z ktorého vyplýva,   že   táto parcela   je neidentická a   je potrebné geometrické zameranie.

Na základe takto zisteného skutkového stavu odvolací súd nezistil dôvod pre zmenu právneho názoru súdu prvého stupňa a zmenu rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t. j. vo výroku o náhrade trov konania. Má za to, že prvostupňový súd vo veci správne rozhodol,   ak   nepriznal   žiadnemu   z   účastníkov   náhradu   trov   prvostupňového   konania. Navrhovateľ bol vo veci úspešný, avšak s poukazom na to, že ide o rozpočtovú organizáciu, podobne aj na tvrdenie odporcu v 2. rade, ktorý i napriek tomu, že tvrdí, že za jeho straty nezodpovedá   štát,   odvolací   súd   zastáva   názor,   vzhľadom   na   predmet   konania,   ako aj samotné   konanie,   t. j.   jeho   priebeh,   sú   tu   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   pre nepriznanie   náhrady   trov   konania   úspešným   účastníkom.   Odporca   v   2.   rade   netvrdil v priebehu konania, že nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností a z dôkazov nevyplýva opak.   Tieto   skutočnosti   boli   zistené   až   na   základe   spracovaného   geometrického   plánu. Z tohto dôvodu odvolací súd má za to, že v danom prípade je dôvodné, aby náhradu trov konania   znášal   každý   účastník   zo   svojho   s   poukazom   na   priebeh   súdneho   konania.“. Náhradu   trov   odvolacieho   konania   krajský   súd   nepriznal   ani   navrhovateľke,   ani sťažovateľovi vzhľadom na ich neúspech v odvolacom konaní.

Proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   ústavnému   súdu sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a následne v konaní vo veci samej vyslovil, že ním došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny, ako aj práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   alebo jeho rozhodnutím   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Zo sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je odlišný právny názor sťažovateľa na výklad a aplikáciu pravidla o výnimočnom nepriznaní náhrady trov konania podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a s tým súvisiaca namietaná arbitrárnosť a nedostatočná odôvodnenosť napadnutého uznesenia krajského súdu. Podľa sťažovateľa krajský súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keď potvrdil prvostupňové rozhodnutie aj v časti „nepriznanej náhrady trov prvostupňového konania“ a nepriznal mu ani náhradu trov   odvolacieho   konania. Sťažovateľ   tvrdí,   že   v dôsledku   nedostatkov   v odôvodnení napadnutého uznesenia   krajského súdu   bolo porušené jeho základné právo podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   § 150 ods. 1 OSP ak sú   tu   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   nemusí   súd výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   sa   každý   môže   domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru   už   uviedol,   že   formuláciou   uvedenou   v   čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na   súdnu   ochranu   s   právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97). Z uvedeného   dôvodu   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (m. m. II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (obdobne   napr.   III. ÚS 78/07,   IV. ÚS 27/2010),   ale   je   oprávnený   posúdiť,   či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie   týchto   súdov,   pri   ktorom   sa   prejavujú   atribúty   ich   nezávislého   súdneho rozhodovania.   Ústavný   súd   preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona,   ktorá   by   v   sebe   zahŕňala   črty   svojvôle (m. m. IV. ÚS 170/08, IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09, III. ÚS 249/2011, I. ÚS 5/2011).

Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa § 150 ods. 1 OSP, použitie ktorého je výnimkou z pravidla náhrady trov konania úspešným účastníkom, pretože iba v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu (dôvody hodné osobitného zreteľa) je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu v zásade neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa   umožňujúcich   aplikáciu   daného   ustanovenia,   pretože   ide   o   nezávislé   diskrečné oprávnenie všeobecných súdov. Je však nutné poznamenať, že úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci ide o takýto výnimočný prípad (teda že sú dôvody na aplikáciu § 150 ods. 1 OSP splnené, pozn.), musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnená, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle (m. m. III. ÚS 192/09). Ak však konečné rozhodnutie súdu o predmetnej otázke je založené   na   čo   len   minimálnej   miere   racionálnych   argumentov   podložených   zistenými skutkovými okolnosťami, potom nemožno považovať také rozhodnutie za prejav svojvôle či zjavnej neodôvodnenosti (III. ÚS 249/2011).

Sťažovateľ tvrdí, že žalobný návrh voči nemu bol zo strany navrhovateľky podaný nedôvodne,   a uvádza,   že «sa   nestotožňuje   s   právnymi   závermi   odvolacieho   súdu   pri nepriznaní   náhrady   trov   prvostupňového   i   odvolacieho   konania   z   dôvodu   použitia, ustanovenia § 150 ods. 1) O. s. p., ktoré súd odôvodnil konštatovaním, že v danej veci ide o naprávanie krívd v reštitučnom konaní a sťažovateľ je štátnym podnikom, preto znáša svoje trovy, konanie je oslobodené od súdnych poplatkov a vzhľadom na samotné konanie, t. j.   jeho   priebeh sú tu   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   pre   nepriznanie   náhrady   trov konania. Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu je v tomto smere arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Z ustanovenia § 150 nevyplýva, že dôvody hodné zreteľa je možné spájať   bez   ďalšieho   s   existenciou   reštitučného   zákona   a   samotné   reštitučné   konanie nezakladá výnimočnosť samo osebe (I. ÚS 248/2010 zo dňa 21. 10. 2010). Pokiaľ odvolací súd za dôvod hodný zreteľa považoval skutočnosť, že sa jedná o reštitučný spor, treba uviesť,   že   vôľou   zákonodarcu   pri   prijímaní   reštitučných   zákonov   bolo   síce   naprávanie majetkovej krivdy a nijako tým nezaťažiť oprávnené osoby, avšak nie na úkor nedôvodných žalôb, ako to bolo v tomto prípade.

Nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa ani tá okolnosť, že sťažovateľ je štátnym podnikom...   náklady,   spojené   s   reštitučným   konaním   znáša   sťažovateľ   z   vlastného hospodárenia na vlastný účet bez možností akejkoľvek kompenzácie zo strany štátu... Dôvodom hodným osobitného zreteľa nie je ani skutočnosť, že reštitučné konanie je oslobodené   od   správnych   a   súdnych   poplatkov...,   táto   skutočnosť   nemá   nič   spoločné s právnym   nárokom   na   náhradu   trov   konania   pre   úspešného   účastníka,   tvrdenie   súdu v tomto   smere   nemá   oporu   v zákone   (analógia   uznesenie   NS SR   6 Obo 181/2007, 6 Obo 103/2008).

Ustanovenie § 150 ods. 1) O. s. p. nie je možné považovať za predpis, ktorý zakladá jeho voľnú možnosť aplikácie, ale o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je možné pri rozhodovaní o náhrade trov konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 150 O. s. p. preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadať kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (uznesenie NS SR z 28. 01. 2010 sp. zn. 2 M Odo 17/2009).

Predmetný   súdny   spor   nebol   ničím   výnimočným   ani   ojedinelým,   navrhovateľ v minulosti podal množstvo súdnych žalôb na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa z. č. 161/2005 Z. z., ktoré po zistení „nedôvodnosti“ neskôr bol nútený vziať späť, pričom ani jeden konajúci súd v uvádzaných prípadoch pri rozhodovaní o náhradách trov konania v prospech sťažovateľa neaplikoval ustanovenie § 150 ods. 1) O. s. p., a to ani samotný Krajský súd v Prešove v iných senátnych zloženiach sa nestotožnil s možnosťou použitia ustanovenia § 150 ods. 1) O. s. p.

Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu napadnutého touto sťažnosťou v   potvrdzujúcom   výroku   o   nepriznaní   náhrady   trov   konania   prvostupňového   konania a v časti   vo   výroku   o   nepriznaní   náhrady   trov   odvolacieho   konania   sťažovateľovi,   voči ktorému   bol žalobný návrh   v celosti   vzatý späť,   je z hľadiska práva nespreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené...

Motivácia   navrhovateľa   podať   žalobný   návrh   „z   opatrnostia“   nezakladá výnimočnosť   postavenia   navrhovateľa   a   ani   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   pri posudzovaní nároku na priznanie náhrady trov konania pri spaťvzatí žalobného návrhu. Zistenie   navrhovateľa   v   priebehu   súdneho   konania,   že   žaloval   chybne,   vedúce k následnému   späťvzatiu   žaloby   ho   nezbavuje   procesnej   zodpovednosti   na   zastavení konania s právnymi následkami niesť za svoje konanie aj dôsledky v podobe povinnosti nahradiť trovy zastaveného konania podľa § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p.».

Z už uvedeného odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd odôvodnil svoj záver o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľovi nielen s ohľadom   na charakter   uplatneného nároku,   ale aj vzhľadom   na správanie sťažovateľa v konaní   („Odporca   v   2.   rade   netvrdil   v   priebehu   konania,   že   nie   je   vlastníkom predmetných nehnuteľnosti a z dôkazov nevyplýva opak. Tieto skutočnosti boli zistené až na základe spracovaného geometrického plánu.“).

Bez   toho,   aby   ústavný   súd   skúmal,   či   sťažovateľ   v priebehu   konania   pred všeobecnými súdmi tvrdil, že nie je vlastníkom nehnuteľností (ako to uvádza napadnuté uznesenie   krajského   súdu),   alebo   či   z rôznych   dôvodov   tvrdil,   že   nie   je   pasívne legitimovaným účastníkom konania (ako to uvádza sťažovateľ), je ústavný súd toho názoru, že aplikácia § 150 ods. 1 OSP založená nielen na výnimočnosti predmetu konania alebo pomerov   na   strane   účastníkov,   ale   zohľadňujúca   aj   postup   sťažovateľa   v   konaní   je v okolnostiach   danej   veci   odôvodnená   ústavne   konformným   spôsobom   (dostatočne a zrozumiteľne). Krajský súd vo svojom uznesení dostatočným spôsobom odôvodnil, ktoré okolnosti   považoval   za dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   zakladajúce   uplatnenie   § 150 ods. 1   OSP   vo   vzťahu   ku konaniu   pred   súdom   prvého   stupňa.   Ústavný   súd   považuje za ústavne udržateľné aj odôvodnenie   napadnutého uznesenia   krajského súdu   vo vzťahu k náhrade   trov   odvolacieho   konania   poukazujúce   na   neúspech   účastníkov   v odvolacom konaní. Navyše, sťažovateľ neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré by výrok v tejto časti nemal byť odôvodnený ústavne konformným spôsobom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   sú   právne   závery   uvedené   v   odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu v časti týkajúcej sa potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa   v časti   o   nepriznaní   náhrady   trov   konania   sťažovateľovi   v   rozpore   s   účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne   závery   označiť   za   nepreskúmateľné   ani   za   svojvoľné,   vybočujúce   z   rámca uvedeného zákonného ustanovenia, a preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať ani ich prípadne nahrádzať vlastnými.

Opačný   záver   nevyplýva   ani   z nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   I. ÚS 248/2010 z 21. októbra   2010,   na   ktorý   sťažovateľ   odkazuje.   Ústavný   súd   v uvedenom   náleze konštatoval,   že   preskúmavaný   rozsudok   je   v   časti   výroku   o náhrade   trov   konania nepreskúmateľný,   resp.   vnútorne   si   odporujúci,   a   teda   z   pohľadu   ústavného   prieskumu arbitrárny a zjavne neodôvodnený. Dôvodom takého záveru bola tá okolnosť, že všeobecný súd   odôvodnil   aplikáciu   § 150   ods. 1   OSP   iba   tým,   že   účastník   v konaní   si   uplatňuje reštitučný nárok („Podstatným je..., že si žalobca uplatnil ako oprávnená osoba zákonné právo na vrátenie vlastníctva prezumované mu zák. č. 161/2005 Z. z.“). Všeobecný súd v danom prípade dostatočne nevysvetlil dôvody hodné osobitného zreteľa, prečo nepriznal inak úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania. Na rozdiel od uvedeného nálezu v okolnostiach   danej   veci   je   záver   krajského   súdu   odôvodnený   nielen   samotným reštitučným nárokom, ale aj postupom sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a následná aplikácia § 150 ods. 1 OSP na prípad   sťažovateľa   nemá   charakter   extrémneho   vybočenia   z   pravidiel   rozhodovania o trovách občianskeho súdneho konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by signalizovala, že by napadnutým uznesením krajského súdu   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   označeného   práva   sťažovateľa,   a   preto   sťažnosť   po   jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   v celom   rozsahu   nebolo   potrebné   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013