znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 736/2013-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. I., Z., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Z., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   zaručeného   čl. 20   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 1   ods. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 24/2011 a jeho rozsudkom z 1. marca 2012 v spojení s postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co/156/2012 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. I. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2012 doručená sťažnosť V. I. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17 C 24/2011   a jeho   rozsudkom   z 1.   marca   2012 v spojení s postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp. zn. 16 Co/156/2012 a jeho   rozsudkom   z 28.   júna   2012 (ďalej   len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Ústavný súd zo sťažnosti a z priložených príloh zistil tieto skutočnosti:Sťažovateľ je výlučným vlastníkom pozemkov, na ktorých sú postavané diaľničné privádzače   v   správe   Národnej   diaľničnej   spoločnosti,   a. s.   (ďalej   len   „diaľničná spoločnosť“), ktorá je akciovou spoločnosťou so 100 % štátnou účasťou.

Sťažovateľ   uvádza,   že   listom   z   22.   apríla   2010   požiadal   diaľničnú   spoločnosť o majetkové vyporiadanie dotknutých pozemkov v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 639/2004 Z. z.   o   Národnej   diaľničnej   spoločnosti   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 135/1961   Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 639/2004   Z. z.“).   Na   uvedený   list   mu   mala   diaľničná   spoločnosť   odpovedať   listom z 5. mája 2010, v ktorom uviedla, že „... návrh kúpnej zmluvy na predmetné pozemky pod rýchlostnou cestou... v katastrálnom území B. bude navrhovateľovi doručený do konca júna roku   2010...“ a „...   v rovnakom   termíne   ako   kúpna   zmluva   Vám   bude   zo   strany   NDS predložený návrh dohody o majetkovom vyrovnaní za užívanie predmetných pozemkov...“. Po ďalšej písomnej komunikácii medzi sťažovateľom a diaľničnou spoločnosťou podala diaľničná spoločnosť návrh na zápis vecného bremena k pozemkom sťažovateľa, na základe čoho Správa katastra vo Z. rozhodnutím sp. zn. Z 98/11-10/11 z 19. januára 2011 zapísala vecné bremeno spočívajúce v užívaní sťažovateľových pozemkov v prospech diaľničnej spoločnosti. Sťažovateľ ďalej uvádza, že „od 01. 01. 2010 je prejazd cez jeho nehnuteľnosti spoplatnený   mýtom,   čím   diaľničná   spoločnosť   bez   uzatvorenia   nájomnej   zmluvy, vysporiadania vlastníckeho práva k pozemkom alebo odplaty za zriadené vecné bremeno intenzívnym   spôsobom   využíva pozemky   sťažovateľa,   ktorý bez   toho,   aby   zaplatil   mýto, nemôže vstúpiť na svoje pozemky“.

Sťažovateľ   sa   návrhom   na   začatie   konania   zo   14.   februára   2011   domáhal,   aby okresný súd uložil diaľničnej spoločnosti povinnosť zaplatiť mu za zriadené vecné bremeno primeranú jednorázovú náhradu. Počas konania, potom, ako diaľničná spoločnosť vzniesla námietku premlčania tohto nároku, zmenil sťažovateľ svoj návrh tak, že si uplatňoval nárok na náhradu vo forme opakujúceho sa plnenia za obdobie, v ktorom by nárok na náhradu za zriadenie vecného bremena ešte nebol premlčaný.

Okresný súd považoval za preukázané, že vecné bremeno zaťažujúce nehnuteľnosti sťažovateľa   je   zriadené   zákonom   a   diaľničná   spoločnosť   ako   odporca   v konaní   ho nadobudla zo zákona dňom jej vzniku (1. februára 2005). Podľa okresného súdu môže byť náhrada za zriadené vecné bremeno len jednorazovou náhradou. Ďalej okresný súd poukázal na to, že sťažovateľ si pôvodne uplatňoval zaplatenie jednorazovej náhrady za zriadenie vecného   bremena   a až   po   vznesení   námietky   premlčania   diaľničnou   spoločnosťou   si uplatňoval nárok na náhradu vo forme opakujúceho sa plnenia za obdobie, za ktoré by nárok na   náhradu   za   zriadenie   vecného   bremena   ešte   nebol   premlčaný.   Finančná   náhrada za zriadenie vecného bremena je podľa okresného súdu nepochybne majetkovým právom, ktorá   patrí   povinnému   subjektu   z   vecného   bremena.   Podľa   okresného   súdu   vzniká predmetné   vecné   bremeno „in   rem“,   bolo   by   ale   nelogické,   aby   pri   každej   zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté   vecné   bremeno,   keďže   pri   kúpe   danej   veci   by   sa   zohľadnilo   zaťaženie   veci právom tretej osoby, v dôsledku čoho by bola cena takého predmetu znížená. Bolo by v rozpore so zásadou dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ak by nový majiteľ   zaťaženého   pozemku   bol   zvýhodnený   nižšou   kúpnou   cenou   pozemku   z dôvodu vecného bremena a zároveň by mal nárok aj na finančnú náhradu za toto vecné bremeno. Vlastník pozemku si mohol uplatniť právo na jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena   od   1.   februára   2005,   a preto   došlo   k   premlčaniu   nároku   uplynutím   trojročnej premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C 24/11 z 1. marca 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného   súdu“)   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   sa sťažovateľ odvolal.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Podľa názoru krajského súdu „Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom okresného   súdu,   že   v   súdenej   veci   vzniklo   odporcovi   právo   zodpovedajúce   vecnému bremenu dňom účinnosti zákona o Národnej diaľničnej spoločnosti..., ktorá vznikla dňa 01. 02. 2005.   Navrhovateľ   podal   návrh   na   začatie   konania   na   okresnom   súde   dňa 14. 02. 2011, a teda po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej doby (§ 101 OZ) odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Odvolací súd sa stotožňuje aj s právnym názorom okresného súdu, že... vlastník pozemku mal právo len na jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena zo zákona. Nad rámec dôvodov uvedených v rozsudku okresného súdu odvolací súd dodáva:

Vecné   bremená   zriadené   na   základe   zákona   majú   špecifický   režim   upravený verejnoprávnymi   predpismi,   na   základe   ktorých   boli   zriadené.   Zároveň   majú   aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno charakterizuje občianske právo ako právo užívať vec niekým iným než vlastníkom veci, ktorého obmedzuje, tak, že je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať, pričom tzv. zákonné vecné bremená majú tiež tento charakter. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia   špeciálnou   úpravou   právnych   predpisov.   Pokiaľ   tieto   špeciálne   právne   predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou podľa hmotnoprávnych ustanovení   Občianskeho   zákonníka.   Nakoľko   v   súdenej   veci   došlo   k   vzniku   vecného bremena   (práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu)   zo   zákona,   nie   je   možné   hovoriť o odplatnom zriadení vecného bremena, najmä ak vecné bremeno je zapísané už do katastra nehnuteľností.   Národná   diaľničná   spoločnosť   je   síce   povinná   vyporiadať   vlastníctvo predmetných   nehnuteľností   do   svojho   vlastníctva   (v   zmysle   § 6   ods. 2   zák.   č. 639/2004 Z. z.), zákon však za nedodržanie tejto povinnosti nestanovuje žiadnu sankciu ani následok. Niet   však   pochýb   o   tom,   že   navrhovateľovi   ako   vlastníkovi   pozemku   vznikol   nárok   na náhradu za zriadené vecné bremeno, a to jednorazovú náhradu, ktorú si mohol uplatniť do troch rokov... Keďže návrh na začatie konania podal po uplynutí uvedeného dátumu, jeho nárok   je   premlčaný...   Pokiaľ   ide   o   tú   skutočnosť,   či   navrhovateľovi   patrí   jednorazová náhrada alebo má táto náhrada charakter opakovaného plnenia, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom okresného súdu. Nárok navrhovateľa na náhradu vznikol, aj keď zákon č. 639/2004 Z. z. nestanovuje náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, a to s odvolaním   sa   na   čl. 11   ods. 4   Listiny   základných   práv   a   slobôd   bez   toho,   aby   bolo nevyhnutne nutné z hľadiska ústavnej istoty toto právo konštituovať ešte predpisom nižšej právnej   sily   (pozri   aj   rozhodnutie   Ústavného   súdu   ČR   PL. ÚS 41/1997,   kde   je   riešená náhrada   vo   vzťahu   k   zákonu   č. 229/1991   Zb.).   Aj   keď   teda   nárok   navrhovateľa na jednorazovú náhradu vznikol, tento nárok bol z dôvodov vyššie uvedených premlčaný. Finančná   náhrada   za   vznik   vecného   bremena   (práva   zodpovedajúceho   vecnému bremenu) je v súdenej veci nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia.   Je   nelogické,   aby   pri   každej   zmene   vlastníctva   mal   nový   vlastník   zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je len jeden a podľa názoru odvolacieho súdu má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý   túto   nehnuteľnosť   vlastnil   v   čase   vzniku   vecného   bremena.   Každý   ďalší   vlastník zaťaženej nehnuteľnosti už nadobúda pozemok aj s týmto vecným bremenom, preto nie je možné, aby sa ďalší nadobúdatelia už zaťaženého pozemku s existujúcim vecným bremenom domáhali finančnej náhrady za jeho vznik. Bolo preto vecou pôvodného vlastníka, či si nárok   na   túto   náhradu   uplatní   alebo   nie   (obdobný   záver   bol   vyjadrený   aj   v rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co/165/2008-255 z 22. 04. 2009 napadnutý sťažnosťou na Ústavnom   súde   SR,   ktorý   však   sťažnosť   účastníka   konania   rozhodnutím č. III. ÚS 13/2010-24 zo dňa 20. 01. 2010 odmietol ako zjavne neopodstatnenú).“.

Sťažovateľ s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí a tvrdí, že krajský súd pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy všetky namietané skutočnosti. Podľa sťažovateľa «... oprávnenie vlastníkov držať, užívať a nakladať s druhovo rovnakou vecou musí byť predmetom   zákonnej   ochrany   v   rovnakej   kvalite   a   rozsahu.   Inými   slovami,   oprávnenie jedného vlastníka držať, užívať a nakladať s vecou, ktorá je rovnakého druhu ako vec patriaca   inému   vlastníkovi,   nesmie   byť   podrobené   výhodnejším   alebo   menej   výhodným zákonným podmienkam, než aké sa vzťahujú na tohto iného vlastníka.

Pokiaľ ide o obsah vlastníckeho práva, sťažovateľ poukazuje na fakt, že de iure ostávajú jeho práva ako vlastníka quasi nedotknuté, de iure môže svoje pozemky držať, užívať, požívať ich plody a úžitky a nakladať s nimi.

Z   povahy   veci   však   nepochybne   vyplýva,   že   de   facto   sa   obsah   sťažovateľovho vlastníckeho práva radikálne mení, keďže oprávnenia, ktoré sú integrálnou a definičnou súčasťou vlastníckeho práva môže realizovať iba v miere, v akej to vzhľadom na stavbu diaľnice je reálne možné – teda vôbec...

Inými slovami, sťažovateľ po ukončení výstavby diaľničných privádzačov cez jeho pozemky sa dostal do postavenia vlastníka, ktorého obsah vlastníckeho práva už má len iluzórnu a nie reálnu podobu. Výkon vlastníckeho práva sťažovateľa sa tak redukoval už len na spojenie „mať majetok“, ale nezahŕňa aj oprávnenie majetok užívať a brať z neho plody a úžitky.

Vyššie   uvedený   stav   je   podľa   sťažovateľa   už   za   hranicou   ústavne   prípustného a dovoleného,   pretože   predstavuje   „teoretickú   a iluzórnu“   a   nie   „konkrétnu   a účinnú“ ochranu vlastníckeho práva...

Primeranosť obmedzenia základného práva je ex constitutione vylúčená tam, kde ide o   zásah   do   samej   jeho   podstaty.   Podstatou   vlastníckeho   práva   je   možnosť   nerušeného výkonu   jednotlivých   vlastníckych   oprávnení   –   držby,   dispozície,   požívania   plodov a užívania. Neznamená to, že by všetky tieto oprávnenia museli byť vždy a za každých okolností   garantované   súčasne   a   v   plnom   rozsahu.   Zásahom   do   podstaty   je   skôr   také obmedzenie, ktoré vo svojich celkových účinkoch zbavuje vlastnícke právo jeho reálneho obsahu.   Napr.   ide   o   také   obmedzenie,   ktoré   výrazne   redukuje   reálnu   uplatniteľnosť jednotlivých vlastníckych oprávnení alebo dokonca niektoré z nich úplne zbavuje ochrany a tým aj významu. Neprekročiteľnú hranicu z povahy veci predstavuje taká intenzita zásahu, ktorá je v praxi analogická intenzite vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho práva. V   kontexte   tohto   návrhu   je   sťažovateľ   presvedčený   o   tom,   že   zákonodarca namietanou úpravou sa usiloval o realizáciu legitímneho cieľa, na strane druhej prekročil hranicu, pri ktorej by ešte bolo možné hovoriť „len“ o zákonnej úprave obsahu vlastníckeho práva a nie o de facto vyvlastnení, resp. nútenom obmedzení vlastníckeho práva...

V   danom   prípade   sa   jedná   o   obmedzenia,   ktoré   trvalo   menia   stav   a   charakter pozemku   a   z   povahy   veci   je   vylúčená   možnosť   užívania   pozemku   akýmkoľvek   iným spôsobom, než aký zodpovedá užívaniu diaľnice.

Aký skutočný obsah má oprávnenie sťažovateľa ako vlastníka pozemky užívať, keď mu   na   pozemku   stoja   diaľničné   privádzače?   Aký   obsah   má   oprávnenie   užívať   vlastný majetok na účely podnikania, ak cez pozemky sťažovateľa prechádzajú stovky áut denne? Aký   úžitok či   dokonca   plody   môže poberať sťažovateľ   z pozemku,   cez ktorý   prechádza diaľnica a s ňou spojené množstvo výfukových plynov? A napokon, aká je reálna možnosť sťažovateľa disponovať s pozemkom a previesť vlastnícke právo na inú osobu, keď ide o pozemok, ktorého jediným účelom je prevádzka diaľnice?

Jednoducho   povedané,   sťažovateľ   ako   vlastník   pozemkov   prakticky   stratil   reálnu možnosť účinne a plnohodnotne uplatniť ktorékoľvek z oprávnení tvoriacich jeho vlastnícke právo – oprávnení, bez ktorých vlastnícke právo stráca svoj reálny význam a obsah. Právna   úprava,   ktorá   takúto   situáciu   navodila   tak   sťažovateľa   degradovala z reálneho   vlastníka   na   vlastníka   nominálneho,   ktorého   vlastnícke   právo   sa   stalo   len prázdnym   obalom,   právom   bez   obsahu   a   sťažovateľa   postavila   do   úlohy   prosebníka, od ktorého   „možno“   niekedy   súčasný   užívateľ   nadobudne   vlastnícke   právo   k   jeho pozemkom...

V prípade sťažovateľa Národná rada Slovenskej republiky prijala zák. č. 639/2004 Z. z., od ktorého účinnosti zriadila v zmysle § 6 ods. 1 vecné bremená v prospech diaľničnej spoločnosti   z   dôvodu   nevyporiadania   alebo   nepreukázania   vlastníckeho   práva   štátu k nehnuteľnostiam spravovaným ku dňu vzniku diaľničnej spoločnosti Slovenskou správou ciest   a zároveň uložila   povinnosť   diaľničnej spoločnosti   vyporiadať vlastníctvo   k týmto nehnuteľnostiam do svojho vlastníctva (§ 6 ods. 2).

Diaľničná spoločnosť skutočnosť, že dňom účinnosti zákona vzniká vecné bremeno k pozemkom sťažovateľa, sťažovateľovi neoznámila a teda nekonaním zmarila jeho právo na primeranú   náhradu   za   zriadenie   vecného   bremena.   Od   februára   roku   2005 nevysporiadala pozemky sťažovateľa do svojho vlastníctva a odmietla uzatvoriť aj nájomnú zmluvu, resp. akúkoľvek zmluvu, na základe ktorej by za užívanie pozemkov sťažovateľa a obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľa zaplatila akúkoľvek náhradu.

Slovenská   republika   zastúpená   Ministerstvom   dopravy,   pôšt   a   telekomunikácií v Národnej   diaľničnej   spoločnosti,   a. s.,   de   facto   nútene   obmedzila   vlastnícke   právo sťažovateľa v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy bez toho, aby tak tomu bolo iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu.

Všeobecné   súdy   posudzovali   nárok   sťažovateľa   len   z   pohľadu   primeranej jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena napriek tomu, že v priebehu konania bola prezentovaná situácia opierajúca nárok sťažovateľa práve o znenie čl. 20 ods. 4 ústavy v spojení s § 128 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

Podľa   názoru sťažovateľa nie je právne udržateľná situácia,   keď sťažovateľ ako vlastník nemôže s predmetom svojho vlastníckeho práva nakladať, držať ho a užívať a jeho jediný   „kontakt“   s   predmetom   vlastníctva   predstavuje   povinnosť   zaplatiť   daň   z   takejto nehnuteľnosti príslušnej obci, pretože na jednej strane má sťažovateľ ústavou garantovaný rovnaký obsah vlastníckeho práva ako diaľničná spoločnosť, na strane druhej nemôže svoje pozemky užívať bez toho, aby za vstup na svoj pozemok zaplatil mýto a nemôže s pozemkami nakladať, pretože tieto sú zaťažené vecným bremenom. Takýto stav pritom nie je len stavom prechodným,   ale   trvalým,   keďže   zákon   diaľničnej   spoločnosti   neukladá   žiaden   termín dokedy   má   tieto   pozemky   vyporiadať   do   svojho   vlastníctva   a   s   nečinnosťou   diaľničnej spoločnosti nie sú spojené žiadne následky.

Je preto na mieste konštatovanie, že v prípade sťažovateľa nastala situácia, keď de facto bol na základe zákona zbavený vlastníckeho práva k pozemkom a to bez akejkoľvek náhrady, hoci de iure je na liste vlastníctva ešte stále vedený ako ich vlastník...

Je tak nepochybné, že zákon o národnej diaľničnej spoločnosti výrazným spôsobom obmedzil vlastnícke právo sťažovateľa a uvalil na sťažovateľa neprimerané bremeno, ktoré nemožno ospravedlniť na základe legitímneho cieľa sledovaného vo všeobecnom/verejnom záujme.

Podľa názoru sťažovateľa došlo preto k porušeniu článku 1 Protokolu č. 1 z dôvodu porušenia práva pokoje užívať majetok a de facto aj zbavenia sťažovateľa jeho majetku...».

Z uvedených dôvodov podal sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažnosť podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že „postupom   krajského   súdu...   v spojení   s postupom okresného   súdu“ bolo porušené   jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na pokojné užívanie majetku podľa   čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a aby napadnutý rozsudok   krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhuje, aby mu ústavný súd priznal primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   3 000   €,   a to „vzhľadom   na   skutočnosť,   že porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok a tento majetok pokojne užívať nemožno   napraviť   obnovením   stavu   pred   jeho   porušením   a   výrok   ústavného   súdu deklarujúci   toto   porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať za dostatočnú a účinnú nápravu...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľka prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C 24/2011-95 z 1. marca 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Pri   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   vychádzal   z ústavného   princípu subsidiarity   svojej   právomoci   vo vzťahu   k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov vyplývajúceho   z čl. 127   ods. 1   ústavy,   podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   v tých   prípadoch,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, I. ÚS 447/2012).

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 24/2011-95 z 1.   marca   2012   a postupu   predchádzajúceho   jeho   vydaniu bol   v prvom   rade   povolaný krajský   (odvolací)   súd,   ktorého   právomoc   predchádza   právomoci   ústavného   súdu bezprostredne   preskúmavať   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   v tejto   veci,   ústavný   súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie   (obdobne napr. III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

II.2 K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co/156/2012 z 28. júna 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd napadnutým rozsudkom, a to aplikáciou § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z. z. porušil jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Sťažovateľ však nenamieta   porušenie   čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a ani ďalších ústavnoprocesných princípov.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.   Sťažovateľ   však,   ako   už   bolo   uvedené,   porušenie   týchto   základných   práv nenamieta.

Ústavný súd nad rámec sťažovateľom navrhovaného petitu skúmal, či by za situácie, že   by   sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   označených   ústavnoprocesných   princípov garantovaných v čl. 46 ods. 1 až čl. 48 ústavy alebo v čl. 6 ods. 1 dohovoru, mohol vysloviť porušenie označených práv sťažovateľa (IV. ÚS 222/2011, vo výsledku aj I. ÚS 407/08).

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z. z. k nehnuteľnostiam spravovaným ku dňu vzniku diaľničnej spoločnosti Slovenskou správou ciest, ktoré sú predmetom prechodu práv a   povinností   podľa   tohto   zákona   a   ktoré   nemôžu   byť   súčasťou   predmetu   vkladu do diaľničnej spoločnosti z dôvodu nevyporiadania, prípadne nepreukázania vlastníckeho práva   štátu   k nim   a ktorých   užívanie je dané tým, že sú   zastavané diaľnicami,   vzniká v prospech diaľničnej spoločnosti dňom jej vzniku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je užívanie nehnuteľností.

Podľa   § 6   ods. 2   zákona   č. 639/2004   Z. z.   diaľničná   spoločnosť   je   povinná vyporiadať vlastníctvo nehnuteľností uvedených v odseku 1 do svojho vlastníctva.

Podstatou   námietok sťažovateľa   je jeho tvrdenie,   že   zriadením   vecného   bremena podľa   § 6   ods. 1   zákona   č. 639/2004   Z. z. de   facto došlo   k nútenému obmedzeniu   jeho vlastníckeho práva bez toho, aby k tomu došlo v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu. Následne okresný súd a krajský súd posudzovali nárok sťažovateľa len z pohľadu primeranej jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   v   priebehu   konania   zmenil   právnu   argumentáciu a svoj nárok odvodzoval z čl. 20 ods. 4 ústavy v spojení s § 128 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Argumentácia krajského súdu, ktorou odôvodnil svoj rozsudok, bola ale založená na inom   právnom   posúdení.   Krajský   súd   na   rozdiel   od   vyjadrení   sťažovateľa,   vyslovil existenciu práva na finančnú kompenzáciu ako náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vyplývajúceho priamo z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, a to dokonca bez potreby zakotvenia tohto práva predpisom nižšej právnej sily. S odkazom na závery okresného súdu sa krajský súd stotožnil aj s názorom okresného súdu, že sťažovateľom uplatnený nárok nespĺňal predpoklady nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže diaľničná spoločnosť užívala predmetné nehnuteľnosti na základe daného právneho titulu. Sťažovateľovi   tak   podľa   krajského   súdu   (v   spojitosti   s rozsudkom   okresného   súdu) neprislúcha opakujúci sa nárok na finančné plnenie, ale jednorazový nárok na finančnú náhradu   za   vzniknuté   vecné   bremeno,   podliehajúci   premlčaniu.   Podľa   krajského   súdu vzniklo diaľničnej spoločnosti právo zodpovedajúce vecnému bremenu dňom jej vzniku (1. februára   2005)   a v čase,   keď   ešte   predmetná   nehnuteľnosť   nebola   vo   vlastníctve sťažovateľa. Sťažovateľ podal   návrh na začatie konania na okresnom súde   14. februára 2011, teda až po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej doby odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). Vo výsledku tak nárok sťažovateľovi nepriznal z dôvodu premlčania a vznesenej námietky premlčania.

Krajskému   súdu   možno   vytknúť   určité   nepresnosti   (napr.   stotožnenie   dátumu účinnosti zákona s dátumom vzniku diaľničnej spoločnosti) alebo určité nekonzistentnosti v odôvodnení napadnutého rozsudku, najmä čo sa týka jednoznačného popretia odplatnosti zákonom   zriadeného   vecného   bremena   na   jednej   strane   a uznania   existencie   nároku na jednorazovú finančnú kompenzáciu na strane druhej, prípadne marginalizácie povinnosti uloženej diaľničnej spoločnosti vyporiadať vlastníctvo predmetných nehnuteľností v zmysle § 6 ods. 2 zákonu č. 639/2004 Z. z. vyjadrením, že zákon za nedodržanie „tejto povinnosti nestanovuje   žiadnu   sankciu   ani   následok“ alebo   obmedzenie   prevoditeľnosti   tohto majetkového nároku na jednorazovú finančnú náhradu. Bez ohľadu na to, či uvedené závery môžu   obstáť   z hľadiska   ústavnej   konformity,   je   potrebné   zdôrazniť,   že   tieto   úvahy nezohrávali pre rozhodnutie vo veci samej žiadny význam. Pre rozhodnutie vo veci samej bolo rozhodujúce to, že sťažovateľ si svoj nárok neuplatnil v premlčacej dobe.

V tejto súvislosti ústavný súd osobitne poukazuje aj na to, že ani pre konanie pred všeobecnými súdmi, ani pre predbežné prerokovanie sťažnosti nebolo relevantné, či a akým spôsobom   má   diaľničná   spoločnosť   splniť   svoju   povinnosť   vyporiadať   nehnuteľnosti v zmysle § 6 ods. 2 zákonu č. 639/2004 Z. z., a táto otázka môže byť predmetom iného konania   pred   všeobecnými   súdmi.   Rovnako   nie   je   pre   rozhodnutie   významná   ani   tá námietka   sťažovateľa,   že „Diaľničná   spoločnosť   skutočnosť,   že dňom   účinnosti   zákona vzniká   vecné   bremeno   k   pozemkom   sťažovateľa,   sťažovateľovi   neoznámila   a   teda nekonaním zmarila jeho právo na primeranú náhradu za zriadenie vecného bremena.“. Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   v spojitosti   s rozsudkom   okresného   súdu   vychádza z toho,   že   vecné   bremeno   v zmysle   § 6   ods. 1   zákona   č. 639/2004   Z. z.   a právo   jemu zodpovedajúce vzniklo priamo na základe zákona bez potreby osobitného notifikačného aktu vo vzťahu k sťažovateľovi.

Ústavný   súd   považuje   podstatnú   argumentačnú   líniu   obsiahnutú   v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu za ústavne konformnú a za zodpovedajúcu doterajšej judikatúre   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   pokladá   za   potrebné   najmä   zdôrazniť   to,   že vo vzťahu   k zákonu   č. 639/2004   Z. z.   a právnym   následkom   zriadenia   vecných   bremien podľa   § 6   tohto   zákona   už   uviedol,   že   ide   o   právne   predpisy,   ktoré   z hľadiska   svojho predmetu   (obsahu)   patria   do   sféry   verejného   práva   a neriešia   primárne   úpravu občianskoprávnych   vzťahov   súvisiacich   so   zriadením   vecných   bremien   (uznesenia ústavného súdu   sp. zn. IV. ÚS 126/2010 z 18. marca 2010 alebo sp. zn. I. ÚS 211/2010 z 3. júna 2010). Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd aj v okolnostiach danej veci za ústavne   konformný   právny   názor   krajského   súdu,   podľa   ktorého   sa   právne   následky vecných bremien zriadených zákonom v otázke finančného vyporiadania medzi stranami majú posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, či ide o jediný správny záver, resp. jediný možný výklad dotknutých ustanovení zákona č. 639/2004 Z. z.

Vo vzťahu k úvahám o otázke, či náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo   forme   vecného   bremena,   ktoré   vzniklo   zákonom   neobsahujúcim   jednoznačné vymedzenie   finančného   vyrovnania   medzi   účastníkmi,   má   charakter   opakujúceho   sa plnenia, resp. či môže ísť aj o jednorazovú náhradu, ústavný súd považoval názor, podľa ktorého   je   finančná   náhrada   za   zaťaženie   pozemku   vzniknutým   vecným bremenom jednorazovou   náhradou (napr.   na   základe   § 135c   ods. 3   Občianskeho   zákonníka,   resp. judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4 Cdo 89/2008),   za   ústavne udržateľný   (uznesenie   ústavného   súdu   sp. zn.   IV. ÚS 227/2012   z   3.   mája   2012).   Ani okolnosti danej veci nevedú k opačnému záveru.

Podriadenie   majetkového   nároku   v podobe   jednorazovej   finančnej   náhrady premlčaniu   tiež   nevykazuje   znaky   prekročenia   ústavne   konformných   možností   výkladu pravidiel premlčania majetkových nárokov vyplývajúcich z Občianskeho zákonníka.

Podľa názoru ústavného súdu je namietaný rozsudok krajského súdu primeraným spôsobom   odôvodnený   a   nemožno   ho   považovať   za   exces   alebo   za   prejav   aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a ako taký ho nemožno kvalifikovať ako arbitrárny.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu označených sťažovateľom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci,   najmä   o návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013