znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 735/2013-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. D. M., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 87/2011 a jeho uznesením z 29. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2012 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 87/2011 a jeho uznesením z 29. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z pripojených   príloh   vyplýva,   že   navrhovateľ   v konaní   pred všeobecnými súdmi (ďalej len „žalobca“) sa žalobou domáhal, aby Okresný súd Poprad (ďalej   len   „okresný   súd“)   zaviazal   sťažovateľa   na   zaplatenie   sumy   191 570,20   Sk s príslušenstvom.   Žalobu   odôvodnil   tým,   že   medzi   účastníkmi   konania   bola   uzavretá lízingová   zmluva   č. LZF/04/40321,   ktorej   predmetom   bol   finančný   lízing   ojazdeného osobného automobilu. Podľa žalobcu sťažovateľ neuhrádzal riadne a včas splátky v zmysle splátkového   kalendára,   čím   mal   porušiť   svoje   povinnosti   z   lízingovej   zmluvy   takým spôsobom,   ktorý   oprávňoval   žalobcu   na   predčasné   ukončenie   lízingového   vzťahu a uplatnenie si finančného vyrovnania. Sťažovateľ v konaní pred okresným súdom tvrdil, že uplatnený nárok je čiastočne premlčaný a čiastočne splnený a zmluvný vzťah nebol riadne ukončený. Namietal aj samotnú výšku uplatneného nároku a jej nepreukázanie zo strany žalobcu.

Okresný súd v odôvodnení rozsudku č. k. 18 Cb 174/2008-188 z 19. októbra 2010 (ďalej   aj   „rozsudok   okresného   súdu“)   dospel   k názoru,   že   žalobca   nepreukázal „opodstatnenosť a dôvodnosť svojho nároku“ a ani to, že bol dôvod na odobratie vozidla sťažovateľovi.   Podľa   okresného   súdu   žalobca   nepreukázal,   že   skutočne   bolo   odobraté vozidlo,   ktoré   bolo   znaleckým   posudkom   ohodnotené,   a taktiež   nepreukázal   ani oprávnenosť nároku na zaplatenie časti obstarávacej ceny vozidla.

Okresný súd taktiež konštatoval, že všetky splátky boli uhradené, a preto žalobca nepreukázal odôvodnenosť nákladov za odobratie predmetu lízingu a za finančnú činnosť a nešpecifikoval   ani zmluvnú   pokutu   penále z   neuhradených   splátok   a   rovnako   tak   ani opodstatnenosť výšky predajnej ceny predmetu lízingu. Napokon doplnil, že sťažovateľ celkove uhradil žalobcovi 22 292,05 € a zaviazať ho na zaplatenie istiny tak, ako si uplatnil žalobca, by bolo v rozpore s dobrými mravmi a znamenalo by to aj porušenie rovnosti medzi dodávateľom a spotrebiteľom, čo by bolo v neprospech sťažovateľa ako spotrebiteľa. Okresný   súd   preto   prijal   záver,   že   žalobca   neuniesol   dôkazné   bremeno,   a preto   žalobu zamietol.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sa   odvolal   žalobca,   podľa   ktorého   okresný   súd nesprávne zistil skutkový stav, nevykonal navrhované dôkazy, rozsudok okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Sťažovateľ navrhoval rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci. Podľa napadnutého uznesenia krajského súdu je rozsudok okresného súdu správny v tom, že lízingová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a sťažovateľom je spotrebiteľskou zmluvou. Ďalej však vyslovil právny názor,   že   v   danom   prípade   išlo   o   finančný   lízing,   a práve   špecifiká   uvedenej   právnej klasifikácie zmluvného vzťahu neboli podľa krajského súdu okresným súdom dostatočne zohľadnené.

Proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy,   v   ktorej   navrhuje,   aby   ju   ústavný   súd   prijal   na   ďalšie   konanie a rozhodol, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a aby napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhuje, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €.

Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   odôvodnil   tým,   že   v   napadnutom   uznesení   nedostal zo strany krajského súdu „odpoveď na obranu voči odvolacím dôvodom žalobcu“, čím malo dôjsť   k porušeniu   jeho označených   práv,   čo   mala potvrdzovať aj rozhodovacia   činnosť ústavného súdu, poukazujúc pritom na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 505/2011 z 3. novembra 2011. Sťažovateľova „odpoveď na obranu voči odvolacím dôvodom“ sa týkala   správnosti   záverov,   ku   ktorým   dospel   okresný   súd   vo   svojom   rozsudku.   Podľa sťažovateľa sa krajský súd v odvolaní nevenoval otázkam rozhodujúceho významu, ktoré tak mali ostať sporné, a napadnuté uznesenie má byť prekvapivé, lebo je podľa sťažovateľa založené na iných dôvodoch, ako sú uvedené v odvolaní. Napokon sťažovateľ tvrdí, že krajský súd rozhodol len o jednom z piatich odvolacích dôvodov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd,   pridržiavajúc   sa   svojej   stabilnej   judikatúry,   poukazuje   na   to,   že základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) sú „výsledkové“, to znamená, musí im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé,   závisí   od   pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu   (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť   procesnými prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté   v   Občianskom   súdnom   poriadku   (I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05,   II. ÚS 307/06).   Obdobné   platí   aj   v   prípade   porušenia   základného   práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o   rozhodnutia,   ktorými   sa   konanie   právoplatne   skončilo   (IV. ÚS 254/2011).   Nemožno akceptovať,   aby   napĺňanie   úsilia   o   spravodlivé   súdne   konanie   príslušným   všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného   konania.   Ústavný   súd   môže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné   orgány   verejnej   moci   nemajú   možnosť   namietaný   protiústavný   stav   napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09, IV. ÚS 270/2013).

Aj keď je napadnuté uznesenie krajského súdu z formálneho hľadiska právoplatným rozhodnutím,   nejde   však   o   rozhodnutie,   ktorým   by   konanie   skončilo,   ale   rozhodnutie, ktorým bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Konanie o návrhu voči sťažovateľovi ako žalovanému sa pred všeobecnými súdmi ešte meritórne neskončilo. Sťažovateľ tak bude mať naďalej možnosť uplatniť si svoje práva v súdnom konaní. Sťažovateľovi napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadol sťažnosťou podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   aj   konečné   rozhodnutie,   ktoré   bude   v   jeho   právnej   veci   vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené jeho ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva alebo   slobody.   Najskôr   teda   musí   prebehnúť   celé   konanie   až   do   štádia   meritórneho právoplatného   rozhodnutia   všeobecných   súdov   a   až   potom   sa   sťažovateľovi   naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd preto nemohol preskúmať ústavnú konformitu záverov krajského súdu vyslovených   v napadnutom   uznesení,   poukazuje   však   na   to,   že   krajský   súd   odôvodnil napadnuté   uznesenie   nesprávnymi   právnymi   závermi   najmä   vo   vzťahu   k právam a povinnostiam strán lízingovej zmluvy po jej ukončení, ku ktorým dospel okresný súd, pričom   už   tento   samotný   dôvod   považoval   za   dostatočný   na zrušenie   prvostupňového rozsudku,   a preto   už   nepovažoval   za   potrebné   vysporiadať   sa   s ďalšou   argumentáciou uvedenou   v odvolaní, resp.   vo   vyjadreniach sťažovateľa k odvolaniu, keďže už aj tento jediný nedostatok postačoval podľa jeho názoru na rozhodnutie o odvolaní žalobcu.

Okolnosť,   že   prvostupňový   súd   je   viazaný   právnym   názorom   odvolacieho   súdu, neznamená,   že   sťažovateľ   nemôže   v   ďalšom   štádiu   namietať   proti   ním   oponovanému právnemu   názoru   krajského   súdu   (ako   súdu   odvolacieho),   a   to   aj   na   základe   totožnej argumentácie, akú predložil v prerokovanej sťažnosti ústavnému súdu, s tým, že všeobecné súdy budú musieť zvážiť relevanciu jeho argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniť v rámci svojho rozhodovania (IV. ÚS 186/2012).

Námietky sťažovateľa sa v konečnom dôsledku týkajú právneho posúdenia a zistenia skutkového stavu, ktoré sú predmetom posudzovania všeobecných súdov, a preto ich možno korigovať v rámci prebiehajúceho konania pred všeobecnými súdmi. Vecné dôvody týchto námietok môže sťažovateľ v uvedenom konaní uplatniť.

Opačný názor nevyplýva ani z uznesenia ústavného súdu   sp. zn. II. ÚS 505/2011 z 3. novembra 2011, na ktoré sa sťažovateľ odvoláva, keďže v uvedenom konaní ústavný súd   posudzoval   ústavnú   konformitu   záverov   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v uznesení,   ktorým   na základe   mimoriadneho   dovolania   podaného   generálnym prokurátorom Slovenskej republiky zrušil právoplatné rozhodnutie prvostupňového súdu, proti ktorému bolo odvolanie podané oneskorene, pričom označeným uznesením sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   preto,   rešpektujúc   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z   čl. 127   ods. 1 ústavy   aj svoju   doterajšiu   rozhodovaciu   prax,   sťažnosť   sťažovateľa   smerujúcu   proti uzneseniu krajského súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi   v   nej   obsiahnutými,   osobitne   návrhom   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013