znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 734/2013-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.,   L.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   J.   S.,   H., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   zaručeného   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob/103/2011 a jeho rozsudkom z 19. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2012 doručená sťažnosť R. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalovaný“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob/103/2011 a jeho rozsudkom z 19. apríla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ ako predávajúci uzatvoril   s kupujúcim   zmluvu   o dodaní   150   kusov   jahniat,   pričom   dodal   iba 122 z celkového   kontrahovaného   množstva,   z ktorých   však   väčšina   následne   uhynula. Kupujúci   si   uplatnil   nároky   vyplývajúce   zo   zodpovednosti   za   vady   dodaných   zvierat, od kúpnej zmluvy odstúpil a žalobou si nárokoval vrátenie kúpnej ceny a náhradu škody.

Okresný súd Humenné (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 15 Cb/60/2008-313 zo   7.   septembra   2011   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   v   spojení   s opravným uznesením z 11. októbra 2011 rozhodol o žalobe kupujúceho tak, že sťažovateľ je povinný zaplatiť   mu   sumu   7 599,74   €   z   titulu   vrátenia   kúpnej   ceny   a náhrady   škody s príslušenstvom.   Podľa   okresného   súdu   boli   splnené   podmienky   nároku   vyplývajúceho zo zodpovednosti   za   vady,   za   ktoré   zodpovedá   sťažovateľ   ako   predávajúci.   Vzhľadom na skutočnosť,   že   žalobca   vzal   čiastočne   návrh   späť   z toho   dôvodu,   že   časť   dodaných zvierat prežila, okresný súd konanie v tomu zodpovedajúcej časti zastavil.

Proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   v   časti   vrátenia   kúpnej   ceny,   náhrady   škody a vo výroku o trovách konania podal sťažovateľ odvolanie. Výrok rozsudku o zastavení konania v časti 994,78 € s príslušným úrokom z omeškania nebol žalovaným namietaný. Podľa   sťažovateľa   súd   prvého   stupňa   nebral   do   úvahy   námietku,   že   nebola   uplatnená reklamácia v záručnej dobe 6 týždňov, ktorá sa má podľa jeho názoru vzťahovať na živé zvieratá. Podľa sťažovateľa žalobca nevyužil svoje právo oznámiť vady tovaru a odstúpiť od zmluvy bez zbytočného odkladu, aj keď mu bola známa skutočnosť, že jahňatá v stáde nejavia záujem o krmivo, sú apatické, slabé, a nebolo potrebné čakať, až kým uhynú.

Krajský   súd   rozsudkom   č. k.   4 Cob/103/2012-351   z 19.   apríla   2012   rozsudok okresného   súdu   v   napadnutej   časti   o povinnosti   sťažovateľa   zaplatiť   žalobcovi   sumu 7 599,74 € s príslušenstvom potvrdil ako vecne správny a v záujme zvýšiť presvedčivosť odôvodnenia   doplnil   ďalšie   dôvody   rozhodnutia.   Krajský   súd   ďalej   zmenil   rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania. Podľa krajského súdu „Žalobca v konaní uplatnil právo na vrátenie zaplatenej kúpnej ceny za dodané jahničky, ako aj na náhradu škody, ktorú utrpel žalobca v dôsledku odstraňovania vád dodaného tovaru – jahničiek. Na základe uzavretej kúpnej zmluvy mal žalovaný pre žalobcu dodať 150 ks jahničiek, kde v konečnom dôsledku bolo dodaných len 122 ks jahničiek. Jahničky boli určené na ďalší chov u žalobcu... Žalobca namietal vady dodaného tovaru podľa § 420 ods. 1 Obchodného zákonníka, že predávajúci je povinný dodať tovar v množstve, akosti a vyhotovení, ktoré určuje zmluva...

Ustanovený   znalec...   jednoznačne   konštatoval,   že   keď   žalobca   prejavil   záujem o jahničky na ďalší chov, dodané jahničky... boli predčasne odstavené od matiek a boli vekovo i váhovo nevyrovnané pre tento predčasný odstav. Z hľadiska účtovanej váhy živých zvierat a počtu kusov dodaných zvierat je jasné, že priemerná hmotnosť jednej jahničky bola 12,4 kg. Pre posúdenie vhodnosti jahniat na účely plemenitby alebo na ich zaradenie na intenzívny výkrm je hmotnosť 17 - 18 kg. Túto zásadu mal predajca ako skúsený chovateľ vo veci rešpektovať (strana 5 posudku znalca)... Zvieratá nedostatočne prežúvali objemové krmivo, ktoré v predžalúdkoch a v črevnom trakte podliehalo patologickým rozkladným procesom,   ktoré v konečnom dôsledku spôsobili úhyn zvierat   (strana 5 a 6 znaleckého posudku). Keď žalovaný namietal, že k hromadnému úhynu mohlo dôjsť aj z tzv. prenosnej nákazy kolcidiózy, ktorá spôsobuje u mladých jahniat vysoký úhyn, a touto chorobou sa mohli jahňatá nakaziť u žalobcu, znalec v doplnení znaleckého dokazovania (č. l. 202 spisu) jednoznačne   uzavrel,   že   nie   je   opodstatnené   podozrenie,   že   vysoký   úhyn   jahniat pochádzajúcich   z R.   bol   spôsobený   kolcidiózou.   V   prvých   troch   týždňoch   boli   jahňatá preliečované, vykonávaná liečba je hodnotená ako nadštandardná, zameraná na požívanie podporných vitamínov a minerálnych podkladov. Užívané lieky boli špecifické a účinné, čo nemalo   dopad   na   úhyn   zvierat,   pretože   jahňatá   boli   odstavené   predčasne.   Ich   odstav neprebiehal štandardným spôsobom...

Podľa znalca R. predčasne odstavilo jahňatá od chovu, o čom svedčí ich priemerná živá hmotnosť 12,4 kg.   Minimálnou   hranicou pre posúdenie vhodnosti   jahniat na účely plemenitby   alebo   na   ich   zaradenie   na   intenzívny   výkrm   je   hmotnosť   17 - 18   kg.   Táto skutočnosť mala byť predajcovi všeobecne známa (strana 3 znaleckého posudku). Znalecký posudok,   ako   aj   správa   Regionálnej   správy   v H.   z 23. 6. 2008,   konštatuje   predčasné odstavenie   jahniat   ako   príčinu   hromadného   úhynu.   O predčasnom   odstavení   nemohol vedieť kupujúci – žalobca. Preto okresný súd správne konštatoval, že dodané jahňatá mali skryté vady... O tejto vade dodaného tovaru sa mohol žalobca prvýkrát reálne dozvedieť až na základe úradného záznamu č. 23/06/20008 z 23. 6. 2008, aj keď indikácia vyššieho úhynu   u   jatočných   zvierat   bola   žalobcovi   známa   už   v polovici   mája   2008.   V   tom   čase žalobca   nemal   preukázanú   príčinu   a   identifikovanú   vadu   tovaru,   za   ktorú   zodpovedá predávajúci.   Keď   dochádzalo   k   úhynu,   žalobca sa   pokúsil   o preliečenie   zvierat,   o čom svedčí   záznam   od   ošetrujúceho   veterinárneho   lekára...   Definitívne   potvrdenie   možných príčin úhynu vyplýva až z úradného záznamu z 23. 6. 2008. Týmto momentom začala plynúť žalobcovi   lehota   na   uplatnenie   nároku   z   vád   plnenia   dodaním   vadného   tovaru,   teda predčasne odstavených jahniat.

Ak   žalobca   predpokladal   ďalší   chov   jahniat   a   dodané   jahňatá   neboli   spôsobilé na ďalší chov z hľadiska ich predčasného odstavenia a nespôsobilosti prijímať rastlinnú výživu a následný úhyn, mohol žalobca uplatniť nároky z vadného tovaru v zmysle § 436 Obchodného zákonníka aj s možnosťou odstúpenia od zmluvy podľa § 436 ods. 1 písm. d/ Obchodného   zákonníka.   Keď   došlo   k   platnému   odstúpeniu   od   zmluvy,   v   súvislosti s odstúpením   od   zmluvy   má   žalobca   právo   na   vrátenie   kúpnej   ceny,   pretože   došlo k podstatnému porušeniu   zmluvy   dodaním   predčasne odstavených jahniat   nespôsobilých na ďalší život, o ktorej skutočnosti musel vedieť žalovaný ako predávajúci. Predávajúci musí vedieť, že druhá strana nebude mať záujem o plnenie povinností pri takomto porušení zmluvy   (§ 345   ods. 2   Obchodného   zákonníka).   Došlo   k   podstatnému   porušeniu   zmluvy dodaním vadného tovaru. Žalobca túto skutočnosť oznámil bez zbytočného odkladu po tom, čo mal správu od Regionálnej správy v H., a k zániku zmluvy odstúpením (§ 349 ods. 1 Obchodného zákonníka) došlo doručením oznámenia žalovanému... Žalobcovi vzniklo právo na vrátenie časti kúpnej ceny, ako aj na náhradu škody, o čom rozhodol súd prvého stupňa správne...

Žalobca má nárok na vrátenie časti zaplatenej kúpnej ceny 4.521,75 Eur, ako aj náhrady škody v čiastke 3.077,98 Eur, t. j. účtovaných 92.727,50 Sk. S nepredpokladanými nákladmi   na   ošetrenie   zvierat   veterinárom   v   dôsledku   vád   dodaného   tovaru,   náhrady preplatenia   cestovných   náhrad   za   dodávku   zvierat,   z   ktorých   podstatná   časť   uhynula, dodatočných nákladov na prikrmovanie zvierat a zaplatenia náhrad za odvoz uhynutých zvierat   kafilérnej   spoločnosti,   tieto   nároky   na   náhradu   škody   sú   u   žalobcu   dôvodné... V danom prípade sú to dodatočné náklady, ktoré musel vynaložiť žalobca na ošetrovanie zvierat,   ako   aj   náklady   súvisiace   s   prepravou   zvierat,   ktoré   uhynuli.   Podľa   § 380 Obchodného zákonníka, za škodu sa považuje tiež ujma, ktorá poškodenej strane vznikla tým, že musela vynaložiť náklady v dôsledku porušenia povinnosti druhej strany. Porušenie povinnosti   zo   strany   predávajúceho   –   žalobcu   je   súdom   prvého   stupňa   preukázané. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, pokiaľ zaviazal žalovaného k náhrade čiastky 7.599,74 Eur titulom vrátenia časti kúpnej ceny a náhrady škody.“.

Sťažovateľ s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí a tvrdí, že krajský súd pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy všetky namietané skutočnosti z jeho strany ako žalovaného, a tieto jeho námietky vo svojom rozhodnutí vôbec neodôvodnil.

Podľa   sťažovateľa „Ani   prvostupňový   a   ani   odvolací   súd   sa   nevysporiadal s námietkou žalovaného, že žalobca neuplatnil reklamáciu v záručnej dobe 6 týždňov, ktorá sa vzťahuje na živé zvieratá, teda že reklamáciu žalobca uplatnil až po skončení záručnej doby. Taktiež sa odvolací súd vôbec nezaoberal otázkou nevykonania odčervenia, ktorá veľmi významnou mierou ovplyvnila stav zvierat, na ktorú žalovaný viackrát poukazoval. Pokiaľ sa jedná o znalecký posudok vypracovaný v rámci dokazovania, žalovaný od samého   začiatku   výsledky   znaleckého   dokazovania   namietal.   Námietky   žalovaného prvostupňový súd akceptoval, keď za účelom doplnenia znaleckého dokazovania nariadil výsluch   súdneho   znalca,   súd   uložil   účastníkom   konania   pripraviť   otázky   pre   súdneho znalca, pričom tento dôkaz nakoniec súd vôbec nevykonal. Odvolací súd sa týmto tiež vôbec nezaoberal a pri svojom rozhodovaní sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Prvostupňový   súd   nemal   hodnoverne   preukázaný   úhyn   zvierat,   na   čo   sťažovateľ poukazoval aj vo svojom vyjadrení zo dňa 30. 08. 2011, ktorým sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal a uspokojil sa s tvrdením žalobcu, že žiadny orgán nevedie presnú evidenciu dátumu úhynu zvierat. Aj napriek tomu, že úhyn zvierat ku dňu odstúpenia od zmluvy bol hodnoverne   preukázaný   len   čo   sa   týka   17   kusov   z   celkového   počtu   122   zvierat,   súd považoval odstúpenie od zmluvy zo strany navrhovateľa za platné v celom rozsahu. Taktiež súd nebral do úvahy druhotné príčiny úhynu zvierat, ktoré určil súdny znalec v znaleckom posudku, za ktoré nezodpovedá žalovaný. Túto skutočnosť aj prvostupňový aj odvolací súd ignoroval, touto otázkou sa nezaoberal a ani túto skutočnosť nezdôvodnil. Pokiaľ sa jedná o náhradu škody ani prvostupňový a ani odvolací súd sa nezaoberal námietkami žalovaného, okrem iného uvedenými vo vyjadrení zo dňa 30. 08. 2011. Napr. pokiaľ sa jedná o prepravné služby žalovaný poukázal na to, čo je zrejmé aj z predložených dokladov, že pri preprave predmetných jahničiek jednou cestou sa uskutočnila aj preprava iných zvierat zakúpených od iných dodávateľov, preto nemôže byť náhrada nákladov na túto cestu   prisúdená   žalovanému   v   celom   rozsahu.   To   isté   platí   aj   pri   náhrade   nákladov na veterinárne služby, ktoré nesúviseli len s predmetnými jahničkami, keďže žalobca mal vo svojom chove aj iné zvieratá.

S poukazom na uvedené sťažovateľ   má za   to,   že   odvolací   súd   sa s jednotlivými námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo dňa 20. 10. 2011 nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.“.

Z uvedených dôvodov podal sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že ním bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny   a právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Námietky sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní, s ktorými sa podľa neho krajský súd nevysporiadal,   sa   v prevažujúcej   miere   týkajú   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu okresným súdom, ktorý podľa sťažovateľa pri posudzovaní splnenia podmienok na náhradu škody   nezohľadnil   jeho   argumenty   (otázka   odčervenia   jahniat,   druhotné   príčiny   úhynu zvierat), nesprávne vyhodnotil znalecký posudok a nedodržal procesný postup pri výsluchu znalca. Okresný súd (a následne aj krajský súd) podľa sťažovateľa nezistil skutočný úhyn zvierat,   ako   aj   nesprávne   zistil   rozsah   škody   na   strane   žalobcu   (náhrada   nákladov za prepravu a za veterinárne služby). Okrem toho sťažovateľ namieta, že sa krajský súd v napadnutom rozsudku nevysporiadal ani s jeho argumentáciou o potrebe uplatniť si právo zo záruky v záručnej dobe 6 týždňov, ktorá sa má podľa sťažovateľa vzťahovať na vady zvierat.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   mu   zásadne   neprislúcha   hodnotiť   vykonané   dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné) a ich vyhodnotenie všeobecným súdom, tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Ústavný súd v zásade nie je ani oprávnený preskúmavať vecnú správnosť uvedeného znaleckého posudku (m. m. IV. ÚS 241/2010). Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v rozpore s jeho už spomínaným postavením, ale   popieral   by   základné   zásady   ústnosti   a   bezprostrednosti   súdneho   konania,   ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy (m. m. I. ÚS 118/2011).

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že tak judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť   č. 6172/73,   X.   proti   Spojenému   kráľovstvu,   sťažnosť   č. 10000/83,   H.   proti Spojenému kráľovstvu), ako aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Monnel a Morris proti Spojenému kráľovstvu z 2. marca 1987, séria A, č. 115)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom   prípade   nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľa   k   obsahu   znaleckého   posudku   či   k iným výsledkom   dokazovania,   je potrebné uviesť,   že   sťažovateľ   mal   možnosť   uplatniť svoje procesné   právo   účastníka   konania   vyjadriť   sa   ku   všetkým   dôkazom,   ktoré   sa   v   konaní vykonali   (§ 123   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Súčasťou   rozhodovacej   činnosti ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   že   ak všeobecný   súd   reagoval   na   procesné   úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   v   súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 329/04, III. ÚS 30/06).

Z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že krajský súd riadne identifikoval námietky sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní (a opätovne rekapitulované   v   sťažnosti),   a   to   najmä   námietky   týkajúce   sa   nedostatočného   zistenia skutkového stavu, a skutkový stav podriadil pod aplikovateľnú právnu úpravu Obchodného zákonníka. Osobitne vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že sa krajský súd nevysporiadal s jeho tvrdením, že vady zvierat sa majú vytknúť v šesťtýždňovej lehote (sťažovateľ ale neuviedol, z čoho uvedenú lehotu odvodil), ústavný súd podotýka, že predmetné pravidlo upravujúce záručnú dobu bolo upravené v § 620 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom   do   31.   marca   2004.   Krajský   súd,   podobne   ako   okresný   súd   založil   svoje rozhodnutie na tom, že uplatnený nárok je nárokom zo zodpovednosti za vady v zmysle Obchodného zákonníka, teda na inom právnom základe, pričom tento záver krajského súdu sťažovateľ nespochybnil.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil,   prečo   považoval   rozhodnutie   okresného   súdu   za   vecne   správne,   osobitne s ohľadom   na   námietky   uplatnené   v odvolaní.   Presvedčivo   a bez   vnútorných   rozporov odôvodnil,   prečo   považuje   podmienky   uplatnených   nárokov   zo   zodpovednosti   za   vady za splnené, a sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné námietky, ktoré by mohol ústavný súd brať do úvahy pri rozhodovaní o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie a ktoré by tento záver spochybnili. Z toho dôvodu ústavný súd nepovažuje napadnutý rozsudok krajského súdu za arbitrárny ani svojvoľný, či porušujúci zmysel a účel aplikovaných právnych noriem. Ústavný súd preto   nezistil   príčinnú súvislosť medzi   namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom krajského súdu pri rozhodovaní o jeho odvolaní. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   v celom   rozsahu   nebolo   potrebné   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013