znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 733/2013-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   a. s.,   B.,   zastúpenej   L., advokátska kancelária, s. r. o., B., konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa M. L., vo veci   namietaného porušenia   jej   základného   práva   zaručeného v   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 5 Obdo 27/2011 z 22. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2012 faxom a 18. júla 2012 osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“,   resp.   v citáciách   aj   „sťažovateľ“   alebo   „žalobca“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 27/2011 z 22.   marca   2012   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu“).   Sťažovateľka doplnila sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 24. októbra 2012.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva tento skutkový stav tak, ako bol zistený v konaní pred všeobecnými súdmi.

Sťažovateľka bola pôvodne majiteľkou 343 ks akcií R., a. s. (ďalej len „žalovaná v 1. rade“   alebo   „akciová   spoločnosť“),   s podielom   na základnom   imaní   13,56   % z celkového počtu 2 529 ks akcií v menovitej hodnote 15 000 Sk. Predstavenstvo žalovanej v 1. rade uznesením zo 7. augusta 2003 rozhodlo o nákupe vlastných akcií od akcionárov pre   spoločnosť   v   počte   106   ks   na účel   následného   predaja   zamestnancom.   Žalovaný v 2. rade (fyzická osoba) v konaní pred všeobecnými súdmi so zámerom nadobudnúť akcie žalovanej   v 1. rade   jej   poskytol   bezúročnú   pôžičku (3 250 500   Sk)   s   dobou   splatnosti do 31. decembra   2007.   Akciová   spoločnosť   následne   zamestnala   žalovaného v 2. rade s nástupom do zamestnania 10. marca 2007. Predstavenstvo žalovanej v 1. rade uznesením z 13.   marca   2007   rozhodlo   o   prevode   250   ks   akcií   za   hodnotu   375   000   Sk na žalovaného v 2. rade. Následne na základe kúpnych zmlúv previedla žalovaná v 1. rade na žalovaného v 2. rade predmetné akcie. Žalovaný v 2. rade darovacími zmluvami z 2. júla 2007   a   z   19.   decembra   2007   previedol   akcie   žalovanej   v 1. rade   na   svojho   syna (žalovaného v 3. rade v konaní pred všeobecnými súdmi).

Sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi namietala neplatnosť prevodu akcií medzi   žalovanou   v 1. rade   a žalovaným   v 2. rade   (kúpne   zmluvy)   a   medzi   žalovaným v 2. rade a žalovaným v 3. rade (ďalej aj „darovacie zmluvy“, spolu aj „zmluvy o prevode akcií“).   Žalobou   sa   domáhala   proti   žalovaným   určenia   neplatnosti   prevodu   akcií. Poukazovala   pritom   na   skutočnosť,   že   v zmysle   stanov   žalovanej   v 1. rade   je   akcia prevoditeľná   a   možno   ju   previesť   len   so   súhlasom   predstavenstva   a   akcia   na   meno   je prevoditeľná   do   vnútra   spoločnosti.   Tvrdila,   že   postavenie   žalovaného v 2. rade   ako zamestnanca nespĺňa podmienky ustanovené predpismi o prevode akcií, keďže jeho prijatie do pracovného pomeru bolo fiktívne a malo ním dôjsť k obchádzaniu zákazu prevodu akcií na tretie osoby stojace mimo akciovej spoločnosti (žalovanú v 1. rade).

Okresný súd Piešťany (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 6 Cb 95/2008 z 15. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol a sťažovateľku zaviazal   nahradiť   žalovaným   trovy   konania   v   sume   877,042   €   na   účet   ich   právneho zástupcu.   Okresný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľka   má   naliehavý   právny   záujem na určení neplatnosti prevodu akcií, pretože v súčasnosti je ohrozené jej postavenie ako vlastníčky už nie najväčšieho počtu akcií, pričom pred uvedeným prevodom akcií ňou bola, a   práve   vyhovením   jej   žalobe   by   sa   dostala   do   pozície   majoritného   vlastníka. Po prerokovaní veci ale okresný súd považoval za preukázané, že žaloba nebola podaná dôvodne,   keďže   podmienky   na   prevod   akcií   boli   splnené   v súlade   s Obchodným zákonníkom, ako aj so stanovami akciovej spoločnosti (postavenie žalovaného v 2. rade ako zamestnanca je v súlade s platne uzatvorenou pracovnou zmluvou). Žalobu sťažovateľky preto, ako už bolo uvedené, zamietol.

Po odvolaní sťažovateľky Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.   21 Cob/110/2010   zo   14.   decembra   2010   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“) rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Pripustil   pritom   viacnásobnú   zmenu   návrhu sťažovateľky, ktorá sa okrem určenia, že zmluvy o prevode akcií sú neplatné, domáhala aj určenia, že rubopisy, ktorými sa akcie prevádzali, sú neplatné, ako aj uloženia povinnosti žalovanej v 1. rade znížiť svoje základné imanie o sumu rovnajúcu sa menovitej hodnote listinných kmeňových akcií na meno.

Odvolací súd dospel k záveru, že sťažovateľka v danej veci nepreukázala naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a rozhodnutie okresného súdu potvrdil bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

Odvolací súd dospel k záveru, že na právnom postavení sťažovateľky sa vo vzťahu k žalovaným nič nezmenilo, v konaní nebola preukázaná ani existencia objektívnej právnej neistoty, na základe ktorej by bolo právne postavenie sťažovateľky ohrozené, keďže naďalej zostáva   vlastníčkou   rovnakého   počtu   akcií.   Zároveň   nie   je   splnená   ani   požiadavka preventívneho charakteru, ktorá sa v prípade naliehavého právneho záujmu predpokladá. K časti   žaloby,   ktorou   sťažovateľka   navrhovala   určiť,   že   prevody   listinných   akcií uskutočnené rubopismi sú neplatné, odvolací súd uviedol, že nejde o určovaciu žalobu, ale o žalobu inú, ktorá nespĺňa predpoklady žaloby podľa § 80 písm. c) OSP. Nevyhovel ani návrhu   na   uloženie   povinnosti   žalovanej   v 1. rade   znížiť   základné   imanie,   pretože požadované uloženie povinnosti je právnym následkom, ktorý vyplýva priamo zo zákona. Súčasne proti napadnutému rozhodnutiu pripustil dovolanie. V nadväznosti na to podala sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu dovolanie.

Podľa   sťažovateľky   jej   krajský   súd   odňal   právo   konať   pred   súdom   tým,   že   sa dostatočne nezaoberal jej návrhom na plnenie podľa § 80 písm. b) OSP (uloženie povinnosti znížiť   základné   imanie),   pri   ktorom   sa   naliehavý   právny   záujem   nevyžaduje,   pričom určovacie nároky mal posúdiť ako predbežné otázky. Podľa sťažovateľky krajský súd riadne neposúdil   ani otázku   existencie   naliehavého   právneho   záujmu   v   úzkej   súvislosti   s   ňou namietanými a preukázanými skutočnosťami. Sťažovateľka je toho názoru, že jej naliehavý právny záujem na žalobe je daný.

Najvyšší   súd dospel   k   záveru,   že napadnutý   rozsudok   je vecne   správny,   a   preto dovolanie sťažovateľky podľa § 243b ods. 1 OSP zamietol. Podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu „Odvolací súd dospel k správnemu záveru, že žalobca v danom konaní nepreukázal   naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti   prevodu   akcií.   Naliehavý právny záujem je nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby.

Pri   posudzovaní   danosti   naliehavého   právneho   záujmu   je   významné,   či   výrok rozhodnutia   bude   mať   za   následok   zmenu   práv   a   povinností   alebo   postavenie   žalobcu v hmotnoprávnych vzťahoch, a to za stavu, že v danom čase nemôže uplatňovať svoje práva návrhom podľa § 80 písm. b) O. s. p. Pokiaľ tento výrok rozhodnutia priamo či nepriamo žiadnym spôsobom neovplyvní postavenie žalobcu, nemôže byť v takomto prípade naliehavý právny záujem za daný. Právne postavenie žalobcu vo vzťahu k žalovanému 1/ a následne k ostatným   žalovaným   by   sa   vyhovením   žaloby   v   danom   prípade   žiadnym   spôsobom nezmenilo. Odvolací súd správne uzavrel, že skutočnosť, že žalobca bol pred prevodom akcií najväčším akcionárom žalovaného 1/, majúcim najväčší podiel akcií na základnom imaní voči ostatným drobným akcionárom, nie je rozhodujúce, pretože žalobca zostáva vlastníkom stále rovnakého počtu akcií a jeho status akcionára v spoločnosti žalovaného 1/ sa nemení. Aj keby súd žalobe vyhovel, počet akcií, ktorý vlastní žalobca, by sa rozhodnutím súdu   nezmenil.   Ako   je   aj   z   vyššie   uvedeného   zrejmé,   v   prípade   existencie   naliehavého právneho záujmu by práva a povinnosti žalobcu mali byť výrokom súdneho rozhodnutia v danom prípade priamo dotknuté. Bolo by to v prípade, ak by žalobca bol sám účastníkom prevodov,   ktorých   neplatnosti   sa   domáha.   Je   potrebné   zdôrazniť,   že   žalobca   nebol účastníkom   právnych úkonov,   ktorých   neplatnosti sa domáha,   z toho dôvodu   naliehavý právny   záujem   nie   je   daný.   Samozrejme   naliehavý   právny   záujem   môže   byť   daný v niektorých prípadoch aj vtedy, ak je rozhodnutím súdu dotknuté právne postavenie, resp. práva a povinnosti tretích osôb, v tomto prípade žalobcu, ktoré neboli účastníkmi, resp. stranami dotknutého právneho úkonu. Uvedený prípad však nie je aplikovateľný na tento prípad,   pretože   postavenie   žalobcu   ako   akcionára   sa   vo   vzťahu   k   ostatným   žalovaným žiadnym   spôsobom   nemení.   Žalobca   je   vlastníkom   stále   rovnakého   počtu   akcií žalovaného 1/. Tvrdenie žalobcu, že odvolací súd pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu nevzal do úvahy súdne konanie vedené pod sp. zn. 21 Cob 393/2010, nie je dôvodné. Existencia uvedeného súdneho konania nemôže preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti prevodu akcií. Rovnako je irelevantné tvrdenie žalobcu, že pred prevodmi akcií bol žalobca najväčším akcionárom žalovaného 1/ a žalovaný 2/ a 3/ neboli nikdy predtým akcionármi žalovaného a prevodmi nadobudli viac ako 50%-ný podiel na   základnom   imaní   žalovaného 1/,   čím   sa   žalobca   stal   minoritným   akcionárom žalovaného 1/. Tým by podľa žalobcu nikdy nemohla nastať situácia, že by vlastníctvo akcií prešlo na inú osobu ako žalobcu, vo väčšom podiele ako vlastní žalobca. Odvolací súd správne   uviedol,   že   takýto   postup   by   bol   v   rozpore   s   právami   akcionárov   previesť   za zákonom a stanovami dodržaných podmienok svoje akcie na inú osobu, akou je žalobca. Dovolateľ naliehavý právny záujem opiera aj o posúdenie § 6 ods. 3 Stanov žalovaného 1/, ktoré je medzi účastníkmi sporné. Spornosť uvedeného ustanovenia nie je dôvodom, ktorý by zakladal existenciu naliehavého právneho záujmu. Je to skôr otázka právneho posúdenia veci, ktorá by bola skúmaná v rámci konania v merite veci, ak by bol naliehavý právny záujem   daný.   Rovnako   je   v   danom   prípade   irelevantné   aj   tvrdenie   žalobcu,   že   pred prevodmi akcií mal žalobca postavenie najväčšieho akcionára a tomu zodpovedalo tiež zastúpenie   žalobcu   v   dozornej rade   žalovaného 1/   a   mohol   aj   nepriamo   ovplyvňovať obchodné vedenie aj konanie žalovaného 1/. Dovolací súd je toho názoru, že žalobca sa môže aj naďalej podieľať na kontrole dodržiavania akcionárskych práv, tak ako to tvrdí, na valnom zhromaždení spoločnosti žalovaného 1/. Naliehavý právny záujem nemôže byť daný   tým,   že   žalobca   nemá   zástupcu   v   dozornej rade,   poprípade   v   predstavenstve spoločnosti žalovaného 1/. V prípade, že pred prevodmi akcií tohto zástupcu mal, tento zástupca bol zvolený v zmysle stanov žalovaného 1/ a rovnako môže byť v zmysle týchto stanov zvolený aj iný zástupca. Žalobca na valnom zhromaždení spoločnosti žalovaného 1/ môže   hlasovať   stále   rovnakým   13,56 %-ným   podielom   na   základnom   imaní   spoločnosti (343 ks akcií), ktoré mal aj pred dotknutými prevodmi akcií. Nie je vylúčené, že menšinoví akcionári   žalovaného 1/   pred   prevodmi   akcií   by   spoločným   postupom   presadili   svojho kandidáta   do   dozornej   rady   spoločnosti   žalovaného 1/.   Tým,   že   bol   odvolaný   zástupca žalobcu v dozornej rade žalovaného 1/, došlo nepochybne k zmene postavenia žalobcu, ale nie v postavení žalobcu ako akcionára žalovaného 1/, ale v postavení žalobcu ako osoby, ktorá mala nepriamy vplyv na vedenie spoločnosti, tak ako to tvrdí. Samotné vlastníctvo akcií   nezakladá   právny   nárok   akcionára   na   zastúpenie   v   riadiacich   alebo   kontrolných orgánov   akciovej   spoločnosti,   keďže   tieto   orgány   sa   volia   v   zmysle   stanov   akciovej spoločnosti za dodržania podmienok uvedených v zákone. Dovolací súd sa rovnako stotožnil so záverom odvolacieho súdu, že určovacia žaloba má preventívny charakter a je potrebné dbať,   aby   nedochádzalo   k   jej   zneužitiu   a   práve   predmetná   žaloba   by   mohla   byť posudzovaná   ako   zneužitie   akcionárskych   práv   žalobcu   voči   ostatným   drobným akcionárom.“.

Najvyšší súd ďalej skúmal, či v konaní nenastali vady, ktoré v zmysle § 237 OSP odôvodňujú dovolanie aj nad rámec otázky zásadného právneho významu, teda nad rámec rozsahu   pripusteného   krajským   súdom.   Uviedol   pritom,   že „Tvrdenie   žalobcu,   že   sa odvolací   nezaoberal   časťou   návrhu   na   uloženie   povinnosti   žalovaného 1/   na   zníženie základného imania, nie je dôvodná. Odvolací súd postupoval pri rozhodovaní o tejto časti petitu správne a tento svoj postup riadne odôvodnil. Odvolací súd by bol povinný rozhodnúť o uložení povinnosti žalovaného 1/ znížiť základné imanie následne, ak by dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že prevody akcií sú neplatné. Odvolací súd už nebol oprávnený skúmať, či žalovaný 1/ bol povinný znížiť základné imanie, pretože žalobca   neosvedčil   naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení   neplatnosti dotknutých právnych úkonov, na základe ktorých boli akcie prevedené.“.

Najvyšší   súd   nezistil,   že   by   bolo   rozhodnutie   krajského   súdu   postihnuté   vadou uvedenou v § 237 OSP, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny, a preto dovolanie sťažovateľky podľa § 243b ods. 1 OSP zamietol.

Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že ním bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa článku 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že: „2.3.1 NS SR pri rozhodovaní vo veci nezohľadnil skutočnosti, ktoré boli preukázané v   konaní   jednak   dôkazmi,   výpoveďami   účastníkov   konania   [tak   Sťažovateľa   ako   aj... (žalovaných, pozn.)] a ktoré sú súčasťou Spisového materiálu.

2.3.2 NS SR   v   celom   rozsudku   opomenul   čo   i   len   uviesť,   že   Sťažovateľ   svojím petitom okrem iného žiadal určiť, že majiteľom špecifikovaných listinných kmeňových akcií na meno je R... (akciová spoločnosť, pozn.), s touto skutočnosťou sa vôbec nezaoberal a ani sa k nej žiadnym spôsobom nevyjadril. V tejto súvislosti odkazujeme na bod 1.10 tejto Sťažnosti. Práve naopak, na viacerých miestach Rozsudku NS SR je nesprávne a zmätočne uvedené, že Sťažovateľ sa mal petitom domáhať iba určenia neplatnosti zmlúv a prevodných rubopisov na akciách. V tejto súvislosti odkazujeme napr. na bod 1.15.5 a 1.19.8 tejto Sťažnosti.

2.3.3 Konštatovanie NS SR v zmysle bodu 1.19.1 tejto Sťažnosti je podľa názoru Sťažovateľa   zavádzajúce,   nepresvedčivé   a   bez   relevantnej   výpovednej   hodnoty   (iba prekopírované   z   rozhodnutí   súdov   nižších   stupňov),   a   to   v   kontexte   ku   skutočnostiam v zmysle   bodu   1.15.4,1.15.16   a   1.18,   pričom   k   žiadnej   z   týchto   skutočností   sa   NS SR vo svojom rozsudku nevyjadril.

2.3.4 NS SR sa nesprávne stotožnil s názorom Odvolacieho súdu, že nie je daná existencia   NPZ (naliehavého   právneho   záujmu,   pozn.) Sťažovateľa   na   požadovaných určeniach, tak ako sú uvedené v bode 1.10 tejto Sťažnosti, keď pri právnom posúdení vôbec nezohľadnil   námietky   Sťažovateľa   uvedené   v   bodoch   tejto   Sťažnosti,   vôbec   sa   nimi nezaoberal a vôbec sa k nim nevyjadril vo svojom Rozsudku.

Existenciu   svojho   NPZ (naliehavého   právneho   záujmu,   pozn.) na   určeniach preukázal   najmä   skutočnosťami   uvedenými   v   bodoch   1.15.3,   1.15.10,   1.15.12,   1.15.13 a 1.15.14 tejto Sťažnosti a ustálenou judikatúrou..., ktorú NS SR nezohľadnil, vôbec sa ňou nezaoberal a vôbec sa k nej nevyjadril a neodôvodnil, prečo ju neaplikoval pri svojom rozhodovaní.

Konštatovanie   NS SR   podľa   bodov   1.19.2,   1.19.4,   1.19.9   (!)   tejto   Sťažnosti preukazuje, že NS SR nebral do úvahy a nezaoberal sa právnou argumentáciou Sťažovateľa v zmysle bodov 1.15.3, 1.15.10, 1.15.12, 1.15.13 a 1.15.14 tejto Sťažnosti.

Sťažovateľ   preto   opakovane   zdôrazňuje,   že   jeho   NPZ   na   určeniach   tak   ako   sú uvedené v bode 1.10 tejto Sťažnosti, je daný najmä tým, že hmotnoprávny vzťah Sťažovateľa ako akcionára... a spoločnosti... ako emitenta, spravujúci sa Obchodným zákonníkom, je bez rozhodnutia   o   požadovaných   určeniach   neistý   v   tom   zmysle,   že   je   neisté,   kto   môže vystupovať ako akcionár a hlasovať na valných zhromaždeniach... v rozsahu predmetných akcií,   t. j.   či... (žalovaný   v 2. rade   alebo   žalovaný   v 3. rade,   pozn.) alebo   je   v   zmysle určovacej   časti   petitu   majiteľom   akcií   spoločnosť...,   ktorá   by   v   zmysle   príslušných ustanovení   Obchodného   zákonníka   nemohla   na   valných   zhromaždeniach   vykonávať hlasovacie práva v rozsahu predmetných akcií, pričom táto (hmotnoprávna) neistota by bola vyriešená rozhodnutím súdu o tej časti petitu Sťažovateľa, ktorou navrhoval určiť, že majiteľom predmetných akcií je R... (akciová spoločnosť, pozn.), pričom túto časť petitu Sťažovateľa v podstate všetky súdy vrátane NS SR vo svojich rozsudkoch opomínali a ktorú NS SR dokonca vo svojom rozsudku ani len nezmienil.

Neistý je tiež hmotnoprávny – akcionársky vzťah účastníkov konania..., t. j. vzťah medzi   akcionármi   spravujúci   sa   tak   isto   Obchodným   zákonníkom   so   všetkými   právami a povinnosťami,   ktoré   Obchodný   zákonník   viaže   s   akcionárskym   vzťahom   medzi akcionármi, pričom i táto (hmotnoprávna) neistota existencie – neexistencie akcionárskeho vzťahu medzi akcionármi by bola vyriešená rozhodnutím súdu o tej časti petitu Sťažovateľa, ktorou navrhoval určiť, že majiteľom predmetných akcií je R... (akciová spoločnosť, pozn.).

2.3.5 Sťažovateľ namieta proti záverom NS SR v zmysle bodu 1.19.5 tejto Sťažnosti, ktoré   sú   právne   nesprávne,   nezrozumiteľné   a   zmätočné.   V   tejto   súvislosti   dávame do pozornosti právnu argumentáciu Sťažovateľa v zmysle bodu 1.15.16 Sťažnosti, z ktorej je jednoznačne zrejmé, že rubopis, ktorým sa prevádza listinná akcia na meno, je právny úkon, ktorý môže byť zaťažený vadou neplatnosti (nie právna skutočnosť) a bez ohľadu na to, že sa Sťažovateľ dovolával určenia neplatnosti predmetných rubopis v petite žaloby, v prípade, že Odvolací súd nerozhodol priamo vo výrokovej časti rozsudku o tejto časti (i keď zjavne nesprávne),   mal   sa ňou zaoberať ako predbežnou   otázkou   a   jej   právne   posúdenie   mal následne zohľadniť pri rozhodnutí o ostatných častiach petitu. Ani Odvolací súd a ani NS SR   sa   teda   nezaoberali   námietkami   Sťažovateľa   v   zmysle   bodu   1.15.16   Sťažnosti v kontexte s námietkou v zmysle bodu 1.15.1, 1.15.2 Sťažnosti (inštitút predbežnej otázky v rozhodovaní súdu) a 1.15.11, ktorými sa ani NS SR vôbec nezaoberal a ani sa k nim v rozsudku nevyjadril.

2.3.6 Sťažovateľ namieta proti záverom NS SR v zmysle bodov 1.19.6 a 1.19.12 tejto Sťažnosti,   ktoré   sú   právne   nesprávne,   nezrozumiteľné   a   zmätočné.   I   v   tejto   súvislosti dávame   do   pozornosti   právnu   argumentáciu   Sťažovateľa   v   zmysle   bodu   1.15.1,   1.15.2 Sťažnosti (inštitút predbežnej otázky v rozhodovaní súdu), tento krát v kontexte námietky v zmysle bodu 11.15.16, bod 4., na str. 16 Sťažnosti, ktorými sa ani NS SR nezaoberal a ani sa k nim v rozsudku relevantne nevyjadril. Z uvádzanej relevantnej právnej úpravy je pri tom zrejmé, že v prípade, ak sú na to splnené zákonné podmienky, emitent... má zákonnú povinnosť znížiť základné imanie. V prípade, že si túto povinnosť nesplní dobrovoľne, je na mieste,   aby   ho   na   splnenie   tejto   povinnosti   zaviazal   súd.   Bez   ohľadu   na   právne posúdenie   neexistencie   NPZ (naliehavého   právneho   záujmu,   pozn.) Sťažovateľa   pri určovacích častiach petitu, Odvolací súd mal časť petitu, v ktorej Sťažovateľ žiadal znížiť základné imanie, prejednať a rozhodnúť o nej rozsudkom, nakoľko išlo nie o určovací petit ale petit na splnenie (zákonnej) povinnosti, v kombinácii s využitím inštitútu rozhodovania o predbežnej   otázke,   pričom   ako   o   predbežnej   otázke   mal   súd   rozhodovať   o   platnosti prevodu   akcií   zo   spoločnosti...   na... (žalovaného v 2. rade,   pozn.) a   následne   na... (žalovaného v 3. rade,   pozn.),   okrem   iného   i   z   dôvodu   hospodárnosti   ako   jednej zo základných zásad občianskeho súdneho konania.

Sťažovateľ si opätovne dovoľuje zdôrazniť, že pre prípad, že by súd dospel k záveru, že nie je daný naliehavý právny záujem Sťažovateľa   na určeniach uplatnených v petite v zmysle   § 80   písm. c)   OSP,   Sťažovateľ   výslovne   navrhoval,   aby   predmetné   otázky zodpovedajúce   určovacím   nárokom   Sťažovateľa,   boli   právne   posúdené   ako   predbežné otázky a aby súd rozhodol o nárokoch na plnenie uplatnených v petite, pri ktorých už zákon preukázania naliehavého právneho záujmu nevyžaduje.

V   tejto   Súvislosti   Sťažovateľ   opäť   odkazuje   na   námietky   v   zmysle   bodu   1.15.1 a 1.15.2   Sťažnosti,   ku   ktorým   sa   ani   Odvolací   súd   ani   NS SR   nevyjadrili   a   žiadnym spôsobom nevysvetlili svoj právny názor k tejto otázke.

2.3.7 Konštatovanie NS SR v zmysle bodov 1.19.3 a 1.19.10 tejto Sťažnosti je podľa názoru Sťažovateľa zavádzajúce a zmätočné, a to v kontexte ku skutočnostiam v zmysle bodu   1.1   až   1.7,   pričom   k   žiadnej   z   týchto   skutočností   sa   NS SR   vo   svojom   rozsudku nevyjadril. Sťažovateľ nikdy netvrdil a ani nezastáva názor, že by nemohla nastať situácia, že by iný akcionár spoločnosti R..., ktorý bol akcionárom spoločnosti R... v čase prijatia relevantného ustanovenia § 6 ods. 3 Stanov R..., by nadobudol štandardným a zákonným spôsobom   väčší   podiel   na   spoločnosti   R...,   ako   má   Sťažovateľ.   To   však   nie   je   prípad nadobudnutia   majoritného   balíka   akcií... (žalovaným   v 2. rade   a žalovaným   v 3. rade, pozn.), ktorí neboli akcionármi R.... Vzhľadom na vyššie uvedené je preto názor NS SR uvedený v bode 1.19.10 navyše nevyvážený a tendenčný v prospech len jedného účastníka sporu – odporcov.

V podrobnostiach opäť odkazujeme na už na iných miestach uvádzanú nezákonnosť a špecifiká tejto transakcie.

2.3.8 NS SR sa nezaoberal námietkou Sťažovateľa v zmysle bodu 1.15.7, ku ktorej sa nikde v rozsudku žiadnym spôsobom nevyjadril.

2.3.9 V   kontexte   skutočností,   že   NS SR   sa   nezaoberal   väčšinou   námietok Sťažovateľa   uvedených   v   bode   1.15   tejto   Sťažnosti,   ku   ktorým   sa   v   rozsudku   žiadnym spôsobom nevyjadril a v prípadoch, keď sa k niektorým z nich vyjadril čiastkovo, svoj názor buď neodôvodnil vôbec alebo ho odôvodnil iba povrchne bez relevantnej argumentácie právnou úpravou. Sťažovateľ dáva do pozornosti námietky v zmysle bodov 1.15.3 a 1.15.8 tejto Sťažnosti, ku ktorým sa NS SR tak isto nevyjadril.

Sťažovateľ   má za to,   že Rozsudok   NS SR   ako aj   Rozsudok   Odvolacieho súdu sú z týchto dôvodov zaťažené vadou arbitrárnosti rozhodnutia pre nedostatočné a miestami zmätočné odôvodnenie (§ 241 ods. 2 písm. b) OSP).

2.3.9 vzhľadom na vyššie uvedené Sťažovateľ má za to, že Rozsudok Prvostupňového súdu, Rozsudok Odvolacieho súdu a Rozsudok NS SR sú rozporuplné a arbitrárne, nakoľko nereagujú   relevantným   spôsobom   na   právnu   argumentáciu   Sťažovateľa   obsiahnutú v jednotlivých podaniach tvoriacich obsah Súdneho spisu.

2.3.10 Sťažovateľ je toho názoru, že súdy poskytli svojím postupom ochranu osobám –   R...,   Ing.   S.   V.   a   Ing.   B.   V.,   ktorých   konaním   došlo   preukázateľným   a   preukázaným spôsobom   k porušeniu,   resp.   obchádzaniu   zákona,   ako   aj k porušeniu   zásad   poctivého obchodného styku, porušeniu ustanovení Stanov R..., ako aj práv jednotlivých akcionárov, a neposkytli žiadnu ochranu Sťažovateľovi, v dôsledku čoho je Sťažovateľ neustále v stave právnej   neistoty,   nakoľko do dnešného   dňa   nemá   objektívnu   istotu   o   súlade   faktického a právneho   stavu   ohľadom   akcionárskej   štruktúry   spoločnosti   R...,   hmotnoprávnych akcionárskych vzťahov medzi ním a ostatnými akcionármi, ako ani pri výkone hlasovacích práv spojených s predmetnými akciami na valných zhromaždeniach.

Ako už Sťažovateľ uviedol viac krát,   existencia jeho NPZ (naliehavého právneho záujmu, pozn.) na určeniach, ktorých sa domáha súdnou cestou, je preukázaná aj v kontexte valných zhromaždení R... uskutočňovaných jednak počas prebiehajúcich súdnych konaní vo veci,   ako   aj   každého   ďalšieho   valného   zhromaždenia   R...,   ktoré   sa   uskutoční v budúcnosti až do rozhodnutia v merite veci.

Z   dôvodu   pretrvávajúcej   vyššie   uvedenej   neistoty   ohľadom   právnych   vzťahov so spoločnosťou R..., ako aj akcionárskych vzťahov... [so žalovaným v 2. rade a žalovaným v 3. rade,   pozn. (t. j.   medzi   účastníkmi   sporu)],   ako   aj   z   dôvodu   ochrany   svojich akcionárskych   práv,   Sťažovateľ   bol   nútený   podať   návrhy   na   začatie   ďalších   súdnych konaní,   konkrétne   na   určenie   neplatnosti   uznesení   valných   zhromaždení   R...   (konania vedené na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn.: 11 Cb/72/2011 a 11 Cb/98/2011), pričom táto spornosť v predmetných vzťahoch odôvodňuje aj naďalej potrebu podávania návrhov na určenie neplatnosti uznesení valných zhromaždení R..., a to až do momentu rozhodnutia v merite veci.“

Ústavný   súd   prípisom   z 30.   júla   2012   vyzval   účastníka   konania,   proti   ktorému sťažnosť   smeruje,   na   vyjadrenie   k opodstatnenosti   a k prípadnému   prijatiu   sťažnosti na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   prostredníctvom   svojho   predsedu,   zastúpeného   JUDr.   J.   S.,   podal námietku predpojatosti voči sudcom ústavného súdu rozhodujúcim v tejto veci. O námietke zaujatosti rozhodol ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 505/2012-17 zo 17. októbra 2012 tak, že   sudcovia   IV.   senátu   nie   sú   vylúčení   z výkonu   sudcovskej   funkcie   a   rozhodovania o sťažnosti sťažovateľky.

Po rozhodnutí o námietke zaujatosti sa najvyšší súd podaním z 30. novembra 2012 doručeným ústavnému súdu 27. decembra 2012 k ústavnej sťažnosti vyjadril, tvrdiac, že napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   spĺňa   zákonom   ustanovené   požiadavky   a dáva odpoveď na tie skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam. Vyjadrenie najvyššieho súdu ústavný súd zaslal sťažovateľke na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka   k predmetnému   vyjadreniu   najvyššieho   súdu   zaujala   stanovisko vo svojom   podaní   z 21.   januára   2013   doručenom   ústavnému   súdu   28.   januára   2013, namietajúc,   že   je „podobne   ako   rozsudok   všeobecné,   nekonkrétne   a nezohľadňujúce konkrétnosti posudzovaných vzťahov“.

Doplnením sťažnosti z 24. októbra 2012 doručeným ústavnému súdu toho istého dňa oznámila   sťažovateľka   ústavnému   súdu   zmenu   svojho   sídla,   predložila   zápisnicu z pojednávania pred krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cob/110/2010, ako aj uznesenie krajského súdu zo 14. decembra 2010 o pripustení zmeny návrhu a vyčíslila predbežné trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V nadväznosti na to ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom sťažovateľky,   ktorá   je   v   tomto   prípade   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom. Ústavný súd preto v danej veci posudzoval možnosť porušenia tých práv tými orgánmi, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.   Tvrdenia   o   porušení   ďalších   základných   práv,   resp.   článkov   ústavy,   ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   jej   argumentácie   (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 vety prvej dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   je „iba skopírovaním odôvodnenia Rozsudku Prvostupňového súdu a Rozsudku krajského súdu aj s ich nepresnosťami a chybami, na ktoré už Sťažovateľ upozorňoval v Odvolaní a následne tiež v Dovolaní..., do ktorého NS SR ešte pripojil pasáže obsahujúce vyjadrenia odporcov a niektorú   argumentáciu   Sťažovateľa,   pričom   množstvo   podstatnej   argumentácie Sťažovateľa   z Dovolania   zostalo...   nepovšimnutej,   NS SR   ju   v Rozsudku   ani   neuviedol, právne ju neposúdil a ani sa k nej vôbec nevyjadril.

Celé   odôvodnenie   (hoci   počtom   strán   rozsiahle)   je   obsahovo   nedostatočné, neštrukturované, nesystematické a dokonca v niekoľkých častiach aj nezrozumiteľné. Samotná   právna   argumentácia   NS SR...   je   podľa   názoru   Sťažovateľa... nedostatočná.“.

Sťažovateľka   nesúhlasí   so   spôsobom,   akým   sa   vysporiadal   najvyšší   súd   s jej dovolaním, a preto v bodoch 1.15.1 až 1.15.16 (s. 6 – 16) sťažnosti rekapitulovala výňatky zo   svojho   dovolania,   v bodoch   1.19.1   až   1.19.12   (s.   17   –   19)   sťažnosti   uviedla   časti z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a následne v už rekapitulovaných bodoch 2.3.1 až 2.3.10 (s. 21 – 24) sťažnosti uviedla svoje tvrdenia, čo konkrétne považuje za porušenie svojich označených práv.

Ústavný   súd   predovšetkým   vyjadruje   názor,   že   pozornosti   sťažovateľky   muselo zjavne uniknúť, že vo výňatkoch z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktoré   sama   uvádza   v sťažnosti   pod   č. 1.19.1   až   1.19.8,   najvyšší   súd   iba   rekapituloval doterajší   priebeh   konania   a neuvádza   v nich   žiadne   svoje   právne   názory.   Vytýkať najvyššiemu   súdu,   že   sa   v týchto   častiach   odôvodnenia   svojho   rozsudku   nevysporiadal s námietkami sťažovateľky uvedenými v dovolaní, odporuje bežnému vnímaniu štruktúry rozsudku, a ústavný súd to preto považuje za nedôvodné. Ústavný súd vzhľadom na to bez ďalšieho nemohol vyhovieť námietkam sťažovateľky (v bodoch 2.3.3, 2.3.4, 2.3.5, 2.3.6 a 2.3.7 jej sťažnosti),   ktorá nesúhlasí s údajnými závermi či konštatovaním najvyššieho súdu, keďže v predmetných častiach odôvodnenia napadnutého rozsudku sa žiadne takéto závery nenachádzajú.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že námietky sťažovateľky sa týkajú troch základných okruhov otázok.

Sťažovateľka   v prvom rade   namieta   nesprávne   posúdenie   existencie   naliehavého právneho záujmu pri uplatnených určovacích nárokoch (najmä body 2.3.4, 2.3.6 a 2.3.10 sťažnosti), resp. tvrdí, že krajský súd vyžadoval preukázanie naliehavého právneho záujmu aj pri takom uplatnenom nároku, pri ktorom tak nemal vyžadovať (časť petitu týkajúca sa návrhu   na   uloženie   povinnosti   znížiť   základné   imanie).   S tým   súvisí   aj   námietka,   že najvyšší   súd   ani   len   neuviedol,   že   sťažovateľka   žiadala   aj   určenie,   že   majiteľom predmetných akcií je žalovaná v 1. rade (bod 2.3.2 sťažnosti), resp. že sa nevysporiadal ani s tým, že sťažovateľka uplatnila nielen nárok na určenie, že prevody akcií sú neplatné, ale že aj rubopisy, ktorými sa tieto akcie prevádzali, sú neplatné (bod 2.3.5 sťažnosti).

Ďalej   sťažovateľka   namieta,   že   najvyšší   súd   sa   vôbec   nevysporiadal   s otázkou „prečo by mali patriť odporcom aj trovy právneho zastúpenia za úkony, ktoré žalobca uviedol   v čl. VIII   jeho   Odvolania“ (bod   2.3.8   sťažnosti   odvolávajúci   sa   na   bod   1.15.7 sťažnosti). Z priloženého odvolania proti rozsudku okresného súdu ústavný súd zistil, že v čl. VIII tohto odvolania sťažovateľka namieta, že okresný sú nemal priznať náhradu trov konania v prospech odporcov v sume 877,042 €, keďže mali byť „priznané aj za úkony, na ktoré   k nim   odporcom   nevznikol   nárok   (napr.   porada   právneho   zástupcu   s O.1   dňa 20.11.2009, 3x návrh na zrušenie predbežného opatrenia a odvolania proti predbežnému opatreniu...)“.

Uvedené   námietky   sú   doplnené   všeobecnými   námietkami,   ktorými   sťažovateľka vytýka najvyššiemu súdu, že nezohľadnil skutočnosti, ktoré boli v konaní preukázané, bez toho, aby uviedla, aké konkrétne skutočnosti nemali byť zohľadnené (bod 2.3.1 sťažnosti), ako   aj   tým,   že   sa   najvyšší   súd   nevysporiadal   s dôvodmi   dovolania   (prvý   z bodov označených   ako   2.3.9   sťažnosti).   Nedostatky   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu pritom podľa sťažovateľky vedú k jeho nezrozumiteľnosti až arbitrárnosti (2.3.7 sťažnosti).

V   súvislosti   s   namietanou   nedostatočnosťou   a   neúplnosťou   odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné)   a v akom   štádiu   súdneho   konania   je   rozhodnutie   vydané.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   III. ÚS 209/04,   IV. ÚS 112/05,   III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok   6   ods. 1   dohovoru   však   nemožno   chápať   tak,   že   vyžaduje   podrobnú   odpoveď na každý   argument,   pričom   odvolací   súd   sa   pri   zamietnutí   odvolania   môže   obmedziť na prevzatie   odôvodnenia   rozhodnutia   nižšieho   súdu   (García   Ruiz   proti   Španielsku z 21. januára   1999).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd pri posudzovaní námietok sťažovateľky poukazuje aj na skutočnosť, že najvyšší súd rozhodoval o dovolaní proti rozsudku krajského súdu, ktorý pripustil dovolanie vo vzťahu k otázke zásadného právneho významu, keď rozhodol,   že právnymi úkonmi, neplatnosti ktorých sa sťažovateľka určovacou žalobou domáha, nedošlo k ohrozeniu ani k zmene jej postavenia akcionára v akciovej spoločnosti, a tým nie je daný naliehavý právny záujem na takomto určení. Otázky súvisiace s nedostatkom naliehavého právneho záujmu preto   skúmal   a zodpovedal   najvyšší   súd   oddelene   od   inej   argumentácie   ako   otázku zásadného právneho významu. Ústavný súd preto považuje za vhodné vysporiadať sa najprv s argumentáciou   sťažovateľky   vo   vzťahu   k časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu týkajúceho sa právnej otázky zásadného právneho významu a až následne s jej ďalšími námietkami. Sťažovateľka zdôrazňuje, že jej záujem na určeniach uvedených v sťažnosti je daný najmä tým, že jej hmotnoprávny vzťah ako akcionára žalovanej v 1. rade a žalovanej   v 1. rade   ako   emitenta, „spravujúci   sa   Obchodným   zákonníkom,   je   bez rozhodnutia   o požadovaných   určeniach   neisté   v tom   zmysle,   že   je   neisté,   kto   môže vystupovať ako akcionár a hlasovať na valných zhromaždeniach R... v rozsahu predmetných akcií, t. j. či Ing. S. V., resp. Ing. B. V. alebo je v zmysle určovacej časti petitu majiteľom akcií   spoločnosť   R...,   ktorá   by   v zmysle   príslušných   ustanovení   Obchodného   zákonníka nemohla na valných zhromaždeniach vykonávať hlasovacie práva v rozsahu predmetných akcií, pričom táto (hmotnoprávna) neistota by bola vyriešená rozhodnutím súdu o tej časti petitu Sťažovateľa, ktorou navrhoval určiť, že majiteľom predmetných akcií je R..., pričom túto časť petitu Sťažovateľa všetky súdy vrátane NS SR vo svojich rozsudkoch opomínali a ktorú   NS SR   vo   svojom   rozsudku   ani   len   nezmienil.   Neistý   je   tiež   hmotnoprávny   – akcionársky vzťah účastníkov konania..., pričom i táto (hmotnoprávna neistota existencie – neexistencie akcionárskeho vzťahu medzi akcionármi) by bola vyriešená rozhodnutím súdu o tej časti petitu Sťažovateľa, ktorou navrhoval určiť, že majiteľom predmetných akcií je R....“.

II.1 Námietky   súvisiace   s posúdením   naliehavého   právneho   záujmu   pri určovacích žalobách ako otázky zásadného právneho významu

Podľa   § 80   písm. c)   OSP   návrhom   na   začatie   konania   možno   uplatniť,   aby   sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil výklad krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľka nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv o prevode akcií medzi   inými   osobami,   keďže   aj   keby   súd   žalobe   vyhovel,   počet   akcií,   ktorý   vlastní sťažovateľka, by sa rozhodnutím súdu nezmenil, postavenie sťažovateľky ako akcionárky sa vo   vzťahu   k   ostatným   žalovaným   žiadnym   spôsobom   nemení,   nedochádza   k zmene v možnosti   výkonu   jej   akcionárskych   práv.   Zároveň   najvyšší   súd   konštatoval,   že sťažovateľka   nebola   účastníčkou   právnych   úkonov,   ktorých   neplatnosti   sa   domáha, a nespĺňa   ani   podmienky   naliehavého   právneho   záujmu   ako   tretia   osoba.   Tým,   že   bol odvolaný   zástupca   sťažovateľky   v dozornej rade   akciovej   spoločnosti,   došlo   síce nepochybne k zmene postavenia sťažovateľky, ale nie v jej postavení ako akcionárky, ale v jej   postavení   osoby,   ktorá   mala   nepriamy   vplyv   na vedenie   spoločnosti.   Zároveň považoval   za   správny   aj   názor   krajského   súdu,   že   určovacia   žaloba   má   preventívny charakter, a je potrebné dbať, aby nedochádzalo k jej zneužitiu, a práve predmetná žaloba by mohla byť posudzovaná ako zneužitie akcionárskych práv sťažovateľky voči ostatným drobným akcionárom.

Nie je úlohou ústavného súdu zodpovedať otázku, či akcionár má vo všeobecnosti naliehavý právny záujem na určení neplatnosti prevodu akcií medzi inými osobami. Úloha ústavného súdu v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa v zmysle uvedeného obmedzuje   na   skúmanie   ústavnej   udržateľnosti   záveru   najvyššieho   súdu,   ktorý v okolnostiach   danej   veci   potvrdil,   že   sťažovateľka   nemá   naliehavý   právny   záujem na takom určení, akého sa domáhala v konaní o veci samej.

Bez   ohľadu   na   to,   či   výklad,   ku   ktorému   sa   priklonil   najvyšší   súd,   je   jediným možným výkladom príslušných ustanovení Obchodného zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku,   ústavný   súd   ho   v konkrétnych   okolnostiach   daného   prípadu   nepovažuje za svojvoľný   ani   za   arbitrárny.   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   obsahuje   dostatok dôvodov   na   svoj   záver   a tento   záver   nie   je   v zjavnom   rozpore   s účelom   a zmyslom aplikovaných právnych noriem, a preto ho ústavný súd považuje za ústavne udržateľný. Ústavný súd nepovažuje reštriktívne posudzovanie naliehavého právneho záujmu v prípade, ak návrh na určenie uplatňuje osoba, ktorá nie je účastníkom právneho úkonu, za per se odporujúce zmyslu a účelu § 80 písm. c) OSP.

Ústavný súd ďalej uvádza, že ak by bol prevod akcií z akciovej spoločnosti na iné osoby skutočne neplatný a tieto osoby by sa nestali akcionármi akciovej spoločnosti, tak by akcionárom   vo   vzťahu   k týmto   akciám   ostala   samotná   akciová   spoločnosť   (žalovaná v 1. rade). V tomto prípade by ale mali nastať právne následky v zmysle § 161d ods. 1 prvej vety Obchodného zákonníka, podľa ktorého akciová spoločnosť nemôže vykonávať práva akcionára   spojené   s vlastnými   akciami,   pokiaľ   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Navyše, podľa   § 186   ods. 3   Obchodného   zákonníka   sa   pri   hlasovaní   na   valnom   zhromaždení neprihliada na akcie, s ktorými akcionár nemôže vykonávať hlasovacie právo. Podľa názoru ústavného súdu   najvyšší súd implicitne vychádzal z toho, že ani v tomto prípade by sa relatívne   postavenie   sťažovateľky   ako   akcionára   voči   ostatným   akcionárom   (vnímané z pohľadu   sťažovateľky,   nie   z pohľadu   osôb,   na   ktoré   mali   byť   tieto   akcie   prevedené) nezmenilo.

Ústavný súd sa nestotožnil ani s námietkami sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd vôbec nevysporiadal s ďalšími časťami petitu žaloby týkajúcimi sa určenia neplatnosti ďalších právnych   úkonov (rubopisov), resp.   určenia toho, že akcionárom spoločnosti je samotná   akciová   spoločnosť   (žalovaná   v 1. rade).   Odpoveď   najvyššieho   súdu   sa   podľa názoru ústavného súdu nevzťahuje len na jednu časť návrhu uplatneného sťažovateľkou, ale na   všetky   časti   návrhu   týkajúce   sa   určenia   neplatnosti   (rôznych)   právnych   úkonov, resp. určenia   toho,   že   majiteľom   akcií   je   akciová   spoločnosť   (žalovaná   v 1. rade). Ako uvádza   najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku,   naliehavý   právny   záujem   skúmal vo vzťahu k návrhu na určenie, ktorého predmetom boli viaceré právne úkony, „V danom prípade odvolací súd pripustil dovolanie proti napadnutému rozsudku k právnej otázke vyplývajúcej a súvisiacej s aplikáciou ust. § 80 písm. c) O. s. p. a týkajúcej sa posúdenia naliehavého právneho záujmu vo vzťahu k právnemu postaveniu žalobcu, keď odvolací súd svoje   rozhodnutie   založil   na konštatovaní,   že   právnymi   úkonmi,   neplatnosti   ktorých   sa žalobca určovacou žalobou domáha,   nedošlo k ohrozeniu ani k zmene jeho postavenia akcionára v akciovej spoločnosti, a tým nie je daný naliehavý právny záujem na takomto určení.“.

Z už citovaného § 80 písm. c) OSP vyplýva, že návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o tom, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je. Práve formulácia § 80 písm. c) OSP má vylúčiť možnosť viacnásobných žalôb o tej istej veci, ale smerujúcich k určeniu platnosti rôznych právnych úkonov vyúsťujúcich spoločne k jednému výslednému právnemu stavu (právnemu vzťahu, ktorý má byť určený).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   právne   závery   najvyššieho   súdu vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu na určení právnych vzťahov, ktorých určenia sa sťažovateľka domáhala, za dostačujúce a ústavne udržateľné, ktoré ako také nepopierajú účel ani zmysel použitých ustanovení Obchodného zákonníka ani Občianskeho súdneho poriadku.   Námietky   sťažovateľky   vo   vzťahu   k nedostatočnému   odôvodneniu a vysporiadaniu sa s argumentáciou nespochybňujú ústavnú konformitu záveru najvyššieho súdu.

II.2 Ostatné námietky sťažovateľky

Druhá skupina námietok sa týka napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo zvyšnej časti, mimo riešenia otázky zásadného právneho významu.

a) Nezohľadnenie   toho,   že   sťažovateľka   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi žalovala nielen o určenie, ale aj o uloženie povinnosti plniť

Sťažovateľka   najprv   namieta,   že   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   s tým,   že   časťou petitu svojej žaloby navrhovala aj uloženie povinnosti [návrh podľa § 80 písm. b) OSP], nielen   určenie   platnosti   právneho   úkonu   a právneho   vzťahu   [návrh   podľa   § 80   písm. c) OSP].   V tejto   časti   petitu   nemali   podľa   sťažovateľky   všeobecné   súdy   vyžadovať preukázanie naliehavého právneho záujmu.

Sťažovateľka   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   navrhovala   aj   to,   aby   akciovej spoločnosti (žalovanej v 1. rade) uložili povinnosť znížiť základné imanie o sumu rovnajúcu sa menovitej hodnote vlastných akcií, ktoré neboli včas a riadne prevedené na tretie osoby. Odvolací súd mal podľa sťažovateľky otázky zodpovedajúce určovacím nárokom posúdiť ako predbežné otázky a rozhodnúť o nároku na plnenie, pri ktorom sa naliehavý právny záujem nevyžaduje. Keďže tak neurobil, mal jej tým odňať možnosť konať pred súdom, čo malo byť dôvodom na rozhodnutie najvyššieho súdu v prospech sťažovateľky v dovolacom konaní. Najvyšší súd však nezistil, že by postupom odvolacieho súdu bola sťažovateľke znemožnená   realizácia   procesných   práv,   ktoré   sťažovateľke   Občiansky   súdny   poriadok priznáva, a preto jej nevyhovel.

Podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu „Odvolací súd rozhodoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Odvolací súd sa v danom prípade nezaoberal meritom veci,   nakoľko   dospel   k   záveru,   že   žalobca   nepreukázal   naliehavý   právny   záujem   na požadovanom   určení   neplatnosti   prevodu   akcií.   Tvrdenie   žalobcu,   že   sa   odvolací nezaoberal časťou návrhu na uloženie povinnosti žalovaného 1/ na zníženie základného imania,   nie   je   dôvodná.   Odvolací   súd   postupoval   pri   rozhodovaní   o   tejto   časti   petitu správne a tento svoj postup riadne odôvodnil. Odvolací súd by bol povinný rozhodnúť o uložení povinnosti žalovaného 1/ znížiť základné imanie následne, ak by dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že prevody akcií sú neplatné. Odvolací súd už nebol oprávnený skúmať, či žalovaný 1/ bol povinný znížiť základné imanie, pretože žalobca   neosvedčil   naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení   neplatnosti dotknutých právnych úkonov, na základe ktorých boli akcie prevedené.“.

Ústavný súd pripúšťa, že názor najvyššieho súdu, že rozhodnúť o nároku na plnenie vyplývajúceho   z neplatného   právneho   úkonu   je   súd   povinný   až   vtedy,   ak   zistí,   či   má navrhovateľ právny záujem na určení jeho neplatnosti (v prípade samostatne uplatneného nároku   môže   byť diskutabilný).   Braný doslovne   a bez   prihliadnutia   na kontext   veci   by mohol   viesť   k popretiu   zásady   subsidiarity   žalôb   v zmysle   § 80   písm. c)   OSP (tzv. „určovacích žalôb“), keďže požiadavka naliehavého právneho záujmu na určení by sa mala posudzovať aj v prípade žalôb o plnenie v zmysle § 80 písm. b) OSP. Predmetná časť odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   môže   vyvolať   dojem,   že   žalobu o plnenie možno zamietnuť aj v prípade a iba z toho dôvodu, že by žalobca nemal naliehavý právny záujem na určení, či tu predmetný právny vzťah (uplatnený nárok alebo vzťah, z ktorého uplatnený nárok vyplýva) je alebo nie je, ak by bol podal takúto určovaciu žalobu osobitne.

Ústavný   súd   sa   k takému   zjednodušeniu   nepriklonil.   Žaloba   sťažovateľky v uvedených častiach o určenie bola zamietnutá, pretože podľa názoru najvyššieho súdu (rovnako ako pred ním krajského súdu) by výsledok sporu nemal za následok zmenu práv a povinností   sťažovateľky   alebo   jej   postavenia   v   hmotnoprávnych   vzťahoch.   Otázku naliehavého právneho záujmu v rámci návrhu na určenie tak v podstate spojil tak krajský súd,   ako   aj   najvyšší   súd   s otázkou   aktívnej   vecnej   legitimácie   sťažovateľky,   ktorú zohľadňoval aj pri posudzovaní uplatneného konkrétneho nároku na plnenie (na splnenie povinnosti akciovej spoločnosti znížiť základné imanie). Najvyšší súd potvrdil ako správny záver krajského súdu, podľa ktorého keďže nie je sťažovateľka oprávnená dovolávať sa neplatnosti prevodu akcií, nie je oprávnená ani domáhať sa uloženia povinnosti akciovej spoločnosti znížiť základné imanie v rozsahu predmetných akcií.

V tomto   prípade   nemohol   ústavný   súd   neprihliadnuť   na   okolnosti   danej   veci. Porušenie zákona, ktorého sa sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi dovolávala, je porušenie povinnosti previesť vlastné akcie na tretie osoby v zákonom ustanovenej lehote (§ 161b   ods. 2   Obchodného   zákonníka).   Sťažovateľka   si   neuplatňovala   vlastný   nárok na plnenie   vyplývajúci   z pohľadávky   ako   oprávnená,   ale   podala   návrh   na   uloženie povinnosti žalovanej splniť si zákonnú povinnosť, ktorá ako súčasť ochrany slúži primárne na ochranu veriteľov a ktorej porušenie vyvoláva osobitné právne následky (podľa § 161c ods. 2 tretej vety Obchodného zákonníka ak spoločnosť nesplní povinnosť znížiť základné imanie, môže ju súd aj bez návrhu zrušiť a nariadiť jej likvidáciu).

Podľa názoru ústavného súdu z pohľadu sťažovateľky niet v okolnostiach danej veci funkčného rozdielu medzi určením, že akciová spoločnosť porušila predpisy o zachovaní kapitálu súvisiace s nakladaním s vlastnými akciami na jednej strane a uložením povinnosti akciovej   spoločnosti   znížiť   základné   imanie   na   strane   druhej   (ako právnym   následkom porušenia   predmetných   predpisov).   Miera   osobnej   dotknutosti   sťažovateľky   súdnym rozhodnutím   je   rovnaká   v oboch   prípadoch.   Opačným   výkladom,   ktorým   by   sa od sťažovateľky vyžadovalo preukázanie naliehavého právneho záujmu iba v jednom, nie však v druhom prípade, by sa otvoril priestor možnosti obchádzať obmedzujúce podmienky tzv. určovacích žalôb podľa § 80 písm. c) OSP uplatnením si nároku na plnenie povinnosti v prospech   inej   osoby   ako   je   navrhovateľ,   resp. návrhom   na   uloženie   povinnosti   plniť povinnosť,   ktorú   zákon   ukladá   ako   právny   následok   neplatnosti   dotknutého   právneho úkonu.

Navyše, najvyšší súd podobne ako pred ním krajský súd, správne zohľadnil aj to, že uloženie   povinnosti   znížiť   základné   imanie   je   právnym   následkom   záveru   o porušení pravidiel o nadobúdaní a prevode vlastných akcií (bez ohľadu na to, že najvyšší súd nie úplne jednoznačne uvádza, že uloženie povinnosti znížiť základné imanie by bolo právnym následkom neplatnosti zmlúv o prevode akcií).

Námietku sťažovateľky preto nepovažuje ústavný súd za relevantnú v takej miere, aby mohla spochybniť ústavnú konformitu záverov najvyššieho súdu.

b) Nevysporiadanie   sa   s námietkou   týkajúcou   sa   nesprávneho   rozhodnutia o trovách konania pred okresným súdom

Sťažovateľka ďalej najvyššiemu súdu vytýka, že sa vôbec nevysporiadal s otázkou, „prečo by mali patriť odporcom aj trovy právneho zastúpenia za úkony, ktoré žalobca uviedol   v   čl. VIII   jeho   Odvolania“ (bod   2.3.8   sťažnosti   odvolávajúci   sa   na   bod   1.15.7 sťažnosti), t. j. za úkony v konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd síce musí dať sťažovateľke za pravdu, že najvyšší súd sa s jej námietkou nevysporiadal výslovne. To ale neznamená, že by iba táto okolnosť musela viesť k záveru o porušení jej označeného základného práva.

Z ustálenej   judikatúry   najvyššieho   súdu   (pozri   napr.   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Cdo 21/2010 z 10. marca 2010, sp. zn. 1 Cdo 104/2009 z 18. augusta 2010 a sp. zn. 3 Cdo 410/2012   z   10.   januára   2013),   ako   aj   z rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu (napr. III. ÚS 322/06,   m. m.   IV. ÚS 36/04,   IV. ÚS 266/05)   vyplýva,   že   aj   keď   je   výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania súčasťou rozsudku, má povahu uznesenia. Preto,   ak   je   proti   tomuto   výroku   rozhodnutia   podané   dovolanie,   súd   ho   odmietne   ako neprípustné,   pretože   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho súdu, len pokiaľ to pripúšťa zákon. V zmysle § 239 ods. 3 OSP je ale prípustnosť dovolania vylúčená,   ak   ide   o uznesenie   o   trovách   konania.   Dovolanie   žalovaného by   mohlo   byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 OSP.

Najvyšší súd pritom výslovne uviedol, že preskúmal, či rozsudok krajského súdu (v jeho plnom rozsahu) netrpí inou vadou spôsobujúcou zmätočnosť konania (vada uvedená v § 237 OSP), a teda postupoval vecne správne.

Preto, aj keď je napadnutý rozsudok v tejto časti z hľadiska kritérií zákonnosti zrejme spochybniteľný,   viedlo   by   prípadné   vyslovenie   porušenia   práva,   resp.   zrušenie   tohto rozsudku   len   vo   vzťahu   k   časti   týkajúcej   sa   trov   konania   v   konečnom   dôsledku   iba k uloženiu   povinnosti   najvyššiemu   súdu   vysporiadať   sa   s   námietkami   sťažovateľky. Vyhovenie   sťažnosti   v   tejto   časti   a   prípadné   nadväzné   zrušenie   namietaného   rozsudku vo vzťahu k priznanej náhrade trov konania by však bolo podľa názoru ústavného súdu prejavom formalistického prístupu a na rozhodnutí o trovách konania by vzhľadom na jeho vecnú   správnosť   nemohlo   nič   zmeniť.   V   spojitosti   s   tým   ústavný   súd   poukazuje na ústavnoprávnu   intenzitu   namietaného   pochybenia   najvyššieho   súdu   v   kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08). Nejde teda o pochybenie, ktoré by   malo   zásadný   vplyv   na   ústavnú   regulárnosť   celého   procesu,   a   navyše,   ústavný   súd v tomto smere vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí iných orgánov verejnej moci (napr. IV. ÚS 303/04, I. ÚS 55/2011), ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi (IV. ÚS 170/2011).

c) Nedostatočné   vysporiadanie   sa   s dôvodmi   dovolania   a celkové   nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

Ústavnému súdu zostalo posúdiť námietku sťažovateľky, že najvyšší súd nezohľadnil skutočnosti,   ktoré   boli   v konaní   preukázané,   bez   toho,   aby   uviedla,   aké   konkrétne skutočnosti nemali byť zohľadnené (bod 2.3.1 sťažnosti), ako aj tým, že najvyšší súd sa nevysporiadal   s dôvodmi   dovolania   (prvý   z bodov   označených   ako   2.3.9   sťažnosti). Nedostatky   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   pritom   podľa sťažovateľky vedú k jeho nezrozumiteľnosti až arbitrárnosti (2.3.7 sťažnosti).

Ústavný   súd   musel   prihliadať   aj   na   mieru   komplexnosti   dovolania,   v ktorom sťažovateľka   rozšírila   svoju   argumentáciu   s miernymi   odchýlkami.   V záujme   udržania presvedčivosti   a zrozumiteľnosti   odôvodnenia   rozsudku   nie   je   konajúci   súd   povinný vysporiadať sa s každou namietanou podrobnosťou navrhovateľa a v tom poradí, v akom ju tento   navrhovateľ   uvádza.   Súd   musí   dbať   v prvom rade   na   presvedčivosť   odôvodnenia rozhodnutia a dohliadať na to, aby sa dostatočne vysporiadal s tvrdeniami účastníka konania tak, aby mohol rozhodnúť o veci v danom štádiu konania.

V okolnostiach danej veci považuje ústavný súd odôvodnenie rozhodnutia za ústavne konformné.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   dostatočne   vysporiadal so všetkými zásadnými otázkami obsiahnutými v dovolaní, a to v rozsahu, v akom sa s nimi mal vysporiadať pri rozhodovaní o dovolaní.

Ústavný súd nemohol prisvedčiť námietke sťažovateľky, že najvyšší súd nezohľadnil skutočnosti,   ktoré   boli   preukázané   v konaní,   ak   neuviedla,   o aké   skutočnosti   malo   ísť. K rovnakému záveru dospel ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, ktorá bez bližšieho určenia uvádza, že sa najvyšší súd nevysporiadal s jej námietkami uvedenými v dovolaní,   nekonkretizovala   však   s ktorými.   Opačný   postup   by   ústavný   súd   postavil do pozície ďalšej inštancie kontrolujúcej správnosť napadnutého rozhodnutia a odporoval by tak jeho postaveniu orgánu ochrany ústavnosti.

Podľa názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny, resp. za taký, ktorý by bol   založený   na   takom   výklade   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku v spojitosti s príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktorý by popieral ich účel a   zmysel.   Možno   z pohľadu   sťažovateľky   je   rozhodnutie   najvyššieho   súdu „neštrukturované   a nesystematické“ (bod   1.18   sťažnosti)   a zjavne   nedosahuje   mieru štrukturálnej perplexity podania sťažovateľky, táto okolnosť ale sama osebe nespochybňuje ústavnú udržateľnosť jeho záverov.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   odôvodnenie   napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to tvrdí vo svojej sťažnosti. Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení vyplývajúcich aj z predchádzajúceho   priebehu   konania, ktoré   ústavný   súd vzhľadom   na svoje ústavné postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný   súd   z uvedených   dôvodov   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   v celom   rozsahu   nebolo   potrebné   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013