znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 732/2013-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   P.,   t.   č. vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 13/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2012 doručená   sťažnosť   J.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 13/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v úvode sťažnosti uvádza, že «Rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ako súdom prvostupňovým) sp. zn.: 1 T/13/2002 zo dňa 02. 02. 2010 v spojitosti s rozsudkom Najvyššieho   súdu   sp. zn.   4 To 6/2010   zo   dňa   18. 01. 2011   ako   odvolacieho   súdu   bol... uznaný vinným v zmysle obžaloby a bol mu uložený úhrnno-súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov so zaradením do III. nápravno-výchovnej skupiny, zároveň mu bol uložený ochranný dohľad v trvaní 2 rokov...

Voči vyššie uvedeným rozsudkom podal... prostredníctvom obhajcu dovolanie vo svoj prospech.

Dňa 19. 03. 2012 bolo obhajcovi sťažovateľa doručené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“), ktorým sťažovateľove dovolanie odmietol.».

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje na   to,   že bol «vyššie   uvedenými   rozsudkami   uznaný vinným z trestného činu účastníctva na trestnom čine vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. b), § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného zákona účinného do 31. 07. 2001 a z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31. 07. 2001.

Takto bol... odsúdený aj rozsudkom KS TT sp. zn.: 1 T 13/02 zo dňa 24. 04. 2003, ktorý rozsudok na podklade sťažovateľovho odvolania NS SR uznesením 3 To 60/03 zo dňa 04. 12. 2003 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil KS TT, aby vec znova prejednal a rozhodol. V   tomto   uznesení   NS   SR   vyslovil   právny   názor   k   skutku   uvedenom   v   bode   II. obžaloby,   ktorý   bol   kvalifikovaný   ako   trestný   čin   podvodu   podľa   § 250   ods. 1,   ods. 5 Trestného zákona, ktorý má zase náväznosť na skutok pod bodom I. obžaloby kvalifikovaný ako   trestný   čin   vraždy,   kde   má   slúžiť   ako   motív   sťažovateľovho   konania.   Najvyšší   súd v tomto uznesení jednoznačne vyslovil právny názor, na strane 14 a 15, citujem: „Týmto konaním obžalovaného P. je síce vyvrátená jeho obhajoba pokiaľ ide o prevzatie pôžičky, ak zároveň je silným protiargumentom proti zisteniu súdu prvého stupňa, že pôžičku pískal podvodom nemieniac ju vrátiť a dať poškodeného usmrtiť. Vo výroku rozsudku uvádza totiž krajský súd ako svoje skutkové zistenie, že príčinou a motívom podvodu a potom aj vraždy Ing.   K.   bola   práve   snaha   obžalovaného   P.   vyhnúť   sa   vráteniu   požičanej   sumy,   čo nezodpovedá uvedeným skutkovým okolnostiam.“. Na strane 16 najvyšší súd konštatuje, citujem: „Odvolací súd však musí konštatovať, že v súčasnosti motív konania obžalovaného P. vo vzťahu k vražde Ing. K. nebol... a preto v tomto smere je aj sporný rozsudok krajského súdu.   Z   toho   potom   vyplýva,   že   musí   byť   predmetom   ďalšieho   dokazovania   zisťovanie motívu,   či teda obžalovaný P.   mohol mať záujem na usmrtení Ing.   K...“.   Najvyšší súd v tomto rozhodnutí opiera svoj právny názor o vykonané dokazovanie, z ktorého je zrejmé, že sťažovateľ si mal požičať od poškodeného K., ako pôžičku druhú v poradí a to vo výške 10.000.000,- Sk. Vrátenie tejto pôžičky sťažovateľ garantoval riadne vyhotovenou zmluvou, ako aj návrhom na zriadenie záložného práva na nehnuteľnosť vyššej finančnej hodnoty ako bola pôžička. Tieto zmluvy sťažovateľ s manželkou riadne podpísali na notárskom úrade a tieto odovzdali Ing. K., aby ich tak isto podpísal a odoslal na kataster. Tieto dokumenty nikto v priebehu konania nespochybnil a sú nesporne pravé, pričom lehota na vrátenie pôžičky bola stanovená v máji 2001. V celom konaní nebolo preukázané, že by sťažovateľ mal vedomosť o tom, že Ing. K. uvedené zmluvy nepodpísal, resp. ich nezaslal na kataster na zavkladovanie.   Z   uvedeného   je   teda   zrejmé,   že   tento   skutok   podvodu   nemohol   byť kvalifikovaný ako motív vraždy, vzhľadom na to, že zavraždením Ing. K. nemohlo nedôjsť k vráteniu finančných prostriedkov alebo k neuplatneniu záložného práva, pretože tento nárok prechádza na dedičov, čo sa aj stalo. V trestnom konaní bolo nesporne preukázané, že tieto zmluvy sa našli u poškodeného v zamestnaní, kde jeho sekretárka ich našla a vydala pozostalým. Takto vyhodnotil najvyšší súd v uznesení dôkaznú situáciu, keď skonštatoval, že v   uvedenom   prípade   išlo   o   občiansko-právny   vzťah,   legálny,   pričom   toto   konanie nevykazuje žiadne známky trestného činu podvodu od počiatku.».

Keďže po vykonanom dokazovaní, ktoré nariadil najvyšší súd v citovanom uznesení, sa dôkazná situácia nezmenila, bol sťažovateľ rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 13/2002 z 19. decembra 2005 oslobodený spod obžaloby.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „na podklade odvolania prokurátora NS SR uznesením zo dňa 22. 02. 2006 sp. zn. 4 To 5/2006 vyššie uvedený rozsudok zrušil v celom rozsahu a opätovne vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. V tomto rozhodnutí najvyšší súd odignoroval   právny   názor   vyslovený   v   predchádzajúcom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu, nariadil   dokazovanie   len   pokiaľ   sa   týka   sťažovateľovho   účastníctva   na   trestnom   čine vraždy, pričom sa vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami týkajúcimi sa trestného činu podvodu a hodnotenie tohto skutku vo svojom rozhodnutí ani nespochybnil.“.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 13/2002 z 2. februára 2010 bol sťažovateľ znova uznaný za vinného a odsúdený   v   zmysle   obžaloby aj napriek   tomu,   že   dôkazná situácia týkajúca sa najmä skutku kvalifikovaného ako trestný čin podvodu sa podľa jeho názoru   nezmenila.   Sťažovateľ   poukazuje   aj na to,   že   nebol   v   priebehu   celého   konania zistený ani žiadny iný motív jeho účastníctva na trestnom čine vraždy.

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd   ako   súd   odvolací „vo   svojich   rozhodnutiach   odignorovali   právny   názor   vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 60/03 zo dňa 24. 04. 2003..., keď sťažovateľa uznali právoplatne vinným z trestného činu podvodu, ktorý použili ako motív pre sťažovateľove účastníctvo na trestnom čine vraždy a ktorý slúžil ako podklad pre priznanie nároku poškodenému. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že napadnuté rozhodnutia   sú   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku, za nerešpektovania už vysloveného právneho názoru vysloveného v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu. Týmito rozhodnutiami bol sťažovateľ odsúdený za skutok kvalifikovaný ako   trestný   čin   podvodu   a   tento   skutok   bol   v   rozpore   so   zákonom   použitý   ako   motív účastníctva na trestnom čine vraždy.“.

S poukazom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   podal   proti   prvostupňovému rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   1 T 13/2002   z   2.   februára   2010   a proti   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 6/2010 z 18. januára 2011 dovolanie, ktorým sa domáhal, aby najvyšší   súd   ako   súd   dovolací „vyslovil   porušenie   zákona   podľa   § 371   ods. 1   písm. i) Trestného poriadku a v zmysle § 386 Trestného poriadku zrušil rozhodnutie KS TT sp. zn. 1 T 13/02 zo dňa 02. 02. 2010, ako aj naň nadväzujúci rozsudok NS SR, 4 To 6/2010 zo dňa 18. 01. 2011   ako   odvolacieho   súdu   a   prikázal   KS   TT,   aby   vec   v   potrebnom   rozsahu a zákonným spôsobom znovu prerokoval, keďže z uvedených skutkov mal byť sťažovateľ oslobodený. Vo svojom dovolaní predovšetkým sťažovateľ poukázal na už vyslovený právny názor v uznesení NS SR sp. zn. 3 To 60/03 zo dňa 24. 04. 2003..., ktorý vôbec nezobral do úvahy prvostupňový súd (KS TT) a tiež súd odvolací (NS SR) a teda, že nerešpektovaním už   vysloveného   právneho   názoru   došlo   k   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   zisteného skutku zo strany KS TT i NS SR.“.

Podľa názoru sťažovateľa bol napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté   jeho   dovolanie, «narušený   princíp   právnej   istoty,   ktorý   je   súčasť   práva na súdnu   ochranu.   NS   SR   v   uvedenom   uznesení...   na   str.   13   okrem   iného   uviedol: „Podstatou podaného dovolania je teda snaha dosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil dôkaznú situáciu, ktorá sa podlá náboru obvineného po vydaní rozhodnutia senátu 3 To nezmenila a na základe iného hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké následne urobili prvostupňový a odvolací súd.“ S uvedeným záverom NS SR sťažovateľ nemôže súhlasiť. Sťažovateľ nechcel dosiahnuť prehodnotenie dôkaznej situácie, nakoľko tá sa nezmenila, ale poukazoval na to, že v zmysle už vysloveného právneho názoru došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutku.

Princíp   právnej   istoty   je   súčasť   práva   na   súdnu   ochranu.   Vyššie   citované odôvodnenie   uznesenia   NS   SR   tento   princíp   právnej   istoty   porušuje.   Podľa   názoru sťažovateľa, ak súd neši otázku, ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odchylným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skorším súdnym rozhodnutím, nekoná v   súlade   s   princípom   právnej   istoty   v   zmysle   čl. 1   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a porušuje tak sťažovateľovo právo na súdnu ochranu podľa č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. KS TT i NS SR ako súd odvolací i ako súd dovolací sa podľa názoru sťažovateľa argumentačne   nevyrovnal   so   skorším   rozhodnutím   NS   SR...,   kde   bol   vyslovený   právny názor, a tým porušil sťažovateľove právo na súdnu ochranu.».

Sťažovateľ   vyjadruje   presvedčenie,   že   postupom   krajského   súdu   ako   súdu prvostupňového, ako aj najvyššieho súdu ako súdu druhostupňového aj dovolacieho bolo porušené „jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Postup vyššie uvedených súdov, keď odignorovali už vyslovený právny názor a tento právny názor bez relevantných dôvodov odmietali, tak sťažovateľ takýto postup považuje za zásah do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky..

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 Tdo V   13/2011   a   jeho   uznesením z 25. januára 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 13/2011 zo dňa 25. januára 2012 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal prípisom z 11. júna 2012 o vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu, ktorý na túto žiadosť reagoval prípisom z 2. júla 2012, v ktorom vzniesol námietku predpojatosti proti sudcom IV.   senátu   ústavného   súdu   –   Ľudmile   Gajdošíkovej,   Ladislavovi   Oroszovi   a   Jánovi Lubymu. O námietke predpojatosti rozhodol v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu I. senát ústavného súdu uznesením sp. zn. I. ÚS 375/2012 z 22. augusta 2012 tak, že namietaných   sudcov   IV.   senátu   ústavného   súdu   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci sťažovateľa   nevylúčil.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   od   vznesenia   námietky predpojatosti predsedom najvyššieho súdu do právoplatnosti rozhodnutia o predpojatosti proti sudcom IV. senátu ústavného súdu (do 3. septembra 2012) vo veci nemohol konať.

Predseda najvyššieho súdu sa prípisom č. k. KP 4/2010-35 z 2. júla 2012 doručeným ústavnému   súdu   10.   júla   2012   k   sťažnosti   sťažovateľa   vyjadril,   pričom   okrem   iného uviedol, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nepovažuje za «svojvoľné ani arbitrárne. Neporušuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ani čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

S tvrdením obvineného J. P. o tom, že napadnutým uznesením bol narušený princíp právnej istoty, sa Najvyšší súd nestotožňujeme.

Krajský súd v Trnave predložil 17. júna 2011 Najvyššiemu súdu dovolania, ktoré podali obvinení P. (4. apríla 2011) a Z. (3. júna 2011) prostredníctvom obhajcov proti rozsudku najvyššieho súdu z 18. januára 2011, sp. zn. 4 To 6/2010.

Dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   v   rámci   trestného   konania   je spôsobilé privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno   aplikovať   iba   v   prípadoch,   ak   je   to   odôvodnené   závažnosťou   pochybenia napadnutého   rozhodnutia   súdu.   Dovolanie   je   určené   na   nápravu   výslovne   uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, čo vyplýva aj z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. 1/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, resp. aj podľa § 374 ods. 3 Tr. por.

V tomto smere aj ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti plne akceptuje, že Najvyšší súd ako súd dovolací nie je už na základe samotného vymedzenia dovolacích dôvodov (§ 371 Trestného poriadku účinného do 31. augusta 2011) predurčený k úplnému prieskumu rozsudkov nižších súdov. Dovolací súd je v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por. viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.

V prejednávanej   veci   dovolací   súd   nezistil   naplnenie   dovolacieho   dôvodu   podľa § 371   ods. 1   písm. i/   Tr. por.   Obvinený   P.   založil   existenciu   tohto   dovolacieho   dôvodu na výhrade týkajúcej sa rozdielnej kvalifikácie trestného činu podvodu a motívu účastníctva na trestnom čine vraždy. Podľa jeho názoru odvolací súd nerešpektoval právny názor iného senátu najvyššieho súdu vyjadrený v uznesení zo 4. decembra 2003 sp. zn. 3 To 60/2003. Tieto   námietky   dovolací   súd   vyhodnotil   a   dospel   k   záveru,   že   obvinený   argumenty odôvodňujúce nesprávnosť právneho posúdenia žalovaného skutku a motívu v skutočnosti odvodzoval   od   vlastného   hodnotenia   v   konaní   vykonaných   dôkazov,   bez   zohľadnenia skutkových zistení a záverov súdov v pôvodnom konaní po vydaní uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. decembra 2003 sp. zn. 3 To 60/2003, čo dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nepripúšťa. Rovnako neprípustné v dovolacom konaní je aj   namietame   neúplného,   či   nesprávneho   zistenia   motívu   páchateľa   v dôsledku nevykonaného   dokazovania   alebo   nesprávneho   vyhodnotenia   vykonaného   dokazovania, nakoľko ide o namietame skutkových zistení.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku nerešpektovania právneho   názoru   vysloveného   v   uznesení   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky zo 4. decembra   2003   sp. zn.   3 To 60/2003,   poukazujeme   na   judikatúru   Ústavného   súdu Slovenskej republiky (IV. ÚS 209/2010), ktorý v zhode a s poukazom na judikatúru ESĽP konštatoval,   „že   rozdiely   v   súdnych   rozhodnutiach   sú   prirodzene   obsiahnuté   v   každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou   pôsobnosťou“,   ale   zároveň   zdôraznil,   že   „úlohou   najvyššieho   súdu   je   práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky“ (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP   -   Veľká   Komora,   sťažnosti   č. 24846/94   a   č. 34165/96   až   č. 34173/96.,   bod   59). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie   nie   je   udržateľná,   pokiaľ   ju   nemožno objektívne   a   rozumne   odôvodniť   (IV. ÚS 209/2010,   m.   m.   PL. ÚS 21/00,   PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05), čo však za daných okolností nespadá pod uvedený prípad.

Zdôrazňujeme, že právna kvalifikácia skutku ustáleného súdmi v pôvodnom konaní napína všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 31. júla 2001.

Preto považujeme sťažnosť obvineného J. P. za vecne neopodstatnenú, a navrhujeme, aby ju Ústavný súd Slovenskej republiky neprijal na ďalšie konanie.».

Právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   na   vyjadrenie   predsedu   najvyššieho   súdu podaním doručeným ústavnému súdu 27. septembra 2012, v ktorom okrem iného uviedol, že sa nestotožňuje so stanoviskom najvyššieho súdu. Ďalej vyjadril nesúhlas s názorom najvyššieho súdu, „že sťažovateľ namieta skutkové zistenia. Sťažovateľ nenamieta skutkové zistenia. Dôkazná a skutková situácia sa v sťažovateľovej trestnej veci sa od 04. 12. 2003, kedy najvyšší súd uznesením sp. zn.: 3 To 60/03 zrušil prvostupňový rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.: 1 T/13/2002 zo dňa 24. 04. 2003, do 18. 01. 2011, kedy najvyšší súd rozsudkom sp. zn.: 4 To 6/2010 uznal sťažovateľa za vinného a uložil mu trest, nezmenila. Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že v skutkovo identickom prípade, za   nezmenenej   dôkaznej   situácie,   najvyšší   súd   rozhodol   dňa   18. 01. 2011   diametrálne odlišne   ako   dňa   04. 12. 2003,   kedy   rozhodoval   tak   isto   najvyšší   súd.   Najvyšší   súd   v rozsudku zo dňa 18. 01. 201, sp. zn.: 4 To 6/2010 vôbec nezdôvodnil diametrálne rozdielne rozhodnutie o tej istej právnej otázke.

K veci sťažovateľ opätovne poukazuje na to, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 04. 12. 2003 sp.zn.: 3 To 60/03 zrušil odsudzujúci rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 1 T/13/2002 zo dňa 24. 04. 2003, vec vrátil krajskému súdu na nové konanie, pričom vo svojom uznesení vyslovil právny názor, ktorého znenie sťažovateľ podrobne rozviedol v článku III. na strane 3 a ďalšej v ústavnej sťažnosti.

Podľa   § 327   ods. 1   Trestného   poriadku   súd,   ktorému   bola   vec   vrátená   na   nové prejednanie   a   rozhodnutie,   je   viazaný   právnym   názorom,   ktorý   vyslovil   vo   svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil.   Preto v   ďalšom   konaní   bol   sťažovateľ   Krajským   súdom   v Trnave   sp. zn.: 1 T 13/02 dňa 19. 12. 2005 oslobodený. To, že za nezmenenej dôkaznej situácie iný odvolací senát najvyššieho súdu, ako aj dovolací súd neakceptoval tento právny názor, pričom svoje odlišné   rozhodnutie   náležité   neodôvodnil,   došlo   k   porušeniu   ustanovenia   § 327   ods. 1 Trestného   poriadku,   čím   prišlo   k   výraznému   porušeniu   sťažovateľovho   práva   na spravodlivý proces.

Z   vyššie   uvedeného   dôvodu   považuje   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   za   opodstatnenú a vecne správnu...“.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a úhrady trov konania), a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv – dovolací súd (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo slobodou,   porušenie   ktorých   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Vo   vzťahu   k   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že ich účelom je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a   obdobne   ani   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru),   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v príslušnom   právnom   konaní. Takýmto   predpisom   v   posudzovanej   veci   je   zákon   č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú dodržané všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred trestným súdom vrátane konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku. V dovolacom konaní sú procesné podmienky upravené v § 368 a nasl. Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   iba   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   poukázal na obsah dovolania sťažovateľa, pričom uviedol:

„Obvinený P. v podanom dovolaní zrekapituloval doterajší priebeh súdneho konania v tejto trestnej veci. V rámci toho citoval z uznesenia najvyššieho súdu zo 4. decembra 2003 sp. zn.   3 To 60/2003,   podrobujúc   právne   v   ňom   uvedené   vlastnému   hodnoteniu.   V   tejto súvislosti   poprel,   že   motívom   vraždy   mala   byt'   pôžička   od   poškodeného   K.   Spochybnil aj svoju vinu z trestného činu podvodu. Zdôraznil, že krajský aj najvyšší súd sa vo svojich ďalších   rozhodnutiach   vydaných   v   tejto   trestnej   veci   (uznesenie   najvyššieho   súdu z 22. februára   2006   sp. zn.   4 To 5/2006,   rozsudok   krajského   súdu   z 2. februára   2010, sp. zn. 1 T 13/2002)   odchýlili   od   právneho   názoru   vysloveného   v uznesením   najvyššieho súdu zo 4. decembra 2003, čím je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Nerešpektovaním právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v citovanom uznesení mal byť obvinený nezákonne odsúdený za skutok kvalifikovaný ako trestný čin podvodu, ktorý bol   zároveň   motívom   účastníctva   na   trestnom   čine   vraždy.   Doplnením   dovolania zo 14. decembra 2011 rozšíril podané dovolanie aj o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b/   Tr. por.   V   dovolaní   navrhol,   aby   najvyšší   súd   po   vyslovení   porušenia   zákona z vyššie   uvedených   dôvodov   zrušil   v   napadnutých   výrokoch   rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 18. januára 2011 sp. zn. 4 To 6/2010, ako aj rozsudok Krajského súdu v Trnave z 2.   februára 2010 sp. zn.   1 T 13/2002,   a aby prikázal Krajskému súdu v Trnave, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Alternatívne, aby dovolací súd v zmysle § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil v napadnutých rozsudkoch výrok o vine z trestného   činu   podvodu   podľa   § 250   ods. 1,   5   Tr. zák.,   pokiaľ   dôjde   k   záveru,   že účastníctvo na trestnom čine vraždy bolo dôkazmi preukázané pri absencii nepreukázaného motívu.“

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil [vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], poukazujúc na to, že:

„Z obsahu podaného dovolania je zrejmé, že obvinený P. existenciu uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, založil na výhrade týkajúcej sa rozdielnej kvalifikácie trestného činu podvodu a motívu účastníctva na trestnom čine vraždy na podklade uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2006 sp. zn. 4 To 5/2006, ktorý podľa jeho názoru odignoroval predchádzajúci   právny   názor   iného   senátu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, vyjadreného   v   uznesení   z   4.   decembra   2003   sp. zn.   3 To 60/2003.   Podstatou   podaného dovolania je teda snaha dosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil dôkaznú situáciu, ktorá sa podľa názoru obvineného po vydaní rozhodnutia senátu 3 To nezmenila a na základe iného hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké následne urobili prvostupňový a odvolací súd.

Obvinený   argumenty   odôvodňujúce   nesprávnosť   právneho   posúdenia   žalovaného skutku a motívu v skutočnosti odvodzoval od vlastného hodnotenia v konaní vykonaných dôkazov,   ale   bez   zohľadnenia   skutkových   zistení   a   záverov   súdov   v   pôvodnom   konaní po vydaní   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   4.   decembra   2003   sp. zn. 3 To 60/2003, čo je v zmysle vyššie uvedeného rozboru neprípustné.

Rovnako   neprípustným   v   dovolacom   konaní   je   aj   namietanie   nesprávneho,   či neúplného   zistenia   motívu   páchateľa   v   dôsledku   nevykonaného   dokazovania   alebo nesprávneho   vyhodnotenia   vykonaného   dokazovania,   keďže   tento   argument   predstavuje namietanie skutkových zistení.

Na   základe   uvedeného   dovolací   súd   konštatuje,   že   právna   kvalifikácia   skutku ustáleného   súdmi   v   pôvodnom   konaní   z   hľadiska   všetkých   jeho   zákonných   znakov zodpovedá ustanoveniu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 31. júla 2001, v zmysle ktorého sa trestného činu podvodu dopustí ten, kto na škodu cudzieho majetku seba obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu a spôsobí tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu.“

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie poznamenáva, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73,   X.   v.   United   Kingdom,   sťažnosť   č. 10000/83,   H   v.   United   Kingdom), aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe   právo   účastníka   súdneho   konania   na   preskúmanie   toho,   akým   spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Európsky súd pre   ľudské   práva   tiež   uviedol,   že   „právo   na   súd“,   ktorého   jedným   aspektom   je   právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,   že   by   uvedené   právo   bolo   dotknuté   v   samej   svojej   podstate.   Okrem   toho   tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok   (napr. I. ÚS 4/00 taktiež vec Pérez De Rada Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného   súdu   musí   byť   najmä   spôsob,   akým   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor,   ako   prijal   v   tejto   veci   najvyšší   súd,   nemôže   viesť   k   záveru   o   jeho   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m. m.   I. ÚS 115/02,   IV. ÚS 226/2012).   Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho   závery,   takéto   nedostatky   nevykazuje.   Pokiaľ   sa   sťažovateľ   s   právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   ústavný   súd   dodáva,   že   otázka   posúdenia   podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o   porušení   sťažovateľom   označených   práv   (obdobne   IV. ÚS 35/02,   II. ÚS 103/09, II. ÚS 395/09, I. ÚS 595/2012).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zistiť   a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   označených   práv.   Napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu   nemôže   byť   v   takej   príčinnej   súvislosti   s   namietaným   porušením základného   práva   zaručeného   v   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   zaručeného   v   čl. 6   ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup   všeobecných   súdov   v   opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00, I. ÚS 108/07).

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie v sťažnosti označeného základného práva. V opačnom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Trestný poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať   odoprenie   prístupu   sťažovateľa   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o   mimoriadnych opravných prostriedkoch (obdobne I. ÚS 360/08).

Ústavný súd poznamenáva, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov uvedených   sťažovateľom   v sťažnosti   môže   v   zmysle   svojej   konštantnej   judikatúry zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodnutie (a postup, ktorý mu predchádza) bolo zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   (napr.   I. ÚS 17/01),   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by malo za následok   porušenie niektorého z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené   v   inštančnom   (opravnom) postupe   všeobecných   súdov.   Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   podľa   názoru ústavného   súdu   nemožno   považovať   za   arbitrárne   a   nezlučiteľné   s   aplikovanými ustanoveniami Trestného poriadku.

Keďže sťažovateľ namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu   ochranu (čl. 46   ods. 1   ústavy)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl. 6   ods. 1   dohovoru) z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ním uvádzaný dôvod prípustnosti dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a pretože súčasťou označených práv   nie   je   aj   povinnosť   uznať dôvody   prípustnosti   dovolania   uvádzané   sťažovateľom, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z toho dôvodu pri predbežnom prerokovaní podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako   zjavne neopodstatnenú.

Navyše, argumentácia sťažovateľa obsiahnutá v odôvodnení jeho sťažnosti sa netýka konania   a rozhodnutia,   vo   vzťahu   ku   ktorým   sťažovateľ   žiadal   od   ústavného   súdu vyslovenie porušenia svojich práv podľa ústavy a dohovoru (postup a uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho), ale táto smeruje k pochybeniam na strane prvostupňového súdu a druhostupňového súdu. V súvislosti s viazanosťou návrhom ústavným súdom, ako aj so zásadou ultra petitum iudex condemnare non potest sa s námietkami, ktoré nemajú vzťah k sťažnostnému petitu (sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu), nepovažoval ústavný súd za potrebné podrobnejšie vysporiadať.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že v jeho judikatúre sa aj pod vplyvom   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ustálil   právny   názor   (napr. I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti   vo   svojej   (už   stabilizovanej)   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   I. ÚS 239/09,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 453/2010),   že   lehota   na   prípadné podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o   dovolaní   je   považovaná   v   zásade   za   zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.

Z uvedeného preto vo vzťahu k prerokúvanej veci vyplýva, že ak dovolací súd dospel v sťažovateľovej veci k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nebolo by možné jeho sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   v časti   smerujúcej   proti   rozhodnutiu,   ktoré predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu   (uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 4 To 6/2010   z 18.   januára   2011),   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra   2002   vo veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54), ale ústavný súd by sa musel zaoberať námietkami sťažovateľa   smerujúcimi   proti   označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako   súdu odvolacieho a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. [Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 To 6/2010 z 18. januára 2011 rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu   sp. zn.   1 T 13/2002   z 2.   februára   2010   tak,   že   podľa   § 258   ods. 1   písm. e)   a   f) Trestného   poriadku   zrušil   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   vo   výroku   o treste a o spôsobe   jeho   výkonu   a o náhrade   škody   a,   rozhodujúc   vo   veci   podľa   § 259   ods. 3 Trestného   poriadku,   mu   uložil   podľa   § 35   ods. 2,   § 39a   ods. 2   písm. c)   a   § 219   ods. 2 Trestného   zákona   úhrno-súhrnný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   15   rokov   so   zaradením na výkon trestu do III. nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona zrušil súčasne u sťažovateľa výrok o treste, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 6 T 36/2008 z 5. decembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.   4 To 4/2009   z 2.   apríla   2009,   ako   aj   všetky   ďalšie   rozhodnutia   na   tento   výrok obsahovo   nadväzujúce,   pokiaľ   vzhľadom   na   zmenu,   ku   ktorej   došlo   zrušením,   stratili podklad.   Podľa   § 76   ods. 1   a § 78   ods. 1   Trestného   zákona   mu   uložil   taktiež   ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov.]

Keďže sťažovateľ,   kvalifikovane právne zastúpený advokátom,   v   petite sťažnosti nenamieta ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 6/2010 z 18. januára 2011, ústavný súd nemohol podrobiť toto rozhodnutie ústavnému prieskumu (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   odmietnutá,   bolo   už   nadbytočné rozhodovať o ďalších otázkach nastolených sťažovateľom, a to pokiaľ ide o jeho návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a na priznanie úhrady trov konania, v čom bráni nemožnosť konania vo veci samej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013