znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 731/2013-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   T.   a E.   T.,   B.,   zastúpených   Advokátskou kanceláriou D., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. D., vo veci   namietaného   porušenia   ich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 12 v spojitosti s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 Cdo 141/2011 a jeho rozsudkom z 29. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. T. a E. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2012 doručená   sťažnosť B. T.   a E.   T.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a na   verejné   prerokovanie   veci   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 12 v spojitosti s čl. 142 ods. 3 ústavy postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 141/2011 a jeho rozsudkom z 29. novembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   návrhom   podaným Okresnému   súdu   Žiar   nad Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sa   právni   predchodcovia navrhovateľky (v konaní dochádzalo k viacerým zmenám na strane navrhovateľa, pôvodne návrh   podali   L.   F.   a dvaja   ďalší   spoluvlastníci   nehnuteľností,   pričom   počas   konania na základe dedenia a darovacej zmluvy nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam iba L.   F.   vystupujúci   následne   ako   jediný   navrhovateľ   a po jeho   smrti   zaujala   jeho   miesto na strane navrhovateľa jeho manželka H. F.; na účel zjednodušenia bude preto označenie „navrhovateľka“ v ďalšom texte tohto uznesenia predstavovať všetky subjekty vystupujúce na žalujúcej strane bez ohľadu na to, kto presne predstavuje žalujúcu stranu v tom-ktorom štádiu konania, pozn.) domáhali voči sťažovateľom určenia hranice pozemkov a zároveň sa domáhali   vydania   zabratej   plochy   z dôvodu,   že   sťažovatelia   neuznávajú   hranicu   medzi susediacimi nehnuteľnosťami, ktorá je v prírode poznateľná, pričom jej užívanie nemalo byť dovtedy sporné.

Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 1093/00-147 zo 4. marca 2004 (v poradí prvým rozsudkom) návrh zamietol potom, ako dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by   došlo   k   porušeniu   vlastníckych   práv   na   strane   účastníkov   konania,   rovnako   nebolo preukázané, že by jeden alebo druhý účastník konania zabral časť jednotlivých parciel, pričom   občianske   právo   nepozná   špecifickú   žalobu   o   určenie   hraníc   medzi   susednými pozemkami, pretože špeciálnym inštitútom na tento účel je osobitné konanie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych   a   iných   práv   k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení   neskorších predpisov. Vec podľa názoru okresného súdu nepatrí do právomoci súdu, ale do právomoci príslušného   okresného   úradu   odboru   správy   katastra   (podľa   právneho   stavu   platného v relevantnom čase, pozn.).

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací uznesením sp. zn. 17 Co 392/04 z 27. januára 2005 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to, že okresný súd nebol dôsledný, pretože hneď po podaní návrhu mal trvať na dostatočnom zistení skutkového stavu, a tým aj na vymedzení predmetu sporu   (vymedzenie   sporných   parciel,   resp.   spornej   hranice,   miestne   zisťovanie vyhodnotením znaleckého posudku, vyhotovením geometrického plánu a podobne).

Okresný   súd   rozsudkom   č. k.   10 C 1093/00-268   z   10.   októbra   2007   (v   poradí druhým)   návrh   opätovne   zamietol,   konštatujúc,   že   navrhovateľka   neuniesla   dôkazné bremeno   z   hľadiska   presnej   špecifikácie   petitu,   že   návrh   je neúplný,   v   plnom   rozsahu neodôvodnený a neopodstatnený.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 12 Co 15/2008 zo 4. decembra 2008 (v poradí prvým rozsudkom) zmenil rozsudok okresného súdu tak, že určil hranice medzi nehnuteľnosťami účastníkov   v časti   podľa   bodov   4   až   8   podľa   geometrického   plánu   z   8.   augusta   2003 predloženého navrhovateľkou s tým, že tento geometrický plán je neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia.   Krajský   súd   návrh   vo   zvyšku   zamietol.   Zdôraznil,   že   až   na   pojednávaní na odvolacom súde 3. apríla 2008 navrhovateľka špecifikovala petit návrhu.

Na základe dovolania sťažovateľov najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 2 Cdo 117/2009 z 29. júla 2010 uvedený rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bola závažná procesná vada (nerozhodnutie v celom rozsahu o odvolaní), na základe ktorej bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 12 Co 297/2010 z 22. februára 2011 (v poradí druhým rozsudkom) rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej návrh zamietol, zmenil,   určiac   vlastnícku   hranicu   medzi   pozemkami   v zmysle   lomových   bodov   4   až   8 vyznačených geometrickým plánom z 8. augusta 2003, a v časti, v ktorej sa navrhovalo určiť, že hranica medzi pozemkami účastníkov konania je vedená lomovými bodmi 9 až 4, a požadovalo   sa   vydanie   tomu   zodpovedajúcich   novovytvorených   parciel,   odvolací   súd návrh   zamietol.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil,   argumentujúc   predovšetkým   tým,   že: „Pretože dovolanie podali len žalovaní, výsledok nového konania vo veci samej nemôže vyznieť v ich neprospech, lebo nejde o konanie, ktoré môže začať aj bez návrhu (platí zákaz reformatio   in peius).   Potom   v tých   častiach,   v ktorých   odvolací   sú   rozsudkom   č. k. 12 Co 15/2008-336 zo 04. 12. 2008 zamietol žalobu, nebol dôvod rozhodnúť inak a odvolací súd žalobu opätovne zamietol (upresnil lomové body, ktorých sa zamietnutie týka).“

Krajský   súd   vo   vzťahu   k sťažovateľmi   namietaným   nedostatkom   znaleckého posudku   uviedol,   že   navrhovateľka   síce   ako   dátum   vyhotovenia   geometrického   plánu uviedla 11. august 2003 (ide o deň autorizácie), a nie 8. august 2003, a ako orgán, ktorý plán úradne overil, označila nesprávnu správu katastra, ale tieto pochybenia považoval krajský súd len za lapsus v prejave, pretože je spoľahlivo zistiteľné, o ktorý geometrický plán ide (č. l. 434).

Uvedený   (v poradí   druhý)   rozsudok   krajského   súdu   napadla   dovolaním navrhovateľka   a   tiež   sťažovatelia.   Sťažovatelia   v   dovolaní   napádali   samotný   postup, konanie a závery pri spracovaní znaleckého posudku znalcom, poukazujúc na nedostatky a pochybenia jednak zo strany súdov, ako aj samotného znalca. Žalujúca strana bola podľa sťažovateľov v celom konaní pasívna a súd ju neustále vyzýval na upresnenie petitu. Podľa názoru sťažovateľov krajský súd rozhodol   o niečom   úplne inom, ako sa navrhovateľka domáhala, a poukázali pritom na rozdielne údaje, ktoré špecifikujú geometrický plán, ktorý je   súčasťou   dovolaním   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu.   Namietali   taktiež,   že odvolací súd nesprávne právne posúdil vec, čím sú splnené podmienky dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, a domáhali sa, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zmenil a potvrdil rozsudok okresného súdu.

Najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   dovolanie   navrhovateľky   odmietol   ako neprípustné   a dovolanie   sťažovateľov   zamietol   ako   nedôvodné.   Dovolanie   sťažovateľov posúdil ako prípustné vzhľadom na to, že smeruje voči tej časti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorej zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrhu vyhovel. Podľa najvyššieho súdu bol rozsudok   odvolacieho   súdu   z   hľadiska   sťažovateľmi   uplatnených   dovolacích   dôvodov správny. Keďže nebolo zistené, že by rozsudok odvolacieho súdu bol postihnutý niektorou z vád uvedených v § 237 OSP, či tzv. inou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP,   ktorá   mohla   mať   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   a   rozhodnutie nespočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) OSP, najvyšší súd dovolanie sťažovateľov zamietol ako nedôvodné.

Pred   rozhodnutím   o dovolaní   sa   Správa   katastra   Ž.   (ďalej   len   „správa   katastra“) prípisom sp. zn. Z 400/2010 zo 6. júna 2011 obrátila na krajský súd s výzvou na vykonanie opravy   jeho rozsudku,   keďže   tento   podľa   jej   názoru   pre   neurčitosť   a nezrozumiteľnosť nemožno zapísať do katastra nehnuteľností, pretože súdom určená časť hranice pozemkov (lomové body 4 až 8) predstavuje iba časť hranice medzi parcelami. Krajský súd uznesením č. k. 12 Co/297/2010-485 z 15. júna 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 15. júna 2011“) žiadosť o opravu rozsudku zamietol s odôvodnením, že jeho rozsudok „je vecne správny a zodpovedá preskúmanému skutkovému stavu, obsahu žaloby, rozsahu a dôvodom dovolania,   pričom   rešpektoval   zásadu   zákazu   zmeny   k horšiemu,   keďže   dovolanie (prvé dovolanie v tomto konaní, pozn.) podali len žalovaní (sťažovatelia, pozn.). Z rozsudku je tiež zrejmé, že sa ním vyriešila iba časť priebehu hranice medzi pozemkami strán sporu, a to v súlade s tým, ako žalobkyňa (jej právny predchodca) vymedzila petit žaloby, čo bolo v konaní preukázané a v akom rozsahu mohol odvolací súd o veci rozhodnúť. Zvyšnú časť hranice si musia strany sporu vysporiadať buď dohodou alebo novou žalobou.“.

Sťažovatelia   sťažnosťou   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   navrhujú,   aby   ústavný   súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (ako súdu dovolacieho) boli porušené ich základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na verejné prerokovanie veci   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy, právo na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru a čl. 12 v spojitosti s čl. 142 ods. 3 ústavy, a aby napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhujú, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   v sťažnosti   namietajú   porušenie   práva na „zabezpečenie rovnakých práv podľa čl. 12 ústavy“ bez toho, aby špecifikovali odsek čl. 12, porušenie ktorého namietajú, ústavný súd z textu petitu aj odôvodnenia sťažnosti odvodil, že sťažovatelia namietajú porušenie čl. 12 ods. 1 prvej vety a ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa   čl. 12   ods. 1   prvej   vety   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti i v právach.   Podľa   čl. 12   ods. 2   ústavy   základné práva   a slobody   sa   zaručujú   na území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl. 142   ods. 3   ústavy   rozsudky   sa   vyhlasujú   v   mene   Slovenskej   republiky a vždy verejne.

Sťažovatelia v sťažnosti   popisujú doterajší stav konania pred všeobecnými súdmi a zopakovali aj svoju argumentáciu, osobitne argumentáciu, ktorú uplatnili v nimi podanom dovolaní.   Sťažnosť   rovnako   ako   predtým   dovolanie   odôvodňujú   nedostatkami   v obsahu aj forme   znaleckého   posudku   a v procese   jeho   vyhotovenia   (sťažovatelia   nemali   byť prítomní pri zisťovaní údajov v teréne) a všeobecne nedostatkami v zisťovaní skutkového stavu (priebehu hranice v teréne), ako aj spochybnením svedeckých výpovedí (rozdiely v chápaní   pojmu „paseka“ jednotlivými   svedkami).   Okrem   toho   v konaní   nemalo   byť podľa sťažovateľov zrejmé, čoho sa vlastne navrhovateľka domáha, a navyše krajský súd mal rozhodnúť „o niečom úplne inom, ako sa navrhovateľ domáhal“, pričom poukazovali na to, že krajský súd rozhodol o inom geometrickom pláne, ako žiadala navrhovateľka.

Sťažovatelia ale neuvádzajú, ako konkrétne sa uvedené pochybenia mali prejaviť v nedostatkoch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Tvrdia iba to, že najvyšší súd sa s ich námietkami nevysporiadal a „rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý je nevykonateľný – o čom   pred   svojím   rozhodnutím   vedel!!!... akceptoval   názor   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici, ktorý svojím uznesením z 15. júna 2011 vlastne opakovane odkazuje sťažovateľov, aby   svoje   problémy   po   12   rokoch   trvania   tohto   súdneho   sporu   riešili   ďalším   súdnym sporom !!!“. Navyše sa sťažovatelia ani nemali možnosť oboznámiť s uznesením krajského súdu z 15. júna 2011. Ďalej vyslovujú názor, že najvyšší súd „porušil viaceré ústavné práva sťažovateľa   len   preto,   že   v konaní   nepostupoval   ústavne   konformným   postupom,   keď príslušné ustanovenia OSP (§§ 1, 2, 43, 127, 130, 153) neaplikoval cez ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, a tak sťažovateľovi odňal možnosť ochraňovať svoje práva pred súdom, hoci mu svedčilo rovnaké právo ako žalobcovi – dokonca silnejšie, lebo je vlastníkom sporného pozemku“. Sťažovatelia   však   neuvádzajú,   čím   konkrétne   mal   najvyšší   súd   (na   rozdiel od krajského súdu alebo okresného súdu) porušiť uvedené procesné predpisy.

Ústavný súd sa s námietkami sťažovateľov nestotožnil, a to z týchto dôvodov:Najvyšší súd potom, ako zistil, že dovolanie sťažovateľov je prípustné, uviedol, že «Dovolatelia   namietajú   postup   súdneho   znalca   pri   vyhotovení   znaleckého   posudku,   pri upravení petitu návrhu, formálne nedostatky pri formulácii petitu návrhu ako aj nepresnosti pri označení geometrického plánu. Pokiaľ sa týka návrhu vo veci samej je nepochybné, že dovolací súd rozhodol o návrhu žalobcu,   ktorý bol spresnený v priebehu konania. Súd z tohto návrhu vychádzal, jeho rozsahom bol viazaný...

Odvolací   súd   rozhodol   o   návrhu   žalobcu,   petit   ktorého   bol   v   priebehu   konania upresnený.   Súd   z tohto   návrhu vychádzal   a jeho rozsahom   bol viazaný.   Taktiež nie sú pochybnosti o tom, o aký geometrický plán sa rozsudok odvolacieho súdu opiera a ak došlo k určitým zrejmým nesprávnostiam (omylom) pri jeho označení, odvolací súd to v rozsudku napravil.

Dovolatelia taktiež namietali hodnotenie dôkazov odvolacieho súdu. V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;   pritom   starostlivo   prihliada   na   všetko,   čo vyšlo za   konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte   sama   osebe   nezakladá   prípustnosť   dovolania   v   zmysle   § 237   O. s. p.   a   nie   je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné podľa § 241   ods. 2   písm. a/   až   c/   O. s. p.   Dovolací   súd   nie   je   oprávnený   bez   ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní   podľa   ustanovenia   § 243a   ods. 2,   in   fine   O. s. p.   (arg.   „dokazovanie   však nevykonáva“).

Dovolatelia   namietali,   že   zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu   spočíva   na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny   predpis,   alebo   ak   síce   aplikoval   správny   právny   predpis,   nesprávne   ho   ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Skutkové   zistenia   (uvedené   vyššie   v   odôvodnení   tohto   rozsudku)   potrebné   pre posúdenie oprávnenosti žaloby (v časti) o určenie hranice medzi nehnuteľnosťami, z ktorých vychádzal   odvolací   súd   pri   rozhodovaní,   sú   v   prejednávanej   veci   postačujúce   aj   pre rozhodnutie   dovolacieho   súdu,   podľa   názoru   ktorého   umožňujú   záver,   že   dovolaním napadnutá   časť   rozsudku   odvolacieho   súdu   je   vecne   správna.   Odvolací   súd   správne neodoprel žalobcovi prístup k spravodlivosti s tým, že vo veci je daná právomoc súdu.».

Sťažovatelia   pritom   neuviedli   žiadne   nové   argumenty,   ktorými   by   poukazovali na nesprávnosť záverov najvyššieho súdu, ale iba opakujú námietky obsiahnuté v dovolaní (a uplatnené predtým v konaní) a smerujúce voči rozhodnutiam a postupu okresného súdu a krajského súdu, tvrdiac, že sa s nimi najvyšší súd nevysporiadal. Odhliadnuc od toho, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je ďalším opravným prostriedkom a ústavný súd nie je ďalšou   inštanciou   preskúmavajúcou   postup   všeobecných   súdov,   ale   orgánom   ochrany ústavnosti,   ústavný   súd   sa   nestotožnil   s názorom   sťažovateľov,   že   sa   s ich   námietkami najvyšší súd nevysporiadal.

Z reprodukovanej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd riadne identifikoval námietky sťažovateľov obsiahnuté v dovolaní (a rekapitulované v sťažnosti),   a   to   tak   námietky   týkajúce   sa   nedostatočného   zistenia   skutkového   stavu (vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa znaleckého posudku, výsluchu svedkov a podobne), formálnych   nedostatkov   rozsudku   (vo   vzťahu   k označeniu   geometrického   plánu),   ako aj námietku   voči   nedostatočne   vymedzenému   predmetu   konania   určenému   žalobným petitom,   a   následne   sa   s námietkami   sťažovateľov   vysporiadal   v rozsahu   potrebnom na rozhodnutie   o dovolaní,   zohľadňujúc   obmedzené   možnosti   preskúmavať   skutkové zistenia   a právne   závery   krajského   súdu   a okresného   súdu,   ak   tieto   samy   osebe nepredstavujú   dovolací   dôvod.   Ústavný   súd   pritom   nemá   dôvod   spochybňovať a preskúmavať predmetné skutkové a právne závery najvyššieho súdu, ak sú tieto ústavne udržateľné.

Sťažovatelia   okrem   iného   tvrdili,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu v spojitosti s rozsudkom krajského súdu je nevykonateľný.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   zanedbateľným   dôvodom,   pre   ktorý   má   byť napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   v spojitosti   s rozsudkom   krajského   súdu   podľa sťažovateľov nevykonateľný, je to, že sa týka iba časti hranice pozemku. Z napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu   a z priložených   rozhodnutí   okresného   súdu   a krajského   súdu vyplýva,   že   jedným   zo   zásadných   dôvodov   na   to,   že   krajský   súd   rozhodol   iba   o časti priebehu hranice, je ním zastávaná zásada zákazu reformatio in peius v občianskom súdnom konaní, ktorú   krajský   súd   odvodil   z   § 212   OSP   (v   tomto   prípade   chápaná   ako   zákaz zhoršenia   postavenia   účastníka   konania,   ktorý   podal   dovolanie).   Ústavný   súd   v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na viazanosť sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nemohol preskúmať postup a rozhodnutie krajského súdu (ktorý sťažovatelia   ani   neoznačili   ako   porušovateľa   svojich   práv,   proti   ktorým   ich   sťažnosť smeruje),   a to   ani   v súvislosti   s použitím   zásady reformatio   in   peius a   na   dôsledky vyplývajúce   z použitia   uvedenej   zásady   mohol   ústavný   súd   prihliadnuť   iba   vo   vzťahu k napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu.   Ako   ústavný   súd   už   uviedol,   sťažovatelia neuviedli   žiadne   argumenty,   ktoré   by   spochybňovali   záver,   ku   ktorému   najvyšší   súd (na rozdiel od krajského súdu) dospel, iba poukazovali na to, že sa s nimi nevysporiadal. Ústavný   súd   pritom   uvádza,   že   sťažovatelia   nespochybňovali   tento   postup   (možnosť rozhodnutia iba o časti hranice v dôsledku zásady zákazu reformatio in peius) ani v konaní pred všeobecnými súdmi, najmä nie v dovolaní proti v poradí druhému rozsudku krajského súdu,   ktorý   s odvolaním   sa   na   predmetnú   zásadu   rozhodol   tak,   že   časť   návrhu navrhovateľky (na určenie priebehu hraníc podľa bodov 9 až 4 a na vydanie nehnuteľností) zamietol.   Krajský   súd   zrejme   predpokladal,   že   zamietnutie   návrhu   navrhovateľky   je rozhodnutím, ktoré je per se v prospech sťažovateľov (v pozícii odporcov). Ak sťažovatelia chceli   predmetný   nedostatok   uplatniť,   mali   tak   urobiť   v rámci   dovolania,   čo   sa   však v okolnostiach danej veci nestalo.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na námietku sťažovateľov, podľa ktorých sa mal najvyšší súd stotožniť s uznesením krajského súdu z 15. júna 2011 týkajúcim sa žiadosti   správy   katastra   adresovanej   krajskému   súdu   o opravu   rozsudku   krajského   súdu z dôvodu, že tento rozsudok je nevykonateľný. Ústavný súd zdôrazňuje, že toto uznesenie nebolo   predmetom   posudzovania   v konaní   pred   najvyšším   súdom,   keďže   dovolanie nesmerovalo proti nemu a napadnutý rozsudok naň ani neodkazuje. Zároveň toto uznesenie krajského súdu z 15. januára 2011 nebolo obsiahnuté v petite sťažnosti, a preto ani námietky voči   nemu   nemôžu   byť   predmetom   posudzovania   ústavnej   udržateľnosti   napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu   vrátane   námietky,   že   o tomto   uznesení   krajského   súdu   sa sťažovatelia dozvedeli iba po nahliadnutí do spisu, keďže im nebolo doručované. Ústavný súd   iba   poukazuje   na   skutočnosť,   že   nejde   o uznesenie,   ktoré   by   bolo   adresované sťažovateľom   alebo ktoré   by im   zakladalo   práva   či   ukladalo povinnosti,   alebo sa   inak priamo dotýkalo ich právneho postavenia.

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd dostatočným a zrozumiteľným   spôsobom   vyhodnotil,   prečo   považoval   rozhodnutie   krajského   súdu za vecne správne a prečo nie sú dané dôvody dovolania, osobitne s ohľadom na námietky uplatnené   v dovolaní   a   na argumentáciu   v ňom   uvedenú.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd nepovažoval   právny   názor   najvyššieho   súdu,   ktorým   odôvodnil   absenciu   dôvodov dovolania, za arbitrárny a svojvoľný, a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel.   Ústavný   súd   preto   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   pri   rozhodovaní   o ich   dovolaní.   Z   tohto   dôvodu sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ústavy a porušeniu základného práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia sťažnosť v tejto časti nijako neodôvodnili. Táto časť petitu teda nemá oporu v argumentoch a tvrdeniach produkovaných v sťažnosti (absencia odôvodnenia návrhu a navrhovaných dôkazov), ktoré sú výlučne zamerané na preukázanie namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na to, ako aj so zreteľom na právne zastúpenie sťažovateľov kvalifikovaným právnym zástupcom ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (m. m. IV. ÚS 72/2012).

So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   v celom   rozsahu   nebolo   potrebné   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013