znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 73/2014-85

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   K. a mal. R. K., zastúpeného zákonným zástupcom B. K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1,   čl. 7,   čl. 24   ods. 1   a   2,   čl. 33   ods. 1   a   čl. 47   a čl. 54   Charty   základných   práv Európskej únie a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 129/2012, a jeho uzneseniami z 11. apríla 2012 a zo 16. apríla 2012, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoP 54/2012, 3 CoP 55/2012 a jeho uznesením z 30. mája 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 257/2012 a jeho uznesením z 29. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. K. a mal. R. K. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2013 doručená   sťažnosť   B.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v   1. rade“)   a mal.   R.   K.   (ďalej   len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a čl. 1 dohovoru, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 33 ods. 1 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a čl. 54 charty a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   9 P 129/2012   a   jeho uzneseniami   z 11.   apríla   2012   a zo   16.   apríla   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenia okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoP 54/2012, 3 CoP 55/2012-90 a jeho uznesením z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 257/2012 a jeho uznesením z 29. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Ťažiskovým dôvodom sťažnosti je v časti smerujúcej proti okresnému súdu nesúhlas sťažovateľov s jeho postupom, keď „ako nelegitímny súd“ na návrh matky sťažovateľa v 2. rade „na vydanie predbežného opatrenia v zmysle § 76 Občianskeho súdneho poriadku o dočasnom zverení maloletého do osobnej starostlivosti matky“ mu ustanovil kolízneho opatrovníka   a následne   predbežným   opatrením   zveril   sťažovateľa   v 2. rade   do   osobnej starostlivosti matky. Vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovatelia predovšetkým namietajú, že tento potvrdil „protizákonné a protiústavné rozhodnutia nelegitímneho Okresného súdu Vranov   nad   Topľou   protizákonným   a protiústavným   zmätočným   spojeným   uznesením“. Napokon   vo   vzťahu   k najvyššiemu   súdu   sťažovatelia   najmä   namietajú,   že   vydal „protizákonné a protiústavné uznesenie“, ktorým ako súd dovolací „odmietol právny nárok maloletého dieťaťa sťažovateľa a sťažovateľa na výkon súdnej právomoci“.

Z rozsiahlej a do značnej miery neprehľadnej argumentácie obsiahnutej v sťažnosti vyplýva,   že   postup   označených   všeobecných   súdov   v napadnutých   konaniach   považujú sťažovatelia za „nelegitímny“ a ich rozhodnutia za „protizákonné a neústavné“ a ako také porušujúce ich v sťažnosti označené práva.

Sťažovatelia nepripojili k sťažnosti splnomocnenie pre advokáta na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom vyžadované § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) s tým, že sa domáhajú „na základe § 14 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojitosti s § 152 ods. 4 Ústavy SR povinnosti priamej aplikácie Ústavy SR – právneho predpisu najvyššej právnej sily SR, ktorá zaručuje v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR právo každého na právnu pomoc a nestanovuje povinnosť využívať právnu pomoc v konaní pred súdmi“. Zároveň   sa,   poukazujúc   na   ďalšie   články   ústavy,   dohovoru   a charty,   domáhajú, „aby na základe tejto sťažnosti podanej v zmysle čl. 127 ods. 1 Ústavy SR Ústavný súd SR umožnil sťažovateľovi uplatňovať základné práva a slobody v rámci práva na spravodlivé súdne konanie samoobhajobou základných práv a slobôd v konaní pred Ústavným súdom SR“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia zo svojho pohľadu podrobne odôvodňujú, prečo považujú napadnuté postupy a označené rozhodnutia všeobecných súdov za protiústavné a protizákonné a tiež rozporné s dohovorom, chartou a Dohovorom o právach dieťaťa. Sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   vydal   rozhodnutie,   ktorým   vysloví,   že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 129/2012 a jeho uzneseniami z 11. apríla 2012 a zo 16. apríla 2012, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod 3 CoP 54/2012, 3 CoP 55/2012 a jeho uznesením z 30. mája 2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 257/2012 a jeho uznesením z 29. apríla 2013 boli porušené ich základné práva podľa čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, práva podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru a čl. 1 dohovoru, práva podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 33 ods. 1, čl. 47 a čl. 54 charty a práva podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa.

Ďalej sťažovatelia s poukazom na § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde navrhujú, aby ústavný   súd   zrušil   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu,   uznesenie   krajského   súdu a uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava V.

Taktiež navrhujú zakázať okresnému súdu pokračovať v porušovaní ich základného práva   na   súdnu   ochranu   a prikázať Okresnému   súdu   Bratislava   V,   aby „o predmetnom návrhu   navrhovateľky...   konal   ako   miestne   príslušný   súd   v zmysle   § 11   Občianskeho súdneho poriadku v spojitosti s § 88 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku“.

Sťažovatelia sa napokon domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 55 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   v ktorej   je   jednoznačne formulované, že povinnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   je   ustanovená   bez   možnosti   akýchkoľvek   výnimiek,   a zároveň zdôrazňuje, že, pokiaľ ide o inštitút povinného právneho zastúpenia, na opodstatnenosť jeho zákonnej úpravy vo svojej judikatúre opakovane upozorňuje a bezvýnimočne na ňom trvá (napr. I. ÚS 57/2013, IV. ÚS 221/2013, III. ÚS 343/2013).

Ústavný súd v súlade so svojím ustáleným postupom v obdobných veciach považuje argumentáciu   sťažovateľov   týkajúcu   sa   dôvodov   nepredloženia   splnomocnenia   na   ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom za irelevantnú.

Vzhľadom na to ústavný súd, poukazujúc na § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, prípisom   z 13. júna   2013   vyzval   sťažovateľa   v   1. rade   na   predloženie   splnomocnenia udeleného   advokátovi   na   jeho   zastupovanie,   ako   aj   zastupovanie   sťažovateľa   v 2. rade v konaní   pred   ústavným   súdom   v   lehote   15   dní   od   doručenia   výzvy.   Výzva   bola sťažovateľovi v 1. rade doručená 20. júna 2013.

Sťažovateľ v 1. rade v odpovedi z 20. júna 2013 poukázal na obsah svojej sťažnosti, v ktorej mal uviesť dôvody „požadovanej samoobhajoby... vo verejnom a ústnom konaní pred   Ústavným   súdom   SR“.   Uvedené   dôvody   spočívajú   predovšetkým   v argumentácii o prednostnej aplikácii dohovoru v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy, namietaní rozporu § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde s ústavou a dohovorom, viazanosti sudcov ústavného súdu pri rozhodovaní len ústavou a ústavnými zákonmi, nie však zákonmi (§ 14 zákona o ústavnom súde), a napokon aj vo výklade základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy, ktorý žiadnemu účastníkovi konania neustanovuje povinné zastúpenie v konaní. Sťažovateľ do vydania tohto rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti splnomocnenie   na   svoje   zastupovanie a zastupovanie   sťažovateľa   v 2. rade advokátom nepredložil.

Ak   ústavný   súd   poučí   sťažovateľa   o   jeho   procesných   právach   a   povinnostiach v konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   s   cieľom   poskytnúť   mu   plnú   možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a inštruuje ho o tom, ako treba   opravu   alebo   doplnenie   sťažnosti   urobiť,   je   procesnou   povinnosťou   sťažovateľa a tiež v jeho záujme výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti v nej   obsiahnuté   rešpektovať   (III. ÚS 265/05,   III. ÚS 81/08).   V   prípade   nerešpektovania uvedenej povinnosti sťažovateľom ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietne   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí (obdobne napr. III. ÚS 199/03).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v právnych systémoch rôznych členských štátov Rady Európy je požiadavka, aby bol opravný prostriedok k súdu vyššej inštancie   podaný   advokátom,   bežným   javom   [pozri   napríklad   rozsudok   Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Gillow proti Spojenému kráľovstvu, č. 9063/80 z 24. 11. 1986]. S obsahom ustanovení dohovoru nie je v rozpore ani to, ak vnútroštátny procesný predpis vyžaduje, aby bol účastník v konaní pred najvyššími súdnymi inštanciami zastúpený   advokátom   (pozri   tiež   rozsudky   ESĽP   Kröhnert   proti   Českej   republike, č. 60224/00 z 9. 10. 2001, a Meftah a ďalší proti Francúzsku, č. 32911/96 z 26. 7. 2002). Takéto zastúpenie môže byť vyžadované dokonca aj u účastníkov, ktorí sú sami advokátmi. Aj judikatúra ústavného súdu stabilne vyžaduje, aby bol sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom   právne   zastúpený   advokátom,   v   opačnom   prípade   podanú   sťažnosť   odmietne pre nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   (II. ÚS 39/01,   III. ÚS 136/07, III. ÚS 419/2010, IV. ÚS 276/2013).

Argumentácia   sťažovateľa   v   1. rade,   ktorou   sa   snaží   dosiahnuť   prerokovanie sťažnosti ústavným súdom bez toho, aby bol v konaní právne zastúpený v súlade s § 20 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde,   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je   spôsobilá odôvodniť procesný postup, ktorý by sa odchyľoval od už uvedenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP. Povinné právne zastúpenie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom je ustanovené zákonom o ústavnom súde, ktorý upravuje podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov a bol vydaný na základe čl. 140   ústavy.   Ústava   v   čl. 46   ods. 4   priamo   odkazuje   na   zákonnú   úpravu   podmienok a podrobností realizácie základného práva na súdnu ochranu, pričom uvedeného základného práva   sa   možno   domáhať len v   medziach   zákonov,   ktoré tieto   ustanovenia   vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Viazanosť sudcov ústavného súdu ústavou a ústavnými zákonmi pri svojom rozhodovaní v zmysle § 14 ods. 1 zákona o ústavnom súde neznamená, že ústavný súd sa pri prerokúvaní vecí nemá riadiť procedurálnymi pravidlami ustanovenými zákonom vydaným   podľa   čl. 140   ústavy.   Napokon   zakotvenie   povinného   právneho   zastúpenia v určitom druhu súdneho konania (vrátane konania vedeného pred ústavným súdom) nemá žiadnu vecnú súvislosť s obsahom základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy, keďže jeho podstata spočíva v povinnosti štátnych orgánov (vrátane súdov) umožniť každému účastníkovi konania poskytnutie právnej pomoci,   a to   za podmienok ustanovených zákonom. Napokon povinné právne zastúpenie ustanovené pre sťažovateľov zákonom   o   ústavnom   súde   nebráni   žiadnemu   účastníkovi   konania   vyjadriť   svoj   názor na okolnosti prípadu a formulovať na ich podporu vlastnú právnu argumentáciu.

Nadväzne na uvedené ústavný súd poznamenáva, že uplatnenie právomocí ústavného súdu   je   viazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   obsahových   náležitostí   sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom na rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Práve absencia kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľov sa podľa názoru ústavného súdu následne prejavila v zbytočnej rozsiahlosti sťažnosti (121 strán), v ktorej sa hodnotenie   napadnutého   postupu   a   rozhodnutí   označených   všeobecných   súdov,   ako aj sťažovateľmi   formulovaná   argumentácia   mnohonásobne   opakujú,   čo   napokon   viedlo k nekonzistentnosti, ba až neprehľadnosti doručeného návrhu.

Uvedené výhrady platia, aj pokiaľ ide znenie petitu sťažnosti. Za závažný obsahový nedostatok   petitu   brániaci   meritórnemu   preskúmaniu   sťažnosti   ústavný   súd   považuje nedostatočné   označenie   práv,   ktoré   mali   byť   postupom   a   rozhodnutiami   sťažovateľmi označených   všeobecných   súdov   porušené.   Aby   bola   formulácia   návrhu   na   rozhodnutie úplná   a   zrozumiteľná,   petit   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní viazaný, by mal obsahovať presné a riadne označenie práva (resp. základného práva), ktoré malo   byť   porušené,   pričom   nestačí   len   uvedenie   ustanovenia   ústavy,   dohovoru,   charty či Dohovoru   o   právach   dieťaťa   bez   slovného   vymedzenia   práva,   ktoré   malo   byť napadnutým postupom či rozhodnutím porušené, a bez jeho právnej (ústavnej) kvalifikácie. Mnohé ustanovenia ústavy, charty či obidvoch dohovorov totiž obsahujú viacero rôznych práv, pričom zo znenia petitu sťažnosti v zásade nie je zrejmé, ktoré konkrétne právo malo byť podľa názoru sťažovateľov porušené. Uvedené je nevyhnutné na vymedzenie hraníc, v ktorých sťažovatelia žiadajú realizovať ústavný prieskum dodržiavania základných práv a slobôd v konaniach realizovaných súdmi.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Ústavný súd napokon považuje za žiaduce vyjadriť sa aj k zastúpeniu sťažovateľa v 2. rade,   ktorý   je   maloletým   dieťaťom,   sťažovateľom   v   1. rade   ako   jeho   otcom. Je nepochybné, že sťažovateľ v 1. rade je spolu s matkou sťažovateľa v 2. rade zákonným zástupcom   svojho   dieťaťa   podľa   § 31   a   § 32   ods. 1   zákona   č. 36/2005   Z.   z.   o   rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). V prípade stretu záujmov rodičov o deti je však zastupovanie detí rodičmi podľa § 31   ods. 2   zákona   o   rodine   vylúčené;   v   takomto   prípade   ustanoví   podľa   § 31   ods. 3 v spojení s § 60 ods. 1 zákona o rodine príslušný súd dieťaťu opatrovníka, ktorý bude dieťa v konaní (alebo pri určitom úkone) zastupovať (kolízny opatrovník). V konaní, v ktorom sa namieta   porušenie   práv,   bol   sťažovateľovi   v   2. rade   ustanovený   kolízny   opatrovník napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 4 P 102/2012-156 z 30. mája 2012. Z dôvodu stretu   záujmov   sťažovateľa   v   2. rade   so   záujmami   jeho   rodičov   je   vylúčené,   aby   bol sťažovateľ v 1. rade ako jeho otec oprávnený podávať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v mene sťažovateľa v 2. rade (obdobne II. ÚS 38/08, I. ÚS 240/08, I. ÚS 307/2010 a iné).

Ústavný súd napokon dodáva, že ako orgán verejnej moci (nezávislý súdny orgán ochrany   ústavnosti)   môže   podľa   čl. 2   ods. 2   ústavy   konať   iba   na   základe   ústavy,   v jej medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   sa   preto   musí dôsledne   riadiť   vymedzením   svojich   právomocí   vyplývajúcich   z čl. 125   a nasledujúcich ústavy a ďalej konkretizovaných v zákone o ústavnom súde a pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde môže prijať na ďalšie konanie iba také podanie, návrh, ktorý spĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   v   predloženej   podobe   nespĺňa   náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a že sťažovateľ v 1. rade ani po výzve ústavného súdu nepredložil splnomocnenie na jeho zastupovanie,   resp.   zastupovanie   maloletého   sťažovateľa   v 2. rade   v konaní   o   sťažnosti, a napokon   aj   vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   v   mene   sťažovateľa   v 2. rade   bola   podaná osobou, ktorá pre stret záujmov nebola na takýto úkon oprávnená, ústavný súd sťažnosť, ktorou   boli   namietané   porušenia   označených   článkov   ústavy,   dohovoru,   Dohovoru o právach   dieťaťa   a   charty   postupmi   a označenými   rozhodnutiami   okresného   súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2014