znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 73/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., Advokátska kancelária F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 2/2010 zo 17. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. F. N., Advokátska kancelária F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj v čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 MCdo 2/2010 zo 17. februára 2011.

Z obsahu predloženej sťažnosti vyplýva, že: «Dňa 21. 10. 2002 vydala P., IČO:... (ďalej len „DZP“) v zmysle ustanovení zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“) Platobný výmer č.   847/2002   (ďalej   len   „Platobný   výmer   I“),   ktorým   zaviazala   platiteľa   poistného   - Nemocnicu s poliklinikou Č. (v súčasnosti K.), so sídlom: Č., IČO:... (ďalej len „Povinný“) uhradiť   dlžné   poistné   na   povinné   zdravotné   poistenie.   Povinný   podal   voči   Platobnému výmeru I Odvolanie zo dňa 11. 11. 2002. Rozhodnutím DZP č. 847/2002 zo dňa 03. 01. 2003 bolo odvolanie Povinného zamietnuté a Platobný výmer I potvrdený. Platobný výmer I ako exekučný titul nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

Dňa 21. 10. 2002 vydala DZP v zmysle ustanovení ZoZP Platobný výmer č. 848/2002 (ďalej   len   „Platobný   výmer   II“),   ktorým   zaviazala   Povinného   uhradiť   poplatok z omeškania. Povinný podal voči Platobnému výmeru II Odvolanie zo dňa 11. 11. 2002. Rozhodnutím DZP č. 848/2002 zo dňa 03. 01. 2003 bolo odvolanie Povinného zamietnuté a Platobný   výmer   II   potvrdený.   Platobný   výmer   II   ako   exekučný   titul   nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

Zmluvou   o   postúpení   pohľadávok   zo   dňa   07.   07.   2005   DZP   postúpila   súbor pohľadávok,   ktorých   súčasťou   boli   aj   pohľadávky   predpísané   Platobným   výmerom I a Platobným   výmerom   II   (Platobný   výmer   I   a   Platobný   výmer   II   ďalej   spolu   aj   ako „Platobné   výmery“)   Povinnému,   spolu   s   príslušenstvom   a   všetkými   právami   s   nimi spojenými na postupníka - spoločnosť Z., s. r. o., IČO:... Následne dňa 29. 09. 2006 boli pohľadávky   vyplývajúce   z   vyššie   uvedených   Platobných   výmerov   postúpené   na   základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo spoločnosti Z., s. r. o., IČO:... na Sťažovateľa.

Sťažovateľ sa Návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania exekúcie proti Povinnému na základe exekučných titulov - Platobných výmerov.

Okresný   súd   Čadca   v   rámci   exekučného   konania   svojím   Uznesením   sp.   zn. 4Er 371/2007-140 zo dňa 29. 01. 2008 (ďalej len..Rozhodnutie OS“) inter alia zamietol návrhy   Povinného   na   odklad   a   zastavenie   exekúcie,   ako   aj   námietky   Povinného   proti upovedomeniu o začatí exekúcie....

Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 CoE/67/2008 zo dňa 27. 02. 2009 (ďalej len „Rozhodnutie KS“) bolo Rozhodnutie OS vo výroku, ktorým súd zamietol návrh Povinného na zastavenie exekúcie potvrdené.

Následne na   základe podaného mimoriadneho   dovolania bolo   Uznesením   NS SR sp. zn. 3 M Cdo 2/2010 zo dňa 17. 02. 2011 (ďalej len „Rozhodnutie NS SR“) zrušené:

- Rozhodnutie KS, ktorým bolo potvrdené Rozhodnutie OS vo výroku o zamietnutí návrhu Povinného na zastavenie exekúcie,

- Rozhodnutie OS vo výroku a zamietnutí návrhu Povinného na zastavenie exekúcie a vec v rozsahu zrušenia bola vrátená na ďalšie konanie.

NS SR vo svojom Rozhodnutí NS SR uviedol, že exekučné tituly, na základe ktorých bola vykonávaná exekúcia, boli údajne vydané v rozpore so zákonom a osobou, ktorá na takéto   konanie   nebola   oprávnená.   Preto   NS   SR   ako   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že predložené exekučné tituly sú údajne nulitnými aktmi, ktoré nemajú žiadnu právnu silu.... Sťažovateľ považuje rozhodnutie NS SR za arbitrárne a za prejav svojvôle.... Podľa názoru   Sťažovateľa,   NS   SR   vyslovil   právne   závery,   avšak   náležité   sa   nevysporiadal so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili. Sťažovateľ má za to, že dovolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne nevysporiadal   s   relevantnými   skutkovými   tvrdeniami   a   právnym   posúdením   veci,   čím porušil jeho právo na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ako aj vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach.»

Sťažovateľka   nesúhlasí   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého správca konkurznej podstaty „nemal... právomoc vydávať vo veciach zdravotného poistenia platobné výmery ako individuálne správne akty“.

Podľa názoru sťažovateľky „Existencia DZP po jej zrušení mala... smerovať k jej likvidácii“,   z   čoho   podľa   jej   názoru „vyplýva,   že   zrušená   poisťovňa   nemohla   stratiť oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom konaní. O dôvodoch absencie takéhoto oprávnenia v daných skutkových a právnych súvislostiach sa však Sťažovateľ z odôvodnenia Rozhodnutia NS SR nedozvedel.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „V prejednávanej veci sa likvidácia DZP neskončila štandardným spôsobom, ale na návrh likvidátora DZP (ktorý bol podľa ustanovenia § 4 ods. 1   ZoKV   jednou   z   osôb   oprávnených   podať   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu)   bol   na majetok DZP v likvidácii vyhlásený na základe Uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.   7K   70/01-30   zo   dňa   20.   04.   2001   konkurz.   Ako   už   bolo   uvedené,   vyhlásením konkurzu došlo k prerušeniu likvidácie na základe ustanovenia § 13a prvá veta ZoKV. Keďže v čase vydania Platobných výmerov bolo na majetok DZP vedené konkurzné konanie a v zmysle ustanovenia § 14 ods. (1) písm. a) ZoKV prešlo na SKP oprávnenie nakladať   s   majetkom   konkurznej   podstaty   DZP,   ako   aj   výkon   práv   a   povinností,   ktoré súvisia s nakladaním s majetkom konkurznej podstaty DZP. V dôsledku tejto skutočnosti sa mal   na   činnosť   a   právny   stav   DZP   prioritne   aplikovať   ZoKV.   Vyplýva   to   jednoznačne z ustanovenia § 66e ods. (2) ZoKV v znení platnom k vydaniu Platobných výmerov, na základe   ktorého   ustanovenia   iných   právnych   predpisov,   ktoré   upravujú   právne   vzťahy upravené aj týmto zákonom (poznámka: t. j. ZoKV), sa na konkurz a vyrovnanie nepoužijú, ak upravujú tieto právne vzťahy odlišne od tohto zákona. V zmysle uvedeného ustanovenia bolo potrebné na právny stav, právne vzťahy a činnosť DZP prioritne aplikovať ustanovenia ZoKV, a to dokonca i v prípade, že tú istú otázku upravoval ZoZP odlišne. Z uvedeného všeobecného   pravidla   zákonodarca   pripustil   v   ustanovení   §   66e   ods.   (3)   ZoKV   jedinú výnimku, a to v prípade uplatňovania pohľadávok zdravotných poisťovní voči platiteľom poistného, na ktorých bol vyhlásený konkurz alebo sa povolilo vyrovnanie, kedy sa mali primerane použiť ustanovenia § 71c a 71d ZoZP. To však nie je náš prípad, keďže v čase vydania Platobných výmerov bol vyhlásený konkurz na majetok zdravotnej poisťovne (DZP) a nie na platiteľa poistného (Povinného).

Vychádzajúc   z   vyššie   uvedených   skutočností   a   následnej   priamej   aplikácie ustanovenia § 14 ods. (1) písm. a) ZoKV prešlo na SKP oprávnenie nakladať so všetkým majetkom   konkurznej   podstaty   DZP,   ako   aj   výkon   práv   a   povinností,   ktoré   súvisia s nakladaním s majetkom konkurznej podstaty DZP.

Za   logické   je   potom   potrebné   podľa   nášho názoru   považovať   také konanie   SKP (povinného konať zo zákona s odbornou starostlivosťou), ktoré smeruje v rámci konkurzu aj k   vymáhaniu   pohľadávok,   a   to   spôsobom,   ktorý   si   konkrétny   tvp   pohľadávky   vyžaduje. V danom prípade práve najskôr jej predpísaním formou platobného výmeru. Ak by sme sa riadili argumentáciou NS SR uvedenou v Rozhodnutí NS SR, tak potom DZP a jej SKP by boli   oprávnení   jedine   inkasovať   dobrovoľne   zaplatené   poistné,   avšak   chýbali   by   im akékoľvek právne nástroje na reálne vymáhanie dobrovoľne nezaplateného poistného na povinné   zdravotné   poistenie   a   poplatku   z   omeškania,   čo   považujeme   za   absurdné a v rozpore s úmyslom zákonodarcu.

V tejto súvislosti sa zároveň vynára otázka, kto teda mal byť podľa názoru NS SR oprávnený vydať Platobné výmery, ak to nebola v čase vyhláseného konkurzu na majetok DZP ani DZP a ani DZP konajúca jej SKP, pričom na V. toto oprávnenie preukázateľne neprešlo   a   Úrad   pre   dohľad   nad   zdravotnou   starostlivosťou   vznikol   až   01.   11.   2004. Odpoveď na túto otázku Sťažovateľ v odôvodnení Rozhodnutia NS SR nenašiel.“.

K nulite právnych aktov sťažovateľka v sťažnosti argumentuje tým, že:„Zo samotného právneho výkladu nulity právneho aktu vyplýva skutočnosť, že musí ísť   o   bezpochyby   jednoznačné,   zjavné   a   hrubé   porušenie   zákona   alebo   procesných princípov. Právna úprava vychádza z toho, že v prípade vyhlásenia nulity právneho aktu musí ísť o závažný a jednoznačný rozpor s právnym poriadkom.

K výkladu nulity nie je pritom možné pristupovať rozširujúcim spôsobom. Uvedené chápanie podporuje aj európska judikatúra, v zmysle ktorej treba dôvody nulity vykladať reštriktívne a teda obmedziť dôvody nulity právnych aktov v rámci rozhodovacej praxe súdov.

Sťažovateľ   ma   za to,   že Platobné výmery   ako exekučné tituly sú   platnými   aktmi vydanými v súlade so zákonom. Sťažovateľ na základe identických platobných výmerov ako sú Platobné výmery (líšiacich sa osobou povinného a výškou záväzku) inicioval značné množstvo exekučných konaní, v ktorých samotné súdy neposúdili právoplatné a vykonateľné platobné výmery ako nulitné akty, a to aj napriek skutočnosti, že sa touto otázkou v rámci podaných námietok, resp. iných podaní priamo zaoberali.“

Podľa názoru sťažovateľky „Pripustenie argumentácie NS SR uvedenej Rozhodnutí NS SR kauzálne znamená, že po zrušení DZP odo dňa 17. 7. 1999 (až do prípadného vzniku Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dňa 01. 11. 2004) bolo počas viac ako piatich   rokov   úplne   paralyzované   predpisovanie   nezaplatených   poistných   na   povinné zdravotné poistenie a poplatkov z omeškania za jeho neskoré odvedenie zrušenej zdravotnej poisťovni,   na   čo   zjavne   NS   SR   nebral   žiadny   zreteľ.   Preukázateľní   dlžníci   zrušenej zdravotnej   poisťovne   by   sa   na   základe   uvedeného   celkom   jednoznačne   dostali   do zvýhodneného imunitného postavenia oproti dlžníkom existujúcich zdravotných poisťovní. Aplikácia   právneho   názoru   NS   SR   uvedeného   v   Rozhodnutí   NS   SR   na   stav   zrušenej zdravotnej poisťovne - DZP podľa nášho názoru zavádza bezdôvodnú (a oproti subjektom riade plniacim odvodové povinnosti navyše nespravodlivú) platobnú imunitu pre dlžníkov zrušenej zdravotnej poisťovne, voči ktorým by nebolo možné počas predmetného obdobia aktívne a efektívne vymáhať pohľadávky spôsobom vydania platobného výmeru, ktorý je exekučným titulom.“.

Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 2/2010 zo dňa 17. 02. 2011 došlo k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach, a zároveň k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 2/2010 zo dňa 17. 02. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ustanovenie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde upravuje aj ďalší dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti na základe jej zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť ide vtedy, ak namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   štátneho   orgánu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 2/2010 zo 17. februára 2011

Predmetom sťažnosti je namietanie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 36 ods.   1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 2/2010 zo 17. februára 2011.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach (právo na spravodlivé súdne konanie).

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne. Podľa jej názoru sa najvyšší súd náležite nevysporiadal so skutočnosťami, ktorých zohľadnenie je nevyhnutné na právne posúdenie veci, a rozhodol na základe právnej konštrukcie, ktorú dostatočne   neodôvodnil,   a   tým   porušil   jej   v   sťažnosti   označené   práva;   namieta   tiež extenzívny výklad najvyššieho súdu o nulite právnych aktov. V tejto súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 182/2010.

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov.   Podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Ústavný súd nie je súdom   vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Najvyšší   súd   svojím   uznesením   sp.   zn.   3   MCdo   2/2010   zo   17.   februára   2011 vydaným   v konaní   o mimoriadnom   dovolaní   podanom   generálnym   prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) zrušil tak uznesenie Okresného súdu Čadca č. k. 4 Er 371/2007-140 z 29. januára 2008 vo výroku o zamietnutí návrhu povinného   na   zastavenie   exekúcie,   ako   aj   uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn. 10 CoE 67/2008 z 27. februára 2009, ktorým toto uznesenie potvrdil.

Generálny   prokurátor   v mimoriadnom   dovolaní   poukázal   na   to,   že „oba   súdy nevenovali dostatočnú pozornosť rozhodnutiam predloženým na výkon exekúcie napriek tomu,   že   im   táto   povinnosť   vzniká   už   v   momente   rozhodovania   o   žiadosti   exekútora o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   podľa   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku. Predpokladom pre vykonanie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, notárskej zápisnice   alebo   schváleného   zmieru,   ktoré   sú   bližšie   špecifikované   v   §   41   Exekučného poriadku. Platobné výmery predložené v preskúmavanej veci ako exekučné tituly neboli vydané   orgánom   na   vydanie   takéhoto   rozhodnutia   príslušným;   boli   vydané   správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorému takéto oprávnenie nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu.   Ide   o   nulitné   akty,   z   ktorého   dôvodu   je   výkon   exekúcie   v   danom   prípade neprípustný. Vo väzbe na to poukázal na právny záver, ktorý bol vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2009 sp. zn. 3 M Cdo 20/2008.“.

Najvyšší súd sa vo svojom dovolaní zaoberal dvomi okruhmi otázok:

1. V prvom rade najvyšší súd skúmal, „či na nútený výkon rozhodnutia (exekúciu) bolo vydané rozhodnutie, ktoré môže byť podľa Exekučného poriadku titulom pre vykonanie exekúcie“.

V tejto súvislosti uviedol: «V   čase,   keď   mali   byť   vydané   vykonávané   rozhodnutia   (21.   október   2002), postavenie zdravotných poisťovní upravoval zákon č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení predpisov účinných k 28. januáru 2003 (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“). Uvedený zákon bol zrušený súčinnosťou od 1. novembra 2004 zákonom č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou. Z ustanovenia § 77a ods.   9   tohto   zákona   vyplýva,   že   konania   začaté   pred   nadobudnutím   účinnosti   zákona č. 581/2004 Z. z. sa dokončia podľa zákona č. 273/1994 Z. z.

V dôsledku zrušenia povolenia na zriadenie zdravotnej poisťovne (ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. júla 1999) sa P. zo zákona dostala do likvidácie (§ 34 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z.). Následne rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 20. apríla 2001 č. k. 7 K 70/2001-30 bol podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov na majetok poisťovne vyhlásený konkurz. Správca konkurznej podstaty úpadcu v priebehu konkurzného konania vydal platobný výmer z 21. októbra 2002 číslo 847/2002 v spojení s rozhodnutím z 3. januára 2003 číslo 847/2002 a platobný výmer z 21. októbra 2002   číslo   848/2002   v   spojení   s   rozhodnutím   z   3.   januára   2003   číslo   848/2002.   Tieto rozhodnutia majú byť exekučným titulom pre exekúciu prebiehajúcu v tomto konaní, a to vo väzbe na postúpenie pohľadávky na oprávneného z tohto konania.»

2. Ďalej sa najvyšší súd zaoberal kľúčovou otázkou, či exekučný titul, ktorým v danej veci   mali   byť   platobné   výmery   vydané   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu,   je exekučným titulom podľa § 41 Exekučného poriadku.

K tejto otázke najvyšší súd uviedol: «Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia vykonáva na   základe   vykonateľnej   notárskej   zápisnice).   O   aké   rozhodnutie   sa   musí   jednať podrobnejšie upravujú ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§ 41   ods.   2   písm.   f)   Exekučného   poriadku).   Za   účinnosti   zákona   č.   273/1994   Z.   z. pôsobnosť orgánu verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne. Preto boli v zmysle ustanovení § 19 ods. 2 a 3 uvedeného zákona oprávnené vydávať rozhodnutia (platobné výmery) o predpise poistného. Na uvedené konanie sa v zmysle ustanovení § 58 zákona č. 273/1994 Z. z. vzťahovali predpisy o správnom konaní, pričom právoplatné rozhodnutie bolo preskúmateľné súdom (§ 58 ods. 5).

Ako vyplynulo z vyššie uvedeného skutkového stavu, platobné výmery, ktoré mali byť v posudzovanej veci exekučným titulom, neboli vydané zdravotnou poisťovňou ale správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorým bol majetok zdravotnej poisťovne. Preto je rozhodujúce vyriešiť otázku, či platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty sú exekučnými titulmi,   pričom   túto   otázku   je   potrebné   posudzovať   v   závislosti   od   postavenia   správcu konkurznej podstaty.

Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré existovali   v   čase   vyhlásenia   konkurzu   na   jeho   majetok.   Z   toho   vyplýva,   že   správca konkurznej   podstaty   má   pri   správe   majetku   úpadcu   oprávnenie   nakladať   s   majetkom podstaty a   prechádza   na neho aj   výkon práv a   povinností,   ktoré   súvisia s nakladaním s majetkom podstaty (§ 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní). Z   ustanovení   uvedeného   zákona   však   nevyplýva   oprávnenie   vydávať   individuálne   akty orgánu verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu vo vyššie uvedenom zmysle preto   nemožno   rozumieť   výkon   práv   prislúchajúci   orgánu   verejnej   moci   (zdravotnej poisťovne).   Správca   konkurznej   podstaty   má   iba   právo   (a   povinnosť)   vykonať   všetky procesné   úkony   (podať   žalobu,   podnet   orgánu,   ktorý   je   oprávnený   vo   veci   rozhodnúť) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto oprávnenie správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok   neobsahuje,   správca   majetku   konkurznej   podstaty   nie   je   oprávnený   vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 Exekučného poriadku.

Ako už bolo uvedené, predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následné   vydanie   upovedomenia   o   začatí   exekúcie   je   existencia   vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je vykonateľné   po   formálnej   ako   aj   po   materiálne   stránke.   Ide   pritom   o   predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul   bol vydaný orgánom   na   vydanie   takéhoto rozhodnutia   príslušným.   Ak   rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania   neuplatňuje   princíp   jeho   správnosti   ale   naopak,   má   to   za   následok,   že   takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   treba   aj   na   vydanie   platobného   výmeru   správcom konkurznej   podstaty   v   danej   veci   hľadieť   ako   na   nulitný   akt.   Toho   dôsledkom   je,   že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne dôsledky nulitného aktu dovolací súd dáva do pozornosti rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998, pričom do osobitnej pozornosti dáva rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené pod č. 58/1997, ktoré expressis verbis vyslovilo záver, že výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je „exekučný titul“ nulitným právnym aktom.»

Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 MCdo 2/2010 zo 17. februára 2011, avšak nezistil, že by účinky výkonu jeho právomoci v konaní o mimoriadnom dovolaní boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Na   posúdenie   ústavnosti   vo   vzťahu   k   odôvodneniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný.

Na   tento   účel   ústavný   súd   zisťoval,   či   spôsob   výkladu   príslušných   zákonných ustanovení,   ktorým   najvyšší   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie,   vzhľadom   na   zistený skutkový   stav   nie   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym názorom sťažovateľky, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý   argument   sťažovateľky   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Všeobecný   súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa vysporiadal s kľúčovými námietkami   sťažovateľky   týkajúcimi   sa   predovšetkým   povahy   platobných   výmerov vydaných   správcom   konkurznej   podstaty   v   rozsahu   potrebnom   na   prijatie   rozhodnutia v konaní o mimoriadnom dovolaní.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu na výklad príslušných zákonných   ustanovení   nestotožnila   (a   v   dôsledku   toho   ani s jeho   rozhodnutím   vo   veci samej),   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V obdobných   veciach   ústavný   súd   už   formuloval   svoje   právne   názory (III. ÚS 243/09, IV. ÚS 410/2010, I. ÚS 4/2011, IV. ÚS 251/2011); ústavný súd poukazuje v tejto   súvislosti   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   za zjavne neopodstatnenú sťažnosť   považuje   ústavný   súd   aj   takú   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie ústavou, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručeného práva alebo slobody na   základe   takých   tvrdení   a   argumentov,   ktoré   už   v   rámci   svojej   predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, rozhodujúc o obdobnej sťažnosti (hoci aj iného sťažovateľa) posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené (IV. ÚS 55/09).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 2/2010 zo 17. februára 2011

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu vyplýva, že sťažovateľka porušenie uvedených práv namieta v spojitosti s porušením základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   resp.   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013