znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 73/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. k. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. M..., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením   Okresného   súdu Košice I   č. k.   26 K 25/2010-341 z 31.   mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. k. s.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2011 doručená sťažnosť A. k. s. (ďalej aj „sťažovateľka“ alebo „správkyňa“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného   súdu Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 26 K/25/2010-341 z 31. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh   a vyžiadaného   spisu   ústavný   súd   zistil   ďalej   uvedené skutočnosti.

Okresný súd uznesením č. k. 26 K/25/2010-190 z 19. júna 2010 vyhlásil na majetok dlžníčky   PhMr.   R.   O.   (ďalej   len   „úpadca“)   konkurz,   za   správkyňu   podstaty   (ďalej   len „správkyňa“)   ustanovil   sťažovateľku   a podľa   § 106 zákona   č. 7/2005   Z. z.   o konkurze a reštrukturalizácii   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze a reštrukturalizácii“) uznal   konkurz   za   malý. Podľa   § 107   ods. 2   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii   si   v   malom   konkurze   volí   schôdza   veriteľov   namiesto   veriteľského výboru   jedného   zástupcu   veriteľov,   ktorý   je   okrem   iného   po   splnení   podmienok ustanovených   zákonom   o konkurze   a   reštrukturalizácii   aj   príslušným   orgánom na udeľovanie záväzných pokynov týkajúcich sa speňažovania majetku. Zástupca veriteľov tak v malom konkurze vykonáva právomoc veriteľského výboru.

Z vyžiadaného   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   ďalej   vyplynulo,   že   na   prvej schôdzi veriteľov bola za zástupcu veriteľov zvolená obchodná spoločnosť U., spol. s r. o. (ďalej   len   „zástupca   veriteľov“).   Zástupca   veriteľov   bol   v tomto   prípade   zároveň aj veriteľom   s viac ako 10 % všetkých   hlasovacích   práv v konkurze.   Ústavný súd ďalej zistil, že zástupca veriteľov dal ako príslušný orgán podľa § 82 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii sťažovateľke podľa vlastného vyjadrenia záväzný pokyn na upustenie od speňaženia časti majetku úpadcu, ktorý správkyňa nerešpektovala s odvolaním sa na to, že vo vzťahu k predmetnej časti majetku už bol vydaný záväzný pokyn oddeleného veriteľa. Zástupca   veriteľov   následne   1.   marca   2011   požiadal   o zvolanie   schôdze   veriteľov, predmetom   ktorej   malo   byť   rozhodnutie   o výmene   správcu.   Sťažovateľka   žiadosť navrhovateľa   považovala   za   bezpredmetnú   a schôdzu v   zákonnej   30-dňovej   lehote nezvolala.

Okresný   súd   napadnutým   uznesením   odvolal   sťažovateľku   z   funkcie   správkyne vo veci   vyhláseného   malého   konkurzu   na   majetok   úpadcu   a   zároveň   ustanovil   novú správkyňu podstaty na základe náhodného výberu pomocou technických a programových prostriedkov zo zoznamu správcov.

Okresný súd následne uznesením č. k. 26 K 25/2010-344 z 31. mája 2011 rozhodol o zvolaní ďalšej schôdze veriteľov na 1. júl 2011.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že ním došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka zároveň navrhla,   aby   ústavný   súd   zrušil   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu,   ako   aj   súvisiace uznesenie okresného súdu č. k. 26 K 25/2010-344 z 31. mája 2011, ktorým okresný súd po odvolaní   správkyne   a ustanovení   novej   správkyne   rozhodol   o zvolaní   ďalšej   schôdze veriteľov. V nadväznosti na to sťažovateľka zároveň navrhla vrátiť vec na ďalšie konanie.

Zároveň   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   vydal   dočasné   opatrenie, ktorým   pozastaví vykonateľnosť   uznesenia   okresného súdu č. k.   26 K 25/2010-344   z 31. mája 2011 o zvolaní ďalšej schôdze veriteľov úpadcu.

Sťažovateľka taktiež navrhla, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 15 936,74 € bez toho, aby tento návrh bližšie odôvodnila.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   alebo jeho   rozhodnutím   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ v petite sťažnosti, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   preto   možno   považovať   takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa   každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde.

Sťažovateľka uviedla, že «Predovšetkým Okresný súd Košice I podľa [nej] nesprávne posúdil právny stav veci, keď [ju] odvolal z funkcie správcu z dôvodu údajného „závažného porušenia svojich povinností“. V animozite s ustanoveniami právneho predpisu, t. j. zákona č. 7/2005 Z. z. aj s právnou doktrínou za takéto porušenie považoval nezvolanie schôdze veriteľov správ[kyne] s programom výmeny správ[kyne].».

Sťažovateľka   poukázala   na   to,   že «síce   podľa   § 34,   ods. 2   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii zvoláva schôdzu veriteľov s programom, ktorý žiadateľ navrhuje, avšak toto   zákonné   ustanovenie   nepôsobí   generálne   tak,   aby   bol   správca   povinný   vyhovieť akémukoľvek   návrhu   žiadateľa   so   zjavne   irelevantným   či   dokonca   zákonu   odporujúcim programom schôdze uvedeným v žiadosti... Neskoršiu výmenu správcu zákon pripúšťa len v prípade   porušenia   povinností   správcom   alebo   zmeny   hlasovacích   práv   veriteľov,   čo v danom konkurznom konaní nenastalo a ani zástupca veriteľov tieto skutočností vo svojej žiadosti   neuvádzal.   Práve   stabilita   v   pôsobení   správcu   v   zmysle   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii   je   podľa   dôvodovej   správy   zákona   podstatnou   zmenou   oproti (predchádzajúcej   právnej   úprave,   pozn.)...,   kde   dochádzalo   k   viacnásobným   a   často aj bezdôvodným   výmenám   správcov   v   konkurzoch.   Z   uvedených   dôvodov   pokladal sťažovateľ   žiadosť   o   zvolanie   schôdze   veriteľov   vyššie   uvedeného   úpadcu   s   predmetom výmena   správcu   za   bezpredmetnú,   čo aj   žiadateľovi   oznámil   listom z 18.   3   2011; toto oznámenie   bolo   doručené   i   konajúcemu   súdu   dňa   23.   3.   2011.   Pri   svojom   postupe   sa sťažovateľ[ka] spravoval[a] nielen   právnou   úpravou   obsiahnutou   v   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii, ale aj doterajšou právnou praxou v takmer 6 ročnej aplikácii zákona o konkurze a reštrukturalizácii a navyše i právnou doktrínou, v zmysle ktorej (Ďurica, M.: Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii, Vydavateľstvo Euro Kódex, Bratislava, 2010,   s.   323) „správca   by   mal   žiadateľovi   a   aj   súdu   oznámiť,   že   schôdzu   nezvoláva, s uvedením dôvodov pre jej nezvolanie. V zásade nie je vylúčené ani negatívne oznámenie o tom, že správca nezvoláva schôdzu“. Aj podľa dostupnej literatúry teda nie je správca povinný obligatórne akémukoľvek návrhu veriteľa či zástupcu veriteľov na zvolanie schôdze veriteľov   vyhovieť,   dôvody   nezvolania   však   musí   žiadateľovi   aj   súdu   oznámiť,   čo sťažovateľ[ka] aj   realizoval[a].   Napriek   tomu   súd   po   takmer   3   mesiacoch   od   tohto oznámenia správ[kyne] súd odvolal sťažovateľ[ku] z funkcie a to dokonca v čase, keď už správ[kyňa] v   Obchodom   vestníku   zverejnil[la] Návrh   konečného   rozvrhu   výťažku z konkurznej podstaty!

Sťažovateľ[ka] sa domnieva, že pre takýto postup súdu neexistuje žiaden zákonný dôvodov a náprava rozhodnutia je skutočne možná iba v intenciách jeho ústavnoprávnej ochrany...   Výkladom   napadnutého   rozhodnutia   Okresného   súdu   Košice   I   by   totiž   bol správca povinný zvolávať generálnu schôdzu veriteľov po akejkoľvek i nedôvodnej žiadosti veriteľa či zástupcu veriteľov, čo je právne neprípustné.».

Týmto spôsobom mala podľa sťažovateľky nastať „kolízia so základnými postulátmi právneho štátu obsiahnutými nielen v Ústave Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ale aj v ústavnom zákone č. 2/1991 Zb. Listine základného práva a slobôd   ako   i   v multi   -   a   plurilaterálnych   zmluvách   prijatých   SR   vrátane   Rímskeho dohovoru z roku 1950 (sťažovateľka má zrejme na mysli Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pozn.).“.

Podstatná   časť   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu,   voči   ktorej vzniesla   sťažovateľka   uvedené   námietky,   znie: „Tunajší   súd   pri   výkone   dohľadu   nad činnosťou   ustanoveného   správcu...   zistil,   že   správca   podstaty   na   žiadosť   zástupcu veriteľov...   v   zákonnej   30   dňovej   lehote   nezvolal   schôdzu   veriteľov   ako   o   to   zástupca veriteľov požiadal.

Z dôvodu, že ustanovený správca podstaty... ďalšiu schôdzu vôbec nezvolal v zmysle žiadosti zástupcu veriteľov, súd dospel k záveru, že správca podstaty závažne porušil svoje povinnosti. Súd preto rozhodol tak, že ho odvolal z funkcie správcu konkurznej podstaty vo veci vyhláseného malého konkurzu na majetok úpadcu...

Sťažovateľka sťažnosťou namieta, že okresný súd vyvodil nesprávny záver z § 34 ods. 2 a § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, čím malo dôjsť k porušeniu jej v sťažnosti označeného základného práva.

Ústavný súd pripomína, že výklad ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii patrí   do   výlučnej   právomoci   všeobecného   súdu.   Ako   už   bolo   uvedené,   ústavný   súd preskúmava výklad uvedených ustanovení okresným súdom v napadnutom uznesení z toho hľadiska, či nie je svojvoľný, teda arbitrárny. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr. I. ÚS 48/02).

Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   na   to,   že   všeobecný   súd   musí   dať   vo   svojom rozhodnutí   odpoveď   na   tie   otázky,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ pre výrok rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m. m.   I. ÚS 356/2011,   I. ÚS 117/05, II. ÚS 539/2011, IV. ÚS 112/05, IV. ÚS 115/03).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ďalšiu schôdzu veriteľov zvoláva správca   z vlastného podnetu alebo na žiadosť súdu, veriteľského výboru alebo jedného alebo viacerých veriteľov, ktorých hlasovacie práva predstavujú viac ako 10 % všetkých hlasovacích práv...

Podľa   § 34   ods. 3   druhej   vety   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   porušenie povinnosti správcu zvolať schôdzu veriteľov je závažným porušením jeho povinností.Podľa § 36 ods. 1 písm. a) druhej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii ďalšia schôdza veriteľov môže rozhodnúť o výmene správcu, len ak správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom...

Podľa § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd aj bez návrhu odvolá správcu, ak opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo osobitným   predpisom...   Pred   odvolaním   správcu   počas   konkurzu   súd   vypočuje   členov veriteľského výboru a aspoň troch zabezpečených veriteľov s najvyšším počtom hlasov počítaných podľa zistenej sumy ich zistených zabezpečených pohľadávok.

Ústavný   súd   na   rozdiel   od   sťažovateľky   považuje   odôvodnenie   napadnutého uznesenia   okresného   súdu   za   zodpovedajúce   ústavnoprávnej   požiadavke   na   také odôvodnenie   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Okresný súd v napadnutom uznesení uviedol, čo považoval za povinnosť správkyne, akým   spôsobom   ju   správkyňa   porušila,   a vyvodil   z toho   záver   predpokladaný   právnou úpravou, pričom tak urobil v súlade so znením a účelom právneho predpisu.

Vo   vzťahu   k   sťažovateľkou   tvrdenému   záujmu   na   stabilite   správcu   ústavný   súd uvádza,   že   tento   záujem   vyjadrený   aj   v dôvodovej   správe   k zákonu   o konkurze a reštrukturalizácii je zvýraznený taxatívne vypočítanými dôvodmi na odvolanie správcu obsiahnutými v § 42 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, resp. pre jeho výmenu podľa § 36 ods. 1 citovaného zákona. Z takto vymedzeného záujmu na stabilite pôsobenia správcu ale   nemožno   odvodiť   jeho   oprávnenie   rozhodovať   podľa   vlastného   uváženia   o žiadosti na zvolanie   schôdze   veriteľov,   ak   táto   bola   podaná   oprávneným   subjektom   a zároveň spĺňala ostatné zákonom ustanovené podmienky.

Okrem toho sťažovateľka namietala, že okresný súd porušil § 42 ods. 1 druhú vetu zákona o konkurze a reštrukturalizácii tým, že si pred rozhodnutím o odvolaní správkyne nevypočul členov veriteľského výboru a aspoň troch zabezpečených veriteľov s najvyšším počtom hlasov počítaným podľa zistenej sumy ich zistených zabezpečených pohľadávok. Z vyžiadaného spisu   ústavný súd zistil, že stanovisko   k návrhu na odvolanie správkyne písomne na výzvu súdu doručili dvaja veritelia vrátane jediného zabezpečeného veriteľa, ktorý prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu. Stanovisko zástupcu veriteľov vykonávajúce právomoc výboru veriteľov bolo zjavné z ním podaného návrhu na odvolanie správkyne. Ústavný súd preto ani vo vzťahu k tejto námietke nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   napokon   namietala,   že   z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia okresného   súdu   nevyplýva,   či   okresný   súd   považoval   zvolanie   schôdze   veriteľov v okolnostiach danej veci za povinnosť správkyne, alebo nie. Tento nedostatok mal viesť k tvrdenej   nepreskúmateľnosti   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu.   Vo   vzťahu k uvedenému   ústavný   súd   upriamuje   pozornosť   na   tú   časť   odôvodnenia   napadnutého uznesenia okresného súdu, podľa ktorej „Z dôvodu, že ustanovený správca... ďalšiu schôdzu vôbec   nezvolal   v   zmysle   žiadosť   zástupcu   veriteľov,   súd   dospel   k   záveru,   že   správca podstaty závažné porušil svoje povinnosti.. Z toho, že okresný súd považoval nezvolanie schôdze veriteľov za porušenie povinnosti sťažovateľky vyplývajúcej zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii, zjavne   vyplýva,   že   podľa   okresného   súdu   takúto   povinnosť v okolnostiach danej veci ako správkyňa podstaty podľa okresného súdu mala.

Z uvedených dôvodov ústavný súd nepovažuje odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného   súdu   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska za neospravedlniteľné,   resp.   neudržateľné   do   tej   miery,   aby   mohlo   mať   za   následok porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľa.   Samotná   skutočnosť,   že   sa sťažovateľka s rozhodnutím okresného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   jeho   postupu,   resp.   rozhodnutia   (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie   zistiť   a   preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   okresného   súdu a namietaným porušením označeného základného práva, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z   dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   ako   celku   bolo   tiež   bez   právneho   významu rozhodovať o ostatných návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012