znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 73/09-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti M. H., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. E. B., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods.   2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 72/2008 z 5. novembra 2008, za účasti Krajského súdu v Nitre, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva M. H. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 72/2008 z 5. novembra 2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 72/2008 z 5. novembra 2008 z r u š u j e.

3.   Krajský   súd   v Nitre j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   H.   trovy   konania   v sume 263,53 €   [slovom   dvestošesťdesiattri   eur   a päťdesiattri   centov   (7 939 Sk)]   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. E. B., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2008   doručená   sťažnosť   M.   H.,   t.   č.   vo výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. E. B., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 72/2008 z 5. novembra 2008.

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   uznesením   Krajského riaditeľstva   Policajného   zboru,   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   v   Nitre ČVS: KPR-64/OVK-NR-2005 z 28. júna 2007 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.

Uznesením sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Tp 83/07 zo 6. júla 2007 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku, pričom následne bolo trvanie jeho   väzby   predĺžené   uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   sp.   zn. 1 Tp 167/07 z 13. decembra 2007 do 4. júla 2008.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tpo   15/2008   z 2.   júna   2008   zamietol   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu s tým, že vo väzbe bol ponechaný už len z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   3   Tp   77/2008   z 12.   júna   2008   bola   väzba sťažovateľa predĺžená do 4. januára 2009. Na základe sťažnosti sťažovateľa krajský súd uznesením   sp.   zn.   1   Tpo   19/2008   označené   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a predĺžil lehotu trvania jeho väzby do 30. septembra 2008.

Následne   Krajská   prokuratúra   v Nitre   predložila   okresnému   súdu   obžalobu   na sťažovateľa   zo   7.   augusta   2008.   Po   podaní   obžaloby   okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 3 T 150/2008 z 26. septembra 2008 (v sťažnosti sťažovateľa označované ako „Uznesenie č. 1“, pozn.) rozhodol,   že   väzba sťažovateľa naďalej trvá.   Proti   označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej okrem iného namietal, že okresný súd v tomto   uznesení   neoznačil   mená   a priezviská   osôb,   ktoré   sa   neverejného   zasadnutia zúčastnili, ďalej to, že časovo neohraničil ďalšie trvanie jeho väzby, ako aj to, že o predĺžení jeho väzby okresný   súd   rozhodol   na neverejnom   zasadnutí   bez jeho vypočutia,   pričom termín predbežného prejednania obžaloby nariadil až na 9. október 2008, hoci jeho väzba bola naposledy predĺžená do 30. septembra 2008. Sťažovateľ v sťažnosti poukazoval aj na to,   že   je   držaný   vo   väzbe   bez   právoplatného   rozhodnutia   súdu,   ktoré   mu   nebolo   pred uplynutím lehoty naposledy predĺženej väzby doručené.

O sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd uznesením   sp.   zn. 4   Tos 65/2008 zo 14. októbra 2008 (v sťažnosti sťažovateľa označované ako „Uznesenie č. 2“, pozn.) tak, že   zrušil   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   a uložil   mu,   aby   vo   veci   znovu   konal a rozhodol. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že krajský súd v odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že „súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby a je bez potreby jej predlžovania obmedzená iba celkovými lehotami uvedenými v ust. § 76 ods. 6 Tr. por.“, čo je podľa jeho názoru v rozpore s judikatúrou ústavného súdu.

Následne   okresný   súd   na   verejnom   zasadnutí   uznesením   sp.   zn.   3   T   150/2008 z 30. októbra   2008   (v   sťažnosti   sťažovateľa   označované   ako „Uznesenie   č.   3“, pozn.) rozhodol   o tom,   že   väzba   sťažovateľa   trvá.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 72/2008 z 5. novembra 2008 (v sťažnosti sťažovateľa označované ako „Uznesenie č. 4“, pozn.) tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil, a sám rozhodol, že väzba sťažovateľa naďalej trvá, a to z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   uvádza,   že   podľa   jeho   názoru «najneskoršie   od posledného predĺženia lehoty mojej väzby, ktorá bola do 30. 09. 2008, som bol vo väzbe nezákonne, bez ohľadu na skutočnosť, že prokurátor ešte pred uplynutím tejto lehoty 30. 09. 2008 podal obžalobu, a to z dôvodu, že súd pred 30. 09. 2008 nerozhodol o predĺžení mojej väzby   s presným   časovým   určením   v súlade   s   právnym   názorom   Ústavného   súdu vysloveného v náleze III. ÚS 147/06.

Navyše Uznesenie č. 1 podľa mňa nenadobudlo právoplatnosť, keďže bolo zrušené Uznesením č. 2. Mám za to, že Krajský súd už pri vydaní Uznesenia č. 2 mal rozhodnúť o mojom okamžitom prepustení z väzby na slobodu, keďže Uznesenie č. 1 z dôvodov, ktoré som uviedol, nie je možné vôbec považovať vzhľadom na formálne i obsahové nedostatky za uznesenie podľa Trestného poriadku. Právny názor Krajského súdu vyslovený v Uznesení č. 2 a v Uznesení č. 4 je úplne v rozpore s právnym názorom Ústavného súdu SR... V tejto   súvislosti   upozorňujem   aj   na   to,   že   Okresný   súd   v Nových   Zámkoch   mal možnosť   rozhodnúť   o trvaní   mojej   väzby   na   predbežnom   prejednaní   obžaloby,   ktoré   sa konalo dňa 09. 10. 2008 podľa ust. § 244 ods. 5 Tr. por., aj keď v tom čase už uplynulo 9 dní   odo   dňa,   dokedy   mi   bola   väzba   naposledy   predĺžená.   Bežný,   zákonodarcom predpokladaný postup pritom je taký, že o predbežnom prejednaní obžaloby sa rozhoduje ešte v termíne pokrytom rozhodnutím o väzbe z prípravného konania. V danom prípade však tomu tak nebolo, pričom dá sa povedať, že súd absenciou takéhoto rozhodnutia prakticky prehĺbil   rozpor   a nezákonnosť   obmedzenia   mojej   osobnej   slobody   väzbou.   Takýto nezákonný postup, či už pri vydaní Uznesenia č. 1 alebo Uznesenia č. 3 nenapravil ani Krajský súd v Nitre ako súd odvolací, ba práve naopak, Uznesenie č. 1 zrušil a vec vrátil Uznesením č. 2 iba z dôvodu, že podľa jeho názoru vzhľadom na to, že vo veci bola podaná obžaloba, vôbec nie je potrebné rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby.

Z vyššie   uvedeného   je   zrejmé,   že   právoplatne   bolo   rozhodnuté   o mojej   väzbe   po vypršaní lehoty dňa 30. 09. 2008 až Uznesením č. 4 dňa 05. 11. 2008, kedy už Krajský súd celú vec I. st. súdu nevrátil a prakticky iba „doplnil“ Uznesenie č. 3. Toto Uznesenie č. 4 má však tie isté vady a je rovnako v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu čo do presného časového   určenia   lehoty   väzba   v každom   momente   jej   trvania,   ako   predchádzajúce uznesenia...».

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Krajský súd v Nitre Uznesením zo dňa 05. 11. 2008, č. k. 4 Tos/72/2008, ktorým rozhodol tak, že podľa § 244 ods. 5 Trestného poriadku u obžalovaného M. H., trvale bytom K.,   väzba naďalej   trvá   a to   z dôvodov   uvedených v ust.   §   71 ods.   1   písm.   a),   písm.   c) Trestného   poriadku,   porušil   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy SR.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 05. 11. 2008, č. k. 4 Tos/72/2008 sa zrušuje a Krajskému súdu v Nitre sa prikazuje, aby sťažovateľ bol bezodkladne prepustený z väzby na slobodu.

3. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť náhradu trov konania vo výške 7.939,- Sk k rukám obhajcu sťažovateľa, JUDr. E. B., do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   si   ústavný   súd   vyžiadal   k nej vyjadrenie od predsedu krajského súdu, ktorý v prípise č. Spr 98/09 z 20. februára 2009 v tejto súvislosti okrem iného uviedol:

„...   So   zreteľom   na   uvedené,   považujem   sťažnosť   obžalovaného   za   dôvodnú a navrhujem ju prijať na ďalšie konanie.

Či a v akom rozsahu boli porušené obžalovaným namietané články Ústavy SR, je oprávnený vysloviť iba Ústavný súd SR (čl. 127 ods. 1 Ústavy SR).“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 73/09-14 z 5. marca 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, pričom predsedu krajského súdu zároveň vyzval, či chce doplniť svoje   predchádzajúce   vyjadrenie   k sťažnosti   doručené   ústavnému   súdu   ešte   pred   jej predbežným prerokovaním.

Predseda   krajského   súdu   v prípise   doručenom   ústavnému   súdu   3.   apríla   2009 oznámil, že trvá na svojom predchádzajúcom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa, a vyjadril súhlas s tým, aby ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa bez nariadenia ústneho pojednávania.

Právny   zástupca   sťažovateľa   ústavnému   súdu   oznámil,   že   netrvá   na   ústnom pojednávaní   vo   veci,   a zároveň   uviedol,   že   vzhľadom   na   obsah   vyjadrenia   predsedu krajského súdu nepovažuje za potrebné sa k nemu vyjadrovať.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom...   c)   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa   § 76   ods. 5   Trestného   poriadku   v   relevantnom   znení   (v   znení   platnom a účinnom v čase, keď krajský súd vydal namietané uznesenie, pozn.) súdu plynie lehota väzby podľa odseku 7 od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste.

Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou hranicou   trestnej   sadzby   prevyšujúcou   osem   rokov   sa   predbežne   prejedná   na   verejnom zasadaní; aj na neverejnom zasadaní sa môže obžaloba predbežne prejednať, ak prichádza do úvahy rozhodnutie podľa § 244 ods. 1 písm. a) až i).

Podľa § 244 ods. 5 Trestného poriadku v relevantnom znení ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

Predmetom   skúmania   ústavného   súdu   vymedzeným   jeho   uznesením č. k. IV. ÚS 73/09-14 z 5. marca 2009 je, či namietaným uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Za kľúčovú námietku sťažovateľa v okolnostiach prípadu ústavný súd považoval jeho tvrdenie, že „najneskoršie od posledného predĺženia lehoty mojej väzby, ktorá bola do 30. 09. 2008, som bol vo väzbe nezákonne, bez ohľadu na skutočnosť, že prokurátor ešte pred uplynutím tejto lehoty 30. 09. 2008 podal obžalobu, a to z dôvodu, že súd pred 30. 09. 2008 nerozhodol o predĺžení mojej väzby...“. Ústavný súd sa preto sústredil na preskúmanie tejto námietky sťažovateľa v kontexte so svojou konštantnou judikatúrou uplatňovanou v obdobných prípadoch.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 17 ods. 5 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, ako je napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného   dôvodu   a na základe   rozhodnutia   sudcu   alebo   súdu,   právo   podať   návrh   na konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, a právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (m. m. III. ÚS 7/00).

Z práva nebyť vo väzbe z iného ako zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania (III. ÚS 7/00).

Obvinený môže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov, ktoré sú uvedené vo výrokoch súdnych rozhodnutí (III. ÚS 7/00).

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl. 17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca   proti   svojvôli   (II.   ÚS   55/98,   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   165/02,   I.   ÚS   177/03, I. ÚS 187/07).

Zo   sťažnosti,   ako   aj   z   vyžiadanej   spisovej   dokumentácie   vyplýva,   že v sťažovateľovej   veci   bola   pred   podaním   obžaloby   jeho   väzba   naposledy   predĺžená uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 19/2008 z 18. júna 2008, a to do 30. septembra 2008.   Po   podaní   obžaloby   (7.   augusta   2008)   okresný   súd   na   neverejnom   zasadnutí uznesením   sp.   zn.   3   T   150/2008   z 26.   septembra   2008   rozhodol,   že   väzba sťažovateľa naďalej trvá.

O sťažnosti   sťažovateľa   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 65/2008 zo 14. októbra 2008 tak, že ho zrušil a uložil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že krajský súd v odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že „súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby a je bez potreby jej predlžovania obmedzená iba celkovými lehotami uvedenými v ust. § 76 ods. 6 Tr. por.“ (presný text príslušnej časti odôvodnenia označeného uznesenia podľa zistenia ústavného súdu znie: „súdu plynie lehota väzby podľa § 76 odsek 7   Trestného   poriadku   od   podania   obžaloby   alebo   návrhu   na   dohodu   o vine   a treste samostatne a je bez potreby jej predlžovania obmedzená iba celkovými lehotami uvedenými v ustanovení § 76 odsek 6 Trestného poriadku, z ktorých podľa § 76 odsek 7 Trestného poriadku na konanie pred súdom pripadá jedna polovica“, pozn.), čo je podľa jeho názoru v rozpore s judikatúrou ústavného súdu.

Ústavný   súd   sa   s uvedeným   názorom   sťažovateľa   stotožnil   a poukázal   v tejto súvislosti   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 55/98,   III. ÚS 222/06, IV. ÚS 112/08),   podľa   ktorej   sa   záruky   osobnej   slobody   jednotlivca   v prípade   väzby nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu, ale tieto záruky treba vnímať v širších súvislostiach. Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva okrem iného aj právo byť vo väzbe na základe rozhodnutia   sudcu   alebo   súdu,   nadväzujúc   na   prvý   odsek   čl. 17   ústavy,   podľa   ktorého osobná   sloboda   sa   zaručuje.   Ústavný   súd   tým   vyjadril   význam   tak   osobnej   slobody jednotlivca, ako aj úlohy súdov a sudcov pri napĺňaní ústavných záruk osobnej slobody.

Podľa ústavy zo všetkých orgánov sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej vedené trestné konanie vo väzbe   alebo   na   slobode.   Na   prevzatie   tejto   zodpovednosti   ústava   ustanovuje   formu „rozhodnutia“, a tým dbá na to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody, bola   vykonaná   spôsobom   poskytujúcim   obvinenému   základné   procesné   záruky   proti svojvoľnému   postupu   dotknutých   orgánov   (III. ÚS 222/06).   Rovnako   ústavný   súd   už judikoval, že základné práva a slobody podľa ústavy treba vykladať a uplatňovať v zmysle a v duchu   medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach   a základných   slobodách (PL. ÚS 1/93, PL. ÚS 15/98) a že do rámca ústavných záruk práva na osobnú slobodu treba zahrnúť aj záruky poskytované čl. 5 dohovoru, tak ako ich vykladá a uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre (II. ÚS 55/98, III. ÚS 7/00, IV. ÚS 112/08).

Z ustanovenia § 76 ods.   5 Trestného poriadku v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania krajského súdu vyplýva, že súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby. Podľa pôvodného znenia tohto ustanovenia (ktoré síce nadobudlo platnosť, avšak ešte pred nadobudnutím účinnosti, teda pred 1. januárom 2006, bolo novelizované) bol súd povinný najneskôr do 15 dní od podania obžaloby rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, ak o väzbe už nerozhodol podľa § 241 alebo § 243 Trestného poriadku. Možno konštatovať, že pôvodné znenie   ustanovenia   § 76   ods.   5   Trestného   poriadku   dávalo   všeobecným   súdom   presne časovo   vymedzenú   povinnosť   rozhodnúť   o ďalšom   trvaní   väzby   po   podaní   obžaloby. Takéto ustanovenie v podstate zodpovedalo už citovanej judikatúre ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   podľa   § 76   ods. 5   Trestného   poriadku   v znení platnom   a účinnom   v čase   rozhodovania   krajského   súdu   bolo   povinnosťou   príslušných všeobecných súdov rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia   termínu   posledného   predĺženia   väzby   v prípravnom   konaní.   Bez   takéhoto rozhodnutia totiž nemožno považovať väzbu za zákonnú, pretože táto sa nemôže zakladať iba na podaní obžaloby. Musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu (napr. I. ÚS 187/07, IV. ÚS 112/08).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatoval, že citovaný právny názor krajského súdu nie je konformný s obsahom ústavou garantovaných základných práv a slobôd, pretože nemôže byť dôvodom na držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho,   aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim   súdom   rozhodlo   ešte   predtým,   ako   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba v prípravnom   konaní   naposledy   predĺžená   (I. ÚS 6/02,   I. ÚS 204/05,   III. ÚS 271/06, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). V zmysle čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie zákonnosti väzby a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002).

Ak v danom prípade krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 65/2008 zo 14. októbra 2008 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 T 150/2008 z 26. septembra 2008, ktorým tento rozhodol, že dôvody   väzby naďalej trvajú, a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol,   bolo   jeho   povinnosťou   zároveň   rozhodnúť   o ďalšom   trvaní   väzby.   Ak   tak neurobil, spôsobil, že od tohto dňa (14. októbra 2008) sa väzba sťažovateľa nezakladala už na žiadnom súdnom rozhodnutí, t. j. po tomto dni už neexistoval žiadny právny titul, ktorý by zabezpečil jej legitímnosť a legálnosť. Ak sťažovateľ bol vo väzbe po 14. októbri 2008 bez toho, aby príslušný všeobecný súd (v danom prípade krajský súd) založil súdny titul na ďalšie   trvanie   väzby,   treba   to   považovať   za nezákonný   zásah   do osobnej   slobody jednotlivca, ktorý zakladá aj jej protiústavnosť, pretože je nevyhnutné dôsledne rešpektovať ústavnú požiadavku, aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie súdu. Z uvedeného vyplýva, že   už   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tos   65/2008   zo 14.   októbra   2008   došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru (porovnaj závery ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 326/08).

Ako už bolo uvedené, v ďalšom priebehu konania okresný súd na verejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 3 T 150/2008 z 30. októbra 2008 rozhodol, že väzba sťažovateľa trvá. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť prostredníctvom svojho obhajcu, v ktorej okrem   iného   poukázal   na   nezákonnosť   svojej   väzby   po   1.   októbri   2008   vzhľadom   na skutočnosť, že krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 65/2008 zo 14. októbra 2008 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 T 150/2008 z 26. septembra 2008, čím zanikol súdny titul   ďalšieho   trvania   jeho   väzby.   O tejto   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd uznesením   sp.   zn.   4   Tos   72/2008   z 5.   novembra   2008   tak,   že   napadnuté   uznesenie okresného súdu zrušil a sám rozhodol, že väzba sťažovateľa naďalej trvá, a to z dôvodov uvedených   v   §   71   ods.   1   písm.   a)   a c)   Trestného   poriadku.   Vo   vzťahu   k námietke sťažovateľa o neexistencii súdneho titulu väzby sa krajský súd v odôvodnení označeného uznesenia obmedzil na odkaz na svoje predchádzajúce uznesenie zo 14. októbra 2008, keď uviedol:

„Pokiaľ   ide   o v odôvodnení   sťažnosti   obžalovaného   naznačenú   problematiku plynutia   väzby   po   podaní   obžaloby   podľa   §   76   odsek   5,   odsek   7   Trestného   poriadku, poukazuje   krajský   súd   na   odôvodnenie   svojho   uznesenia   zo   14.   10.   2008   sp.   zn. 4 Tos/65/2008, ku ktorému nepovažuje za potrebné nič doplniť.“

Z uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   aj   v uznesení   z 5.   novembra   2008   zotrval na svojom   právnom   názore   vyjadrenom   vo   svojom   predchádzajúcom   uznesení   zo 14. októbra 2008, ktoré podľa už vyjadreného právneho názoru ústavného súdu spôsobilo porušenie   sťažovateľom   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   jeho   práva   podľa dohovoru, ktorých vyslovenia sa touto sťažnosťou domáha. Vzhľadom na skutočnosť, že od 14.   októbra   2008   neexistoval   súdny   titul   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa,   bolo povinnosťou   krajského   súdu   rozhodnúť   o prepustení   sťažovateľa   z väzby   na   slobodu. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukázal   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej „protiústavnosť   sťažovateľovej   väzby   v dôsledku   absencie   jej   ústavne   akceptovateľného titulu nemohla byť následne odstránená neskorším súdnym rozhodnutím“ (II. ÚS 315/06, I. ÚS 115/07, II. ÚS 187/07).

Keďže krajský súd neprepustil sťažovateľa z väzby na slobodu   (naopak rozhodol o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa), porušil uznesením sp. zn. 4 Tos 72/2008 z 5. novembra 2008 jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal   tiež   toho,   aby   ústavný   súd   zrušil namietané   uznesenie   krajského   súdu   a prikázal   krajskému   súdu,   aby   ho   bezodkladne prepustil z väzby na slobodu.

Keďže ústavný súd vyslovil, že krajský súd namietaným uznesením porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho právo podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, tak ho v súlade s prvou vetou čl. 127 ods. 2 ústavy aj zrušil (bod 2 výroku tohto nálezu).

V súvislosti   s návrhom   sťažovateľa,   aby   ho   ústavný   súd   bezodkladne   prepustil z väzby na slobodu, ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol medzičasom trestným rozkazom Okresného   súdu   Nitra   č.   k.   2 T   52/08-127   zo 16.   júna   2008   odsúdený   na   trest   odňatia slobody v trvaní šiestich mesiacov a zaradený na výkon trestu do I. nápravnovýchovnej skupiny.   Označený   trestný   rozkaz   nadobudol   právoplatnosť   30.   októbra   2008,   pričom Okresným súdom Nitra bol nariadený uvedený trest odňatia slobody. Na tomto základe okresný   súd   uznesením   č.   k.   3 T 150/2008-767   z 5.   marca   2009   rozhodol,   že   prepúšťa sťažovateľa z väzby do výkonu trestu odňatia slobody s poukazom na skutočnosť, že výkon trestu má prednostné právo pred väzbou. Sťažovateľ sa už v čase rozhodovania ústavného súdu o jeho sťažnosti nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd návrhu sťažovateľa, aby bol prepustený z výkonu väzby, nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   E.   B.   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ   ich vyčíslil   sumou   263,53   €   (7 939   Sk).   Vzhľadom   na   to,   že   trovy   konania   požadované sťažovateľom neprekračovali sumu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení neskorších   predpisov,   ústavný   súd   ich   priznal   v sume   ním   požadovanej (bod 3   výroku   tohto   nálezu).   Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   uhradiť   na   účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2009